Lokalita
obec Nové Zámky, okres Nové Zámky, Nitriansky kraj

História
Prvé múzeum v Nových Zámkoch bolo založené v roku 1936, ktorého zakladateľmi boli stredoškolský profesor Ján Thain, štábny kapitán Ludvík Albrecht, poslucháč archeológie Béla Szőke a tajomník mestského úradu Kazimír Saskó. Pokusy o založenie múzea v Nových Zámkoch sa niekoľkokrát opakovali už od konca 19. storočia, žiaľ, všetky skončili neúspechom. ^[1]
 

V roku 1928 bol v meste vytvorený Výbor pre zriadenie múzea, ktorý, ako sa uvádza v zápisnici zo zasadnutia poslaneckej rady mesta, „n i č n e r o b i l“. Preto bol vyzvaný jeho predseda, aby v tejto veci podnikol patričné kroky. No ani po tejto výzve sa novozámocká verejnosť založenia múzea nedočkala. ^[2]
 

Koncom 20. rokov zozbieralo niekoľko horlivých stredoškolských profesorov prevažne archeologické artefakty pre budúce múzeum, avšak ani vtedy sa plán na jeho zriadenie neuskutočnil. ^[3]
 

Ľady sa pohli až na Veľkú noc v roku 1934, keď nadšené predstavenstvo novozámockého Klubu dievčat zorganizovalo jedinečnú výstavu pamätihodností, ktorú možno pokladať za základ neskoršieho múzea. Touto aktivitou presvedčili správu mesta, že existujú reálne možnosti na založenie takejto kultúrnej ustanovizne. Pri tejto príležitosti odzneli naliehavé a tak často opakované slová novozámockej verejnosti a milovníkov histórie: „Je hanbou pre mesto s takou historickou minulosťou, že do dnešného dňa nemá múzeum.“ Výstava bola inštalovaná v priestoroch starej Slovenskej banky v tesnom susedstve františkánskeho kostola. Vytvorená bola zo súkromných zbierok obyvateľov mesta a na jej inštalácii sa podieľalo mnoho dobrovoľníkov a nadšencov. Pozostávala z dvoch častí. V jednej miestnosti boli vystavené exponáty etnografického charakteru - predmety ľudového umenia, religiozity, dennej potreby a kroje z okresov Nové Zámky, Komárno i Stará Ďala. V druhej miestnosti sa nachádzali predmety historického, archeologického, numizmatického a umeleckého rázu - starožitný nábytok, orientálne zbrane, cechové listiny, knihy, archeologické nálezy z laténskeho obdobia a veľký počet mincí. Vzácnosťou bol fragment ikony z ikonostasu chrámu východného obradu. Zaujímavosťou bola zbierka pozostalostí po pilotovi Karolovi Kassalovi, ktorý tragicky zahynul. ^[4]
 

Významným medzníkom bol rok 1935, keď sa mesto pripravovalo na oslavy 250. výročia oslobodenia Nových Zámkov spod tureckej nadvlády. Mestské zastupiteľstvo si uvedomovalo akú dôležitú úlohu zohrali Nové Zámky v boji proti Osmanskej ríši. V tomto vedomí sa rozhodlo zorganizovať veľkolepé oslavy, hodné tohto jubilea. Popri početných cirkevných a kultúrnych akciách súčasťou osláv malo byť i otvorenie historickej výstavy a následné založenie mestského múzea. K tomu bol zostavený organizačný výbor, ktorého predsedom sa stal stredoškolský profesor Ján Thain, podpredsedom štábny kapitán Ludvik Albrecht a referentom poslucháč Béla Szőke. Veľkou pomocou a oporou im bol tajomník mestského úradu Kazimír Šaško, ktorý bol vymenovaný za hlavného organizátora mestských slávností. Plánovanie osláv a výstavy začalo už v máji 1935, no k samotnej realizácii došlo až v júli. Kvôli časovej tiesni musel organizačný výbor upustiť od pôvodného plánu vytvoriť veľkolepú výstavu a tak sa jej obsah zameral len na pamiatky z obdobia tureckej nadvlády. Prípravy mali taký ohlas nie len doma, ale i v zahraničí, že organizačný výbor dostal mnohé jedinečné ponuky na vypožičanie zbierkových predmetov nesmiernych hodnôt. Avšak výbor sa týchto ponúk kvôli vysokým výdavkom ako preprava, clo a poistenie musel zriecť a pozornosť sústrediť len na domáce múzeá. Napríklad rokovanie s riaditeľom bratislavského múzea bolo ukončené dohodou o zapožičaní 23 kusov vzácnych pamätných medailí, vydaných pri príležitosti oslobodenia Nových Zámkov spod tureckej nadvlády. Podobné rokovania boli i s múzeom v Prahe. ^[5]
 

