Lokalita
obec Zvolen, okres Zvolen, Banskobystrický kraj

Expozície
Stredoveký hrad je v súčasnosti najbohatšou obrazárňou na Slovensku. Jeho priestory ponúkajú návštevníkom veľkú kolekciu starého umenia od 14. do 19. storočia. Siene prízemia a prvého poschodia sú výstavným priestorom s množstvom umeleckých druhov, tém aj štýlov. ^[1]
 

V súčasnosti sú v hlavnej palácovej časti umiestnené expozície a depozitáre SNG, ich ťažisko spočíva na Obrazárni – zbierke európskeho maliarstva 16. – 19. storočia. V hradnej kaplnke sa pravidelne konajú bohoslužobné obrady rôznych konfesií. Priestory však majú aj rozmanité dočasné funkcie: Kráľovská sieň s kazetovým stropom a portrétmi panovníkov je zároveň koncertnou sálou, Rytierska sieň na prízemí severného krídla sa využíva na mestské občianske obrady. ^[2]
 

 

IKONY NA SLOVENSKU
 

Expozícia na prvom poschodí začína prehliadkou komornej zbierky ikon SNG. Ich obsah je dedičstvom stredovekého byzantského maliarstva, na území Slovenska najmä z pravoslávnych a gréckokatolíckych komunít severovýchodného a východného Slovenska. Najstaršie pochádzajú zo 16. storočia. Ide o Mandylion (Kristovu tvár) s pomerne zriedkavou legendou o kráľovi Abgarovi a dvojicu komorných ikon zobrazujúcich evanjelistov sv. Mareka a sv. Matúša z Lukova Venécie. Obrazy Ukrižovania, Madony či sv. Juraja drakobijcu poskytujú predstavu o najčastejších témach ikonostasov pravoslávnych kostolov. ^[3]
 

Po sporadickom zaraďovaní ikon do rôznych prehliadok starého umenia si tieto diela ešte pred vznikom samostatnej zbierky našli svoje trvalé miesto aj v časti stálych expozícii starého umenia galérie. Prvú stálu expozíciu ikonopisnej tvorby skoncipovala v roku 1976 vtedajšia kurátorka starých zbierok Magda Keleti. V tom čase sa už galéria mohla prezentovať nepočetnou, no zaujímavou vlastnou zreštaurovanou kolekciou. Administratívnym rozhodnutím sa však nasledujúci rok počet ikon v stálych expozíciách redukoval a časť sa deponovala na zámok vo Zvolene. K reinštalácii došlo v roku 1981, keď bola kolekcia ikon doplnená aj o dlhodobú výpožičku maľby Archanjela Michael zo 16. storočia z Galérie výtvarného umenia v Prešove. ^[4]
 

Komplikácie so stálymi expozíciami sa zopakovali aj neskôr. K ich reinštalácii došlo v roku 1991 a nové expozície s kolekciou ikon boli opäť sprístupnené v roku 1994. Podobne aj východokresťanské pamiatky sa najskôr nainštalovali, neskôr deponovali vo Zvolene a potom znovu sprístupnili verejnosti v bratislavských expozíciách z júna 1999. ^[5]
 

Súčasná stála expozícia v jednej sále Zvolenského hradu pochádza z roku 2001 a predstavuje najreprezentatívnejšie diela z príslušného neveľkého zbierkového fondu. Najstaršie vystavené diela pochádzajú zo 16. storočia. Ide o mandylion s pomerne zriedkavou legendou o kráľovi Abgarovi zachytenou v štyroch scénach na klejme a dvojicu komorných ikon zobrazujúcich evanjelistov sv. Mareka a sv. Matúša z Lukova Venécie. ^[6]
 

V roku 2002 sa po náročnom reštaurovaní stala dominantou expozície rozmerná ikona Posledného súdu z Bogliarky priamo v maľbe datovaná do 60. rokov 17. storočia. Navyše, táto maľba je označená iniciálami majstra karpatského okruhu Monogramistu C. Z., ktorý je v ostatných rokoch čoraz známejší a ktorý okrem iného vytvoril ikonu Árona z Kurova (1656). ^[7]
 

