- Úvodná strana
- Pamiatková ochrana na Slovensku
- Osobnosti pamiatkovej ochrany na
Slovensku - Osobnosti slovenského múzejníctva
- Múzeá
- Galérie
- Skanzeny
- Slovník pojmov
- Bibliografia
- Autori
- Fotografi
- Partneri
- Kalvárie a krížové cesty
- Parky a záhrady
- Cintoríny
- Literárne pamiatky
- Kúpeľná architektúra
- Pamiatky v okolí Slovenska
- Portál / Tvorca
- Sponzori
- Kontakt
Pálffyovský kaštieľ
obec Vinosady, okres Pezinok, Bratislavský kraj
Lokalita Malé Tŕnie, v ktorej sa kaštieľ nachádza, sa v minulosti nazývala Terling (slovensky Trlinok) a bola súčasťou panstva Červený Kameň a neskôr sa stala kráľovským majetkom. V roku 1754 darovala Mária Terézia Trlinok uhorskému vojenskému hodnostárovi Jánosovi Dejeanovi, ktorý si v obci postavil prvý archívne doložený kaštieľ s kaplnkou. [1]
Podľa výskumov najstaršie zachované konštrukcie majú renesančný charakter a táto stavebná etapa spadá rámcovo do 16. – 17. storočia. [2] Ďalšie (najmenej dve) prestavby možno datovať do obdobia baroka, respektíve neskorého baroka v 18. storočí. [3] Objekt mal pravidelný obdĺžnikový pôdorys, ktorý bol však v 18. storočí zásadne barokovo prestavaný. V tomto období bol kaštieľ rozšírený juhovýchodným smerom, dispozičné členenie pochádza práve z toho obdobia a je základom súčasnej dispozície. Z obdobia barokovej prestavby pochádza i suterén. [4]
V roku 1884 prešiel kaštieľ významnou novobarokovou prestavbou, keď ho dal prestavať na reprezentačné vidiecke sídlo jeho nový majiteľ Gottlieb Häse z Buchsteinu. Došlo síce k minimálnym zmenám v hmote a dispozícii objektu, významný bol ale prelom v luxuse bývania a nanovo bola vytvorená omietková výzdoba všetkých fasád a interiéru. Z toho obdobia pochádza veža kaštieľa. [5]
Neskôr sídlo vlastnil Samuel Groszner a pred prvou svetovou vojnou János Pálffy. Po vojne sa stali majiteľmi kaštieľa Andrássyovci, ktorí dali do parku premiestniť kamenné prvky drobnej architektúry (podstavce, vázy, zábradlie s balustrádou, lavice a krátke schodisko) z kaštieľa v Kráľovej pri Senci. Drobná parková architektúra bola od roku 1910 súčasťou úpravy parku a hoci ešte v roku 1983 bola z dvoch tretín zachovaná, neskôr sa „stratila“ a ostalo z nej len torzo. [6]
Počas druhej svetovej vojny využíval kaštieľ ministerský predseda Vojtech Tuka a po vojne sa stal majetkom štátu. Sídlil v ňom detský domov, MNV, JRD, Štátna banka a od roku 1984 ho užívalo Západoslovenské múzeum Trnava. [7] Od 90. rokov 20. storočia začal pustnúť. [8]
Súpis pamiatok na Slovensku z roku 1968 opisuje kaštieľ takto: “Pôvodne barokový kaštieľ z roku 1776, úplne prestavaný v roku 1884. Dvojpodlažná budova s vežou, situovaná do parku. Fasáda hladkú. Na oknách v prízemí sa zachovali železné klasicistické mreže. Nad vstupným portálom zamurovaný erb s letopočtom datujúcim pôvodnú stavbu. Miestnosti majú rovný strop. V parku kaštieľa kamenné fragmenty (lavice, zábradlia, vázy a podobne) z pôvodnej stavby. Pred vchodom do kaštieľa na kamenných podstavcoch dve železné vázy z druhej polovice 19. storočia.“ [9] Súpis však nebol úplne presný. [10]
Kaštieľ je dvojpodlažná budova päťtraktovej dispozície so suterénom a obytným podkrovím. Historický objekt má nepravidelný obdĺžnikový pôdorys s centrálnou vestibulovou časťou so schodiskom. Juhovýchodná trojosová fasáda má v strede umiestnenú viacpodlažnú vežu obdĺžnikového tvaru. Severné nárožie je na prvom podlaží zvýraznené šesťbokým arkierom. Pôvodne neobývané podkrovie bolo presvetlené šiestimi vikiermi. [11]
Kaštieľ mal nad vstupným portálom ešte donedávna zamurovaný erb s letopočtom datujúcim pôvodnú stavbu. Aliančný erb (dva navzájom spojené rodové erby šľachtických manželov) sa dnes nad portálom už nenachádza. Identifikovať erb bolo možné iba z archívnej fotodokumentácie uloženej na Pamiatkovom úrade v Bratislave. Po jej dôkladnom preskúmaní možno konštatovať, že erby patrili manželom Pálffyovcom, zemepánom obce v 17. – 19. storočí. Erbová doska bola hmotným svedectvom ich majetku a stavebných aktivít v lokalite. [12]
Pálffyovci boli známym a majetným šľachtickým rodom v Uhorsku. [13] Nad portálom kaštieľa vo Vinosadoch boli osadené rodové erby Jána Pálffyho (vnuka Jána Pálffyho, mecéna pezinského kostola kapucínov) a jeho manželky grófky Gabriely z rodu Colloredo-Mannsfeld. [14]
Erbová doska osadená na kaštieli vo Vinosadoch bola dôležitým svedectvom o stavebnej činnosti Pálffyovcov v druhej polovici 18. storočia. „Prežila“ stavebné úpravy objektu počas mnohých desaťročí, a to napriek zmenám jeho majiteľov. Neprežila však opustenosť objektu, beztrestnú zberateľskú vášeň, alebo úplne obyčajnú ľudskú ľahostajnosť. [15]
Rekonštrukcia. Niekoľko opráv v priebehu 20. storočia.