Organizačný výbor, vidiac vynikajúcu spoluprácu s verejnosťou pri organizovaní výstavy v roku 1934, vsadil na tú istú kartu. V regionálnej tlači vyzýval občanov, a zvlášť panstvá šľachtických kúrií, vlastniace artefakty z „tureckých dôb“, aby sa hlásili u predsedu výboru. Novozámocká verejnosť povzbudená faktom, že bude mať vytúžené múzeum, sa s nadšením zapojila do zberateľskej činnosti, takže väčšina zbierok pochádzala (vzišla) z jej darov. Do otvorenia výstavy sa od občanov podarilo získať niekoľko sto historických predmetov. Okrem širokej verejnosti sa do zberateľskej činnosti intenzívne zapojili i členovia organizačného výboru, ktorých odmenou bolo popri vlastnom uspokojení i nemalé uznanie verejnosti, odzrkadľujúce sa na vtedajšiu dobu v nevídanej návštevnosti múzejných (muzeálnych) akcií. Otvorenie historickej výstavy sa konalo 18. augusta 1935 za prítomnosti širokej obce múzejníkov, miestnej honorácie i občanov mesta.
 

Samotná výstava bola rozdelená na tri časti:
 

I. a) rytiny, obrazy, b) dokumenty, proklamácie, knihy a pamätné medaily,
 

II. zbrane,
 

III. keramika a archeologické nálezy. ^[6]
 

Pre potreby výstavy a neskoršieho múzea mesto vyčlenilo dve miestnosti v budove bývalej Slovenskej banky. Predbežne boli vybudované tri oddelenia: prehistorické, historické oddelenie so zvláštnym dôrazom na pamiatky z tureckých čias a etnografické oddelenie. O veľkom význame múzea svedčí fakt, že novozámocký Zväz obuvníkov pri prvej výstave splnil prianie vedenia múzea, aby staré cechové pamiatky, ktoré dovtedy opatrovali, uložili do múzea. Ich príklad nasledoval aj Cech kováčov - kolárov, ktorý daroval múzeu cechovú truhlicu, listiny, zápisnice, pečate, ako aj podobizňou patróna zdobenú zástavu. Významným krokom v rozvoji múzejníctva v Nových Zámkoch bolo odovzdanie múzejných zbierok poslaneckému zboru mesta a zároveň verejnosti 11. apríla 1936. Od tohto okamihu sa začala písať história Mestského múzea v Nových Zámkoch. Riadením múzea bol poverený Ján Thain. Múzeum a jeho správca sa živo zúčastňovali na spoločenskom živote Nových Zámkov a južného Slovenska. Nadviazali sa blízke kontakty s osvetovými pracovníkmi, s funkcionármi samosprávy, advokátmi, cirkevnými funkcionármi a spolkovými činovníkmi. ^[7]
 

Rok 1936 sa vyznačoval intenzívnou archeologickou a etnografickou činnosťou. Medzi najvýznamnejšie úspechy múzea patril nález staromaďarského pohrebiska na pôde ovocného sadu v Nových Zámkoch, z ktorého sa podarilo zachrániť dva kompletné hroby. Zaujímavosťou boli dvojdňové múzejné dni, ktoré pozostávali z prehliadky múzea. Dôležitá je skutočnosť, že múzeum bolo otvorené pre verejnosť len príležitostne a to na sviatky, alebo pre vopred ohlásené skupiny. ^[8]
 

Trvalý prírastok pamiatok vlastivedného charakteru sa objavil aj v najpreferovanejšej aktivite múzea - vo výstavách. V roku 1937 bola sprístupnená výstava rekonštruovaných staromaďarských hrobov a výstava zorganizovaná pri príležitosti 150. výročia úmrtia Antona Bernoláka. Pribúdaním darov a exponátov prevažne umeleckopriemyselného charakteru vystúpili do popredia priestorové problémy múzea. Tieto sa čiastočne vyriešili v roku 1937, kedy sa múzeum presťahovalo do budovy hotela „Zlatý lev“ na Hlavnom námestí. Pre potreby múzea boli vyčlenené priestory na prvom poschodí, ktoré slúžili na výstavné a expozičné účely. Nanovo zariadené múzeum bolo sprístupnené v auguste 1937 v piatich miestnostiach hotela. O usporiadaní muzeálnych materiálov pre návštevníkov na novom mieste podáva informáciu turistická brožúra, kde sa spomína, že tri miestnosti obsahovali výlučne archeologický materiál, kým v ďalších dvoch miestnostiach boli uložené historické a národopisné zbierky. ^[9]
 

Ďalším úspechom roku 1937 bola prezentácia múzea na výstave dávneho umenia Slovenska v Prahe, kde sa do vitrín dostal stredoveký materiál. V tom istom roku sa uskutočnil aj záchranný výskum na pieskových dunách nesvadského chotára. ^[10]
 

