Iný názov
Eszterházyovský kaštieľ

Lokalita
obec Veľké Zálužie, okres Nitra, Nitriansky kraj

História a stavebný vývoj
Empírový kaštieľ zo začiatku 19. storočia. Postavený bol na staršom jadre. Kaštieľ je dvojpodlažná stavba s pôdorysom v tvare písmena U. ^[1] Vyznačuje sa pomerne strohými architektonickými detailami. ^[2] Má pätnásťosové priečelie s päťosovým stredným rizalitom a vyvýšeným schodišťom. Fasáda priečelia je členená priebežnou rustikou, ktorá je na ostatných krídlach iba v prízemnej časti. Dvorová fasáda stredného traktu má jednoosový rizalit zakončený tympanónom, v jeho vrchole je vežička. V šírke rizalitu je predstavaná terasa na ôsmich stĺpoch s iónskymi hlavicami. Po stranách rizalitu a na bočných krídlach na prízemí sú dvojice pilastrov. V miestnostiach sú rovné stropy. ^[3] Vedľa kaštieľa bol rozsiahly park. ^[4]
 

Kaštieľ pôvodne stál mimo inravilánu obce, na konci Rínku. V jeho tesnej blízkosti sa nachádzal areál veľkého panského majera, dom panského vincúra s pivničnými priestormi a areál „fabriky.“ Súčasná zástavba obce značne zdeformovala dominantný charakter kaštieľa. Jeho najstaršie dejiny nie sú objasnené. Na základe širších súvislosti možno predpokladať (je to jedna z možností), že kaštieľ dal postaviť v neskorobarokovom slohu najskôr okolo roku 1756 gróf Jozef Forgách, ktorý v obci žil ako prvý z rodu Forgáchovcov a tu aj zomrel. Pochovali ho do krypty ujlackého kostola. ^[5] Možno predpokladať, že išlo o prvé šľachtické sídlo v dejinách obce. Prvá písomná zmienka o pôsobení Jozefa Forgácha v Ujlaku pochádza z roku 1756, a preto asi došlo k výstavbe kaštieľa, alebo jeho najstaršej časti len krátko pred týmto rokom., najskôr však pred rokom 1761, keď sa kaštieľ spomína prvýkrát ako castellum grófa Jozefa Forgácha. Spomína sa v ňom aj súkromná kaplnka (oratórium), v ktorej striedavo slúžili omše piaristi z Nitry a františkáni z Hlohovca. ^[6]
 

Ďalšie stavebné úpravy kaštieľa prebehli počas života grófa Mikuláša Forgácha v druhej polovici 18. storočia. V kaštieli sa trvale zdržiaval. Prestavbu v klasicistickom slohu si vynútilo jeho významné spoločenské postavenie, pretože Mikuláš pôsobil ako nitriansky župan a kráľovský radca a patril medzi vysokú uhorskú aristokraciu. Práve za jeho obdobia sa stavba často spomína v archívnych prameňoch ako castellum. K ďalším výraznejším prestavbám kaštieľa došlo na začiatku 19. storočia. Tie mu definitívne vtlačili dodnes zreteľný empírový štýl. Prestavbu pravdepodobne inicioval gróf Alojz Forgách, ktorý zdedil kaštieľ po smrti bezdetného Mikuláša Forgácha na konci 18. storočia. ^[7]
 

Predbežne jediný opis kaštieľa sa zachoval z roku 1835. Z neho vyplýva, že v blízkosti kaštieľa sa nachádzal skleník (Glashaus), v ktorom sa pestovalo najmä exotické ovocie. Stavba sa nezachovala. ^[8]
 