Kaštieľ s prakom boli v rokoch 2005 - 2006 komplexne zrekonštruované. [16]
Rekonštrukcia. Stav historického sídla je dobrý. Prostredie v okolí pamiatky je zachované. Park však stratil svoju pôvodnú rozlohu. Objekt je súkromným vlastníctvom.
Stojí v strede obecnej časti Malé Tŕnie. Modranská 25.
V Malom Tŕní (slovensky Trlinok, nemecky Terling, maďarsky Terling, Terlény) mali majetky zemianske rodiny - v roku 1553 Gašpar Serédy, v roku 1647 Matej Ostrošič (Osztrosich). Neskôr obec patrila k pálffyovskému panstvu Červený Kameň, potom bola kráľovským majetkom a v roku 1754 ju získal János Dejean. [17]
Dnešné Vinosady vznikli v roku 1965 zlúčením Veľkého a Malého Tŕnia. V stredoveku obidve obce vlastnila Bratislavská kapitula. [18]
[1] VORLÍČKOVÁ, Barbora: Kaštiele a kúrie malokarpatského regiónu. In: SNOPKO, Ladislav et al.: Kaštiele a kúrie Bratislavkej župy. Bratislava: Bratislavský samosprávny kraj, 2012. s. 54.
[2] VORLÍČKOVÁ, Barbora: Kaštiele a kúrie malokarpatského regiónu. In: SNOPKO, Ladislav et al.: Kaštiele a kúrie Bratislavkej župy. s. 54.
[3] ORŠULOVÁ, Jana: Zaniknutá heraldická výzdoba kaštieľa vo Vinosadoch. In: Pamiatky a múzeá, 2003, č. 1, s. 40.
[4 - 7] VORLÍČKOVÁ, Barbora: Kaštiele a kúrie malokarpatského regiónu. In: SNOPKO, Ladislav et al.: Kaštiele a kúrie Bratislavkej župy. s. 54.
[8] ORŠULOVÁ, Jana: Zaniknutá heraldická výzdoba kaštieľa vo Vinosadoch. In: Pamiatky a múzeá, 2003, č. 1, s. 40.
[9] GÜNTHEROVÁ, Alžbeta et al.: Súpis pamiatok na Slovensku II. Bratislava: Obzor, 1968. s. 285.
[10] ORŠULOVÁ, Jana: Zaniknutá heraldická výzdoba kaštieľa vo Vinosadoch. In: Pamiatky a múzeá, 2003, č. 1, s. 40.
[11] VORLÍČKOVÁ, Barbora: Kaštiele a kúrie malokarpatského regiónu. In: SNOPKO, Ladislav et al.: Kaštiele a kúrie Bratislavkej župy. s. 54.
[12] ORŠULOVÁ, Jana: Zaniknutá heraldická výzdoba kaštieľa vo Vinosadoch. In: Pamiatky a múzeá, 2003, č. 1, s. 40.
[13] Ján Pálffy (1664 – 1751) založil mladšiu (pezinskú) vetvu pálffyovského rodu s prídomkom „kráľovská“ (po maďarsky királyfalvi, z Kráľovej), ktorá „po meči“ vymrela v roku 1908. Ján vlastnil panstvá, alebo časť panstiev Bojnice, Pajštúň – Stupava, Plaveč – Malacky, Pezinok a Svätý Jur. Patril k donátorom kapucínskeho kostola v Pezinku a jeho erb spolu s erbom manželky Terézie, rodenej Czoborovej, sa v kostole zachoval na výzdobe hlavného oltára. Panstvá Pezinok a Svätý Jur získali Pálffyovci do trvalého vlastníctva od roku 1734, od roku 1752 mladšia vetva ich rodu. ORŠULOVÁ, Jana: Zaniknutá heraldická výzdoba kaštieľa vo Vinosadoch. In: Pamiatky a múzeá, 2003, č. 1, s. 40 - 41.