Rok 1938 priniesol múzeu mnoho zmien. Odchod jedného zo zakladajúcich členov múzea, štábneho kapitána Ludvíka Albrechta do rodných Čiech, bol pre múzeum veľkou personálnou stratou. Rozhodnutím viedenskej arbitráže z 2. novembra 1938 pripadli Nové Zámky horthyovskému Maďarsku. Múzeum si dalo za úlohu získať ďalšie výstavné a skladové priestory, sprístupnenie materiálov na spracovanie a vedecké účely, ako i odkrytie kazemát z tureckého obdobia pod Novými Zámkami. Zároveň bol Ján Thain poverený zorganizovaním výstavy, prezentujúcej 20–ročný kultúrny a hospodársky rozvoj Nových Zámkov a okolitých maďarských obcí, teda v čase prvej ČSR. Nárast zbierkového fondu spôsobil, že sa od roku 1939 múzeum stalo skôr skladiskom prístupným len odborníkom, ako objektom slúžiacim kultúrnej verejnosti. ^[11]
 

V roku 1942 pri múzeu vznikol tím pre výskum Podunajskej nížiny (Kisalföldkutató Intézet), ktorý zverejnil viacero prác národopisno-historického charakteru. Počas druhej svetovej vojny bola časť zbierok umiestnená v ústrednom protileteckom kryte, zvyšok zostal v múzeu. Ničivý nálet 14. marca 1945 znamenal pre múzeum katastrofu. Letecká bomba, ktorá priamo zasiahla hotel „Zlatý lev“, v okamihu pochovala desaťročné úsilie a obetavú prácu všetkých múzejníkov. Spod ruín sa podarilo zachrániť iba časť zbierok. Tie boli následne rozmiestnené do pivnice Národnej banky, do jednej miestnosti Kurzweilovho domu i do miestnosti na Mestskom úrade. Odtiaľ sa tento materiál postupne roztratil, presnejšie rozkradol. Časť sa dostala i do rúk priateľov múzea, akými boli J. Vágovits, Nagyfalussi či Haulik, ktorí v 60. rokoch tento materiál darovali novozaloženému múzeu. Originál prírastkovej knihy bol tiež zničený, takže dnes sa už nedá presne určiť, ktoré zbierkové predmety sa dostali späť do múzea. Len podľa údajov získaných od niektorých darcov možno predpokladať, že predmety, ktoré vtedy odovzdali múzeu, pochádzali zo starej (pôvodnej) zbierky. ^[12]
 

Veľkú personálnu stratu múzeum pocítilo odchodom ďalšieho zo zakladajúcich členov múzea Bélu Szőkeho, ktorý bol po vojne presídlený na územie Maďarska, kde bol poverený zriadením múzea v Győri. Tragickým zánikom Mestského múzea sa skončila jedna kapitola plodnej práce a nádejnej existencie múzejníctva v Nových Zámkoch. Jeho ďalšie fungovanie a smerovanie už prebiehalo v úplne nových spoločenských, politických a ideologických podmienkach. ^[13]
 

Zmeny na politickej scéne od roku 1948 prenikali do múzea najmä zo strany politickej vrchnosti, ale čoraz viac sa nové prúdy ujímali aj v odborných organizáciách múzeí na Slovensku. Po direktívnom nahradení starých expozícií novými došlo k prvým pokusom o reštrukturalizáciu zbierkového fondu. Vlastiveda v múzeu začala naberať iné dimenzie. V dôsledku týchto trendov, ako i z dôvodu regionálnej potreby bola v roku 1956 obnovená činnosť múzea v Nových Zámkoch ako pobočky Krajského nitrianskeho múzea v Bojniciach. Čas veľkých plánov a predsavzatí, ale zároveň i čas neistôt a tragických presunov vo vnútri spoločnosti vyvrcholili v 70. rokoch tzv. politickou konsolidáciou. Činnosť múzea sa upriamila na postupné kvalitatívne pretvorenie a kvantitatívne budovanie v spoločensky účinnú kultúrnu ustanovizeň so špecifickým profilom i zameraním. Múzeum sa z hľadiska svojho prvoradého poslania zameralo na zber a záchranu predmetov muzeálneho charakteru v obvode svojej pôsobnosti. Opravou a údržbou historickej budovy františkánskeho kláštora v Nových Zámkoch sa vytvorila základná podmienka na uskladnenie novozískaného, hlavne národopisného materiálu. Depozitár bol z Nových Zámkov presťahovaný do priestorov bývalého pavlínskeho kláštora na Mariánskej Čeľadi v katastri obce Veľké Lovce. Nevýhodou vysunutého depozitára bola jeho excentrická poloha a nedostupnosť objektu najmä v zlom počasí, ku ktorému viedli len poľné a lesné cesty. Archeologické zbierky boli uložené v budove novozámockého gymnázia. ^[14]
 

