Ľudová architektúra   späť
www.pamiatkynaslovensku.sk
Vlkolínec (Ružomberok) - pamiatková rezervácia
Lokalita
obec Ružomberok, okres Ružomberok, Žilinský kraj
História a stavebný vývoj
Vlkolínec je pozoruhodne intaktne zachovaný sídelný celok, ktorý patrí k typu stredoeurópskych sídiel s drevenou zrubovou architektúrou, rozšírených v horských a podhorských oblastiach. [1] Urbanisticky a zmenil len veľmi málo a zachovala sa jeho historická a architektonická podoba. Dnes predstavuje najzachovalejší a najucelenejší urbanistický celok pôvodných ľudových stavieb v širokom kontexte okolitých krajín. [2] Zakonzervoval sa tu architektonický ráz stavebných a tektonických prvkov. Architektúra Vlkolínca sa podriaďovala svojej prírodnej dominante – vrchu Sidorovo a okolitým lesom. [3] Vďaka periférnej polohe a čiastočnej izolovanosti zostal zachovaný nielen historický charakter sídla a okolitej prírody, ale aj vonkajší vzhľad objektov ľudovej kultúry, ako aj vnútorné usporiadanie väčšiny domov. Vzhľadom na homogénnosť je súbor domov neporovnateľný v rámci stredoeurópskeho územia. Pre tieto svoje špecifiká a veľké kultúrne a pamiatkové hodnoty bol v decembri 1993 zapísaný do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. [4]
 

Sídelnou osou hornej často osady je potok tečúci zo severu na juh v drevených žľaboch, okolo vedie po oboch stranách komunikácia. Na pomerne strmom svahu sú po oboch stranách cesty v pravidelnej uličnej zástavbe postavené roľnícke domy. Radová zástavba v hornej, severnej časti obce bola počas vojny zničená požiarom. [5] Približne v strede obce sa ulicovka rozvetvuje na dve navzájom kolmé komunikácie, pozdĺž ktorých zástavba pokračuje. [6]
 

Z hľadiska charakteru zástavby je Vlkolínec hromadnou obcou typu dvojradovej ulicovky s hlbokými dvormi s náznakom voľnej, nepravidelnej zástavby. Základným typom hospodárskeho dvora je roľnícky dvor, charakteristický pre úzke údolné a svahové osídlenie horských oblastí stredného Slovenska. Domy sú orientované štítom do ulice. Dlhé úzke dvory sú spoločné pre niekoľko obytných domov, postavených do hĺbky parcely za sebou alebo oproti sebe. V pokračovaní pozdĺžnej osi domu sú umiestnené hospodárske stavby. Stodoly sú orientované buď súbežne s osou domov, alebo kolmo na ne – stavané na celú šírku pozemku. Pri krátkych a širokých pozemkoch sú hospodárske stavby oproti domu. Dvory sú väčšinou otvorené, len niektoré sú uzavreté doštenými bránami s typickou šindľovou strieškou. Situovanie obydlí v obci umožňovalo vzájomnú komunikáciu obyvateľov, vzájomnú symbiózu roľníckej a domáckej remeselnej práce. V strede obce na rázcestí ulíc sa nachádza zrubová rumpálová studňa, ktorá bola a je dôležitým miestom spoločenského kontaktu. [7]
 

Tradičný roľnícko-pastiersky spôsob života v obci sa odzrkadlil nielen na zoskupení sídla (husto vedľa seba radených usadlostí tvorených zrubovými obytnými domami s hospodárskymi staviskami), ale i na výraze okolitého krajinného prostredia. Úzke parcely so zástavbou prechádzajú postupne do záhrad a ďalej pokračujú do políčok, ktoré pôvodne obkolesovali celú obec. Voľne na ne nadväzovali lúky a pasienky, na ktorých sú sem-tam roztrúsené drobné stavby senníkov. Poľnohospodárstvo sa v tejto podhorskej oblasti s pomerne studenou horskou klímou orientovalo na pestovanie odolných obilnín napríklad jačmeňa, ovsa, raže, strukovín a okopanín, medzi ktorými prevládali zemiaky a kapusta a na pestovanie úžitkových textilných rastlín, kam patrí ľan a konope. V záhradkách za drevenicami pestovali ženy zeleninu, pričom sa tu darilo i ovocným drevinám, slivkám a hruškám. [8]
 

