Lokalita
obec Hrachovo, okres Rimavská Sobota, Banskobystrický kraj

História a stavebný vývoj
Na rozšírenom pôdoryse staršieho kostola, ktorý bol v roku 1485 zasvätený sv. Jánovi Krstiteľovi, postavili v rokoch 1798 – 1800 tolerančný kostol. ^[1] Ide o klasicistický kostol s retardovanými prvkami baroka. Prestavaný bol v roku 1928 a 1946. Pri stavbe rozobrali starý drevený gotický kostol, z ktorého preniesli do nového objektu renesančný oltár a maľované epitafy. Kostol má tradičnú formu tolerančných chrámov. Je to obdĺžniková sieňová stavba s vežou vstavanou do štítového priečelia. Priestory sú zaklenuté českými plackami. Protestantská empora má konkávno-konvexný murovaný parapet. Fasáda je členená lizénovým rámovaním. Na južnej strane veže je zamurovaný detail neskorogotického okna s plamienkovou kružbou, ktorý pochádza z niekdajšej stavby kaštieľa. ^[2] Veža je zakončená zvonovitou prilbou a jej fasády majú pilastre.
 

Oltár je renesančného epitafového typu z roku 1629, jednoetážový, na predele s triptychom, maľovaným na dreve. Stredná časť oltára má štyri stĺpy s rolverkovou ornamentikou, medzi ktorými sú maľby na dreve so scénou Narodenia. Stredný obraz je signovaný a datovaný PS 1629. V nadstavcovom štíte je záverečný obraz v renesančnom ráme. Oltár bol renovovaný v roku 1767. Krstiteľnica je kamenná s oktogonálnou kupou a nohou. ^[3]
 

Evanjelický cirkevný zbor v Hrachove vznikol na konci 16. storočia. (1594). Od roku 1960 je jeho súčasťou bývalý cirkevný zbor Nižný Skálnik, a v roku 2009 došlo k spojeniu s cirkevným zborom Čerenčany, ktorý vznikol v roku 1569. ^[4]
 

 

Oltár zo 17. storočia v evanjelickom kostole v Hrachove
 

Jednou z neveľkého množstva pamiatok evanjelickej cirkvi a.v. ktoré sa zachovali do súčasnosti, je pôvodný oltár z roku 1629. V okrese Rimavská Sobota sa z pôvodných mobiliárov evanjelickej cirkvi a.v. do dnešných dní zachovalo len niekoľko oltárov, ktorých pôvodná konštrukcia pochádza zo 17. storočia, prípadne zo začiatku 18. storočia (Kraskovo, Kyjatice, Dúžava, Vyšná Pokoradz, Teplý Vrch, Malé Teriakovce). Stav posledných troch spomenutých je výsledkom renovácií, či viac-menej náhodných zásahov, ktoré sa uskutočnili z iniciatívy jednotlivých komunít. Najväčšie zmeny na oltároch zaznamenávame v súvislosti s prestavbou kostolov po vydaní tolerančného patentu. Poznáme niekoľko oltárov zo 17. storočia, ktoré boli pôvodne v kostoloch evanjelickej cirkvi na území historického Malohontu. (Tisovec, Kokava nad Rimavicoum, Hnúšťa, Klenovec, Rimavská Píla). Existenciu oltárov z uvedeného obdobia môžeme predpokladať aj v ďalších lokalitách, v ktorých sa zachovali zvyšky pôvodných mobiliárov, prípadne o ktorých vieme. že tam boli pôvodne staršie, často drevené stavby kostolov. Oltáre zo 17. storočia, ktoré sa zachovali v prostredí evanjelickej cirkvi na Slovensku, sú charakteristické svojou morfológiou, špecifickou ikonografiou a ornamentikou. Novší typ drevených oltárov s pevným retabulom (ak to tak môžeme nazvať) vystriedal v komunitách evanjelickej cirkvi pôvodne gotické oltáre, zrejme i z utilitárnych dôvodov. ^[5]
 