 

GOTICKÉ UMENIE
 

Expozícia na prízemí Zvolenského hradu je zostavená podľa viacerých kritérií. Vznikol tak sled relatívne nezávislých výstavných priestorov. ^[8]
 

Nástenné maľby po obvode prvej sály pôvodne zdobili jeden z meštianskych domov (neskôr tzv. Starú zvolenskú faru) na námestí. Sám dom už vo svojej pôvodnej podobe neexistuje, no ešte pred zborením jeho stien sa technikou tzv. transferu preniesli maľby na nové nosiče a inštalovali na zámku. Svojou dekoratívnou povahou pripomínajú tzv. zelené izby - miestnosti vyzdobené rastlinnými ornamentmi, medzi ktoré boli povpletané aj figurálne výjavy. Vo Zvolene ide tak o sakrálne scény (Bičovanie Krista, Ukrižovanie, sv. Alžbeta a i.), ale tiež o hravé profánne výjavy z poľovníckeho prostredia (zajace s uloveným poľovníkom, hrajúci medveď, hráči trik-traku a i.). Výzdoba bola zrejme namaľovaná v 60. rokoch 15. storočia, o niečo mladšia je podobná výmaľba Zelenej komnaty v Thurzovom dome v Banskej Bystrici z konca 15. storočia. Nástenné maľby sú doplnené ukážkami gotického sochárstva a maliarstva z 2. polovice 15. storočia. ^[9]
 

Druhá miestnosť je venovaná Majstrovi Pavlovi z Levoče - najslávnejšiemu umelcovi na rozmedzí gotiky a renesancie. SNG vlastní kópie troch sôch z Hlavného oltára sv. Jakuba v Levoči, ktoré - pôvodnými technikami a 1:1 - vytvorili českí reštaurátori, bratia Heřman a Viktor Kotrbovci v 50. rokoch 20. storočia pri príležitosti reštaurovania oltára. Okrem troch centrálnych sôch, Madony, sv. Jakuba a sv. Jána Evanjelistu, sú v sále prezentované tiež sadrové odliatky všetkých štyroch reliéfov z krídel oltára (scény z martýrií sv. Jána a sv. Jakuba), ako aj kópie niekoľkých ďalších skulptúr tejto levočskej dielne. Celý kontext dotvára niekoľko príkladov autentického spišského sochárstva konca 15. storočia, ako aj dve tabule - pôvodne súčasti krídlových oltárov. ^[10]
 

Predstavu kompletného retabulového oltára, integrujúceho maliarstvo, sochárstvo, architektúru i umelecké remeslo sprostredkováva centrálny artefakt nasledujúcej, tretej miestnosti - Oltár Ružencovej Panny Márie z obdobia okolo 1510 - 1520. Na naše územie sa dostal azda až na začiatku 20. storočia ako zbierkový predmet pálffyovskej kolekcie v Smoleniciach. Pôvodne pochádza pravdepodobne z Korutánska alebo zo Štajerska. Okrem medailónov s Pašiovým cyklom po obvode ruženca obkolesujúceho Madonu, zaujme tiež ikonografiou sprievodných svätíc. Sv. Barbora i sv. Katarína sa hojne vyskytujú v baníckom prostredí (i u nás napr. v Banskej Bystrici či Banskej Štiavnici). K tomuto ikonografickému kontextu patrí tiež predela, na ktorej je maľba sv. Príbuzenstva - Ježišovej rodiny po materskej línii so sv. Annou a Pannou Máriou. Sochy a maľby po okolitých stenách ilustrujú dobový slohový kontext, čiastočne aj z nášho územia. ^[11]
 

Ťažisko štvrtej sály spočíva na témach Kristových pašií. Sú prezentované v kvalitných maľbách tzv. Podunajskej školy (najmä Nesenie Kríža z okruhu Majstra oltára v Pulkau, cca 1520). Sochy Bolestného Krista predstavujú v našom pamiatkovom fonde pomerne hojne zastúpený typ postavy Ježiša, ktorej funkcia bola vzbudiť v divákovi emocionálne reakcie poukazom na rany a až frontálnym apelom tak podporiť jeho modlitby. Oltár v strede miestnosti je datovaný rokom 1527, pochádza z neznámej spišskej lokality a pašiové scény na pôstnej strane kombinuje s maľbami zo života sv. Mikuláša na tej sviatočnej. ^[12]
 