Stavby sú zrubové, z dreva, vyrovnanie svahového terénu je riešené vysokou kamennou podmurovkou. Strechy sú sedlové so šindľovou krytinou, štíty lomené s ostreším, ukončené polkružím a kolíkom. Doskový štít má malé výzorníky, slúžiace na presvetlenie podstrešného priestoru, predtým na odvod dymu voľne sa rozplývajúceho v podstreší. [9] Tam bol vytvorený i priestor na údenie mäsa, ale aj šindľov, ktoré údili v tzv. klietkach. Z ohniska vykurovali aj chlebovú pec, ktorá bola umiestnená v izbe. [10] Otvorené dvory sa prehlbovali pripájaním ďalších obytných jednotiek pomocou stĺpovej konštrukcie na prednú časť zrubového domu. Vzniklo tak niekoľko bytových jednotiek pod jednou strechou. Archaická je konštrukcia krovu – pántová. Viac ako polovicu tvoria trojpriestorové domy, s radením izba – pitvor – komora. [11] Do domu sa vstupovalo pitvorom. Podlaha v pitvore a komore bola zvyčajne z udupanej hliny, izba však mala drevenú podlahu. Zachovali sa tiež dvojpriestorové domy a dvojdomy so spoločným pitvorom. Zrubové steny domov vytierali hlinou, pričom stena sa natierala v odtieňoch pastelových farieb bielej, modrej a svetlookrovej dvakrát do roka. [12]
 

Pôvodne jediným vykurovaným priestorom bola izba, v ktorej bola umiestnená pec s ohniskom. Neskôr sa preniesla do zadnej časti pitvora. Začiatkom 20. storočia pôvodné vykurovanie nahrádzali sporáky a murované pece, kde sa dym začal odvádzať komínom na strechu. Izba bola najväčším priestorom v dome, v ktorom sa odohrával celý rodinný život. Funkcia pitvora ako vstupného priestoru sa zmenila na kuchyňu. Tretím priestorom je komora. Zaujímavým prvkom je pripojenie murovanej komory k dvojpriestorovému objektu. Vznikol tak dom so sýpkou – dolu komora a hore sýpka. Takýto dom má izbu s drevenými, zrubovými stenami, pitvor a komoru (so sýpkou v podstreší), ktoré majú kamenné klenuté steny. Najdôležitejšou hospodárskou stavbou, stojacou v zadnej časti dvora, je stodola. Plnila funkciu pracovného priestoru a zásobárne. V tesnej blízkosti domu je dreváreň a maštaľ. Drevárne sú pristavané k domu napojením pultovej striešky na strechu zadného štítu. Maštale stoja samostatne, alebo sú konštrukčne spojené do jedného celku so stodolou. K stodole alebo k maštali sú pristavané chlievy. [13]
 

Medzi významné objekty ľudovej architektúry a sídelné dominanty patrí drevená zvonica v strede obce. Postavená bol v roku 1770 a jej funkciou bolo oznamovať čas modlitieb. Zvonením sa ohlasovali aj požiare a iné nebezpečenstvo. [14]
 

Mimo intravilánu obce sa nachádzajú hospodárske stavby – senníky „štále.“ Sú to jednopriestorové zrubové stavby so sedlovými strechami pokrytými šindľom. Senníky, roztrúsené po krajine na terasovitých políčkach a okolitých lúkach, dotvárajú charakteristickú scenériu. [15]

Pamiatková ochrana
Rekonštrukcia.
 

