Galérie   späť
www.pamiatkynaslovensku.sk
Strážky (Spišská Belá) - Slovenská národná galéria
Lokalita
obec Spišská Belá, okres Kežmarok, Prešovský kraj
História
Slovenská národná galéria získala objekt kaštieľa do správy po roku 1972 prevodom po smrti bývalej majiteľky, barónky Margity Czóbelovej. Následne sa realizovala rekonštrukcia kaštieľa a revitalizácia anglického parku z 19. storočia, kde sa v súčasnosti nachádza expozícia plastiky 20. storočia. Stále expozície v priestoroch kaštieľa približujú najmä dielo Ladislava Mednyánszkeho, portrétnu tvorbu na Spiši, zbierky historickej knižnice a mobiliár kaštieľa. [1]
Expozície
Stále expozície v priestoroch kaštieľa približujú najmä dielo Ladislava Mednyánszkeho, portrétnu tvorbu na Spiši, zbierky historickej knižnice a mobiliár kaštieľa. Kolekcia portrétov 17. – 19. storočia prezentovaná v priestoroch kaštieľa v Strážkach pozostáva z veľkej časti z diel z rodovej galérie predchádzajúcich majiteľov kaštieľa (rodov Horváth-Stansith, Szirmay, Mednyánszky a Czóbel, ako aj spišských rodín Csáky, Esterházy a pod.). [2]
 


 

PORTRÉT 17. – 19. STOROČIA NA SPIŠI
 

Kolekcia portrétov 17. – 19. storočia prezentovaná v priestoroch kaštieľa v Strážkach pozostáva z veľkej časti z diel z rodovej galérie predchádzajúcich majiteľov kaštieľa (rodov Horváth-Stansith, Szirmay, Mednyánszky a Czóbel, ako aj spišských rodín Csáky, Esterházy a pod.). [3]
 

Jednotlivé rodiny, ktoré v minulosti kaštieľ vlastnili alebo boli navzájom v príbuzenskom zväzku, podporovali portrétne umenie objednávkami u miestnych i zahraničných umelcov, napríklad u Jána Gottlieba Kramera, Daniela Wogea, Jozefa Friedricha Wagnera a ďalších. Unikátnou prácou je aj Epitaf rodiny Horváth-Stansith. [4]
 

Viacero portrétovaných patrí medzi významné osobnosti kultúrnohistorického, politického a ekonomického života Spiša v minulosti. Rodovú galériu dopĺňa kolekcia portrétov z 19. storočia, ktorá sa viaže k danému umeleckému prostrediu. Ide predovšetkým o portréty maliara dánskeho pôvodu Jána Jakuba Stundera, ktorý ovplyvnil celý Spiš, ďalej portréty jeho nasledovníkov Jána Rombauera, Jozefa Czauczika, Karola Tibellyho, Maximiliána Ratskaya, Imricha Rotha. Expozícia je doplnená o diela portrétistov Petra Michala Bohúňa a Karola Brockého. [5]
 


 

LADISLAV MEDNYÁNSZKY A STRÁŽKY
 

Ladislav Mednyánszky (1852 - 1919) [6] patrí medzi hlavných predstaviteľov stredoeurópskeho maliarstva poslednej tretiny 19. a začiatku 20. storočia. Kaštieľ v Strážkach je jediným miestom na Slovensku, kde je prezentovaná stála expozícia jeho diela. [7]
 

Expozícia dokumentuje silné puto Ladislava Mednyánszkeho k Strážkam - jeho život i tvorba sú s nimi spojené. Tu prežil väčšiu časť detstva a počas svojho života sa sem neustále vracal. V Strážkach mal jediný stály ateliér, ktorý mu dal postaviť jeho otec nad hospodárskym krídlom v areáli kaštieľa. [8]
 

Výstava Mednyánszkeho tvorby v Strážkach prezentuje maliarov umelecký vývoj prevažne do roku 1900, pričom jeho hlavným motívom bolo okolie Strážok a podtatranská príroda. Mednyánszkeho krajinomaľba reagovala na vtedajšie vplyvy prevažne francúzskej krajinomaľby, tzv. intímnej krajiny, ktoré transformoval do vlastného umeleckého prejavu. Jeho základom sa stalo vyjadrenie dojmov z pozorovanej krajiny, ktoré odzrkadľovali jeho duševné rozpoloženie. [9]
 

