Zaniknuté pamiatky   späť
www.pamiatkynaslovensku.sk
Bratislava - Neologická synagóga
Lokalita
obec Bratislava, okres Bratislava, Bratislavský kraj
História a stavebný vývoj
Typické dve cibuľovité veže synagógy dotvárali kolorit Vydrice od roku 1894, keď bola postavená podľa projektu architekta D. Milcha. Synagóga mala výrazné prvky orientálnej architektúry. Židovská náboženská obec sa po druhej svetovej vojne objektu vzdala v prospech štátu vo viere, že sa zachová a bude využitý na kultúrne účely. Nasledovalo však trpké rozčarovanie, pretože v roku 1953 Ústredný národný výbor v Bratislave pridelil budovu synagógy Veľkoobchodu s potrebami pre domácnosť, na skladové účely, a to i napriek značnej historickej a architektonickej hodnote stavby. Včas podané odvolanie bratislavskou Židovskou náboženskou obcou nepomohlo. [1]
 

Ústredný národný výbor odobral budovu veľkoochodu až po šiestich rokoch a pridelil ju Obvodnému domu osvety Bratislava – Staré Mesto. V zdôvodnení ÚNV uviedol, že tak rozhodol preto, lebo uvedená inštitúcia má priestorové ťažkosti. Na to sa Ústredný zväz Židovskej náboženskej obce na Slovensku odvolal a navrhol založiť v priestoroch synagógy Židovské múzeum ako dokumentačné stredisko života a kultúry tejto komunity na Slovensku. Vzhľadom na prežité hrôzy holokaustu počas druhej svetovej vojny to bola legitímna požiadavka. Paradoxom pritom je, že odvolanie podal aj podnik Spojený veľkoobchod v Bratislave, ktorý mal tiež priestorové ťažkosti a to s uskladňovaním tovaru. [2]
 

Ústredný národný výbor odvolanie ŽNO a návrh na zriadenie Židovského múzea zamietol s argumentáciou, že takéto zariadenie by slúžilo len úzkemu okruhu ľudí, na rozdiel od Domu osvety. V objekte mala byť zriadená spoločenská miestnosť, klubové priestory a prednášková sála. Mal slúžiť pre prácu s mládežou a na osvetu a za tým účelom sa tu mali usporadúvať besedy, estrády a iné masové kultúrne podujatia pre obyvateľov Podhradia. Navyše – podľa zdôvodnenia ÚNV – Židovská náboženská obec a Ústredný zväz ŽNO neboli považovaní za opávnených účastníkov konania, hoci boli vlastníkmi objektu. [3]
 

Predstavitelia židovskej obce sa však nevzdávali a naďalej sa usilovali o založenie samostatného múzea, resp. židovského oddelenia Mestského múzea v Bratislave. Budova napokon v roku 1965 pripadla Československej televízii. Ústredný zväz ŽNO na Slovensku znova zaslal MsNV Bratislava protest a podal nový návrh na zriadenie Štátneho židovského múzea v priestore synagógy po vzore podobnej ustanovizne v Prahe. Základom zbierky múzea malo byť 2 000 exponátov zozbieraných po celom území Slovenska, ďalej 2 400 kusov z bývalého Židovského múzea v Prešove uložených v štátnom židovskom múzeu v Prahe od roku 1952, ako aj predmety zo súkromných zbierok. [4]
 

Vtedajšie štátne orgány už v tom čase pripravovali výstavbu Mosta SNP, a tomu synagóga stála v ceste. Argumenty židovskej komunity nepomohli napriek skutočnosti, že táto unikátna stavba bola typickým doplnkom siluety bratislavského Podhradia a pripomínal prítomnosť židovského obyvateľstva, ktoré bolo súčasťou tejto časti Bratislavy od 17. storočia. Likvidácia stavby bola ukážkovým aktom prístupu vtedajšej totalitnej moci ku kultúrnym pamiatkam a názorom ľudí. [5] Desivé sú filmové zábery z búrania synagógy a dych vyráža pomyslenie, že väčšina ľudí sa nechala zmanipulovať úzkou skupinou komunistov.
 

Múzeum židovskej kultúry napokon predsa len v roku 1993 vzniklo pri Slovenskom národnom múzeu. Osud bratislavských synagóg by mal byť mementom pri rozhodovaní o kultúrnych pamiatkach, svedkov minulosti. [6] Žiaľ, nie je. Ďalej sa dejú strašné veci páchané na kultúrnom dedičstve tohto národa (zbúranie fary v Žiline, zbúranie Panského domu v Polomke, nekonečná a zvláštna oprava hradu Krásna Hôrka, šokujúca a nezmyselná výstavba garáží na Bratislavskom hrade, zúfalý stav kaštieľa a parku v Rusovciach, stav neogotického kaštieľa v Galante atď.!).
 

