Lokalita
obec Boliarov, okres Košice-okolie, Košický kraj

História a stavebný vývoj
Hrazdená kúria postavená v druhej polovici 19. storočia. Je to prízemná bloková budova, čiastočne podpivničená, s obdĺžnikovým pôdorysom 23 x 9,9 m. Jej šírku dopĺňa na východnej, čelnej fasáde 1,7 m široké stĺpové podstenie. Kúria má valbovú strechu. ^[1]
 

Vnútorné usporiadanie je dvojtraktové, päťdielne. Tri južné diely zaberá panská obytná časť s osovo symetrickým pôdorysom malého šľachtického sídla ešte barokového typu: hlavný vchod vedie do predsiene v strednom diele a tá ďalej do najväčšej miestnosti, jedálne. Po stranách reprezentačného jadra sú dva páry izieb, z ktorých východné mohli byť spálne a západné, zarovno s jedálňou, salóny. Južný diel mohol byť pánsky a severný, pôvodne plne vykurovaný a susediaci s kuchynským zázemím, dámsky. Všetky podlahy obytnej časti sú drevené. Stropy sú trámové s rovnými omietanými podhľadmi. ^[2]
 

Obvodové steny a väčšina priečok sú hrazdené, ale predsieň od jedálne delí masívny tehlový múr. Viažu sa naň vykurovacie telesá a obsahuje stopy staršieho, zaniknutého spôsobu vykurovania. Tehlové sú i dva komíny v západných kútoch predsiene, prístupné len malými čistiacimi dverami, ktoré sú však dostatočne veľké na prieskum ich interiérov. Prestavba vykurovania sa spája s príchodom rodiny Herrmannovcov v roku 1918. ^[3]
 

Severnú časť kúrie v rozsahu dvoch sedmín dĺžky zaberá dvojdielna obslužná časť: v užšom diele je chodba, prístupná vlastným vchodom z podstenia, a na jej konci suchá toaleta. Napravo vedú dvoje dvere do kuchyne a komory v severnom diele a naľavo jedny dvere do bývalej dámskej spálne. Obslužná časť má mladšie betónové podlahy, len podlaha komory je tehlová a vyššia o hrúbku tehlovej klenby pivnice pod ňou.. Pivnica je zrejme druhotná, v súpise z roku 1869 sa ešte neuvádza. V juhozápadnom kúte kuchyne je komín a členitá murovaná pec s chlebovou časťou, rúrou na pečenie a sporákom. Jej postupný vývoj naznačujú nejednotné, nitované i liatinové dvierka. Komín sa na povale ohýba na juh, aby sa vyhol strešnej valbe, a k jeho východnej stene je pristavaná udiareň zo surových tehál. ^[4]
 

Obslužná časť má trámové stropy. Trámy majú skosené hrany a pri stenách i stropnom prievlaku neskosené pätky, ktoré však chýbajú pri priečke toalety, čiže stropný trám s ňou, a teda ani s toaletou, nerátal. Indícia nepôvodnej toalety nie je jediná: priečka je tehlová, polohy stĺpikov v hrazdených stenách chodby ju nereflektujú, vetracie okno toalety je doslova vypílené do obvodovej steny a čistiaci otvor v kamennom sokli je lemovaný zmesou starších tehál i mladších strojových tehál. ^[5]
 

Šľachtické sídla mávajú poschodie vyhradené panstvu (piano nobile) a prízemie obslužnému zázemiu, ako je tomu v neďalekých a mierkou i dobou vzniku blízkych kúriách v Bretejovciach, Hendrichovciach či Lipovciach. V Boliarove však boli všetky kúrie prízemné, s panskou i obslužnou časťou v jednej úrovni. Zachovaná drevená kúria má dobrú dispozičnú analógiu v murovanej kúrii (kaštieli) v neďalekých Šarišských Bohdanovciach, kde asymetriu interiéru prezrádza portikus v osi južnej, panskej časti. Naproti tomu v Boliarove prebieha pred celou pohľadovou fasádou stĺpové podstenie, ktoré vnútornú asymetriu architektonicky sceľuje. ^[6]
 

Základy kúrie sú z lomového kameňa a hlinenej malty. Pod južnou stenou bola sondážne zachytená ich hĺbka 55 cm, pod podstením 35 cm. Nad terén čnejú asi 1 m vysokým soklom, na ktorom stoja hrazdené steny. Nosný rám stien tvoria dubové trámy: prahové a vencové, v rohoch kampované ližiny a medzi nimi čapované stĺpiky. Obvodové steny sú v dolnej tretine stužené paždíkmi, ktoré sú zároveň parapetnými trámami okien. Rám je zavetrený vzperami a pásikmi. Paždíky a zavetrovacie prvky sú do rámu plátované, istené kovanými klincami a majú len tretinu jeho hrúbky, aby neprekážali stenovej výplni. Výplň je drážková: v stĺpikoch sú dlabané drážky, do ktorých sú zasunuté štiepané brvná. Hlineno-slamenou mazanicou je výplň zahladená k lícam rámu. Drevohlinené steny pokrýva súvislá vápenná omietka, zvonka už miestami opadaná. Pre jej prichytenie bola ešte mäkká mazanica husto osadená úlomkami tehál a drevené prvky zdrsnené zásekmi sekerou. Na vencové ližiny sú kampované stropné trámy a na ne ďalšie ližiny (pri murovanej stavbe nazývané pomúrnice). Podopierajú redukovaný prahový rošt krovu. Do jeho krátčat a väzných trámov sú čapované krokvy, do krokiev sú plátované hambálky. Pôvodnú, zrejme šindľovú krytinu nahradila v roku 1937 azbestovocementová. ^[7]
 

