Hrady   späť
www.pamiatkynaslovensku.sk
Starhrad (Varín)
Iný názov
Varna, Varín, Starý hrad
Lokalita
obec Varín, okres Žilina, Žilinský kraj
História a stavebný vývoj
Názov hradu naznačuje, že na Považí patrí medzi najstaršie. Hradisko v jeho blízkosti je dôkazom toho, že toto miesto bolo opevnené už v praveku. [1]
 

V listinách sa prvý raz objavuje za panovania Bela IV. v roku 1241 ako kráľovský majetok. Panovník ho koncom roka 1244 daroval Bohumírovi, bojovníkovi proti Tatárom. Hrad potom vlastnil rod Balassovcov. Spravoval šľachtické majetky, chránil cestu údolím Váhu a brod cez rieku. Neskôr hrad získal Matúš Čák Trenčiansky a po jeho smrti v roku 1321 pripadol opäť Balassovcom. V roku 1323 získal panstvo s hradom zvolenský a liptovský župan magister Donč výmenou za ďarmotské majetky ležiace pri Ipli. V rokoch 1336 – 1338 sa ako záložný držiteľ hradu spomína prívrženec Anjouovcov, pronotár Pavol Ugali. Po Ugalim ho ako kráľovský majetok spravovali panovníkom poverení kasteláni. Jedným z nich bol v roku 1387 Peter Wangel. Starý hrad sa ešte v roku 1354 spomína ako hrad Varín (Varna). [2] Keďže v tom čase už existoval nový hrad Strečno, nazvali varínsky hrad Starým hradom (Starhrad), a takto sa trvalo označuje od roku 1384. Po výstavbe hradu Strečno, ktorý stál priamo nad dôležitou cestou, zostal Starý hrad iba centrom panstva. Blízkosť nového hradu mu v jeho osude nepomohla. [3]
 

Koncom 14. storočia hrad získal poľský hodnostár Sudivoj z Ostrorogu, ktorý na Starhrade sídlil do roku 1408. [4] V rokoch 1408 – 1424 záložnými užívateľmi hradu boli Stiborovci z Beckova. V roku 1424 kráľ Žigmund venoval hrad svojej manželke Barbore. Po Žigmundovej smrti panovník Albert daroval Starý hrad v roku 1439 kráľovnej Alžbete. Topoľčiansky husitský kapitán Ján Čapek zo Sán a Hukvald mal hrad v zálohe od roku 1442 do roku 1446. Kráľ Vladislav, aby vyrovnal dlh voči Jánovi Pongrácovi, dal mu Starý hrad a Strečno. Pongrácovci s pomocou Jána Jiskru z Brandýsa ovládli viaceré hrady na Považí, za čo im snem v roku 1453 odňal majetky a postavil ich mimo zákon. Rozsudok zrušil kráľ Ladislav Pohrobok a Pongrácovci sa stali županmi Liptovskej stolice. Pongrácovci mohli hrad a majetky plne využívať až od roku 1462, za vlády Mateja Korvína, ktorý im potvrdil vlastníctvo. [5] Tak veľmi chceli Pongrácovci hrad získať, čo sa im aj podarilo, ale nevenovali mu dostatočnú pozornosť, pretože na prelome 15. a 16. storočia začal pustnúť. Odľahlý hrad bol pre rod záťažou, a tak v roku 1561 traja jeho členovia žiadali cisára Ferdinanda I., aby im dovolil hrad zbúrať a postaviť iný na prístupnejšom a vhodnejšom mieste. Okrem iného im prekážalo najmä to, že lokality panstva boli od hradného centra pomerne vzdialené, čo oslabovalo hospodárske zázemie hradu. Panovník ich žiadosti vyhovel, ale hrad nakoniec nezbúrali. Namiesto hradu si postavili na svojom panstve dva kaštiele, v Krasňanoch a neskoršie v Nededzi. Nepokojné udalosti 17. storočia ovplyvnili pôvodné rozhodnutie Pongrácovcom zbúrať Starý hrad. Objekt si naďalej ponechali a oveľa viac než predtým sa starali o jeho údržbu, rozšírenie a vybavenie. [6]
 