Synagóga bola postavená na obdĺžnikovom pôdoryse, obsahovala orientálne motívy a dekorácie, v interiéri sa nachádzal organ. Západné priečelie bolo v maurskom štýle, západná fasáda mala dve veže na nárožiach. V strede fasády sa nachádzalo päť vchodov, ktoré tvorili maurské oblúky. Veže boli osemboké, zakončené kopulovými strieškami. Synagóga nebola počas vojny vôbec poškodená. [7]
 

V roku 1774 udelila Mária Terézia mestu súhlas zbúrať stredoveké mestské hradby. Vzápätí zbúrali Vydrickú, Laurinskú a Rybársku bránu, ktoré už dlho pôsobili ako prekážky na uliciach. Zbúraním Vydrickej brány sa Panská (vtedy aj Dlhá) ulica pri svojom vyústení na Rybné námestie značne rozšírila. [8]
 

Neologická židovská náboženská obec v Prešporku si zriadila vlastný cintorín, a snažila sa postaviť si synagógu. Zigmund Fornheim, bohatý majiteľ obchodu s orientálnymi kobercami, kúpil už dosluhujúci hostinec U zlatého slnka, aby na jeho mieste postavili synagógu. [9]
 

Pozemok situovaný v tesnej blízkosti Chrámu svätého Martina, bol atraktívny najmä preto, lebo projektovaná synagóga v priehľade dlhej a rovnej ulice Vydrica pôsobila mimoriadne impozantne. Nešlo ani tak o blízkosť k veriacim, lebo väčšina členov neologickej náboženskej obce vôbec nežila v židovskej štvrti, ale v novopostavených domoch v meste a vo vilách nad Palisádami. Tí nemuseli dodržiavať predpis, podľa ktorého treba chodiť do synagógy na sobotné bohoslužby pešo. Ak bývali ďalej, mohli použiť akýkoľvek dopravný prostriedok aj v sobotu. [10]
 

Projekt synagógy vypracoval architekt Dionýz (Dénes) Milch vo vtedy obľúbených orientálnych formách „maurského štýlu", ktorý je však arabského, nie židovského pôvodu. Napriek protestom katolíckeho kléru synagógu postavili a od 25. septembra 1894 používali. Asi polovica pôvodného hostinca pri mestskom opevnení ostala za synagógou zachovaná. Ozdobná cudzorodá budova synagógy, obložená navyše pestrofarebnými obkladačkami, pôsobila v priestore jednotnej neskorobarokovej zástavby Rybného námestia rušivo. [11]
 

Po zbúraní Vydrice a domov okolo námestia sa ešte zvýraznil kontrast medzi majestátnou vežou dómu a „maurskými" vežami synagógy, ktorá už tridsať rokov neslúžila svojmu pôvodnému účelu. Štát objekt kúpil a umiestnil tam najprv sklady, neskôr ateliéry televízie. Organ tam už dávno nebol. V sále na poschodí nad západným vstupom vznikol v 60. rokoch zásluhou architekta Eugena Bárkánya zárodok Židovského múzea. [12]
 

Bratislava potrebovala nový most. Výber miesta na jeho postavenie nebol z hľadiska historického urbanizmu mesta práve najšťastnejším riešením. Vraj iná možnosť tu vďaka medzinárodnej politickej situácii v 60. a 70. rokoch nebola. Projekt, našťastie, nezasiahol totálne historické jadro mesta. Synagóga musela ustúpiť. [13]
 

Najprv zmizli obyvatelia a potom aj domy, v ktorých bývali. Pred sedemdesiatimi rokmi sme mohli v Bratislave nájsť ešte početnú židovskú komunitu aj rozsiahlu židovskú štvrť. Židovské obyvateľstvo sa takmer úplne vytratilo v dôsledku ničivej sily nacizmu, kým o židovskú štvrť pripravil vtedy ešte multikultúrnu metropolu socializmus. Z toho všetkého sa dodnes zachovalo veľmi málo – židovskí obyvatelia aj uličky niekdajšej štvrte žijú už len v spomienkach. Mestská časť, ktorá sa aj dnes nazýva židovskou štvrťou, má od svojej pôvodnej podoby veľmi ďaleko. [14]