Piata miestnosť predstavuje ďalších svätcov a svätice neskorého stredoveku. Okrem dvoch oltárov z Liptovskej Dúbravy, okolo 1520, má návštevník popri sochách Madon, sv. Barbory či sv. Mikuláša možnosť zoznámiť sa aj s menej frekventovanými hagiografickými príbehmi - napr. o sv. Kozmovi a Damiánovi, sv. Vavrincovi či sv. Štefanovi Prvomučeníkovi. Panoráma umenia neskorého stredoveku sa tak uzatvára pripomenutím funkcií gotického sochárstva aj maliarstva, ktoré v rámci neraz náročne vyzdobených oltárov tvorili nerozlučné umelecké druhy. ^[13]
 

Vôbec najstaršie diela dreveného sochárstva vo fonde SNG zhromažďuje posledná sála. Stredobodom pozornosti sa zaiste stane rekonštrukcia Oltára P. Márie z Lomničky (okolo 1420 - 1440), v rámci kontextu tu je však vystavených niekoľko oveľa starších sôch: Madona z Teriakoviec, pred 1350; Sv. Mikuláš z Gánoviec, okolo 1320; Madona zo Slovenskej Ľupče, okolo 1350; Madona z Olcnavy, po 1350 a iné. Vôbec najstarším vystaveným exponátom je Tróniaca Madona neznámej, zrejme juhonemeckej proveniencie približne z polovice 13. storočia. ^[14]
 

Sochy sú v expozícii zväčša inštalované tak, aby umožnili pohľad návštevníka zo všetkých strán, na spôsob opracovania dreveného bloku, konštrukciu skulptúr, zvyšky ich polychrómie atď. ^[15]
 

 

EURÓPSKE MALIARSTVO 16. – 19. storočia
 

Otvorený depozitár Zbierky starého európskeho maliarstva SNG bol vytvorený vzhľadom na plánovanú rekonštrukciu budovy v Bratislave. Prostredníctvom vystavených 200 obrazov starých majstrov sú prezentované zmeny v umeleckom stvárnení počas troch storočí v historických centrách rozhodujúceho významu. ^[16]
 

Prehliadka usporiadaná podľa chronologických a tematických nárokov ponúka obraz o rozmanitých umeleckých názoroch zastávaných v najvplyvnejších maliarskych školách v období manierizmu, baroka a rokoka. Vybrané príklady živo ilustrujú všeobecné javy maliarstva raného novoveku i meniace sa postoje k obecenstvu v rozmedzí hodnovernej fikcie a zobrazenia viditeľnej a emotívnej skutočnosti. ^[17]
 

Jadro zbierky obsahuje diela prevedené z oddelenia obrazárne Slovenského vlastivedného múzea v rokoch 1950 - 1953. Väčšiu časť obrazov tohto súboru predstavujú prvotriedne diela talianskych majstrov a menším dielom aj nizozemských a holandských. Pochádzajú zo zbierok rodu Pálffy sústredené predtým v Kaštieli Kráľová pri Senci a v Pezinku a jednotlivo diela aj z majetku Erdődyovcov v Hlohovci, Stummerovcov v Továrnikoch, Brunschwickovcov v Dolnej Krupej či Raula Kuffnera v Sládkovičove. ^[18]
 

V roku 1953 boli uskladnené v budove SNG zoštátnené diela zo zberného miesta Kaštieľa v Čakanoch, v 1961 ich previedli do zbierok inštitúcie. Súbor obsahuje predovšetkým obrazy nemeckých a rakúskych majstrov. Medzi týmito dielami možno rozpoznať fragmenty významných zbierok ako napr. Adolfa Kohnera. Zbierku výrazne doplnili diela rozmanitej príslušnosti zberom zoštátnených majetkov od jednotlivých národných výborov a rôznych verejných inštitúcií v 60. rokoch 20. storočia. ^[19]
 