Prvá časť expozície prezentuje maliarovo rané obdobie. V druhej časti expozície sa nachádzajú diela prevažne z 80. rokov 19. storočia s motívmi lesných zákutí, postáv na moste inšpirovaných okolím Strážok. Nielen krajinomaľba, ale i množstvo zachovaných portrétov a portrétnych štúdií dotvára kompletný obraz Mednyánszkeho tvorby. Ojedinelou kolekciou je skupina tzv. nedokončených diel, prevažne portrétov, ktoré Mednyánszky po zachytení základnej podoby portrétovaného nechal v rozpracovanej podobe. [10]
 

Tretia časť reaguje na pohnuté obdobie okolo roku 1895, keď zomrel umelcov otec. Vyrovnávanie sa so smrťou sa stalo v tomto období jeho hlavnou témou, čo dokumentujú motívy smrti, duchov a melanchólie. [11]
 

Ďalšou témou sú práce s vojnovou tematikou. Mednyánszky sa aktívne zúčastnil prvej svetovej vojny ako vojnový kresliar a zachytil nielen hrôzy vojny, ale aj bežný život v táboroch a často spájal figurálny žáner s krajinárskym. Expozícia je doplnená aj o veľkoformátové krajinárske práce (z obdobia hlavne do roku 1900). Ide o rôznorodé prístupy k vnímaniu krajiny od klasicky poňatých až po expresívne maľby. Kolekciu dopĺňajú diela maliarovho žiaka, spišského maliara Ferdinanda Katonu (1864 - 1932), ktorý sa vo veľkej miere inšpiroval svojím učiteľom. [12]
 

Osobnosť Ladislava Mednyánszkeho je natrvalo spojená s kaštieľom v Strážkach. Vystavený súbor diel pochádza priamo z rodinnej pozostalosti a je doplnený ďalšími nákupmi SNG zo súkromných zbierok. [13]
 

Expozícia je výberom z obsiahleho súboru Mednyánszkeho diel, ktoré pochádzajú predovšetkým z raných období jeho tvorby a dokumentujú jednotlivé vývinové etapy a cestu hľadania maliarovho umeleckého štýlu. Umelcova rodina spravovala veľkú zbierku jeho diel zachovanú v pomerne kompaktnej podobe s dôrazom na diela vytvorené v rokoch 1875 - 1900. V neskoršom období svojej tvorby Mednyánszky už niektoré rané diela nepredával ani nevystavoval. Počas druhej svetovej vojny bola časť zbierky zničená a ďalší, pomerne veľký súbor diel vyviezli z Trenčína do Veľkej Británie. Po smrti umelcovej netere Margity Czobelovej v roku 1972 prešli Strážky a väčší počet jeho diel do majetku SNG. V roku 2000 túto zbierku obohatil súbor malieb zo zvyšku tzv. strážťanskej pozostalosti. [14]
 

Už od začiatku Mednyánszkeho tvorby boli Strážky obľúbeným motívom jeho diel. Okrem dominánt obce (napr. renesančná veža) ho zaujímalo okolie kaštieľa, park, najbližšia príroda, motívy ohybu rieky Poprad pri Strážkach. Strážky vyhovovali jeho samotárskej povahe, celé hodiny sa tu mohol túlať po okolí a študovať premenlivosť prírody. Jeho tvorbu ovplyvnili aj intelektuálna samota a istá melanchólia tohto miesta, vzdialeného od väčších centier. [15]
 

Zaujímavú zložku Mednyánszkeho krajinomaľby predstavovala voľba témy. Pod vplyvom francúzskej intímnej krajinomaľby z okolia Barbizonu začína spočiatku maľovať lesné interiéry, zákutia, jednoduché pohľady do krajiny. Oslobodil krajinu od komponovanosti typickej pre 19. storočie a uvoľnil ju, aby sa prostredníctvom nej dala zachytiť nálada či dojem. Pomerne opakovaným námetom z tohto obdobia je zobrazenie stromov, ktoré boli jeho obľúbenou témou už od detstva. V krajinomaľbe sa často vyskytuje námet cesty, ktorá sa zužuje do jedného bodu kompozície. Motív ohybu rieky alebo cesty sa stáva centrálnou osou Mednyánszkeho obrazov. [16]
 

