Lokalita
obec Sklabinský Podzámok, okres Martin, Žilinský kraj

História a stavebný vývoj
Ranogotický hrad vznikol v prvej polovici 13. storočia na mieste staršieho hradiska. ^[1] Dlhší čas bol kráľovským majetkom. Sklabinský hrad sa v písomných prameňoch spomína v roku 1309, keď patril zvolenskému županovi magistrovi Dončovi. Po vytvorení Turčianskej stolice sa hrad v roku 1339 stal opäť kráľovským majetkom a jeho kasteláni zastávali funkciu turčianskych županov. ^[2] V druhej polovici 14. storočia pevnosť vlastnili Bebekovci. ^[3] V rokoch 1410 – 1470 mal hrad v zálohe Ondrej Balický a jeho rod, ktorého členovia vykonávali župný úrad. Počas ich panstva v roku 1436 po útoku husitov objekt vyhorel. ^[4] Po núdzovej oprave prikročili v rokoch 1460 – 1480 k jeho prestavbe. ^[5] Koncom 15. storočia ho vlastnil župan Ján Ernest, ktorého nakrátko vystriedali Ján Korvín a Ján Zápoľský. ^[6] Hrad v roku 1495 opäť vyhorel, v nasledujúcich rokoch bol síce opravovaný, ale zmeny majiteľov ako aj hroziace turecké nebezpečenstvo oddiaľovali jeho väčšiu opravu, ku ktorej sa prikročilo až po roku 1550. ^[7]
 

V roku 1527 panovník Ferdinand I. Habsburský daroval polovicu hradu a jeho panstva Františkovi Révayovi, ale druhú dal do zálohu Ladislavovi a Mikulášovi Makedonským. František Révay sa v roku 1534 stal dedičným turčianskym županom. V roku 1540 Révayovci ^[8] získali aj druhú polovicu hradu a celé sídlo im patrilo až do roku 1945. ^[9]
 

Podoba najstaršej časti hradu z konca 13. a 14. storočia nie je známa a len zachované zvyšky obvodových múrov hradného jadra dovoľujú vymedziť jeho pozdĺžny viacboký obrys s rozmermi 48 x 27 m a vstupom zo severovýchodu. ^[10] Starý horný hrad mal nepravidelný pôdorys s obytnými traktmi okolo vnútorného nádvoria. ^[11] Pri výstavbe horného hradu nepostavili ústrednú vežu, ktorá je typická pre hrady raného stredoveku. Vežu postavili až počas prestavby hradu v 15. storočí. ^[12] Postupnou obvodovou zástavbou palácovými krídlami sa vnútorné nádvorie jadra zmenšovalo a ešte na konci 19. storočia bola v jeho strede viditeľná cisterna. Dnes vyčnievajú nad terén len malé zvyšky múrov, ale pod zemou zostali zasypané pivnice. Podstatne lepšie sa zachovali pozostatky opevneného predhradia z 15. storočia. Jeho výstavba sa začala asi už pri rekonštrukcii hradu po vypálení husitmi a pokračovala formou zdokonaľovania fortifikácie koncom 15. storočia. Prstenec hradbového múru obtáčal hradné jadro v odstupe 10 až 20 m, čím vznikol okruh širšieho parkánu. Západný úsek opevnenia s opornými piliermi orientovaný oproti príjazdovej komunikácii bol na nárožiach spevnený drobnými polygonálnymi baštami a hlavný vstup do predhradia pri severnom nároží zabezpečovala mierne klinovitá veža s bránou. Ešte v druhej polovici 15. storočia bola plocha pred vstupom zabezpečená murovaným predbráním. Jeho opevnenie zo zalamovaných úsekov hradby na severovýchode spevňovala nárožná podkovovitá bašta. Priestor predbránia bol dodatočne zastavaný jednotraktovou budovou s prejazdom. ^[13]
 

Ďalšie zdokonaľovanie fortifikácie predhradia aj obrany prístupu do hradného jadra sa uskutočnilo na konci 15. storočia a podľa nepriamych dokladov ho možno spojiť s držbou hradu Jánom Korvínom po roku 1487. Vtedy postavili uprostred južného úseku opevnenia päťbokú baštu ukončenú cimburím. Podobný polygonálny tvar mala ďalšia bašta, ktorá zvonku prekryla pôvodný vstup do hradného jadra. Trasa prístupovej cesty sa tak pred vyústením do jadra musela zalomiť v klenutom prízemí bašty. Jej dve horné podlažia potom vytvorili spojitý priestor emporovej Kaplnky sv. Ondreja napojenej na nové palácové krídlo. Kaplnku osvetľovali hrotivé okná a z pôvodných dvoch polí krížovej rebrovej klenby ešte i dnes vidieť torzá dekoratívnych driekov a nábehov rebier. ^[14]
 