Hrad sa v búrlivom 17. storočí ukázal ako veľmi užitočný. V prvej polovici 17. storočia uskutočnili malé dostavby a úpravy. [7] Používanie hradu si vynútila aj pohroma, ktorá postihla novovybudovaný kaštieľ v Krasňanoch, ktorý v roku 1654 vyhorel. Jeho obnova trvala niekoľko rokov. [8] V prvej polovici 17. storočia viaceré práce na hrade dali urobiť Ján a Daniel Pongrác. Značné úsilie pri údržbe hradu vyvinuli Samuel Lužinský a jeho manželka Juliana Pongrácová. [9]
 

Hrad sa potom aj bez moderného opevnenia ubránil Thökölyho povstalcom. Začiatkom 18. storočia poskytol hrad zázemie oddielom Františka II. Rákócziho. Pongrácovcom bol preto majetok v rokoch 1709 – 1710 zabavený, ale potom opäť vrátený. Ich záujem o hrad sa úplne skončil v polovici 18. storočia. Objekt opustili. Kamenné sídlo sa postupne zmenilo na ruinu. [10]
 

Zrúcanina sa zreteľne delí na dve časti. Vyvýšenému jadru hradu stále dominuje nepravidelne zaoblená a nahor sa mierne zužujúca veža (osi 12 a 9,5 m). Z presného zamerania je zreteľné, že veža má smerom na severovýchod tupý brit a jej interiér bol v 16. storočí rozšírený do pravidelnejšieho, valene zaklenutého tvaru. Jej podnož na strane prístupu vyplnila masívna ranorenesančná bašta, vedľa ktorej sa nachádzala brána do úzkej, tvarom skalného útesu modelovanej dispozície. Na jej juhozápadnom konci sú zvyšky budovy (15 x 8, 5 m), ktorej hmota navodzuje predstavu obytnej veže, alebo vežovitého paláca. Skalnú plošinu pod ňou upravili a ohradili asi až v období neskorej gotiky, pričom vežu s palácom spájalo úzke nádvorie. Zhruba v tejto podobe zostal hrad až do druhej polovice 15. storočia, keď sa jeho majiteľmi stali Pongrácovci. Tí sa najprv museli postarať o zanedbanú obytnú časť. Postavili dlhý neskorogotický palác, pre ktorý nebolo dosť miesta a museli ho vysunúť na stupeň južného zrázu nad riekou. Napriek tomu, že sa zúženou časťou na východe oprel o vežu, práve tam došlo k najväčšiemu rozpadu. Z jeho architektonickej výbavy sa dochoval zvyšok arkiera. Asi v tom čase zabezpečili vstup do hradu predbráním, nie sú vylúčené ani začiatky výstavby predhradia v sedle na severovýchod od horného hradu. Určite k tomu došlo v prvej polovici 16. storočia a dostatok budov zabezpečil hospodársku prevádzku odľahlého hradu, ktorý sa musel viac spoliehať na vlastné sily a zdroje. Murované predhradie pravdepodobne len nahradilo starší útvar. [11]
 

V areáli hradu sa miestami zachovali otvory okien a vstupov. Na paláci je vidieť časť gotického arkiera. [12]

