Lokalita
obec Alekšince, okres Nitra, Nitriansky kraj

História a stavebný vývoj
Príslušníci židovskej komunity sú prvýkrát písomne doložení v daňovom súpise z roku 1746. Väčšina Židov, ktorí sa v tom čase prisťahovali do Alekšiniec, pochádzala z Moravy. Mohutnejšie sa začala židovská komunita rozrastať v obci až v prvej polovici 19. storočia. Podľa daňového súpisu z roku 1828 žili v obci rodiny s priezviskami Kvitt, Veisz, Löbisch, Veiner, Diamant a Neumann, ktoré sa zaberali predovšetkým remeslami a obchodom. Patrili zväčša k strednej majetkovej vrstve dedinskej society. ^[1]
 

Cintorín je prvýkrát zaznamenaný na mape 3. vojenského tajného mapovania z roku 1878. ^[2]
 

Podľa súpisu z roku 1940 bolo v obci ešte 34 Židov, ktorí mali i vlastnú modlitebňu ležiacu severne od potoka Andač, oproti súčasnej predajni potravín. Po prijatí arizačných zákonov videli mnohí ľudia možnosť privlastnenia si židovského majetku. V Alekšinciach však žiaden podnik arizovaný nebol. O to viac bol využívaný ďalší nástroj „vyraďovania Židov z hospodárskeho a sociálneho života“ pomocou likvidácie podnikov židovských majiteľov. Podľa databázy Ústavu pamäti národa bola takýmto spôsobom zlikvidovaná tehelňa Jozefa Deutelbauma, kramárstvo a obchod s pálenými liehovými nápojmi, ako i obchod s mäsom, slaninou a bravčovou masťou Ignáca Schlüsslera a nakoniec obchod s miešaným tovarom Malvíny Kolkerovej. ^[3]
 

V roku 1942 sa priostrili reštrikcie voči židovským spoluobčanom, ktorí mali zakázané bývať bezplatne vo svojich bývalých domovoch, ktoré vlastnil už fašistický Slovenský štát. Ku každej pôvodne židovskej nehnuteľnosti bol ustanovený správca. Rok 1942 bol pre 25 zostávajúcich alekšinských Židov osudový, keďže ešte do jesene toho roku boli odsunutí buď do tábora v Seredi alebo Novákoch, alebo v horšom prípade priamo do koncentračných táborov v Poľsku. Z bývalej židovskej modlitebne sa načas stala klubovňa Hlinkovej gardy. ^[4]
 

Ďalšie osudy alekšinských Židov sú neznáme. Po vojne sa žiaden z nich už do obce nevrátil. Opustený židovský cintorín sa stal terčom vandalov a po vojne v čase všeobecného nedostatku bol pre kamenárov z blízkeho okolia predovšetkým zdrojom veľmi kvalitného materiálu, ktorý použili na výrobu nových náhrobníkov. ^[5]
 

Fragmenty cintorína boli dlhodobo v zlom stave, akoby čakali na uznanie obyvateľov, že i židovská komunita je súčasťou histórie obce Alekšince.

Pamiatková ochrana
-
 

Nie je zapísaný v Ústrednom zozname pamiatkového fondu (ÚZPF) Slovenskej republiky.

Súčasný stav a využitie
Stav cintorína je ?. Slúži svojmu účelu.

Prístup
Leží sa na ľavej strane cesty z Alekšiniec do Lukáčoviec. ^[6]