Na príklade menšej časti diel zo zbierky sa dá uviesť, že do strednej Európy sa dostali kúpou v aukčných domoch a lotériách v Berlíne, vo Viedni, v Budapešti a v Prešporku v 2. pol. 19. storočia. Iné si zadovážili umelci Július Szentistvány vo Viedni či Ján Fadrusz v Itálii. Celkom výnimočne sú známi aj ich skorší vlastníci, knieža Buckingham v Stowe, markíz de Véri v Paríži, Thomas François Granvell v Besançone či Cornelis van der Geest v Antverpách. Podľa našich súčasných vedomostí ani jedno dielo nepochádza zo známej zbierky Habsburgovcov vystavovanej na Prešporskom hrade, z ktorej časť sa dostala na voľný trh v Budapešti. ^[20]
 

Pri zakladaní SNG sa nerátalo so vznikom samostatnej zbierky európskeho umenia. Karel Šourek pôvodne navrhoval, „študijné oddelenie cudzích historických škôl". Dlhoročnému riaditeľovi Karolovi Vaculíkovi sa však systematickým nákupom v Československu podarilo vytvoriť zbierku, ktorá predstavuje vyše 550 diel. ^[21]
 

Hneď od začiatku rozhodoval pri nových akvizíciách kurátorský prístup, pochopiteľne podmieňovaný istou náhodilosťou ponuky a historickými okolnosťami. Výsledný stav však prezrádza snahu o geografickú, formálnu a významovú rozmanitosť. ^[22]
 

Najrozsiahlejšie kolekcie zbierky európskeho maliarstva predstavujú diela talianskej, nizozemskej a holandskej školy z obdobia 15. - 18. storočia. Z historického pohľadu menej vyrovnané kolekcie tvoria školy flámskeho, francúzskeho, anglického a španielskeho maliarstva zo 16. - 18. storočia. Prevahu vo všetkých kolekciách majú diela zo slohového obdobia baroka. V tomto duchu je zbierka využívaná, geograficky a chronologicky členená, ponúkajúc obraz o premene formálnej podoby, rôznych prúdov či významu predovšetkým v rozmedzí 16. - 18. storočia. ^[23]
 

Najhodnotnejšiu časť zbierky predstavujú diela z rozhrania 16. a 17. storočia. K vzácnym prejavom delikátneho a senzuálneho umenia manierizmu patrí obraz Nesenie Kríža Hansa von Aachen získaný kúpou z antikvariátu v Prahe v roku 1958. Aachen pred službou u dvora rímsko-nemeckého cisára Rudolfa II. pôsobil v Mníchove už ako renomovaný umelec. Kúpou obrazu boli zbierky obohatené nielen jedinečným dielom z včasnej tvorby umelca. Hoci maľba nebola prenesená do grafiky, skoro desiatka dobových replík viacerých majstrov dokladá veľmi intenzívnu reakciu, ktorú vyvolalo na kontrastoch pohybov subtílnych foriem vybudované Nesenie kríža. ^[24]
 

Syn zlatníckeho majstra Gillis Coignet vyškolený v dielni, ktorá okrem iného produkovala rôzne meračské zariadenia a astronomické prístroje, získal nepochybne zásadné vzdelanie. Intelektuálny rozmer dobre postihuje dielo signované netradične Congnet invenit et fecit, čiže vymyslel a stvárnil. Pritom pri obraze Mária Magdaléna sa vyrovnával so vzorom, ktorý mu poskytla maľba Tiziana Venušina toaleta. Siahol po predlohe, ktorá anticipuje antickú skulptúru Venus pudica. V signatúre zdôraznená invencia sa viaže ku kresťanskej interpretácii antickej predlohy. ^[25]
 