Pamiatková ochrana
Zrúcanina je bez zásahu pamiatkarov a aktivistov. Nepomohla mu ani výhodná poloha blízko frekventovanej cesty, ani tesné susedstvo väčšieho hradu Strečno.
Súčasný stav a využitie
Ruina. Stav historického sídla je veľmi zlý. V súčasnosti patrí zrúcanina viacerým spolumajiteľom, medzi ktorými je niekoľko potomkov posledných vlastníkov.
Prístup
Stojí na skalnatom kopci (475 m n.m.) na pravom brehu Váhu, asi 3 km juhovýchodne od obce Varín. [13] Zo zrúcaniny je unikátny pohľad na meander Váhu (Domašínsky meander). [14]
Fotogaléria
Starhrad zp © Viliam Mazanec, archív (dobová pohľadnica)Starhrad foto © Imrich Kluka 4/2012Starhrad foto © Imrich Kluka 4/2012Starhrad foto © Imrich Kluka 4/2012Starhrad foto © Imrich Kluka 4/2012Starhrad foto © Imrich Kluka 4/2012Starhrad foto © Imrich Kluka 4/2012Starhrad foto © Imrich Kluka 4/2012Hrad Starhrad foto © Jana Lacková 6/2012Hrad Starhrad foto © Jana Lacková 6/2012Hrad Starhrad - výhľad foto © Jana Lacková 6/2012Hrad Starhrad foto © Jana Lacková 6/2012Hrad Starhrad foto © Jana Lacková 6/2012Hrad Starhrad foto © Jana Lacková 6/2012Hrad Starhrad foto © Jana Lacková 6/2012Hrad Starhrad foto © Jana Lacková 6/2012
Poznámky
[1] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. Martin: Osveta, 1989. s. 196.
[2] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 196.
[3] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava: Slovart, 2007. s. 275.
[4] Sudivoj mal zásluhy na tom, že v roku 1383 zvolili Hedvigu, dcéru kráľa Ľudovíta I., za poľskú kráľovnú. Za to postupne získal do zálohu hrady Strečno, Lietavu, Bytču a Bystricu, ale jeho hlavné sídlo bolo na Starom hrade. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 196 - 197.
[5] Vlastníctvo Pongrácovcov napriek Matejovmu potvrdeniu bolo problematické, pretože Pavol Kiniži, panovníkov veliteľ, dostal v roku 1474 od Mateja Korvína príkaz, aby pre Štefana Pongráca ubránil vlastníctvo Starého hradu. Kiniži hrad ubránil. Pongrácovci sa definitívnymi vlastníkmi hradu a panstva stali až 12. septembra 1475. Uvedenie do vlastníctva vykonal splnomocnenec turčianskeho konventu páter Urban. Odvtedy hrad s panstvom zostali v rukách Pongrácovcov a rodín, ktoré sa dostali s nimi do blízkeho príbuzenstva. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 198.
[6] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 196 – 200.
[7] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 276.
[8] Požiar kaštieľa v Krasňanoch zapríčinila neopatrnosť manželky Jána Pongráca a zhorela časť rodového archívu. V priebehu 16. a 17. storočia Pongrácovci získali viaceré majetky. K ich dedičným majetkom v Liptovskej Ondrášovej a v Pribyline pribudli ďalšie, v Novom Meste nad Váhom, v Beckove a v Sedmohradsku. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 200.
[9] Najstaršie známe vyobrazenie Starého hradu pochádza až z roku 1826. Preto má veľký význam dohoda o delení majetku medzi Jánom a Danielom Pongrácovcami uzavretá 16. marca 1648 pred stoličnými hodnostármi, ktorá opisuje hrad. Pre bližšie poznanie hradu a jeho zariadenia v posledných rokoch jeho existencie má veľkú dôležitosť súpis zo 16. septembra 1691, podľa ktorého Ján Labšanský odovzdal objekt svojmu nevlastnému synovi Alexandrovi Lužinskému. Podľa tohto súpisu dolný hrad obopínal pomerne vysoký a masívny múr. V bráne múra sa nachádzali dve miestnosti pre drábov, horná a dolná izba. V dolnom hrade bola cisterna na vodu, vytesaná do skaly. Vedľa nej smerom k Váhu sa nachádzala malá pivnica a nad ňou sýpka s dvoma truhlami na obilie. K sýpke viedlo schodište od Váhu. Vedľa pivnice bol vodný mlyn so všetkým vybavením. Nad mlynom bola ďalšia sýpka na voľne sypané obilie. Blízko nej sa nachádzala voziareň, v ktorej bol kožený kočiar, veľká stará truhla na obilie a deväť nových drevených rezervných kolies do kočiara. Pri voziarni boli dve maštale. Na konci maštalí vedľa chodišťa bola stará klenbovitá pivnica, nad ňou dve izby s predsieňou. Nad izbami bola obilnica. Na konci schodišťa boli dve nové bašty spojené chodbou. Okrem nich tu bola ešte tretia tzv. Cigánska bašta. Do stredného hradu sa vchádzalo cez druhú bránu, vedľa ktorej bolo obydlie pre