Vlkolínec bol za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry vyhlásený na základe uznesenia vlády SSR č. 21 z 26. januára 1977. [16]
 

Predmetom pamiatkovej ochrany z urbanistického hľadiska je zachovaná pôdorysná osnova sídelnej formy, parcelácia, ktorá je podriadená zákonitostiam tejto sídelnej formy, situovanie objektov v rámci parciel a zachovaný komunikačný systém. Cieľom záchrany a obnovy Vlkolínca je predovšetkým zachrániť a obnoviť všetky schátrané a havarijné stavby, dostavať pôvodne zastavané parcely a začať s krokmi, ktoré budú viesť k zastaveniu trendu poklesu obyvateľstva, ba naopak, k jeho vzrastaniu. [17]
 

Pamiatkový ústav vypracoval v roku 1981 Zásady pamiatkovej starostlivosti pre Pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry Vlkolínec a v rokoch 1990 a 1995 ich aktualizoval. Zásady stanovujú spôsob regenerácie rezervácie a jej ochranného pásma, ako aj ich stavebného fondu. Všetky stavebné, technické, architektonické alebo iné úpravy chránených objektov sa môžu vykonávať len s cieľom trvalého zachovania ich hmotnej podstaty a autentického výrazu. [18]
 

Vo Vlkolínci je zapísaných v Ústrednom zozname pamiatkového fondu 73 objektov ľudovej architektúry pod 36 evidenčnými číslami (118 pamiatkových objektov). Zapísané objekty predstavujú domy, dvojdomy, hospodárske stavby – stodoly, maštale, chlievy, sýpky, senníky, jeden plot a zrubová zvonica. Okrem národných kultúrnych pamiatok sú súčasťou rezervácie aj objekty dotvárajúce prostredie. [19]
 

Pri postupnej revitalizácii obce narástlo množstvo prípadov nerešpektovania existujúcej platnej legislatívy a svojvoľného uplatňovania vlastných záujmov pri bežnej údržbe, alebo obnove objektov v rezervácii. Rozšírila sa nevhodná a zároveň nelegálna stavebná činnosť (na Slovensku bežný jav!) negatívne zasahujúca do pamiatkovej podstaty objektov ľudovej architektúry, predovšetkým v interiéroch. [20]
 

Najväčšou hrozbou pri obnove pamiatok sa ukázali byť ich vlastníci!, ktorí vedome ignorujú existujúce právne predpisy a svoje povinnosti. Druhou najväčšou hrozbou pre národné kultúrne pamiatky a prostredie rezervácie bol onoho času nečinný orgán štátnej pamiatkovej starostlivosti, teda Okresný úrad, odbor regionálneho rozvoja v Ružomberku. [21]
 

V obci je zriadená expozícia ľudového bývania a života vo Vlkolínci a na Liptove v tzv. Roľníckom dome (ojekt č. 9 016 – 9 017), ktorého správcom je Liptovské múzeum v Ružomberku. [22]
 

Vzhľadom na nárast ročnej návštevnosti (asi 80 tisíc návštevníkov ročne – a stále návštevnosť stúpa) vyberá mesto od roku 1996 v obci vstupné, ktoré sa spätne vracia rôznymi formami na obnovu Vlkolínca. Mesto Ružomberok zriadilo v roku 1989 funkciu správcu Vlkolínca, ktorý organizuje prípravu a realizáciu obnovy objektov, stavebný dozor, materiálno-technické zabezpečenie obnovy, ale aj neustály styk s miestnymi obyvateľmi. [23]
 

Každoročne sa v mesiaci august uskutočňuje spoločenské podujatie – Nedeľa na Vlkolínci, ktoré z finančnou pomocou Štátneho fondu kultúry organizuje už tradične mesto Ružomberok. [24]