V období prijatia artikul muránskej fraternity a následnej vizitácie superintendanta Johanna Rimanovia v roku 1596 v kostole malohontskej obce Hrachovo boli pôvodne dva staršie, zrejme gotické oltáre. Z mobiliára starého kostola sa v dnešnom zachovala okrem oltára z roku 1629 len kamenná gotická krstiteľnica. Existujú správy o pôvodnej drevenej kazateľnici, pochádzajúcej pravdepodobne rovnako ako oltár zo 17. storočia. Spomína sa jej ..výzdoba“ z roku 1681 a renovácia v roku 1767. ^[6]
 

Schulek vo svojom rukopise o histórii evanjelickej cirkvi v Malohonte spomína starší päťregistrový pozitív z roku 1693, ktorý v roku 1733 nahradil novší organ od kremnického organara Martina Zorkofského. Uvádza tiež opis epitafu rodiny Jánokiovcov z roku 1721 ktorý sa v súčasnosti nachádza v zbierkach Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote. Oltár v kostole, datovaný v kladí nad stredným poľom nadstavca rokom 1629, pochádza z obdobia, keď správcom hrachovských majetkov Széchyovcov bol František Iákoffy. Iniciály v kartuši s erbom hornej časti nadstavca sa teda vzťahujú k jeho menu. Oltár bol renovovaný v roku 1767, ako o tom informuje i text v kartuši nad stredným poľom retabula. Rezbársky ornament kartuše prekrýva pôvodný ornament na drapérii. Z tohto obdobia renovácie pochádza zrejme i ornament v ušniciach retabula i v hornej časti okolo bočných polí nadstavca, ktorý má podobné formy ako olemovanic strednej kartuše. Pôvodne boli bočné krídla oltárov zo 17. storočia kompaktnejšie a masívnejšie. Okrem týchto dodatočných detailov, t. j. pásového ornamentu na členiacich pilastroch nadstavca a indiferentné formovaných scrafínskych hlavičiek, figurálne maľby na dreve v strednom poli predele, v nadstavci a v retabule budú pôvodné. Ústredná maľba retabula s motívom Narodenia Ježiša je signovaná a datovaná vpravo dole v maľbe: 16 PS 29. Hrachovský oltár je vo vyšších pásmach v základnej stavbe horizontálne a vertikálne trojčlenný. Tieniace predstavané stĺpiky stredného pásma majú vysoké pätky s vybíjaným dekorom, charakteristickým pre obdobie 17. storočia, kanelované driek a kompozitné hlavice. ^[7]
 

Ďalším prvkom, ktorý v zásade vychádza z renesančného tvaroslovia, sú trojuholníkové štítkv nad bočnými maľbami stredného pásma, so špecifickým zuborezom, ktorý sa objavuje i v pásoch v ukončení kladia v strednom pásme i nadstavci. V cípoch bočných polí malieb, na bokoch konzoliek predely a na pase pod štítkami bočných poli vidieť pri bližšom pohľade jemnejšie rozvilinové arabesky, maľované na tmavomodrom podklade svetlejšou farbou. Ikonografická skladba názorne reprezentuje najrozšírenejšie motívy evanjelického prostredia na našom území v priebehu 17. storočia. V predele je maľba Poslednej večere, prezentovaná (okrem niektorých detailov) v ustálenej schéme, vsadená medzi dva výjavy krajiny s Golgotou. ktoré sú naznačené v siluetách. V strednom pásme je v ústrednom poli zobrazené Narodenie, ktoré je komponované ako scéna v interiéri drevenej stavby maštale, s priehľadom do otvorenej krajiny. Výjav adorovania narodenému Ježišovi je zobrazený v kulisách ..ruín“ maštale. Táto scéna je prepojená priehľadom s dennou krajinou, s oválnym útvarom na oblohe – Betlehemskou hviezdou. ^[8]
 