Teoretici cinquecenta sa s obľubou odvolávali na príhodu maliara Zeuxisa, ktorá poskytovala základ k správnej zásade nápodoby. Podľa legendy chcel umelec stvárniť najkrajšiu ženu sveta, Helenu, a preto si vybral až šesť žien modelom. Idealizovaním a selekciou prekonaná príroda sa stala umeleckou zásadou. Popri rozjímajúcej Márie Magdaléne Francesca Vanniho zo sienskeho okruhu či mnohofigurálnom historickom výjave Andreu Vicentina z benátskeho okruhu, niekoľko obrazov pochádza i od florentských spolupracovníkov najvýznamnejšieho teoretika manieristickej doktríny Giorgia Vasariho. ^[26]
 

Názorový obrat v prospech realizmu sa stal určujúcim pre charakter nastávajúceho 17. storočia. Postupne sa akceptoval ako samostatný princíp. Umelecká inovácia, silný realizmus Caravaggia spojený s jeho dramatickým chiaroscurom determinovali umenie 17. storočia. Obraz Caravaggiovho nasledovníka a možno aj modela Francesca Boneriho Nesenie kríža znamená jednu zo senzácií zbierky. Silné svetelné kontrasty jednotlivých postáv pred plochým, málo akcentovaným pozadím nielen modelujú, ale predovšetkým dramatizujú zaznamenaný výjav. Subjektívne stvárnené postavy pôsobia až parodicky, sú podriadené zvláštnej psychologickej hĺbke. ^[27]
 

Giulio Cesare Procaccini bol prvým skutočným protireformačným maliarom seicenta tvoriacim pre Miláno. Vysoko si ho cenili najmä cirkevné kruhy, a preto bol vyhľadávaným maliarom oltárnych obrazov. Krst Krista je súčasťou roztrateného cyklu pripravovaného najpravdepodobnejšie na objednávku Bratstva sv. Kríža pre Kostol Sta Carlo. Pri formálnych dozvukoch manierizmu, ako sú elegantné pohyby postáv a chladná tonalita chromatického impasta, sa súčasne ako nový barokový obsah prejavuje emocionalita nevšedným používaním svetla. ^[28]
 

Caravaggiov vplyv poznačil i tvorbu významného francúzskeho maliara Simona Voueta, ktorý však posilnil predovšetkým dekoratívnu stránku výrazu, kde i naďalej dominoval prednes koncentrujúci sa na vyhranený moment deja. V profile sv. Kataríny sa možno zračí podoba Vouetovej žiačky, neskôr manželky Virginie Vezzi. ^[29]
 

Nezávislosť štýlu a výraz umenia nizozemských provincií nepremohli z Itálie importované vplyvy. Predstavitelia realistického prejavu mohli bezkonfliktne čerpať i z domácej tradície a tiež vedome stavať na zaužívaných spôsoboch. Obe cesty viedli k objavovaniu prostriedkov verného zobrazovania, oscilujúc medzi popisným a študovaným spodobením toho istého viditeľného sveta. ^[30]
 

Celý rad vynikajúcich diel dokumentuje túto fázu. Veľmi senzuálne stvárnený obraz Štyri elementy Hendricka van Balen a Jana Brueghela st. vznikol v slávnom flámskom umeleckom prostredí, v Antverpách, kde sa stal tiež súčasťou jednej najvýznamnejšej zbierky tých čias Cornelisa van der Geest. Celkom odlišným spôsobom sa prejavuje vonkajšia dekoratívna forma elegantne chladnej dvojice reprezentatívnych portrétov veľvyslanca Spojených nizozemských provincií Gerrita Schaepa a jeho manželky Johanny Visscher od Davida Baillyho vytvorených v najvýznamnejšom holandskom umeleckom centre, v Amsterdame. ^[31]
 

 

VIDIEŤ, VIDIEŤ A VIDIEŤ!
 

