Hrady   späť
www.pamiatkynaslovensku.sk
Vršatec
Iný názov
Oroszlányko (Leví Kameň), Oroszleányko, Wršatecko
Lokalita
obec Vršatské Podhradie, okres Ilava, Trenčiansky kraj
História a stavebný vývoj
Vršatec patrí medzi najvyššie položené slovenské hrady.
 

Poloha objektu je z hľadiska obrany veľmi výhodná, lebo Biele Karpaty tu nad údolím vystupujú strmou stenou a terén na východe padá zasa strmým skalným zrázom. Napriek tomu však v jeho dosahu, a dokonca ani v dohľade nevedie Vlárskym priesmykom dobre schodná cesta na Moravu. Hlbší vzťah k nej má hrádok na Ostrej hore pri Dolnom Srní, ktorý ju vizuálne, ale aj inak spoľahlivo kontroloval. Z Vršatca sledovateľná a dostupná (3 km) je iba vedľajšia cesta z Moravy na Nedašovu Lhotu, ktorá prekračuje sedlo vo výške 560 m n.m. Úloha hradu pri kontrole a obrane hranice asi nebola taká zásadná, ako sa dlho predpokladalo. [1] Hradný kopec bol osídlený už v dobe bronzovej. [2] Prvá zmienka o hrade je v listine z roku 1316, podľa ktorej s ním disponoval Matúš Čák Trenčiansky. Založenie hradu už pred rokom 1300 je veľmi reálne, čo naznačuje nález hrotu kopije z 13. storočia. Hrad pravdepodobne vznikol ako stredisko kráľovskej správy a po rozpade Matúšovej dŕžavy sa vrátil ku kráľovským majetkom. Hrad potom vlastnil Alexander Hedervári. [3] Údaj o ňom pochádza z roku 1325. Po ňom sa v roku 1354 stal majiteľom objektu jeho syn Mikuláš Hedervári. Od roku 1396 patril Stiborovi so Stiboríc. V roku 1407 ho užíval palatín Mikuláš Gara. Žigmundova manželka kráľovná Barbora v roku 1424 dostala do držby viaceré hrady na Považí, medzi nimi aj Vršatec, ktorý si podržala až do roku 1439. [4] Proti husitským výpadom sa ho snažili udržať kasteláni kráľovnej Barbory. Napriek tomu tu v rokoch 1432 – 1434 pôsobil husitsky orientovaný kastelán Mikuláš Soboňa a asi tiež husitská posádka. V roku 1439 bol stav hradu označený za neutešený, čo je dôkazom toho, že bol v pohnutých časoch dosť zničený. [5]
 

V polovici 15. storočia pripadol rodu Huňadyovcov. Hradom disponovala ich matka Alžbeta Sziládiová. Za Huňadyovcov výhody z hradu poberali husitskí velitelia Bielik, Chalupa a Libák, ktorí boli v ich službách. Po nich, v roku 1470, sa hradu na celé storočie ujala rodina Slopnajovcov, ktorá sa nazývala Oroslánkövskou alebo Vršatských. Členovia tejto rodiny Melchior a Hieroným dostali od Mateja Korvína na hrad donáciu. [6] V 15. storočí dostávala výslovne vojenská pevnosť obytný charakter. [7] Poslednými mužskými potomkami rodu Vršatských, pochádzajúceho zo Slopnej, boli Ján, ktorý žil do roku 1549, a jeho syn Mikuláš Vršatský, žijúci na hrade ako sirota. Mikuláš zomrel v mladom veku v roku 1574. Jánovou manželkou bola Kristína Jakušičová, ktorá zomrela onedlho po synovi. [8] Z roku 1574 pochádza najstarší známy inventár Vršatského hradu. [9]
 