[14] Ján Pálffy (18. august 1728 Bratislava – 23. február 1791 Bratislava), syn Mikuláša Pálffyho (1699 – 1734) a Jozefíny, rodenej Schlickovej, sa najprv venoval vojenskej kariére – dosiahol hodnosť podmaršala a potom sa rozhodol pre politickú dráhu. V rokoch 1754 – 1774 zastával funkciu hlavného župana Boršodskej stolice a v rokoch 1774 – 1791 Bratislavskej stolice. 27. januára 1762 sa oženil s Máriou Gabrielou (narodená 1741), dcérou kniežaťa Jozefa Colloredo-Mannsfelda (tiež Coloredo-Mansfeld). V manželstve sa im narodili štyri deti: najprv dcéry Jozefa-Gabriela (1765) a Mária Františka (1770), potom synovia Ján Gabriel (1775 – 1821) a František Ľudovít (1780 – 1852). Rodový erb Pálffyovcov je všeobecne známy. V Jánovom erbe je iná orientácia jeleňa, hľadí doprava, teda naopak ako v erbe starého otca Jána v kapucínskom kostole v Pezinku. Rod Colloredo-Mannsfeld je starobylý šľachtický rod, ktorého členovia žili v Rakúsku a dnešnom Taliansku. Hrad Mels vo Furlandsku, v kraji pri Terstskom zálive, získali už v 11. storočí a podľa neho používali prídomok „z Melsu“. Začiatkom 14. storočia si neďaleko Melsu postavili hrad Colloredo, podľa neho si odvolili svoj ďalší prídomok. Colloredovci získali grófsky titul od cisára Rudolfa II. v roku 1588 (Ludwig Colloredo), titul ríšskych grófov v rokoch 1591 a 1642. Dedičný titul ríšskych kniežat pre prvorodeného syna získali 29. decembra 1763 a 24. decembra 1764 Hieronym a Rudolf Jozef Colloredovci. Rudolf Jozef nadobudol uhorský indigenát v roku 1765. Siebmacherova zbierka erbov uhorskej šľachty uvádza len zjednotený erb Colloredo-Mannsfeld z roku 1789. Erb čo najviac zhodný s erbom Colloredovcov na kaštieli vo Vinosadoch je publikovaný medzi štyrmi variantami ich rodového erbu, publikovaného medzi moravskou šľachtou. Erb rodu Colloredo-Mels (grófsky erb podľa listiny z 11. decembra 1724) je štvrtený, so srdcovým štítom, kde je na čiernom štíte strieborné brvno s čiernym (dvojhlavým) orlom. Prvé a štvrté pole hlavného štítu je čierne so strieborným brvnom, druhé a tretie strieborné pole kosmo prekrýva štyrikrát odstupňované čierne brvno. Erb mal päť prílb bez korún, s klenotmi a prikrývadlami. Erb vo Vinosadoch sa od erbu v Siebmacherovej zbierke odlišuje počtom „schodov“ v druhom a treťom poli. Na erbovej platni ich z dobovej fotografie možno napočítať šesť. Erby manželov Páffyovcov spájala koruna. Na jej obruči bola na archívnej fotografii viditeľná výzdoba z drahokamov, avšak jej hornú časť (perličky alebo listy koruny) nemožno presnejšie určiť. Predpokladom je, že na korune bolo deväť viditeľných perličiek, ktoré označovali titul grófa. Úplne jednoznačne nie je možné identifikovať ani nosičov štítu, ktorí stoja na bohatej plastickej florálnej výzdoby. Pravdepodobne zobrazovali levov, ktorí tvorili výzdobu klenotu colloredovského erbu. ORŠULOVÁ, Jana: Zaniknutá heraldická výzdoba kaštieľa vo Vinosadoch. In: Pamiatky a múzeá, 2003, č. 1, s. 41.
[15] ORŠULOVÁ, Jana: Zaniknutá heraldická výzdoba kaštieľa vo Vinosadoch. In: Pamiatky a múzeá, 2003, č. 1, s. 41.
[16] VORLÍČKOVÁ, Barbora: Kaštiele a kúrie malokarpatského regiónu. In: SNOPKO, Ladislav et al.: Kaštiele a kúrie Bratislavkej župy. s. 55.
[17 - 18] ORŠULOVÁ, Jana: Zaniknutá heraldická výzdoba kaštieľa vo Vinosadoch. In: Pamiatky a múzeá, 2003, č. 1, s. 40.
ORŠULOVÁ, Jana: Zaniknutá heraldická výzdoba kaštieľa vo Vinosadoch. In: Pamiatky a múzeá, 2003, č. 1, s. 40 - 41.
www.vinosady.sk
48.315393, 17.295125
48°0 18' 55.41", 17°0 17' 42.45"
PRIESTOR PRE VAŠU REKLAMU