So zdokonaľovaním maliarskych zručností sa začala meniť aj tematika jeho diel (nočná krajina, príroda počas hmly, búrok, dažďa, brieždenia). Súčasťou jeho tvorivého procesu bolo priame pozorovanie prírody v teréne, z ktorého si často viedol písomné záznamy. V denníkoch sú pri jednotlivých kresbách a náčrtkoch prírody poznámky o svetle v danej zaznamenanej situácii alebo je uvedený čas, kedy vznikol náčrt (ráno, brieždenie, západ slnka). [17]
 

Okolo roku 1900 autor pod vplyvom impresionizmu maľuje svetlé kompozície rozkvitnutých sadov a viníc. Odpútal sa od pochmúrnych tmavých kompozícií a začína používať jasnejšie odtiene farieb. Zlom v stvárnení krajiny nastal u neho okolo roku 1910, keď symetriu predchádzajúcich období v jednotlivých kompozíciách vystriedali omnoho energickejšie ťahy štetca. [18]
 

Mednyánszkeho zaujímala v okolí Strážok nielen príroda. Druhou tematickou skupinou jeho tvorby boli portréty a portrétne štúdie paholkov, sedliakov, kočišov, robotníkov, tulákov. Jednoduchí ľudia ho zaujímali nielen na Slovensku, ale aj počas jeho pobytov v Budapešti, v Paríži či vo Viedni. Vo svojich denníkoch si viedol zápisky o zaujímavých charakteroch ľudí, s ktorými sa stretol. S niektorými ho pútalo silné priateľstvo a podporoval ich počas celého života. [19]
 

Umelcova sestra, barónka Miri Czobelová, usporadúvala v priestoroch kaštieľa v Strážkach pravidelné stretnutia umelcov a literátov, tzv. salóny. Na niektorých sa zúčastňoval aj Ladislav, ktorý svojim priateľom udelil v rámci tohto „cirkusu" zvieracie mená. [20]
 

Pokračovaním skupiny portrétov sú zobrazenia rodiny a rodinných priateľov. Z obdobia okolo roku 1887 je zachovaný Portrét švagra Štefana Czóbela. V tomto čase vznikol aj Portrét priateľa (spisovateľa Zsigmunda Justha), ktorý sa podarilo identifikovať na základe fotografického materiálu z Mednyánszkeho pozostalosti v archíve Slovenskej národnej galérie. Blízky vzťah Justha k Mednyánszkemu dokumentuje fakt, že spisovateľ opísal umelca vo svojom románe Fiumus z roku 1894 (vystupuje tu pod menom Lipót Czobor). Zsigmund Justh bol vedúcou osobnosťou spolku Debating Society, ktorý prezentoval ideu obrody vyšších spoločenských vrstiev za pomoci sedliactva a o ktorý sa zaujímal aj Mednyánszky. Členom tohto spolku bol aj Imrich Czóbel, ktorého Mednyánszky tiež portrétoval. [21]
 

V priebehu 90. rokov, najmä počas svojho posledného parížskeho pobytu, sa Mednyánszky začal zaujímať o stvárnenie celofigurálnych kompozícií s tematikou chudoby a úžery. Z tohto obdobia pochádzajú aj štúdie zaujímavých ľudských typov, ktoré sú z nášho pohľadu nedokončené. Autor ich, naopak, považoval za dokončené, keď sa mu podarilo zachytiť výraz portrétovanej osoby. [22]
 

K ďalším pozoruhodným dielam vystaveným v kaštieli v Strážkach patrí obraz pod názvom Odsúdený, ktorý vznikol v tzv. období sadizmu a vyjadruje motív pasivity, úplného poddania sa svojmu osudu. Symbolisticko-melancholické diela pochádzajú zo začiatku 90. rokov 19. storočia a vrcholia okolo roku 1895, keď sa umelec musel vyrovnať so smrťou otca. Pocit osamelosti sa prejavil aj v jeho tvorbe. Do popredia sa dostáva spišská štylizácia katafalkových portrétov, aké nachádzame aj v strážskej rodovej galérii. Vplyv symbolizmu sa prejavil aj v dielach, ktoré predchádzali tomuto smutnému obdobiu v živote umelca. [23]
 

Po roku 1900 dochádza k zmene Mednyánszkeho tvorby, a to najmä v prístupe k témam. Jednotlivé motívy abstrahuje na základné symboly, pričom používa široký štetec, ktorým voľne nanáša farbu. Jeho tvorbu uzatvárajú diela z predvojnového a vojnového obdobia, na ktorých splýva figurálny motív s prírodným v jeden. [24]
 

