1. február 1925 Bardejov – 3. apríl 2000 Bratislava
 

- múzejník, pamiatkar.
 

V rokoch 1931 – 1936 navštevoval ľudovú školu v Bardejove, 1936 – 1944 študoval na gymnáziu v Prešove, 1946 – 1949 na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, ktorú však nedokončil, 1961 – 1967 študoval externe dejiny umenia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, 1967 sa stáva magistrom, v roku 1982 CSc. Absolvoval študijné cesty v Maďarsku, Bulharsku, Nemecku, Poľsku, Rumunsku. V rokoch 1949 – 1951 absolvoval vojenskú základnú službu, 1952 – 1956 pracoval ako robotník Okresného stavebného podniku, 1956 – 1963 riaditeľ Šarišského múzea v Bardejove, 1963 – 1991 historik umenia v Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, neskôr v Pamiatkovom ústave v Bratislave. ^[1]
 

Alexander Frický sa zaoberal výskumom a súpisom ikonopisných diel východného Slovenska. Stal sa znalcom pamiatkovej problematiky, predovšetkým v oblasti hnuteľných a výtvarných pamiatok. ^[2] Slovenské kultúrne pamiatky považoval za doklady hospodárskeho, kultúrneho i spoločenského života, za jedinečné umelecké hodnoty. Kvôli tomu, že ich počet na Slovensku je značný, považoval Slovensko za klenotnicu pamiatok. ^[3]
 

Ako pamiatkar sa zaslúžil o obnovu pamiatok v bardejovskej mestskej pamiatkovej rezervácii. V Šarišskom múzeu zbieral, spracovával a sprístupňoval historické pamiatky, spolupracoval na reinštalácii a modernizácii stálej expozície v bardejovskej radnici a zriadil depozitár historických zbierok vo Veľkej bašte. Vypracoval metodiku štátneho zoznamu hnuteľných pamiatok i obnovy a sprístupnenia pamiatok, ako aj perspektívne plány reštaurátorských prác na území celého Slovenska a vo funkcii riaditeľa Šarišského múzea napr. zmodernizoval jeho koncepciu aj expozície a vypracoval návrh na zriadenie múzea ľudovej architektúry v Bardejovských Kúpeľoch. Vykonal prieskum a súpis ikonopisných pamiatok na východnom Slovensku i zaniknutých sklární v okolí Bardejova. Je autorom publikácie Pamiatky hnuteľné Východoslovenského kraja v štátnych zoznamoch z roku 1969. V rámci sprístupňovania kultúrneho dedičstva a jeho propagácie pripravil a realizoval tematicky rozličné výstavy, napríklad Ikony na východnom Slovensku, zo spracovaného a vystaveného materiálu publikoval monografiu Ikony z východného Slovenska z roku 1971. Je autorom knižných publikácií Košice kultúrne pamiatky mesta (1974), Bardejov kultúrne pamiatky (1976), Mestské pamiatkové rezervácie na Slovensku (1986) a ilustrovaných sprievodcov Šarišské múzeum v Bardejove (1959) , Bardejov (1965), Bardejov a okolie (1969). Odborné články uverejňoval v zborníkoch i v časopisoch Pamiatky a múzeá, Vlastivedný časopis, Výtvarný život, Historická revue, Múzeum, Krásy Slovenska, Osvetová práca, Katolícke noviny a v iných periodikách. ^[4]
 

V roku 1988 sa stal zaslúžilým pracovníkom kultúry, ďalej zaslúžilým pracovníkom Štátneho ústavu pamiatkovej starostlivosti a v roku 1995 získal ocenenie Pocta J. Alexyho.
 

Bol jedným zo zakladateľskej generácie profesionálnej a inštitucionálnej pamiatkovej starostlivosti na Slovensku. S odstupom času možno tiež konštatovať, že bol bezpochyby zakladateľom koncepčnej a systematickej pamiatkovej starostlivosti o hnuteľné pamiatky, diela výtvarného umenia a umeleckého remesla. Zdôrazňoval potrebu komplexného výskumu pamiatok. Znamenalo to odborné vyhodnotenie pamiatok, prípravu projektu pre reštaurovanie a požiadavku, aby študijná projekcia obsahovala okrem projektového riešenia obnovy pamiatok aj využívanie pamiatkových objektov v budúcnosti. Čo sa týka postupu, zdôrazňoval, že prvá musí byť záchrana akútne ohrozených pamiatok. Za nevyhnutné považoval premyslené usmernenie reštaurovania, rovnako ako premyslenú popularizáciu pamiatkovej starostlivosti prostredníctvom kníh, filmov, konferencií, sympózií, výstav a podobne. Bez podpory ľudí a bez vnímania pamiatok a snáh pamiatkarov si nevedel predstaviť skutočný kultúrny prístup obyvateľov štátu a príslušníkov národa k pamiatkam. ^[5]
 

Keď v roku 1953 začal pracovať pre Šarišské múzeum v Bardejove, začal sa budovať jeho trvalý a pevný vzťah k umeleckým dielam a pamiatkam. Osobitne blízke mu bolo ikonopisné maliarstvo východného Slovenska, ktorému sa venoval celý profesionálny život, a to vo svojej práci muzeológa, pamiatkara, aj vo svojom teoretickom diele. Počas desiatich rokov pôsobenia v múzeách v Bardejove a Prešove sa vykryštalizoval na kvalifikovaného odborníka muzeológa.
 

Stal sa tiež znalcom pamiatkovej problematiky. Od roku 1963 pracoval vo vtedajšom Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody. Stal sa spolutvorcom prvého Súpisu pamiatok na Slovensku, a to hlavne v oblasti súpisu hnuteľných pamiatok. Externe vyštudoval dejiny umenia na FFUK Bratislava a na Umenovednom ústave SAV ukončil externú ašpirantúru prácou „Ikonopisné pamiatky na východnom Slovensku od 16. do 18. storočia“.
 

Na pamiatkovom ústave pracoval vyše 25 rokov. Predovšetkým ako metodik a vedecký pracovník pre oblasť hnuteľných a výtvarných pamiatok, ktorým zasvätil v podstate celý svoj aktívny život. Vďaka znalostiam práva však pracoval aj na organizačno-právnom útvare a venoval sa príprave rôznych legislatívnych noriem pre ochranu, zabezpečenie, sprístupnenie a kultúrno-spoločenské uplatnenie pamiatok. Publikoval desiatky článkov, štúdií a správ, ako aj viacero samostatných knižných publikácií. Prispel k ochrane, prezentácii a kultúrno – spoločenskému využitiu hnuteľných a výtvarných pamiatok a významnou mierou prispel k ich popularizácii.
 

Zanechal po sebe rozsiahlu prácu, v ktorej sa snažia pokračovať ďalšie generácie, ktoré odborne vychoval. Dokázal v pamiatkarských nováčikoch vyvolať a upevňovať záujem o osobitú problematiku hnuteľných a výtvarných pamiatok, trpezlivo im odovzdával svoje skúsenosti a bohaté vedomosti a nenásilne a pritom účinne ich viedol k pamiatkarskému vedomiu a k láske k tomuto povolaniu. ^[6]
 

text: Viliam Mazanec
 

fotografia: www.pamiatky.sk