Lokalita
obec Devičany, okres Levice, Nitriansky kraj

História a stavebný vývoj
Barokovo-klasicistický kostol postavený v roku 1776. Veža bola pristavaná v roku 1856 (1899?). Ide o sieňový priestor so štvorcovým oltárnym uzáverom, pristavanou sakristiou a predstavanou dvojpodlažnou vežou. Priestor je zaklenutý pruskými klenbami. Okolo bočných stien sú protestantské empory z roku 1857 na konzolách s novším kovovým zábradlím. Na severovýchodnej strane pred vstupom je štvorstĺpový klasicistický portikus s trojhranným štítom z prvej polovice 19. storočia. ^[1] Veža je zakončená zvonovitou strechou, ktorá dosadá na podstrešnú terčíkovú rímsu. Fasády sú členené lizénovým rámovaním, polkruhovo zakončenými oknami a opornými piliermi.
 

Neskoroklasicistický oltár portálového typu pochádza z roku 1857 s obrazom Ježiša od A. Reslera, po stranách sú sochy Árona a Mojžiča. Klasicistická murovaná kazateľnica je z roku 1857. ^[2]
 

Kostol je obohnaný múrom, na ktorom je kamenný barokovo-klasicistický epitaf z roku 1757 s nápisom a reliéfom anjelikov nesúcich ovenčený monogram s korunkou. ^[3]
 

Miestna legenda hovorí, že po postavení nového kostola sa katolícka cirkevná vrchnosť snažila veriacim stavbu odobrať. Miestna barónka Anna Mária Hellenbach, mala mečom rozťať kľúč, ktorým mal byť kostol odomknutý a zabraný. Pravdou je, že barónka intervenovala priamo u Márie Terézie a kostol ostal evanjelický. ^[4]
 

V roku 2017 objavili v kostole historickú pozlátenú patenu z roku 1778. ^[5]
 

Prvá zmienka o obci z roku 1075 pochádza z listiny benediktínskeho kláštora v dnešnom Hronskom Beňadiku. V polovici 15. storočia už stál na mieste terajšieho chrámu kresťanský kostol a v jeho okolí cintorín. ^[6]
 

Prvým evanjelickým kazateľom bol Tomáš Púchovský, ustanovený do zboru v roku 1595, čo je i rok založenia ev. a. v. cirkevného zboru. Obyvateľstvo vtedajšieho Horného a Dolného Prandorfa (Devičany) ^[7] sa venovalo baníctvu, potom po ukončení ťažby v 18. storočí vinohradníctvu a roľníctvu. Obec bola celistvo luteránska a ako svedčia najstaršie cirkevné záznamy už koncom 17. storočia slovakizovaná. Jednotu národnosti a vierovyznania si zbor udržal i počas osmanských nájazdov a protireformácie v priebehu 17. a 18. storočia. V 18. storočí zostal zbor jediný evanjelický v šírom okolí, luteráni do obce dochádzali na bohoslužby z oblasti od dnešnej Novej Bane až po Plavé Vozokany. V tom období sa zbor materiálne vzmáhal, o čom svedčí urbár i súpis pôdy, zriadenie vlastnej cirkevnej školy a postavenie nového kostola a fary, keďže staré drevené budovy už doslúžili. ^[8]
 

V múre okolo kostole je vsadený náhrobný kameň v nemeckom jazyku Alžbete Márii Ludoritz – mladej grófke zo Sankt Peterburgu, ktorú z vďačnosti tunajšiemu zboru dal vsadiť jej manžel. Pohreb vykonal prandorfský farár po tom, čo grófku odmietli pochovať v Čajkove, kde umrela po ťažkom pôrode na Vianoce 1757. ^[9]
 

20. storočie sa nieslo v znamení katastrof 1. a 2. svetovej vojny. Najmä tá prvá si v našom zbore vyžiadala množstvo mladých životov. Na počesť padlým bola pred kostolom postavená vápencová socha anjela, ktorý drží v náručí padlého vojaka. Na podstavci je žulový menoslov padlých. Počas 2. svetovej vojny tu stál dlhé tri mesiace front. Vtedajší farár Ladislav Adamčík ukrýval ruských i amerických vojakov ako i židovské rodiny, za čo mu americký prezident Eisenhower udelil pamätnú medailu. ^[10]
 

Podľa posledných zistení a predpokladov časť starej gotickej sakrálnej stavby tvorí súčasť hmoty barokovo-klasicistického kostola.

Pamiatková ochrana
-
 

Kostol nie je zapísaný v Ústrednom zozname pamiatkového fondu (ÚZPF) Slovenskej republiky.

Súčasný stav a využitie
Stav kostola je dobrý. Slúži svojmu účelu.

Prístup
Stojí v centrálnej časti obce.