Osobnosť Ladislava Mednyánszkeho je natrvalo spojená s kaštieľom v Strážkach. Prezentovaný súbor diel pochádza priamo z kaštieľskej rodinnej pozostalosti a je doplnený ďalšími nákupmi Slovenskej národnej galérie zo súkromných zbierok. Je nielen čiastkovým pohľadom na tvorivý vývin Mednyánszkeho diela, ale dokumentuje aj vplyv génia loci Strážok. [25]
 


 

HISTORICKÁ KNIŽNICA STRÁŽKY
 

Počiatky tejto významnej slovenskej historickej knižnice, ktorá je súčasťou národného kultúrneho dedičstva, siahajú do poslednej štvrtiny 16. storočia. Knižnica sa kontinuitne vyvíjala 400 rokov a dnes má okolo 8 500 zväzkov, časopisov a máp. [26]
 

Známu ideu, ktorá sa pestuje už od starovekého Ríma, zbieranie kníh pre vlastné potreby i pre úžitok najbližšieho okolia, humanisti obohatili o nové hodnoty. Vnútornou potrebou a morálnou povinnosťou bolo v tomto období nielen deliť sa o knihy s priateľmi, ale aj diskutovať o nich. Veta bibliofilov Sibi et amicis nebola len prázdnou frázou, ale vyjadrením jednej z najhlbších hodnôt humanizmu. [27]
 

Práve táto devíza stála pri vzniku knižnice rodiny Horváthovcov-Stansithovcov v Strážkach. Jej vznik bezprostredne súvisel so založením humanistického gymnázia koncom 16. storočia pre deti spišskej šľachty v Strážkach, priamo v kaštieli rodiny. [28]
 

Zakladateľom rodiny Horváthovcov-Stansithovcov na Spiši bol Marko Horváth Stansith, pôvodom z chorvátskeho Gradecu, ktorý v roku 1551 dostal Strážky za zásluhy pri obrane hradu Sihoť v protitureckých bojoch ako donáciu od Ferdinanda I. Jeho jediný syn Gregor (1558 – 1597), ktorý bol prvý z rodiny spišským podžupanom, sa stal známym v oblasti vedy a školstva. V ďalších siedmich generáciách sa už členovia rodiny venovali vojenstvu len ojedinele. [29]
 

Najvýznamnejšie osobnosti v rodine patrili k intelektuálom. Okrem toho, že boli významnými spišskými zemepánmi, takmer v každej generácii sa našiel niekto, kto sa stal spišským podžupanom, viacerí pôsobili aj v súdnictve ako tabulárni sudcovia, no aj ako školskí a cirkevní inšpektori. Tak ako spišská šľachta vo všeobecnosti, aj oni sa vyznačovali jazykovou erudovanosťou, a to na veľmi vysokej úrovni aj v porovnaní so šľachtou v celouhorskom meradle. Práve s tým súvisel fakt, že predstavitelia tohto rodu mali široký kultúrny rozhľad. Od 16. storočia patrila rodina k stúpencom protestantizmu a tento fakt rozhodol o zameraní vzdelania na Nemecko, takže ovplyvnil aj celkovú kultúrnu orientáciu rodiny. [30]
 

Už Gregor Horváth Stansith, syn zakladateľa rodiny na Spiši, študoval niekoľko rokov na nemeckých univerzitách. Po skončení štúdia navštívil najznámejšie európske univerzity. Keď sa vrátil do Strážok, založil gymnázium (1584), na ktorom vyučoval, viedol semináre a venoval sa vedeckej práci. Dôležitú úlohu pri tejto činnosti mala knižná kultúra, a preto Gregor Horváth Stansith vynaložil veľa prostriedkov na založenie knižnice, ktorá patrila k najlepším vo vtedajšom Uhorsku. [31]
 

Po predčasnej Gregorovej smrti v roku 1597 pokračoval v tejto činnosti jeho syn Baltazár (1596 – 1678), ktorý bol v rokoch 1622 – 1624 spišským podžupanom. Študoval vo Wittenbergu a po návrate viedol gymnázium, učil a rozširoval aj rodinnú knižnicu. [32]
 

Rodina udržiavala gymnázium približne 127 rokov. Až do konca 18. storočia bola na Spiši známa dobročinnou a mecénskou činnosťou, z ktorej treba na prvom mieste spomenúť podporu kežmarského lýcea, a to peňažnými i knižnými darmi. [33]
 