Až na vápennú omietku miesto hlinenej sa popísaná skladba stien ničím nelíši od dokladov z ľudového staviteľstva v dolnom Šariši a priľahlom Above. V susedných Kecerovciach sa zachovalo niekoľko hrazdených objektov, medzi nimi bývalá krčma, ktorá má s boliarovskou kúriou rad spoločných znakov: dendrochronologicky je datovaná podobne, má podobnú dispozíciu s trojdielnym dvojtraktovým jadrom a nadväzným doplňujúcim dielom s veľkou, funkcii objektu náležitou komorou, a má rovnakú skladbu stien vrátane vápennej omietky prichytenej na mazanici kúskami tehál. ^[8]
 

Stavivo kúrie v Boliarove bolo dendrochronologicky datované do rokov 1861/1862. Písomné či plánové doklady k jej vzniku sú zatiaľ neznáme, ale predpokladá sa, že stavebníkmi boli Baltazár (1836 - 1914) a Emília (1824 - 1900) Egererovci, miestny zemiansky pár, zosobášený v roku 1856. Michael Egerer bol Baltazárovým starším bratom a jeho nezachovaná, západne susediaca kúria bola ich rodičovským domom. Na listine druhého vojenského mapovania z roku 1819 je na mieste budúcej hrazdenej kúrie zastavaný hospodársky dvor rodičovskej usadlosti, ktorý bol zjavne Baltazárovi ako mladšiemu synovi po smrti otca Ladislava (1781 - 1824) vydelený ako stavebný pozemok. ^[9]
 

Počas súpisu obyvateľov v roku 1869 bývali v asi sedemročnej kúrii manželia Egererovci. Čeľaď tvorili dvaja sluhovia a dve kuchárky. V dome bolo päť izieb, predsieň, kuchyňa, komora, na dvore komora, stodola a tri stajne. ^[10]
 

Baltazár v roku 1900 ovdovel a v roku 1914 zomrel bez potomkov. V roku 1918 sa v kúrii usadila jeho neter, Michaelova dcéra Mária (1863 - 1937), s nešľachtickým manželom Jaroslavom Herrmannom (1864 - 1939), rodákom z českých Mokrovrat, lesným inžinierom a od roku 1919 podnotárom v susedných Kecerovciach. Vzali sa v roku 1889 a mali dve dcéry: Irmu (1890 - 1971), učiteľku a Ellu (1896 - 1984), ktorá sa vydala do Maďarska. Počas sčítania ľudu v roku 1930 bývali v kúrii len rodičia a jedna pomocnica v domácnosti, dcéry žili v Maďarsku. Irma sa do rodičovského domu vrátila natrvalo medzi rokmi 1943 - 1948 a Ella niekedy po roku 1961. Boliarov často navštevoval Ellin jediný syn František (1920 - 1986) a v roku 1986, dva roky po matkinej smrti, kúriu predal dvom košickým rodinám na chalupu. Od nich ju v roku 2021 kúpili manželia Rákošovci z Košíc s víziou zriadiť v nej múzeum miestnej histórie, zamerané na život zemianstva. V roku 2023 bola na podnet majiteľov kúria vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. ^[11]
 

Spojitosť kúrie so súdobým ľudovým staviteľstvom je zrejmá. Úsporné riešenie odráža možnosti stavebníka, ale v regióne nebolo ojedinelé. Drevené kúrie zachytili katastrálne mapy z 19. storočia v susednom Zemplíne a na Použí. V Šariši svedčia o kedysi početných drevených kúriách písomné pramene z konca 17. storočia. Miestami sa zachovali na Orave a Liptove. ^[12]
 

Hrazdenie nie je najstaršou stavebnou technikou nížinného a podhorského pásma. Hlboko do novoveku pretrvala praveká tradícia kolových domov s pletenými stenami a mazanicou, ktorej posledným svedkom na Slovensku je pamiatkovo chránený sochový dom c Šali. Hrazdenie oproti kolom bolo nákladnejšie, lebo potrebovalo podmurovku, a jeho kostra, nestabilizovaná v zemi, sa musela zavetriť, čiže tesársky náročnejšie spracovať. Je pokročilejšou verziou dreveného skeletu a jeho pôvod na Slovensku spájame so stredovekou kolonizáciou. Na vidieku, vzhľadom na relatívnu nákladnosť, mohli byť ich prvými stavebníkmi miestni feudáli. V ich staviteľstve sa na juhovýchodnom Slovensku udržalo hrazdenie do 19. storočia. ^[13]
 

Hrazdenie je na Slovensku známe najmä vo svojej historizujúcej podobe, celosvetovo módnej na prelome 19. a 20. storočia, keď sa uplatňovalo na nových typoch stavieb spojených s rozvojom priemyslu, železnice a s rekreáciou. Dokladom dlhodobej životaschopnosti a širokého typologického uplatnenia starobylých stavebných postupov je výnimočná kúria v Boliarove. ^[14] Je posledným zachovaným, a preto mimoriadne cenným dokladom nenávratne zaniknutej stavebnej tradície. ^[15]

Pamiatková ochrana
Rekonštrukcia.
 

Kúria je zapísaná v Ústrednom zozname pamiatkového fondu (ÚZPF) Slovenskej republiky pod číslom ?.

Súčasný stav a využitie
Stav kúrie je dobrý.

Prístup
Stojí v strednej časti obce.