V roku 1970 bola otvorená expozícia „Pravek novozámockého okresu“. V rokoch 1970 – 1974 sa v spolupráci s FiFUK v Bratislave a s renomovanými maďarskými etnografmi sa uskutočnil národopisný výskum v okrese Nové Zámky. Fotografovaním akvizícií súvisiacich s výstavami „50 rokov KSČ“ a „Anton Bernolák, život a dielo“, bol založený fotoarchív, ktorý v roku 1971 obsahoval 2 516 negatívov. Múzeum naďalej zápasilo s personálnymi a priestorovými problémami. V roku 1972 sa uvoľnilo miesto riaditeľa, ktoré následne nebolo obsadené až tri roky. Okrem toho neboli obsadené ani miesta odborných pracovníkov. Preto múzeum nevykonávalo vedecký výskum, sústreďovalo sa iba na zberateľskú činnosť. V tomto období sa podarilo získať vzácne predmety ako pianíno, fiaker, historické listiny, kompletnú dielňu na spracovanie trstiny a časť obuvníckej dielne. Pre výstavné účely bola vyhradená časť chodby vlhnúceho františkánskeho kláštora. Múzeum bolo naďalej bez konzervátorskej dielne. ^[15]
 

Do funkcie riaditeľa novozámockého múzea nastúpil v roku 1975 pedagóg Štefan Vida. Nastúpili prvý odborní pracovníci, vybudovala sa nová fotokomora, konzervátorská dielňa a rozšírili sa výstavné priestory. V tom roku bol múzeu daný k dispozícii celý objekt františkánskeho kláštora, čo umožnilo už v nasledujúcom roku otvoriť expozície s názvami „Robotnícke hnutie a revolučné tradície v okrese Nové Zámky“ a „Archeologická expozícia“. Výtvarné výstavy sa v roku 1977 premiestnili do výstavnej siene na Prednádraží. Túto činnosť neskôr prevzala novozriadená Galéria umenia v Nových Zámkoch. Expozičná činnosť bola v rokoch 1978 až 1989 ukončená v dôsledku rekonštrukcie františkánskeho kláštora. Táto rekonštrukcia priniesla so sebou mnohé organizačné zmeny. Kancelárie boli presťahované do náhradných priestorov na vtedajšej Hurbanovej ulici. Expozície „Robotnícke hnutie ...“ a „Sieň družby“ boli umiestnené v budove OV KSS. Ostatná výstavná činnosť sa realizovala v priestoroch Domu odborov. Knižný fond múzea, ktorý koncom 70. rokov obsahoval 5 700 kusov bol umiestnený v obciach Veľká Maňa a Komoča. Neskôr ho previezli na OV KSS v Nových Zámkoch, kde na vybalenie čakal až do roku 1993. ^[16]
 

V roku 1979 múzeum nadviazalo družobné styky s Jihomoravským múzeom v Znojme. Táto spolupráca spočívala vo vzájomnej výmene výstav a trvala do 80. rokov 20. storočia. Začiatkom roku 1981 bol múzeu udelený štatút platný od 1. februára 1981. Na jeho základe sa Okresné múzeum v Nových Zámkoch stalo špecializovaným pracoviskom so zameraním na výskum problematiky protitureckého odboja na západnom Slovensku. S týmto priamo súvisel výskum rozšírenia tureckej keramiky a medených výrobkov na Slovensku, ktorý múzeum uskutočnilo v rokoch 1989 – 1993. V tom istom roku bola ukončená adaptácia účelovej budovy (depozit) v Ondrochove. ^[17]
 

Významným krokom v edičnej činnosti múzea bolo v roku 1983 začatie vydávania vlastivedného zborníka „Castrum Novum“, ktorý obsahuje príspevky národopisného, historického a archeologického charakteru v slovenskom i maďarskom jazyku. Situácia po 17. novembri 1989, po páde totalitného režimu si vyžiadala aj zmeny v rezorte kultúry. V dôsledku reorganizácie štátnej správy a zániku okresných národných výborov prestalo byť Vlastivedné múzeum v Nových Zámkoch v riadení ONV a dňom 1. januára 1990 prešlo do riadenia Ministerstva kultúry SR. Zmeny v spoločnosti si vyžiadali aj zmeny v obsahovej stránke už existujúcich expozícií. V januári 1990 sa demontovali dve vysunuté expozície. ^[18]
 

K ďalšej zmene patrila aj reštitúcia cirkevného majetku, na základe ktorej sa novorekonštruovaná budova františkánskeho kláštora dostala do pôvodných rúk – Rádu sv. Františka. Noví majitelia v roku 1992 prenajali časť svojich priestorov pre potreby múzea. V roku 1994 otvorilo múzeum v týchto priestoroch tri nové expozície - „Pamätná izba Antona Bernoláka“, „Pamätná izba Gergelya Czuczora“ a „Národopisná expozícia“. V roku 2002 bol múzeu pridelený tzv. „Kleinov dom“, ktorý dnes slúži na expozičné a výstavné účely. ^[19]
 

Múzeum Jána Thaina v Nových Zámkoch patrí medzi päť múzeí Nitrianskeho samosprávneho kraja. Základom činnosti múzea je výskum a dokumentácia novozámockého regiónu v príslušných vedných odboroch a predovšetkým tvorba, odborné spracovanie, ochrana zbierok ako i prezentácia kultúrneho dedičstva. Múzeum verné tradíciám zakladateľov pokračuje v zberateľskej a vedeckovýskumnej činnosti, ktoré patria k najdôležitejším faktorom pri jeho práci pri procese poznania a dokumentovania rozvoja spoločnosti regiónu. Rovnako i na poli prezentačnom múzeum pokračuje v organizovaní prednášok, besied a tvorivých dielní z rôznych oblastí. Toto si vyžaduje aktívnu spoluprácu najmä so školskými zariadeniami a inými kultúrnymi inštitúciami. Cieľom je vychovať mladú generáciu milovníkov múzeí a kultúry vôbec, ktorým osud kultúrneho dedičstva nebude ľahostajný. ^[20]