V 17. storočí si rodina založila rodovú galériu, ktorá sa postupne rozvíjala. Od 18. storočia vlastnila aj pozoruhodnú numizmatickú zbierku, ktorú priniesla do rodiny Anna Mária Hellenbachová, manželka Gregora Horvátha Stansitha (1708 – 1766), dcéra „uhorského Galena“, osobného lekára Leopolda I. [34]
 

O zveľadenie knižnice sa veľmi zaslúžil Imrich Horváth Stansith (1737 – 1801), dôležitá osobnosť spišských dejín, toho času najvýznamnejší spišský zemepán, ktorý bol od roku 1796 do roku 1801 spišským podžupanom. Bol priateľom Adama F. Kollára a Jozefa Bencúra. Knižnica sa v tomto období využívala aj pri vzdelávaní Imrichovho synovca Gregora Berzeviczyho (1763 – 1822), prvého politického ekonóma v Uhorsku. O synovcovu výchovu sa strýko staral ešte pred začiatkom štúdia na kežmarskom gymnáziu. Gregor Berzeviczy sa v dospelom veku na cestách po Európe neraz pričinil o kvalitatívny rast knižnice. [35]
 

V roku 1801 rodina vymrela v mužskej línii. Dedením prešiel majetok najprv do vlastníctva rodiny Szirmayovcov, neskôr do vlastníctva rodiny Mednyánszkych (v druhej polovici 19. storočia). Andrej Szirmay, manžel Anny Horváthovej-Stansithovej, prežil Francúzsku revolúciu v Paríži. Po návrate do Strážok rozparceloval časť pozemkov a pridelil ich miestnemu obyvateľstvu. Jeho syn Baltazár (1793 – 1856), starý otec Ladislava Mednyánszkeho, bol vzdelaný a neobyčajne sčítaný človek. Napriek tomu, že v spoločenskej hierarchii nezaujímal také významné postavenie ako viacerí jeho predkovia, pri kupovaní kníh sa prejavil ako znalec. [36]
 

Jediná Baltazárova dcéra Mária Anna sa v roku 1851 vydala za Eduarda Mednyánszkeho z Beckova a po otcovej smrti sa v roku 1862 presťahovala s rodinou do Strážok. Knižnica mala mimoriadny význam pri vzdelávaní jej detí – Ladislava a Margity (Miri). Obe deti práve v Strážkach prežili veľmi dôležité roky svojho detstva. [37]
 

Do romantického prostredia kaštieľa, z ktorého okien bolo vidieť večernicu, západ slnka alebo mesačným svetlom zaliatu zimnú krajinu i záhradu s oborou a prekrásnu prírodu v okolí, patrila aj bohatá knižnica, dielo viacerých generácií, ktoré rozvíjali senzitívnosť, vzdelanosť a fantáziu. Práve počas zimných mesiacov, keď boli Strážky akoby dvojnásobne vzdialené od európskych kultúrnych centier, knihy pomáhali obyvateľom kaštieľa prekonávať pocity izolácie a osamotenia a dávali im pocit spoluúčasti na európskej kultúre. Knižnica bola vždy miestom večerného stretávania rodiny a priateľov. [38]
 

Ladislav Mednyánszky (1852 – 1919) sa do Strážok vracal po celý život. V rokoch 1894 – 1896 si prehlboval v strážťanskej knižnici svoje znalosti z histórie a filozofie. [39]
 

Posledným členom rodiny, ktorý využíval knižnicu pre vedeckú činnosť, bol Štefan Czóbel, manžel Margity (Miri) Mednyánszkej, autor viacerých diel z filozofie a estetiky. [40]
 


 

SOCHÁRSTVO NA SLOVENSKU V 20. STOROČÍ
 

V pôsobivom anglickom parku, ktorý voľne nadväzuje na koryto rieky Poprad a na okolitú krajinu, SNG postupne buduje exteriérovú expozíciu sochárstva, v ktorej prezentuje práce významných sochárov druhej polovice 20. storočia z vlastných zbierok. [41]
 

Ponúka takto možnosť nielen preniesť sa do minulosti, ale aj spoznať významný architektonický objekt, dokumentujúci vývoj názorov na obytnú, reprezentačnú a fortifikačnú funkciu šľachtických sídiel od neskorogotických po barokovo-klasicistné podoby. [42]
 