Prístup
Pamiatková rezervácia ľudovej architektúry Vlkolínec je mestskou časťou mesta Ružomberok. Leží v Národnom parku Veľká Fatra vo vnútorných Západných Karpatoch. Dominantou územia je prírodná scenéria s najvyšším končiarom – vrchom Sidorovo (Hýrová, Žiar). Vlkolínec sa nachádza na jeho úpätí vo výške 718 m n. m. [25]
Fotogaléria
Vlkolínec foto © Jana Lacková 6/2010Vlkolínec foto © Jana Lacková 6/2010Vlkolínec foto © Jana Lacková 6/2010Vlkolínec foto © Jana Lacková 6/2010Vlkolínec foto © Jana Lacková 6/2010Vlkolínec foto © Jana Lacková 6/2010Vlkolínec foto © Jana Lacková 6/2010Vlkolínec foto © Jana Lacková 6/2010Vlkolínec foto © Jana Lacková 6/2010Vlkolínec foto © Jana Lacková 6/2010Vlkolínec foto © Jana Lacková 6/2010Vlkolínec foto © Jana Lacková 6/2010Vlkolínec foto © Jana Lacková 6/2010Vlkolínec foto © Jana Lacková 6/2010
Poznámky
[1] Horské oblasti, či už v Alpách, Pyrenejach, na Kaukaze alebo v Karpatoch, si zachovali vlastné formy kultúry dlhšie než nížinné oblasti. Prírodný charakter horských oblastí a v nemalej miere aj komunikačná neprístupnosť mali za následok ich pomalší vývin a pomerne oneskorené preberanie nových kultúrnych foriem. Horské oblasti sa tak stali viac-menej zásobnicami archaických foriem kultúry. LIPTAYOVÁ, Zuzana: Vlkolínec. Pamiatková rezervácia ľudovej architektúry. In: Pamiatky a múzeá, 1994, č. 5 – 6, s. 38.
[2] LIPTAYOVÁ, Zuzana: Vlkolínec - súčasť svetového kultúrneho dedičstva. In: Pamiatky a múzeá, 2002, č. 4, s. 22.
[3] LIPTAYOVÁ, Zuzana: Vlkolínec. Pamiatková rezervácia ľudovej architektúry. In: Pamiatky a múzeá, 1994, č. 5 – 6, s. 40.
[4] LIPTAYOVÁ, Zuzana: Vlkolínec - súčasť svetového kultúrneho dedičstva. s. 22.
[5] Na jeseň v roku 1944 obec obsadili jednotky nemeckej bojovej skupiny Schäfer. 22. októbra 1944 časť dediny zhorela a zničené staviská už neboli obnovené. DVOŘÁKOVÁ, Viera: Ľudová architektúra. Bratislava: DAJAMA, 2008. s. 45.
[6] LIPTAYOVÁ, Zuzana: Vlkolínec - súčasť svetového kultúrneho dedičstva. s. 22.
[7] LIPTAYOVÁ, Zuzana: Vlkolínec - súčasť svetového kultúrneho dedičstva. s. 22.
[8] DVOŘÁKOVÁ, Viera: Ľudová architektúra. s. 48. Pre pochopenie tradičného spôsobu života obyvateľov Vlkolínca v minulosti je určujúci vzťah človeka k pôde, prírode a vzťah k rodine a spoločenstvu obce. Vlkolínčania sa riadili tradíciami rešpektovanými generáciami v duchu myšlienky „Modli sa a pracuj!“ Človek sa živil tým, čo si dopestoval a dochoval, jeho hospodárenie a spotrebu charakterizovala samozásobovateľnosť. Rozhodujúce zmeny v spôsobe života obyvateľov obce nastali pod druhej svetovej vojne. Začali sa uvoľňovať vzťahy a tradície, pretrhla sa ekonomická a existenčná závislosť od prostredia, v ktorom človek žil. Zmenili sa hodnotové orientácie obyvateľstva, v blízkom Ružomberku sa vyskytli nové možnosti zamestnania a bývania. ZUSKINOVÁ, Iveta: Vlkolínec a turizmus. In: Pamiatky a múzeá, 2002, č. 4. s. 64.