Expozície
PO STOPÁCH PREDKOV (praveké a včasnodejinné osídlenie Novozámockého okresu)
 

Archeologická expozícia prostredníctvom vzácnych exponátov, rôznych rekonštrukcií odevov, nástrojov, šperkov, pohrebného rítu, makiet obydlí, kresbového a fotografického ilustračného materiálu približuje širokému okruhu ľudí jednotlivé medzníky kultúrneho, spoločenského a dejinného vývinu ľudskej spoločnosti v tomto úzkom geografickom regióne od staršieho paleolitu (300 000 pred. Kr.) až po 16. storočie po Kr. ^[21]
 

Prvý tematický celok (prvá výstavná miestnosť) je venovaný staršej dobe kamennej (paleolitu). Spôsob života paleolitických lovcov návštevníkom predstavuje rekonštrukcia ich príbytku a ošatenia. Vo vitrínach sú vystavené kosti ulovených pleistocénnych zvierat (mamut, pratur, bizón) a štiepané gravettienské nástroje. ^[22]
 

Druhý tematický celok – mladšia a neskorá doba kamenná je prezentovaná v druhej a čiastočne aj v tretej výstavnej miestnosti. Tu vystavené zbierkové predmety – keramika, kamenná štiepaná a hladená industria a ich rekonštrukcie, kostená industria, hlinená antropomorfná a zoomorfná plastika - prezentujú neolitické archeologické kultúry rozšírené na území okresu Nové Zámky, ako je želiezovská a lengyelská kultúra a badenský kultúrny komplex z neskorej doby kamennej. Osobitná pozornosť je venovaná lokalitám - sídliskám ako je Štúrovo, Bíňa, Svodín (maketa rondelu), Nové Zámky a Nitriansky Hrádok. Techniku výstavby obydlia lengyelskej kultúry je možné vidieť na makete jednej dlhej kolovej stavby, vyhotovenej na základe odkrytého pôdorysu zo Svodína. ^[23]
 

Tretí tematický celok (tretia miestnosť) predstavuje obdobie veľkých progresívnych zmien vo výrobnom hospodárstve našich predkov – dobu bronzovú. Väčšinu exponátov tvorí hrobový inventár. Zastúpené sú tu aj kolekcie šperkov zo staršej a strednej doby bronzovej, zbrane a predmety dennej potreby vyhotovené z medi, bronzu, kostí, parohoviny. K najcennejším vystaveným predmetom patrí bronzový poklad z Nových Zámkov – Nyárhídu. Zvláštnu pozornosť si zasluhujú nálezy z opevnenej osady maďarovskej kultúry z Nitrianskeho Hrádku. Pútavé sú aj väčšie súbory krásne zdobených nádob „litzenkeramik“ z Mužle - Čenkova ako i keramický inventár náčelníckej mohyly z Kolty. Spôsob pochovávania ľudu karpatskej mohylovej kultúry je znázornený formou rekonštrukcie žiarového hrobu zo Salky. Posledné dve vitríny tejto miestnosti sú venované staršej dobe železnej. Vzhľadom k tomu, že na území Slovenska bol pre tento historický úsek ľudstva charakteristický žiarový rítus, začlenená je sem rekonštrukcia žiarového hrobu kalendenberskej kultúry z Nových Zámkov – Ragone. Unikátnym nálezom je kópia eroticky ladeného symbolu plodnosti – ithyphalická bronzová soška muža z Veľkých Loviec. V štvrtej miestnosti sú umiestnené až štyri tematické celky: Kelti, rímsko-barbarský svet, Slovania a príchod Avarov a Veľká Morava. S keltskou kultúrou a jej prínosom pre dejiny nášho regiónu sa môžu návštevníci oboznámiť prostredníctvom exponátov (bronzové šperky, železné nástroje a na kruhu točená keramika), ktoré pochádzajú zo sídliskových a hrobových celkov z Mane, Komjatíc, Gbeliec, Palárikova a z Úľan nad Žitavou. Spôsob nosenia keltských šperkov, výstroja a výzbroje bojovníka je znázornený na dvoch modeloch postáv v životnej veľkosti – mužskej a ženskej. Tento tematický celok uzatvára prezentácia nálezov významnej keltsko-dáckej opevnenej osady z Nitrianskeho Hrádku. Od 1. storočia možno počítať na území Novozámockého okresu s prítomnosťou germánskych kmeňov Kvádov a Markomanov. V priebehu markomanských vojen rímske légie vstúpili aj na územie nášho okresu. Po skončení týchto bojov si Rimania na tomto území svoje pozície ešte viac upevnili. Svedectvom toho sú zvyšky rímskej stavby vo Veľkom Kýre (predtým Milanovce), odkiaľ pochádza vystavená kolekcia úlomkov stavebného materiálu (tehly označené kolkami viacerých rímskych légií). O každodennom živote germánskeho obyvateľstva žijúceho v rímskom područí svedčia nálezy sídliskového a hrobového inventára z Bešeňova, Štúrova, Komjatíc a iných germánskych lokalít. Zaujímavým exponátom je torzo ruky bronzovej sochy, ktorú ukoristili pravdepodobne Germáni pri jednej lúpežnej výprave v Pannónii. Obraz doby dotvára aj menší súbor rímskych mincí datovaných do 1. – 4. storočia po Kr.. ^[24]
 