Prepojenie prednej a zadnej krajiny je naznačené aj oblakom, korunujúcim výjav v hornej časti. Vnútri oblaku s ťažkopádnymi formami je naznačené Kráľovstvo nebeské. Z figúr scény Narodenia nás zaujíma mužská postava v centre zobrazenej skupiny, adorujúca nad postavou Ježiša. Môžeme sa domnievať, že zobrazuje objednávateľa oltára Františka Iákoffyho, v tom čase asi 36-ročného muža. ktorý sa zaslúžil o rozvoj hrachovskej farnosti a jej filiálok. V ľavej dolnej časti scény sú dva motívy v netradičnej skladbe. Spútaný baránok – symbol Kristovej obete, významovo umocnený zobrazením Žarnova, symbolu ľudského hriechu, známeho ako atribút diabla, napr. i zo stredovekých nástenných malieb v regióne (Kraskovo / Psychostáza). Jedného z pastierov, ktorí sa prišli pokloniť Ježišovi, nachádzame kľačiaceho pri postave Ježiša, ďalších dvoch, prichádzajúcich v priehľade s otvorenou krajinou, zrejme tiež so zámerom prepojiť scénu v ruinách s exteriérom. V dvoch bočných poliach dopĺňajú scénu Narodenia figúry Petra s knihou a kľúčom (vľavo) a Pavla s mečom (vpravo). Tieto dve kľúčové postavy luteránskej konfesie a jej výkladov a obhajoby sa objavujú v ikonografickej skladbe oltárov 17. - 19. storočia, v prostredí evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku ako dva najrozšírenejšie pendanty popri starozákonných postavách Árona a Mojžiša. V troch poliach nadstavca sú zobrazené Viera, Láska a Nádej, ktoré sa priamo vzťahujú i k častiam z Nového zákona. Viera (vľavo) a Nádej (vpravo) majú podobu anjelov so ženskými formami. Viera má atribút kríža, Nádej kotvu a vtáča. Lásku v tejto scéne reprezentuje scéna Vzkriesenia, zobrazeného v klasickej scéne, ako ju poznáme z evanjelických oltárov zo 17. storočia i neskôr. Serafánske hlavičky. ktoré nachádzame na evanjelických oltároch 17. storočia vo veľmi rôznorodých dekoratívnych formách, sa na hrachovskom oltári objavujú v skromnejšej podobe v kladí nad stredným pásmom a v cípoch stredného poľa nadstavca. Môže to byť i preto, že dekoratívnejšie formy vylučuje pomerne striktná skladba architektúry oltára, ktorá vychádza z renesančného tvaroslovia. Skôr sa však prikláňame k názoru, že serafínske hlavičky sú sekundárne – pochádzajú z obdobia renovácie oltára v roku 1767. Autor ústrednej maľby oltára so scénou Narodenia je evidentne i autorom maľby Poslednej večere v predele, malieb Petra a Pavla v strednom pásme a Vzkriesenia v nadstavci. Ako sme uviedli, mohli by sme uvažovať o pôvodnosti dvoch bočných malieb nadstavca. Viery a Nádeje a dvoch bočných scén s Golgotou v predele. V tomto prípade by mohol pomôcť odborný prieskum. ^[9]
 

O proveniencii autora, signovaného iniciálami „PS“‘, zatiaľ nemáme overené informácie. Informácie máme okrem spomenutého Pavla Grossa len o autorovi pôvodného oltára v kostole v Tisovci – Michalovi Durčickom. Pamiatky evanjelickej cirkvi charakterizujú duchovný život cirkvi a jeho pevné väzby k sekulárnej sfére, a to svojou neokázalosťou, hľadaním kompromisu medzi funkčnou formou a prirodzenou potrebou „ozdobiť“ a teda „poľudštiť“ priestor chrámu. Často sú charakteristické tiež absenciou slohu, či školeného výtvarného názoru. ^[10]

Pamiatková ochrana
Rekonštrukcia.

Súčasný stav a využitie
Stav kostola je dobrý. Slúži svojmu účelu.