kastelána a drábov i s kuchyňou. Neďaleko kuchyne sa začínala pomerne široká krytá chodba. Viedol z nej vstup do predsiene, v ktorej sa nachádzala hradná väznica vybudovaná z niekdajšej starej cisterny na vodu. Vedľa väznice bola druhá menšia predsieň, pod ňou malá klenbovitá pivnica. Blízko pivnice sa nachádzali dve miestnosti, ktoré slúžili šafárovi. Priestory stredného hradu sa nachádzali na úrovni prvého poschodia. Na konci širokej krytej chodby bolo schodište, ktoré viedlo do horného hradu, ktorý sa začínal dverami zo železnej mreže, cez ktoré sa vstupovalo do hradnej veže na úrovni druhého poschodia. Hradná veža mala spolu štyri poschodia. Priestory druhého poschodia sa začínali predsieňou, v ktorej stála objemná drevená truhla na obilie. Z pitvora smerom k Váhu sa otvárali oplechované dvere do izby, ktorá mala zasklené okná. Boli v nej kachle a stará skriňa. Vedľa izby sa nachádzala komôrka a v nej desať geletiek na maslo. V susedstve komôrky sa nachádzali zamknuté železné dvere do tzv. menšej klenotnice. Miestnosť slúžila podľa rozhodnutia majiteľov z roku 1648 na úschovu rodinného archívu. Kľúče od klenotnice opatroval František Pongrác, ktorého príbuzní zvolili v roku 1684 za direktora hradu. Za predsieňou smerom k údoliu sa nachádzala hradná sála. Mala oplechované dvere a zelené stavané kachle. Bolo v nej iba jedno kreslo potiahnuté kožou. Zo sály sa otváral vstup do starej klenotnice. Bola v nej okrem drevenej truhlice ďalšia truhlica zo železa, v ktorej Alexander Lužinský uchovával otcov plášť a iné rodinné predmety. Podľa inventára z roku 1648 bola na tomto poschodí aj pekáreň. Na treťom poschodí bola predsieň, za ňou smerom k Váhu izba, vedľa nej komora. Z opačnej strany, od údolia, bola menšia miestnosť, ktorú nazývali škôlkou. Mala oplechované dvere a zelenú pec. V miestnosti sa nachádzali naturálie, najmä obilie v truhlách a údená slanina. Na tomto poschodí bola ešte ďalšia miestnosť s liatou dlažbou, ktorá slúžila na uskladnenie obilia. Inventár z roku 1648 na tomto poschodí uvádza aj tkáčovňu. Z povalovej časti tretieho poschodia viedlo schodište cez železné dvere na najvyššie, štvrté poschodie veže. Tu bola miestnosť s klenbami, vedľa malá izba so sedliackou pecou a dve väčšie miestnosti používané na uskladnenie obilia. Zo štvrtého poschodia bol prístup na terasu hradnej veže, budovanej na taliansky spôsob s atikou. Na plošine veže sa nachádzali dva medené mažiare. Hornú časť veže obkolesovala krytá pavlač, ktorú postavili po roku 1663. V tých časoch v dolnom hrade postavili dve nové bašty, čím sa zvýšil obranný potenciál objektu. Na pavlači, ktorá bola súčasťou štvrtého poschodia hradnej veže, boli umiestnené streľné zbrane a zásoby pušného prachu. Inventár z roku 1691 zaznamenal na pavlači tri sudy jemného tešínskeho pušného prachu, dva sudy tešínskeho prachu pre muškety, sud prachu pre polháky, sud jemného vsetínskeho pušného prachu a dva sudy sanitry. Náboje pre muškety boli v jednom sude, delové gule pre mažiare v troch podobných nádobách. Na pavlači bolo niekoľko uzavretých sudov, v ktorých bola múka. Za hradnými múrmi v údolí bol neveľký majer zameraný na chov oviec, kráv a hydiny. Bol v ňom košiar a drevená maštaľ pre statok a kone. Neďaleko majera sa rozprestierali dve záhrady s ovocnými stromami.Obidva dokumenty, dohoda z roku 1648 a súpis z roku 1691, neuvádzajú nábytok, obrazy, gobelíny ani klenoty. Je isté, že väčšina týchto predmetov sa už dávnejšie dostala do kaštieľov v Krasňanoch a v Nededzi. Celkový počet miestností na Starom hrade bol 45. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 200 - 204.
[10] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 276.
[11] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 276 - 277.
[12] KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka: Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku. Turistický lexikón. Bratislava: Šport, 1990. s. 205.
[13] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 275.
[14] KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka: Hrady, zámky a .... s. 206.
Bibliografia
www.varin.sk
GPS
49.17786, 18.889531
49°0 10' 40.30", 18°0 53' 22.31"



www.pamiatkynaslovensku.sk