Ďalší tematický celok sa zaoberá príchodom prvých Slovanov a avarských kmeňov na územie novozámockého regiónu. Nálezy slovanských artefaktov z tejto doby sú veľmi sporadické a fragmentárne, preto sú v expozícii zastúpené iba jednou nádobou a rekonštrukciou typického slovanského žiarového hrobu. Spôsob ich bývania je prezentovaný na makete polozemnice. Exponáty predstavujúce bohatú materiálnu kultúru Avarov sú rozložené až v troch vitrínach (garnitúry opaskov, predmety dennej potreby, keramika). Avarská móda je predstavená formou ručne zhotovených krojov bojovníka a jeho ženy, ktoré sú doplnené rekonštrukciami opaska, výstroja a výzbroje bojovníka, šperkov a predmetov dennej potreby jeho ženy. V poslednej vitríne sa nachádza rekonštrukcia ohlávky avarského konského postroja. ^[25]
 

Tematický okruh Veľká Morava je umiestnený vo vitríne v strede štvrtej miestnosti. Rekonštrukcie dvoch krojov z veľkomoravského obdobia (mužského a ženského) sú doplnené predmetmi dennej potreby, šperkami a keramikou. Zaujímavosťou je rekonštrukcia malého dreveného vedierka a súbor železných hrivien z Bíne. ^[26]
 

V poslednej miestnosti expozícia nadväzuje na obdobie príchodu starých Maďarov do Karpatskej kotliny. Okrem vzácnych pozlátených strieborných ozdôb šiat, šperkov, výstroja a výzbroje staromaďarských bojovníkov sa tu nachádzajú aj dve rekonštrukcie ženských krojov, ktoré boli zhotovené na základe výsledkov archeologického výskumu nášho múzea v Zemnom - Gúg. ^[27]
 

Desiaty a posledný tematický okruh zahŕňa obdobie medzi 11. a 16. storočím. Jeho prvá časť je zameraná na hrobový inventár belobrdských pohrebísk (esovité záušnice, náramky, prstene, náhrdelníky, keramika, predmety dennej potreby) a druhá časť na vrcholný stredovek. Keďže toto obdobie je v zbierke zastúpené iba nepatrným percentom zbierkových predmetov, na ukážku sú tu iba rôzne typy kachlíc. Na otázku, ako asi mohla vyzerať stredoveká kuchyňa, odpovie rekonštrukcia jej časti, ktorou je archeologická expozícia ukončená. ^[28]
 

 

ODVIATE ČASOM (historická expozícia)
 

Expozícia sa venuje dejinám Nových Zámkov od obdobia stredoveku až do polovice 20. storočia. Pomocou zbierkových predmetov, bohatého pomocného a ilustračného materiálu sa snaží priblížiť návštevníkom najvýznamnejšie a pre dejiny Nových Zámkov najtypickejšie dejinné udalosti. Vystavené predmety pochádzajú hlavne zo zbierkového fondu Múzea Jána Thaina v Nových Zámkoch, len malá časť je zapožičaná zo SNM v Bratislave. Návštevníkom múzea predstavuje dejiny Nových Zámkov v chronologicko-tematickom slede, rozdelené do piatich veľkých tematických okruhov – Stredovek, Obdobie prvej a druhej novozámockej pevnosti, Udelenie mestských privilégií, Nové Zámky od konca 19. do polovice 20. storočia a Salón. ^[29]
 

V prvom tematickom okruhu – stredovek – expozícia návštevníkom predstavuje štyri zaniknuté stredoveké dediny, na území ktorých vznikli Nové Zámky. Pomocou zbierkových predmetov múzea, získaných najmä archeologickým výskumom a prostredníctvom bohatého pomocného ilustračného materiálu (kópie archívnych dokumentov, kópie máp a obrazov zo života poddaných v stredoveku) približuje charakter a spôsob života obyvateľov stredovekých dedín v tomto období. ^[30]
 