Návštevník či návštevníčka môže prostredníctvom špecificky zameraných expozičných celkov oceniť bohatosť a svojbytnosť kultúrneho vývoja spišského regiónu, oceniť hĺbku a výnimočnosť diela Ladislava Mednyánszkeho a zavŕšiť svoj umeleckohistorický exkurz stretnutím s artefaktmi, vytvorenými v súčasnosti i v nedávnej minulosti. [43]

Kontakt
Kaštieľ Strážky – Slovenská národná galéria
Mednyánszkeho 25
059 01 Spišská Belá-Strážky

OTVÁRACIE HODINY
Pondelok - Utorok zatvorené
Streda - Nedeľa 10.00 – 17.00
Poznámky
[1 - 2] www.sng.sk/strazky (4.2.2020)
[3 - 5] www.sng.sk/sk/vystavy/192_portret-17-19-storocia-na-spisi (4.2.2020)
[6] Maliar sa narodil 23. apríla 1852 v Beckove ako syn Eduarda Mednyánszkeho a Márie Anny, rod. Szirmay. Mladí manželia žili v beckovskej kúrii, pričom často navštevovali matkinho otca Baltazára Szirmayho práve v kaštieli v Strážkach. Po jeho smrti v roku 1862 sa tam rodina presťahovala natrvalo. Silná osobnosť, starého otca, sčítaného a scestovaného človeka, mala vplyv aj na mladého Mednyánszkeho. Obaja počas celého svojho života pomáhali ľuďom v tiesni, veľa cestovali. Podobne ako starý otec, aj Mednyánszky si písal denník v maďarskom, nemeckom jazyku alebo v gréckej abecede. V roku 1863 prišiel do Strážok významný rakúsky krajinár Thomas Ender (1793 – 1875), ktorého mladíkov talent zaujal, a preto mu následne z Viedne poslal sadrové odliatky a neskôr korigoval jeho prvé kresby. Ďalšie Mednyánszkeho školenie pokračovalo v rokoch 1872 – 1873 na Akadémii výtvarných umení v Mníchove a následne v Paríži na École des Beaux Artes. Výtvarné vzdelanie ukončil v roku 1875 v Paríži , vtedajšej mekke súdobého umenia, kde doznievali vplyvy Barbizonu a postupne sa do popredia dostával impresionizmus. Dôležitý bol v jeho tvorbe hlavne koniec 70. rokov 19. storočia, keď na námetoch z okolia aplikoval poznatky z Francúzska, a tiež 90. roky, keď sa po dlhšom pôsobení v zahraničí (Paríž, Viedeň, Budapešť) vrátil do Strážok (1892). V tomto období vznikli diela s tematikou smrti so silne melancholickým až mystickým nádychom, ktoré mu pomáhali vyrovnať sa so stratou otca (1895). V rokoch 1896 - 1897 Mednyánszky podnikol cestu cez Dalmáciu, Čiernu Horu a severné Talianskoopäť do Paríža. Počas tohto (posledného) pobytu sa v roku 1897 konala jediná samostatná výstava v Galérii Georgesa Petita, kde vystavovali mnohí impresionisti a modernisti. Po roku 1900 sa zdržiaval v Strážkach zriedkavejšie, väčšinu času trávil na cestách alebo vo Viedni či Budapešti. www.sng.sk/sk/strazky/navsteva/historia-kastiela (4.2.2020)
[7 - 25] www.sng.sk/sk/vystavy/193_ladislav-mednyanszky-a-strazky (4.2.2020)
[26 - 40] www.sng.sk/sk/vystavy/194_historicka-kniznica-strazky (4.2.2020)
[41 - 43] www.sng.sk/sk/vystavy/548_socharstvo-na-slovensku-v-20-storoci (4.2.2020)
Bibliografia
BUJNOVÁ, Iveta: Revitalizácia areálu národnej kultúrnej pamiatky v Strážkach. In: Pamiatky a múzeá, 2010, č. 3, s. 56 - 58.
KRIŽANOVÁ, Eva: Kaštieľ v Strážkach. In: Pamiatky a múzeá, 1993, č. 1, s. 4 - 7.
www.sng.sk
www.spisskabela.sk
GPS
49.172084, 20.454216
49°010'19.5"N 20°027'15.2"E



www.pamiatkynaslovensku.sk