Súčasťou kaštieľa bola kaplnka, ktorá sa považovala za najkrajšiu interiérovu časť objektu. Mala rozmery 13 x 7 m. Jej obnove sa už v roku 1947 začala venovať zvýšená pozornosť vďaka zásluhe miestneho kaplána Andreja Ďuriša. Mala oblúkovú štukovú klenbu vysokú od podlahy 7 m, ktorá bola postavená na drevenej konštrukcii na múroch nosných stien. Najvzácnejšou súčasťou jej bohatej výzdoby boli fresky predstavujúce výjav zo Zjavenia sv. Jána. Pochádzali asi z konca 18. storočia. V kaplnke sa nachádzal menší oltár, ktorý bol po druhej svetovej vojne značne zničený, lebo obyvatelia obce si z neho poodlamovali rôzne súčasti. Z kaplnky bol po vojne odcudzený obraz Panny Márie, ktorého autorom mohol byť jeden zo žiakov maliara Winterhaltera z konca 18. storočia. Podrobnejšie informácie o interiéri a vybavení kaštieľa nie sú známe. Pôvodne mal 41 miestností s rovnými stropmi. Známy uhorský lexikograf Ján Matej Korabinský už v roku 1786 o kaštieli uviedol, že má vkusne vymaľovanú sálu, zaujímavú knižnicu a majiteľ kaštieľa vlastní hodnotnú zbierku zbraní. Knižnicu a zbierku zbraní spomenul vo svojom geografickom opise Uhorska aj uhorský geograf Alexej Fényes v roku 1837. Súčasťou interiérovej výzdoby kaštieľa bola zbierka obrazov. Predstavovala prevažne podobizne majiteľov kaštieľa. Po druhej svetovej vojne sa podarilo zachrániť už len časť z nej. Išlo o šesť olejomalieb s rozmermi 170 x 120 cm. Po prevzatí boli uložené na Stanici národnej bezpečnosti v Ujlaku a odtiaľ sa dostali dočasne na hrad Červený Kameň. Medzi obrazmi sa mala nachádzať vzácna olejomaľba „Portrét staršieho pána“ od Adama Mányokiho (1673 – 1757), jedného z najvýznamnejších barokových maliarov Uhorska. Dodnes sa považuje obraz za nezvestný. ^[9]
 

Poslednými vlastníkmi kaštieľa boli Eszterházyovci. Grófskej rodine slúžil do konca vojny v roku 1945. Gróf sa však zaplietol s Nemcami a tak súčasne s nimi celá rodina tajne odišla a kaštieľ s vybavením nechali napospas obci. Obyvatelia obce všetko stihli "sprivatizovať" za jedinú noc a tak štát prebral kaštieľ kompletne vyprázdnený. ^[10]
 

Tesne po vojne boli v kaštieli umiestnení vojaci, potom ho do užívania dostali odbory (využívali ho ako školiace stredisko ROH pre funkcionárov). Neskôr sa kaštieľ dostal do rezortu školstva a niekoľko rokov v ňom sídlila Stredná poľnohospodárska škola. Škola sa v lete 1957 presťahovala do Zlatých Moraviec a kaštieľ definitívne prebralo zdravotníctvo. Oficiálne od 1.10.1957 v ňom bola zriadená Psychiatrická liečebňa Veľké Zálužie, za jej prvú riaditeľku a súčasne jedinú primárku bola menovaná MUDr. Mária Slobodová. V tom období mala liečebňa 260 lôžok. ^[11]

Pamiatková ochrana
Rekonštrukcia. Niekoľko opráv v priebehu 20. storočia.
 

Ujlacký kaštieľ sa identifikoval ako chránená pamiatka už v roku 1919 na základe nariadenia ministra pre správu Slovenska č. 155 /1919 z 30. októbra 1919. ^[12]
 

Knižnica z kaštieľa bola zaistená na jeseň roku 1945 v prítomnosti predsedu MNV a dr. Antona Točíka, v tom čase zástupcu Povereníctva SNR pre školstvo a osvetu. Spolu s knižnicou sa zaistila a prebrala časť písomností rodového archívu ujlackej vetvy Forgáchovcov a Eszterházyovcov. Tá sa dostala do Slovenského národného archívu, kde sa nachádza dodnes. Súčasťou týchto dokumentov mal byť vraj aj zlomok archívu Bratislavskej kapituly. Knižnica sa v roku 1946 premiestnila ako štátny depozit do Slovenského národného múzea a odtiaľ do Slovenskej národnej knižnice v Martine. ^[13]
 

V roku 1948 bol z poverenia historičky umenia dr. Alžbety Güntherovej-Mayerovej vypracovaný odborný posudok reštaurátorskou firmou Pap a Petrikovič z Piešťan. Na základe neho malo dôjsť k oprave kapnky vtedajším užívateľom kaštieľa Správou štátnej nemocnice v Nitre, čo sa však neuskutočnilo ešte ani v roku 1950. ^[14]

Súčasný stav a využitie
Stav historického sídla je dobrý. Prostredie v okolí pamiatky je zachované a nie je narušené modernou výstavbou, čo je dnes veľmi vzácne. V okolí kaštieľa je park.
 

Kaštieľ slúži ako Psychiatrická nemocnica Veľké Zálužie, s pôvodným názvom Psychiatrická liečebňa (zmena liečebne na nemocnicu prebehla v roku 1995). ^[15]
 

Ďakujeme riaditeľovi a personálu za ochotu a ústretový prístup pri fotografovaní.

Prístup
Stojí v južnej časti obce.