Po smrti Mikuláša Vršatského dostal hrad František Jakušič, ktorý musel kráľovskej komore zložiť 1600 zlatých. Jakušičovci [10] si podržali hrad s priľahlým panstvom až do konca 17. storočia. [11] Za nich v roku 1605 hrad odolal útoku bocskayovských povstalcov. [12] V 17. storočí sa majitelia presťahovali do novopostaveného renesančného kaštieľa v Pruskom. [13] V roku 1663 takmer desaťtisícové vojsko Turkov prepadlo Považie, ale na hrad ani nezaútočili. Možno si netrúfali, ale asi ani nemali záujem dobývať hrady a zdržiavať sa. V čase prechodu tureckého vojska sa na Vršatec uchýlil palatín František Wesselényi so svojím sprievodom. [14] V roku 1680 hrad dobyli Thökölyho vojaci a vypálili ho. [15]
 

Posledným mužským potomkom z rodu Jakušičovcov [16] bol Imrich, ktorý zomrel 13. októbra 1695. Pokladal sa za priameho potomka Judity Thurzovej a podpisoval sa ako „dedičný pán Vršatca, Oravy a Lietavy.“ Po ňom Vršatský hrad s panstvom a aj s ilavským panstvom odkúpil od kráľovskej komory za 65 000 zlatých cisársky generál Sigfrid Krištof Breuner zo Stubingu. [17] Po roku 1696 Breuner hrad ešte obnovil. V roku 1703 hrad premyslene vyhladovali povstalci Františka II. Rákócziho. Potom ho v roku 1708 obsadilo cisárske vojsko a vyhodilo do povetria. [18]
 

Dvojdielna dispozícia je plošne nerovnovážna. Zatiaľ čo horný hrad obmedzovala rozloha vrcholu skalného útesu, ktorý sa navyše kvôli svahovosti nedal využiť celý, dolný hrad mal k dispozícii pomerne rozľahlú terasu (50 x 60 m). Ohraničená je strmými svahmi a dostupná bola len zo sedla na severovýchode. Komplikovanejší bol prístup k bráne horného hradu, stúpal najskôr svahom a potom serpentínou skalného výbežku, do ktorého vysekali schody. Výbežok bol ohradený múrom možno už v 14. storočí, najneskôr pri stavbe predhradia dolného hradu. Brána jadra je v podobe krátkeho tunela vysekaná do skaly a prehradzujúcej cestu. Skalu zvyšuje hradba zabezpečovaná v nároží neskorším oporným pilierom. Ohradzuje lichobežníkovú plochu, na ktorej najvyššom mieste sa nachádzala hlavná obytná a obranná stavba – hranolová veža. Stavitelia dokonale využili bralo na vrchole, ktoré sa stalo organickou súčasťou stavby. Pohrali sa s využitím skalného terénu a snažili sa dômyslene využiť aj celú plochu, ktorú poskytoval prírodný útvar. Suterén bol celý vyhĺbený do skaly a takmer celé prízemie a čiastočne aj poschodie tvorila otesaná skalná stena. Stredné rozmery veže boli len 6 x 6 m, ale pretože múry mali hrúbku 1 m, zostávala na každom podlaží plocha 4 x 4 m – dostatočná na bývanie. V skalných stenách boli prelomené vchody a v prízemí chodba do arkiera nad východným zrázom. Do skaly bola vysekaná i ďalšia miestnosť a o inej obytnej stavbe v západnom kúte hradby možno vzhľadom na deštrukciu iba uvažovať. [19]
 

Kamenný dolný hrad mal úlohu potrebného predhradia asi až od 15. storočia. Vedľa dlhej budovy na skalnatom severnom nose, ktorej zaoblené ukončenie pôsobilo ako bašta, bolo na ploche predhradia niekoľko ďalších budov nejasného obdobia. Zostali po nich iba fragmenty múrov alebo len depresia. Viditeľná je okrúhla vežička nad severozápadným svahom a pravdepodobne ranorenesančná päťboká bašta na juhozápadnom nároží. Múry a hradby sú relatívne subtílne (do 1 m), len na prístupovej strane dosahuje hradba hrúbku 1,7 m. Tam bola vedľa brány dodatočne postavená masívna bašta v tvare zaobleného klinu. Asi posledným fortifikačným prvkom je ohradená plošina pri schodoch do horného hradu. [20]
 