Celá expozícia je vlastne jedna obrovská veľkoplošná inštalácia, ktorá pracuje so zbierkou národnej galérie a hovorí o zvláštnom živote umeleckých diel po tom, ako sa dostanú do múzea/galérie. ^[32]
 

Umelecké diela verejnosť pozná prostredníctvom výstav alebo kníh - v dezitároch sa stretávajú za celkom nečakaných demokratických okolnostiach. Na takomto princípe je vystavaná nová expozícia, na jednom mieste sa stretávajú diela z rôznych období, štýlov a materiálu. Umelci ich remixujú, pointujú či interpretujú, diváka zdanlivo zabávajú, no ich výber nie je náhodný ani nevedomý. Diváka nebadane vzdelávajú a zároveň mu otvárajú dvere k celkom novému čítaniu umeleckých zbierok. Výsledkom je originálne dielo, ale aj návod, ako čítať prácu galérií, cesta po depozitároch a sebavedomá oslava tvorivosti. ^[33]
 

Expozíciu v stĺpovej sieni Zvolenského zámku ušila na mieru autorská dvojicu B&F, ktorá nadmieru kreatívne zareagovala na komplikovanú priestorovú situáciu. Priestor je príliš identický, príliš zámocký a príliš naplnený rôznymi očakávaniami. Okrem toho je na zámku evakuovaná a dočasne uložená veľká časť zbierok národnej galérie. Ako tieto nevýhody premeniť na východisko pre dobrý projekt? Odpoveďou je nová expozičná stena, ktorá je zároveň veľkoplošnou maľbou i inštaláciou, kde na základe troch princípov materiál/činnosť/ pamäť autori vsadili na dobrodružstvo čítania obrazu. ^[34]
 

Na 250 metroch štvorcových komponujú výrezy z diel, názvy, možné interpretácie, nečakané pohľady na umelecké diela zamurované v stene, skryté za zástenou - dostupné v kukátkach. Nie je to však samoúčelná vizuálna hra - dôležitými sú spomínané tri roviny čítania, ktoré sa dotýkajú recepcie umenie, jeho materiality, ale aj samotného charizmatického miesta, na ktorom sa divák nachádza. Hovoria príbeh umenia, príbeh slovenského umenia, ale aj príbeh umenia umiestneného v galérií. Nezriedka dvojito kódujú, odkazujú a v neposlednom rade inšpirujú -- jednotlivé diela alebo ich maliarske interpretácie vystupujú v novom autorskom príbehu. Výsledok však nie je recesistickým premaľovaním, ale úvahou o živote zbierkového artefaktu. Inštalácia ukazuje to, čo je skryté, z nevýhody robí výstavnú skriňu a zároveň je platformou pre galerijnú pedagogiku, kulisou pre kultúrne programy, príležitosťou k prechádzke obrazom, kde o ceste akou sa divák vydá rozhodne on sám. ^[35]
 

Inštalácia pre Zvolen sa radí do série, autori vychádzajú z úspešných obdobných realizácií, ktoré pripravili v českých galériách. Spomeňme Moravskú galériu (2016), Galeriu výtvarného umenia v Chebe (2015), ale aj úspešné publikácie venované inteligentnej interpretácií umenia autorskou kresbou Jak se dělá galerie (MG, 2016). ^[36]
 

Autorská dvojica David Böhm (*1982) a Jiří Franta (*1978) spolupracuje od roku 2006. Obaja sú absolventmi pražskej Akadémie výtvarných umení: Böhm absolvoval ateliér maliarstva Vladimíra Skrepla a grafický ateliér Vladimíra Kokoliu, Franta zas v ateliéroch maliarstva Antonína Střížka a Vladimíra Skrepla. Ich záber je široký, venujú sa inštaláciám, performance, intervenujú do verejného priestoru, vytvárajú nástenné maľby a úspešne sa presadzujú ako ilustrátori (nielen) kníh a komiksov. Ako trefne poznamenal Tomáš Pospiszyl dôležité sú pre nich procesuálnosť, časozberný princíp, prekonávanie nástrah, prelínanie médií, experimentovanie, dodržiavanie a prekračovanie pravidiel, tvorivý dialóg, irónia (ale aj sebairónia), vážnosť a hravosť zároveň, ale aj absolútna tvorivá sloboda, inteligentný humor a viacnásobné kódovanie a otvorené konce. ^[37]

Kontakt
Zvolenský zámok – Slovenská národná galéria
Námestie SNP 1
960 01 Zvolen

OTVÁRACIE HODINY
Pondelok – Utorok zatvorené
Streda - Nedeľa 10.00 – 17.30