Nasledujúci tematický okruh – prvá a druhá novozámocká pevnosť – je najrozsiahlejšou a najpodrobnejšie prepracovanou časťou expozície. Súčasne patrí i medzi najzaujímavejšie časti expozície. Obdobie prvej novozámockej pevnosti, ako aj výstavbu a rozvoj modernej, renesančnej druhej novozámockej pevnosti, múzeum predstavuje nielen pomocou vlastných zbierkových predmetov, ale i bohatým sprievodným materiálom (kópie máp a rytín) a niekoľkými maketami (maketa prvej a druhej novozámockej pevnosti, ušnicovej bašty i arcibiskupského paláca). V ďalšej časti tohto tematického okruhu sa návštevník oboznamuje s obdobím stavovských povstaní a osmanských vojen formou vystavených strelných a chladných zbraní, tureckých kníh, tureckých peňazí i úžitkových predmetov. Osobitná pozornosť je venovaná oslobodeniu Nových Zámkov spod Osmanskej nadvlády a povstaniu Františka Rákócziho II. ^[31]
 

Tretí tematický okruh predstavuje Nové Zámky ako mestečko. O najvýznamnejších privilégiách, ktorými mestu zemepán – ostrihomský arcibiskup, ale aj panovníci udelili rôzne práva a výsady, sa možno dozvedieť prostredníctvom ich kópií. V ďalších častiach vystavené zbierkové predmety hovoria o hospodárskom i spoločenskom živote Nových Zámkov. Veľká pozornosť je venovaná novozámockým cechom - najmä čižmárom, krajčírom a kolárom. Návštevník má možnosť pozrieť si výrobky niektorých cechov a predmety, ktoré boli pre ne charakteristické (cechová truhlica, majstrovský kus, pečatidlo cechu, cechová zástava a iné). Osobitne sa zdôrazňuje i význam výstavby železnice a jej prínos pre rozvoj mesta. Samostatná časť je venovaná vzdelávacím a kultúrnym inštitúciám, ktoré pôsobili v meste. ^[32]
 

Štvrtá časť historickej expozície zobrazuje Nové Zámky od konca 19. storočia do polovice 20. storočia. Prvá časť, venovaná spoločenskému a kultúrnemu životu, predstavuje jednotlivé náboženské obce a kultúrne spolky pôsobiace v meste. Ďalšia časť sa podrobne venuje obdobiu 1. a 2. svetovej vojny a bombardovaniu Nových Zámkov. Vystavené zbrane používané počas týchto vojen a fotografie o bombardovaní mesta dávajú možnosť precítiť atmosféru pre obyvateľov tak ťažkého obdobia. ^[33]
 

Posledný tematický okruh expozície - Salón – pozýva návštevníka k nahliadnutiu do života meštianskej vrstvy prostredníctvom nábytku, rôznych bytových doplnkov a obrazov z konca 19. a prvej polovice 20. storočia. ^[34]
 

 

ANTON BERNOLÁK – ŽIVOT A DIELO ^[35]
 

Expozícia „Anton Bernolák - život a dielo“ zachytáva obdobie na konci 18. storočia, keď si mnohé európske národy, medzi nimi i slovenský, začínajú organizovať svoj národný život, formovať vlastný spisovný jazyk a tým dávať základ rozvoja vlastnej vzdelanosti. Aby sa spisovný jazyk mohol naplno uplatňovať aj v praktickom živote, bolo potrebné neustálený spôsob písania uviesť do riadne stanovených pravidiel. V osobe Antona Bernoláka dostala spisovná slovenčina svojho prvého kodifikátora, gramatikára a slovnikára, ktorému sa podarilo očistiť slovenčinu od cudzích vplyvov, položiť jej pevné základy a jej ustálením na vyše polstoročie, až do vystúpenia Ľ. Štúra, ukázať cestu rozkvetu domácej spisby a budovania národného povedomia. ^[36]
 

Táto expozícia je inštalovaná vo výstavných priestoroch múzea v dvoch miestnostiach na poschodí v budove na Ul. M. R. Štefánika 58. Jej cieľom je návštevníkom priblížiť život a dielo prvého kodifikátora spisovného jazyka, ktorý najväčšiu časť svojho aktívneho života prežil v Nových Zámkoch a tu je aj pochovaný. Expozícia je zostavená z dvoj- a trojrozmerného materiálu – dobové fotografie rodiska Antona Bernoláka, jeho pôsobísk, jazykovednej činnosti, korešpondencia, knihy a iné. Fotomateriály sú rozmiestnené na plošných paneloch so sprievodným textom, trojrozmerný materiál sa nachádza vo vitrínach. ^[37]
 