Z hradu sa zachovali len zvyšky paláca na dolnom nádvorí a veže na hornom hrade, ako aj nepatrné zvyšky múrov opevnenia. [21] Zvyšky paláca a veže horného hradu sú bez architektonických detailov. [22]

Pamiatková ochrana
O archeologický výskum hradu Vršatec sa asi ako prvý začal zaujímať oravský historik Mikuláš Kubíni. [23] V roku 1882 uskutočnil profesor Jozef Könyöki terénny a architektonický výskum objektu. [24]
 

O zrúcaninu sa stará a o záchranu sa pokúša Historicko-astronomická spoločnosť. Hrad je však súčasťou Chránenej krajinnej oblasti, a preto akákoľvek činnosť a aj výrub hrad ohrozujúcich stromov nie je možný.

Súčasný stav a využitie
Ruina. Zvyšky stavby nie sú zabezpečené proti rozpadávaniu.
Prístup
Stojí na terase vysokého skalného masívu nad osadou Vršatecké Podhradie.
Fotogaléria
Hrad Vršatec foto © Oto Tomeček 8/2008Hrad Vršatec foto © Oto Tomeček 8/2008Hrad Vršatec foto © Imrich Kluka 4/2012Hrad Vršatec foto © Imrich Kluka 4/2012Hrad Vršatec foto © Imrich Kluka 4/2012Hrad Vršatec foto © Imrich Kluka 4/2012Hrad Vršatec foto © Imrich Kluka 4/2012Hrad Vršatec foto © Imrich Kluka 4/2012Hrad Vršatec foto © Imrich Kluka 4/2012Hrad Vršatec foto © Imrich Kluka 4/2012Hrad Vršatec foto © Imrich Kluka 4/2012
Poznámky
[1] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava: Slovart, 2007. s. 325.
[2] FIALA, Andrej - FIALOVÁ, Hilda: Hrady na Slovensku. Bratislava: Obzor, 1966. s. 265.
[3] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 325.
[4] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. Martin: Osveta, 1989. s. 69.
[5] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 325.
[6] Zápis hradu do vlastníctva Vršateckých vykonal zástupca nitrianskej kapituly v roku 1478. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 71.
[7] FIALA, Andrej - FIALOVÁ, Hilda: Hrady na Slovensku. s. 265.
[8] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 71.
[9] Vyhotovil ho 8. októbra 1574 z poverenia podžupana Trenčianskej stolice Pavla Madočániho slúžny Martin Borčický v prítomnosti dvoch sedriálnych prísediacich Alberta Gluchovského a Ľudovíta Tuchynského. Podľa inventára zbrojné vybavenie hradu pozostávalo z 15 diel (boli to tri rýchlopalné delá, jeden mažiar a jedenásť „kartáčov“), zo 41 pušiek, poldruha libry pušného prachu a pol centnera sanitry. Na strážnici nad bránou bolo osem kopijí. Inventár nábytku uvádza šesť stolov, štyri truhlice a dve postele. Kuchynský riad tvorilo 12 rozličných cínových tanierov, dve misy, železné sito, dva kuchynské nože, sekera, cínová konvica a väčšia medená nádoba. Z ostatného zariadenia v inventári bolo svietidlo, dva stojany na sviečky, sedem dverových zámkov, dlhý povraz a dve železné putá. Husitských držiteľov hradu pripomínala česká biblia. Zásoby naturálií tvorilo 50 balvanov soli, päť lukien ovsa a jačmeňa, dve lukná pšenice a jedno lukno sušených sliviek. V maštali na dolnom - veľkom hradnom nádvorí sa podľa inventára nachádzalo 20 kôz a kozliat. Na hrade držali aj pár skrotených vlkov a dve vlčatá. Z troch majerov, Dlužavy, Pruského a Somároviec, patriacich k hradu sa dovážali rozličné naturálie – mlieko, maslo, ovčí syr, hydina, vajcia, mäso a med. Z tohto obdobia pochádza výkaz o platoch panského služobníctva, ktoré bývalo na hrade. Okrem provizora a jeho zástupcu boli tu hradský, strážca pri dolnej bráne, traja drábi a dvaja pivovarníci. Majer v bezprostrednej blízkosti hradu mala na starosti majerníčka s jedným pastierom. Provizor (správca) mal štvrťročne 36 zlatých, jeho zástupca 10, hradský 7, strážca pri bráne 9 a drábi po 3 zlatých. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 72.
