Lokalita
obec Vysoké Tatry, okres Poprad, Prešovský kraj

História a stavebný vývoj
Po výstavbe Košicko-bohumínskej železnice (1872) a organizačnom podchytení turistiky (1873) sa vo Vysokých Tatrách rozvinul živší turistický ruch a prejavila sa potreba doplniť neveľkú ubytovaciu kapacitu malej Rainerovej chaty. Uhorskému karpatskému spolku chýbali finančné prostriedky. Nečakane sa však prihlásila populárna budapeštianska speváčka spišského pôvodu Ružena Gräffel-Györffyová, ktorá darovala výťažok z viacerých koncertov na fond plánovej novej chaty. V lete 1875 dali do prevádzky chatu, ktorú z úcty k jej mecénke nazývali Ruženinou a neskoršie jednoducho Ružou. V jej susedstve, približne na mieste, kde dnes stojí Bilíkova chata, vyrástol v roku 1884 dvojpodlažný hotel Studený potok. Ruženina chata v roku 1893 celkom vyhorela a požiar poškodil aj susedný hotel., ktorý však zakrátko obnovili. V roku 1894 pri ňom postavili nový hotel Spiš a trochu obďaleč kúpeľný dom. V roku 1927 sa o slovo opäť prihlásil požiar a spustošil celé, dnes už takmer zabudnuté, Studenopotocké kúpele. ^[1]
 

V roku 1934 postavil turistický spolok Karpathenverein chatu, ktorú na počesť svojho predsedu Dr. Michala Guhra pomenoval Guhrova chata. Po druhej svetovej vojne ju premenovali na Bilíkovu chatu, na pamiatku kapitána in memoriam Pavla Bilíka, aktívneho účastníka Slovenského národného povstania, ktorého fašisti v boji nad Horným Smokovcom zajali a popravili. ^[2] V roku 1908 postavená pozemná lanovka s hornou stanicou a bufetom vytvorili z Hrebienka východisko turistiky a neskôr vyhľadávaný lyžiarsky areál so sánkarskou dráhou. ^[3]
 

Informácie o tom, kto zabezpečoval prevádzku chaty v rokoch 1934 – 1938, nie sú známe. V rokoch 1939 – 1945 bol nájomcom chaty Ing. Gabriel Kégel, ktorý predtým pôsobil na Chate pri Zelenom plese. Hneď po druhej svetovej vojne, v roku 1945 sa správcom Bilíkovej chaty stal Jozef Sokol. V ďalšom roku bol chatárom horolezec a lyžiarsky pretekár Slavo Cagašík, ktorý sem prišiel z chaty Kamzík a v roku 1948 zahynul ako športový pilot. Po ňom prišiel v roku 1947 Fero Barila, ale iba nakrátko a už v roku 1948 sa ujal chatárskej úlohy Rudo Kacián (1915 – 1984), ktorý v roku 1937 prišiel na Téryho chatu a prešiel krstom vysokohorského nosiča. Na chatách pracoval celkom 40 rokov, čím vošiel do histórie ako najdlhšie pôsobiaci vysokohorský nosič a chatár. Pomáhala mu aj jeho manželka Helena. Pôsobil ako dobrovoľný člen horskej služby a zúčastňoval sa na záchranných akciách. ^[4]
 

V roku 1952 sa na niekoľko mesiacov stal vedúcim chaty Ján Kubus, u ktorého bol zamestnaný Štefan Zamkovský. Už v novembri 1952 sa opäť vrátil Rudo Kacián a pôsobil tu až do dôchodku. Po ňom od 1.9.1977 do roku 1981 bol chatárom Pavol Mihel a u neho pôsobil Jozef Jendrichovský z Popradu, ktorý od roku 1975 robil na chate čašníka. Po odchode Pavla Mihela sa 1.8.1981 stal chatárom Jozef Jendrichovský. ^[5]
 

Chata bola po druhej svetovej vojne viackrát opravovaná a renovovaná v exteriéri a interiéri. Bola (a je) mimoriadne obľúbená a navštevovaná. Zásobovanie chaty zo Smokovca sa dialo pomocou pozemnej lanovky, občas motorovými vozidlami a v nemalej miere i klasickým spôsobom na chrbátoch. Chatu v roku 1992 Interhotel Tatry š.p., ktorému dovtedy patrila, vyčlenil do privatizácie a novým majiteľom sa stala spoločnosť SOKOPO, Žilina. Úplne je zrekonštruovali a pre verejnosť otvorili 1.2.1993. ^[6]

Pamiatková ochrana
Rekonštrukcia.

Súčasný stav a využitie
Stav vysokohorskej chaty je veľmi dobrý. Slúži svojmu účelu.

Prístup
Bilíkova chata (1255 m) stojí tesne pod strediskom Hrebienok. Nachádza sa v lesnatom prostredí Studenej doliny na juhovýchodnom úbočí Slavkovského štítu.