Prvá miestnosť
 

Na paneloch sa nachádzajú fotografie rodiska, miesta štúdií, účinkovania i posledného odpočinku Antona Bernoláka od Slanice až po Nové Zámky. Fotografie sú dopĺňané sprievodným textom v chronologickom slede. Zároveň je tu vyobrazená aj mapa Novozámockého dekanátu (dištriktu) pred rozdelením (obr. 1), ktorý bol v čase prevzatia Antonom Bernolákom pomerne rozsiahly, mal vyše 20 farností s početnými filiálkami (zelené značky). V roku 1804 (obr. 2) sa dekanát rozdelil na dolný a horný, pričom sídlo dolného dekanátu (modré značky) ostalo v Nových Zámkoch so správcom Antonom Bernolákom a sídlom horného dekanátu (červené značky) sa stali Tvrdošovce, kde sa jeho správcom stal tamojší farár Jozef Horváth. Po jeho smrti v roku 1808 toto správcovstvo prevzal farár Pavel Sabo. Vo vitrínach sú diela priekopníkov slovenského národného obrodenia, rukopisy z pozostalosti a obálky z korešpondencie Antona Bernoláka. I keď novozámocký požiar v r. 1810 zničil takmer všetky Bernolákove písomnosti, medzi zachránenými bola aj tzv. intenčná knižka, do ktorej si k jednotlivým dňom zapisoval poriadok svätých omší, cesty po dekanáte i viaceré dôležité údaje. Túto časť dopĺňajú pamätné medaily a novšie publikácie o živote a diele A. Bernoláka, napr. A. Bernolák a bernolákovci ( J. Považan), Slovenské učené tovarišstvo (H. Radványi), Život a dielo A. Bernoláka (A. Maťovčík), Pamätnica Antona Bernoláka (J. Chovan) a iné. ^[38]
 

Druhá miestnosť
 

Na paneloch sa nachádzajú ukážky z jazykovedných prác A. Bernoláka i z tvorby Juraja Fándlyho a Jána Hollého s ich podobizňami doplnené sprievodným textom. Nechýba tu ani známy obrázok zakladateľov Slovenského učeného tovarišstva od Andreja Kováčika a fotografia všetkých šiestich zväzkov Slovára s podobizňou Juraja Palkoviča. Vo vitrínach sú umiestnené jazykovedné diela A. Bernoláka: Dizertácia, Gramatica Slavica, Etymológia i práce slovníkového a edičného charakteru: Perceptiones de agrorum cultu, časť Slovára i prepis prednášok profesora Matúša Pankla Náuka o poľnohospodárstve. Súčasťou expozície sú aj diela vydané pod záštitou Slovenského učeného tovarišstva (1792 - 1800) ako Krizant a Daria (Trnava, 1793), Fándlyho Zelinkár (Trnava...) a iné. Expozíciu dopĺňa busta Antona Bernoláka (T. Kavecký, 1993) a z pozostalosti Antona Bernoláka zachovaná orechová skriňa so zásuvkami (komoda), ktorú v testamente z r. 1809 odkázal vnučke svojej sestry Julie, Apolónii. Túto pozostalosť po intenzívnom pátraní našiel bývalý pracovník múzea, novozámocký bernolákovec, Jozef Mesiarkin (1910 - 2000) u Márii Vanekovej v Dolnom Kubíne, ktorá ju potom darovala do múzea. Následnou expertízou bola potvrdená originálnosť truhlice. ^[39]
 

 

GERGELY CZUCZOR – ŽIVOT A DIELO
 

Gergely (pôvodným menom István, Gergely bolo jeho rehoľné meno) Czuczor sa narodil 17. decembra 1800 v Andovciach, v rodine zámožnejšieho gazdu. Študoval na strednej škole v Nitre, v Ostrihome a napokon svoje stredoškolské štúdiá ukončil v Bratislave. Napriek snahám otca, ktorý z neho chcel mať vojaka, sa v roku 1817 ako 17 ročný, spolu so svojím bratrancom Istvánom Jedlikom prihlásil do rádu benediktínov v Pannonhalme. Štúdium filozofie ukončil na lýceu v Rábe. Teológiu začal študovať v roku 1820 v Pešti, avšak pre chorobu sa musel vrátiť do Pannonhalmy a tam ukončiť svoje štúdiá. V roku 1824 ho vysvätili a následne začal vyučovať v Rábe. V roku 1830 bol premiestnený do Komárna, kde vyučoval rečníctvo a neskôr poéziu. V roku 1831 sa stal externým členom Maďarskej akadémie vied. Ako spisovateľ a básnik prispel k rozvoju maďarského národného eposu a balád (napr. Augsburgi ütközet, 1824). Je autorom hrdinských epických básní s vlasteneckou tematikou. Jeho revolučnú báseň Riadó, ktorú publikoval v decembri 1848 v Kossuth Hírlap patrila popri básniach Sándora Petõfiho k najrevolučnejším. Za túto báseň bol odsúdený na 6 rokov vo väzení v Kuffstein. Zásluhou Maďarskej akadémie vied ho v roku 1851 z väzenia prepustili. Jeho najvýznamnejšou jazykovednou prácou je šesťzväzkový Slovník maďarského jazyka, ktorý bol dokončený zásluhou Jánosa Fogarasiho. Gergely Czuczor zomrel v Pešti 9. septembra 1866. ^[40]
 

 

ARCHEOLOGICKÉ MÚZEUM VO SVODÍNE
 

 

DOM ĽUDOVÝCH TRADÍCII VO SVODÍNE
 

Kontakt
Múzeum Jána Thaina
Pribinova 6
940 62 Nové Zámky

Otváracie hodiny
Utorok – Piatok: 8.00 – 17.00 h.
Sobota: 9.00 – 13.00 h.