Písomné pramene spomínajú rozsiahle opravy sídla v roku 1554 a o opevňovacích v roku 1563, ale i neskôr na začiatku 17. storočia. Stavebné úpravy prispôsobovali hrad zdokonaľujúcej sa delostreleckej technike a z južnej strany ho rozšírili o druhé predhradie. Cez neho viedla nová trasa prístupovej cesty a vstupnú bránu kontrolovala nárožná trištvrtevalcová bašta. Obranu hradu zároveň zdokonalili novými delovými baštami. V priestore pred pôvodným predbráním tak vyrástla nová budova zakončená polygonálnou delovou baštou. Na delovú baštu prestavali staršiu päťbokú baštu na južnom úseku opevnenia prvotného predhradia a na umiestnenie diel bola určená rozľahlá trojpodlažná stavba štvorcového pôdorysu v juhovýchodnom cípe predhradia. Už začiatkom 17. storočia priniesol znemu ich funkcie a časť bášt bola adaptovaná na obytné a hospodárske účely, lebo obranu posilnilo nové valové opevnenie. V treťom predhradí si Révayovci postavili pohodlný renesančný poschodový kaštieľ, ktorý opevnili. Tak sa pôvodné opevnenie na severe prestavbou zmenilo na pompézny renesančný palác (kaštieľ) s dekoratívnym vstupným portálom a tabuľou s nápisom, ktorý pripomína stavebníka Petra Révaya, jeho manželku a rok dokončenia, 1610. Ďalší pamätný nápis s rokom 1630 datoval výstavbu opevnenia kaštieľa, ktorého vstupnú bránu po bokoch bránili polygonálne bašty. Pravdepodobne to bola reakcia na obsadenie hradu povstalcami Gabriela Bethlena v roku 1623. Hrad potom slúžil ako depozitár cenných listín okolitých šľachtických rodov, ale i kláštora pod Znievom. ^[15]
 

V 17. storočí bol obývaný už iba renesančný opevnený kaštieľ a hrad už bol opustený. Ešte v roku 1736 sa spomína studňa v „hornom a strednom hrade“, rovnako ako suchý mlyn a veľký počet diel. Keď sa v polovici 18. storočia presídlila správa stolice do Martina, hrad stratil posledné zvyšky pôvodného významu. V priebehu 18. storočia spustlo jadro natoľko, že v roku 1800 sa zrútila klenba kaplnky. Severný renesančný palác predhradia, tzv. kaštieľ, využívali Révayovci ako letné sídlo a zároveň ako rodové múzeum až do 20. storočia. Zánik objektu nastal v roku 1944, keď ho vypálili fašisti. Bašty v okolí hlavnej brány spustli až v druhej polovici 20. storočia. ^[16]

Pamiatková ochrana
Pred vypálením hradu počas druhej svetovej vojny bol správcom objektu pán Pekár, ktorého volali Pekárik. Obýval vraj severnú vežu, kde bol zriadený správcovský byt. Asi od roku 1966 do roku 1999 sa o hrad starala malá skupinka dobrovoľníkov pod vedením Milana Miloša Ďuríka, ktorí domurovali južnú strážnu vežu do predpokladanej pôvodnej výšky, uzavreli ju a zastrešili. V roku 1999 sa o pamiatku začalo starať Občiasnke združenie Donjon na základe nájomnej zmluvy. O záchranu hradu sa pokúšalo desať rokov. Členovia združenia vyčistili areál hradu od náletovej zlene a upravili chodníky. Urobili viaceré záchranné práce na stredovekom objekte. Dolnú hospodársku budovu zrekonštruovali kompletne a v roku 2004 sa stali jej vlastníkmi. ^[17]
 

V roku 2007 za čudných okolností im nebola predĺžená nájomná zmluva a hrad bol z ich starostlivosti odobratý. Nejasné dôvody a nejasné skutky, na ktoré dopláca stredoveké historické sídlo. Slovenská logika je neprekonateľná = je nevyhnutné vziať hrad ľuďom, ktorí ním žili a spriadať plány, ktoré nebudú asi nikdy realizované. No a? Nech žije Slovensko!
 

Zámer pamiatkovej úpravy bol vypracovaný v roku 1970. Architektonický a stavebnohistorický výskum: SURPMO Brno, Ing. arch. Zdeněk Gardavského, 1975. ^[18]

Súčasný stav a využitie
Čiastočne konzervovaná ruina.

Prístup
Stojí na vrchole zalesneného kužeľovitého kopca (625 m n.m.) približne 1,5 km severovýchodne od obce Sklabinský Podzámok. ^[19]