[10] Jakušičovci boli rodinne spríbuznení s bytčianskymi Thurzovcami, pretože Imrich Jakušič sa stal manželom Judity, jednej z dcér Juraja Thurzu, uhorského palatína v rokoch 1609 – 1616. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 72 - 73.
[11] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 72 – 73.
[12] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 325.
[13] KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka: Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku. Turistický lexikón. Bratislava: Šport, 1990. s. 166.
[14] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 73.
[15] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 326.
[16] Z posledných rokov jakušičovskej držby pochádza stručný opis hradu, datovaný 29. septembra 1694. Podľa dokumentu mal horný hrad tri poschodia. Miestnosti v budovách boli čiastočne murované, sčasti z dreva a boli dostatočne bezpečné, vhodne upravené na bývanie. Dolný hrad mal dve poschodia s rozličnými miestnosťami. Viaceré z nich boli v tom čase v zlom stave. Samostatná budova v priestore dolného hradu mala tri poschodia. Bola zachovalá, ale už vtedy slúžial ako sýpka. Stála tu maštaľ pre 30 koní a boli tu dve pivnice. V tejto časti hradu sa podľa popisu nachádzala nie príliš veľká vodná nádrž, vytesaná do skaly. V areáli dolného hradu v dvoch poschodových budovách bolo približne 28 miestností. Išlo o miestnosti pre hradný personál, strážnica, ubytovanie pre drábov, zásobárne, kuchyňa, pekáreň a práčovňa. V priestoroch dolného hradu sa nachádzali ešte mlyn, pivovar a väznica. V osobitnej prízemnej budove, priliehajúcej k masívnej skale bola pracháreň. Areál horného hradu tvorili obytné miestnosti hradných pánov, klenotnica, kaplnka, zásobáreň, kúpeľňa, kuchyňa, priestory pre strážny personál, zbrojnica a tri delové bašty. Podľa odhadu tu malo byť asi 22 miestností. Na hornom hrade bolo pomerne priestranné nádvorie. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 73 - 76.
[17] Jeho dcéra Mária Antónia Izabela sa vydala za cisárskeho generála Františka Maximiliána Königsegga z Aulendorfu. V opravenom hrade nebýval Breuner ani Königseggovci. Ich rezidenciou sa stal kaštieľ v Pruskom, ktorého tri krídla dal postaviť Andrej Jakušič s Juditou Thurzovou začiatkom 17. storočia. Königseggovci postavením štvrtého krídla kaštieľ dobudovali a vzniklo uzatvorené nádvorie. Pruské sa stalo novým sídlom panstva, ku ktorému pripojili obce ilavského panstva. Po smrti Sigfrida Krištofa Breunera v roku 1698 jeho majetky prevzal zať František Maximilián Königsegg. Členovia rodu Königsegg vlastnili vršatecké panstvo až do konca feudalizmu a aj niekoľko desaťročí po ňom. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 74 - 75.
[18 - 20] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 326.
[21] KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka: Hrady, zámky a ... s. 166.
[22] GÜNTHEROVÁ, Alžbeta et al.: Súpis pamiatok na Slovensku III. Bratislava: Obzor, 1969. s. 424.
[23] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 69.
[24] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 76.
GPS
49.065502, 18.151305
49°03'55.8"N 18°09'04.7"E
Ubytovanie v okolí
PRIESTOR PRE VAŠU REKLAMU



www.pamiatkynaslovensku.sk