Lokalita
obec Ľubotice, okres Prešov, Prešovský kraj

História a stavebný vývoj
Mestská vodáreň z roku 1906. Je to dvojpodlažná dvojtraktová budova s nárožnou vežou postavená v historizujúcom slohu. Svojím výrazom pôsobí ako tatranská vila. ^[1]
 

Vstupná hala je prístupná hlavným vstupom s historickou drevenou vyrezávanou výplňou so svetlíkom, s pôvodným gravírovaným sklom. Jednotlivé miestnosti objektu sú kryté rovnými stropmi a pod stropom na prízemí sú zachované kovové nosné konštrukcie neznámeho technické zariadenia. V interiéri sa nachádza pôvodná ozdobná keramická dlažba. Uprostred haly na prízemí bol historickým kovovým zábradlím (ukradli ho) ohraničený prístup na úroveň podzemia, kde sa nachádza potrubie. Podzemné šachty rôznych rozmerov sa nachádzajú v južnej časti objektu a v exteriéri. Na druhé podlažie vedie travertínové historické schodisko s vysokým kovovým zábradlím s florálnymi dekoratívnymi kovanými prvkami. ^[2]
 

Technológia a technické zariadenia sa nezachovali. Jediným pozostatkom je kovová konštrukcia pod stropom v celej dĺžke popri južnom múre haly na prízemí. ^[3]
 

Severne od vodárne stál v minulosti dom správcu vodárne, ktorý dobudovali o niečo neskôr. Pôvodný objekt zo začiatku 20. storočia však po druhej svetovej vojne prestavali. Zaniklo zdobné kvádrovanie a ďalšie exteriérové prvky, vymenili okná, dvere aj strešnú krytinu. ^[4]
 

Historizujúca budova starej mestskej vodárne je ojedinelým typom technickej pamiatky v regióne, ktorá sa pritom zachovala v pôvodnom stave. S výnimkou technického zariadenia, škridlovej strechy a jedného zamurovaného vstupného otvoru sa dochovali takmer všetky architektonické detaily, ako sú šambrány, lizény, rímsy, zdobné komínové telesá, okrasné ukončenie strechy veže, ozdobné tiahla či kotvy. Objekt má primárne okenné a vstupné výplne s množstvom ozdobných ornamentov, vrátane okrasných mreží i pôvodnú dlažbu v interiéri i exteriéri. ^[5]
 

Prešov dlhé roky zápasil s nedostatkom vody a otázka výstavby vodovodu sa stala naliehavou hlavne po veľkom požiari v roku 1887. V nasledujúcich rokoch mesto rozhodovalo o viacerých návrhoch, no všetky boli zamietnuté ako nedostatočné. V roku 1903 Ministerstvo orby nariadilo Prešovu výstavbu vodovodu. Projekt pripravil Štátny kultúrno-technický úrad. Areál vznikol v roku 1906. Voda pre Prešov sa mala čerpať z blízkeho povodia rieky Sekčov. Prácu zabezpečovala firma Antonín Beszey a Eugen Toth z Budapešti. Vo vodárenskom pásme Sekčova v rokoch 1904 až 1906 navŕtali 24 studní a spolu s nimi postavili aj budovu mestského vodovodu, v ktorej malo byť nainštalované čerpacie zariadenie, benzínové motory a vo vyšších podlažiach byty pre obsluhu zariadení. ^[6]
 

Vodáreň plne fungovala do roku 1949. Miestni ju volali Vaserlajtung. Potom po výstavbe diaľkového skupinového vodovodu Vyšný Slavkov – Tichý Potok – Prešov slúžila už len ako doplnkový, resp. záložný vodovod. Komplex bol ale naďalej funkčný. V 60. a 70. rokoch 20. storočia sa dostal do novopostaveného priemyselného zázemia mesta Prešov a jeho architektúra sa ukryla medzi stromy. Časom bol odstránený aj nápis “Eperjes szabad királyi város vízműve” na južnej fasáde. Pôvodnú bobrovku na streche nahradili krytinou z pozinkovaného plechu. ^[7]

Pamiatková ochrana
?
 

V Ústrednom zozname pamiatkového fondu (ÚZPF) Slovenskej republiky je zapísaná ako národná kultúrna pamiatka pod číslom 11878/0.

Súčasný stav a využitie
Stav technickej pamiatky je veľmi zlý!

Prístup
Stojí v priemyselnom zázemí Prešova, v strede kedysi zalesneného areálu, v katastri obce Ľubotice. V súčasnosti sa nachádza v tesnom susedstve hypermarketov.