[9] LIPTAYOVÁ, Zuzana: Vlkolínec. Pamiatková rezervácia ľudovej architektúry. s. 40.
[10] DVOŘÁKOVÁ, Viera: Ľudová architektúra. s. 47.
[11] LIPTAYOVÁ, Zuzana: Vlkolínec. Pamiatková rezervácia ľudovej architektúry. s. 40.
[12] DVOŘÁKOVÁ, Viera: Ľudová architektúra. s. 47.
[13] LIPTAYOVÁ, Zuzana: Vlkolínec. Pamiatková rezervácia ľudovej architektúry. s. 40.
[14 - 15] LIPTAYOVÁ, Zuzana: Vlkolínec - súčasť svetového kultúrneho dedičstva. s. 22.
[16] LIPTAYOVÁ, Zuzana: Vlkolínec - súčasť svetového kultúrneho dedičstva. s. 22. Rok 1977 sa stal medzníkom v živote obce. Začali sa vyvíjať rôzne aktivity smerujúce k záchrane kultúrneho a prírodného dedičstva. Keď v decembri 1993 obehla celý svet správa, že Vlkolínec bol zapísaný do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO, inštitúcie, organizácie a jednotlivci pôsobiaci v oblasti pamiatkovej ochrany považovali túto skutočnosť za svoj veľký úspech, za vyvrcholenie viacročných snáh a aktivít. Zápis do Zoznamu UNESCO nepriniesol pre Vlkolínec iba slávu, ale i záujem svetovej verejnosti. Hoci obec navštevovali turisti aj dovtedy, v ostatných rokoch sa počet návštevníkov významne zvýšil. Toto množstvo turistov pôsobí na obec s veľmi nízkym počtom trvalo žijúcich obyvateľov prevažne vo vysokom veku traumatizujúco. Prechodne žijúcimi obyvateľmi obce, predovšetkým v letnom období, sú majitelia rekreačných domov, najmä obyvatelia Bratislavy a tiež potomkovia pôvodných obyvateľov, ktorí väčšinou trvalo žijú a pracujú v Ružomberku. ZUSKINOVÁ, Iveta: Vlkolínec a turizmus. In: Pamiatky a múzeá, 2002, č. 4. s. 64.
[17] LIPTAYOVÁ, Zuzana: Vlkolínec - súčasť svetového kultúrneho dedičstva. s. 22 - 23.
[18 - 21] LIPTAYOVÁ, Zuzana: Vlkolínec - súčasť svetového kultúrneho dedičstva. s. 23.
[22 - 24] LIPTAYOVÁ, Zuzana: Vlkolínec - súčasť svetového kultúrneho dedičstva. s. 24.
[25] LIPTAYOVÁ, Zuzana: Vlkolínec - súčasť svetového kultúrneho dedičstva. s. 22.
Bibliografia
LIPTAYOVÁ, Zuzana: Vlkolínec. Pamiatková rezervácia ľudovej architektúry. In: Pamiatky a múzeá, 1994, č. 5 – 6, s. 38 – 41.
LIPTAYOVÁ, Zuzana: Vlkolínec. Záchrana pamiatkovej rezervácie. In: Pamiatky a múzeá, 1998, č. 3, s. 14 - 16.
LIPTAYOVÁ, Zuzana: Vlkolínec - súčasť svetového kultúrneho dedičstva. In: Pamiatky a múzeá, 2002, č. 4, s. 22 - 24.
LIPTAYOVÁ, Zuzana: Vlkolínec - pamiatková rezervácia ľudovej architektúry. In: Monumentorum Tutela. Ochrana pamiatok 15. Bratislava: Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, 2004, s. 35 - 41. ISBN 80-89175-08-2
ŠRAMO, Július: Vlkolínec pred a po zápise do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. In: Pamiatky a múzeá, 1994, č. 5 – 6, s. 42 – 45.
ZUSKINOVÁ, Iveta: Vlkolínec a turizmus. In: Pamiatky a múzeá, 2002, č. 4. s. 64 - 66.
www.ruzomberok.sk
GPS
49.039480, 19.278390
49°002'22.1"N 19°016'42.2"E
Ubytovanie v okolí
PRIESTOR PRE VAŠU REKLAMU



www.pamiatkynaslovensku.sk