Fotogaléria
Bratislava - Neologická synagóga zp © Jiří Fiedler, zbierka (dobová pohľadnica, prvá polovica 20. storočia)
Poznámky
[1 - 6] TANDLICH, Tomáš: V ruinách neúcty. Boj o bratislavské synagógy v 50. a 60. rokoch. In: Historická revue, XI, 2000, č. 9, s. 31.
[7] HOLČÍK, Štefan: Zbúraná synagóga vraj bola hanbou. www.bratislavskenoviny.sk, 19.2.2011, (8.9.2015)
[8] Tesne na zachovaný fragment múru brány a do uvoľneného priestoru hlbokej priekopy pred bránou postavili na tie časy mimoriadne rozľahlú budovu zájazdného hostinca U zlatého slnka s veľkým dvorom. Zájazdné hostince poskytovali ubytovanie hosťom, ktorí prichádzali s vozmi či kočmi ťahanými koňmi, preto musel mať poriadny zájazdný hostinec stajne pre väčší počet koní svojich hostí a veľké nádvorie s remízami pre koče a vozy. Práve preto sa také hostince stavali mimo mestského opevnenia, na predmestiach, ale blízko centra mesta. Severne od hostinca U zlatého slnka sa začínala Schlossgrundgasse, neskoršia Židovská ulica. A tam sa od konca 18. storočia z vyššie položeného Schlossberu (teraz Zámocká ulica) postupne presúvalo židovské obyvateľstvo. Na konci 19. storočia už obývalo celú ulicu. Od prvej polovice 19. storočia pokračoval v Uhorsku proces emancipácie židov, ktorý vyvrcholil v roku 1868 na Uhorskom židovskom kongrese rozštiepením na ortodoxnú časť a na reformovanú časť, ktorá bola potom známa ako „reformovaní židia", „kongresoví židia", alebo „neológovia". V druhej polovici 19. storočia stúpal počet židovského obyvateľstva v Prešporku najmä vďaka prisťahovalectvu, pričom sem prichádzali najmä židia z uhorských miest, kde boli rozšírené myšlienky reformácie. Patrili k nim najmä vzdelaní židia (lekári, právnici, učitelia), obchodníci, fabrikanti, statkári. Otcami reformného hnutia Židov v Uhorsku boli dvaja rabíni moravského pôvodu Aaron Chorim (1766 až 1844) a Leopold Löw (1811 až 1875). Neológovia prísne nedodržiavali rituálne predpisy, smeli napríklad v sobotu jazdiť a písať, pri (skrátených) náboženských obradoch v synagóge používali aj maďarčinu a nemčinu (nie výlučne hebrejčinu), aj mimo synagógy sa smeli modliť v inej reči a bez prikrývky hlavy, v synagógach mali inštalované organy. Ženy boli v synagóge počas bohoslužieb, ale aj v bežnom živote, zrovnoprávnené s mužmi. V spevokoloch v synagógach spievali ženy s spolu s mužmi, v chóre smeli spievať aj nežidia. Neológovia sa nevyhýbali kontaktu s inovercami, dokonca propagovali istú asimiláciu, sobáše s kresťanmi a kresťankami. To všetko vyvolávalo voči ním odpor u ortodoxných židov, ktorí ich považovali za kacírov (v kresťanskom zmysle slova). Ako takí nesmeli vstupovať „kongresoví židia" do ortodoxných synagóg ani napríklad pochovávať svojich zosnulých na starých cintorínoch. Ortodoxný rabín ich odmietal sobášiť. Našťastie, aj veľa rabínov prešlo do radov neológov. Uhorský parlament sa v decembri 1867 dohodol na emancipácii uhorských židov, v roku 1895 bolo v Uhorsku židovstvo (judaizmus) oficiálne uznané ako náboženstvo a postavené na rovnakú úroveň s katolicizmom a protestantizmom. HOLČÍK, Štefan: Zbúraná synagóga vraj bola hanbou. www.bratislavskenoviny.sk, 19.2.2011, (8.9.2015)
[9 - 13] HOLČÍK, Štefan: Zbúraná synagóga vraj bola hanbou. www.bratislavskenoviny.sk, 19.2.2011, (8.9.2015)
[14] O bratislavskej židovskej štvrti v užšom slova zmysle môžeme hovoriť od začiatku 16. storočia. Vtedy Pálffyovci vydali povolenie, aby sa židia mohli vo väčšom počte usadiť na východnej strane Hradného vrchu. Židia sa v Bratislave vyskytovali aj v predchádzajúcich storočiach – v jednej z listín kráľa Ondreja II. sú spomínaní ako rovnoprávni obyvatelia už v roku 1229. Spočiatku museli nosiť odlišný odev – s tým skoncovalo začiatkom 16. storočia nariadenie Ľudovíta II. Mali aj synagógu, pretože v roku 1335 cisterciáni listom prosili ostrihomského arcibiskupa, aby dal zbúrať židovskú modlitebňu. Počas stredoveku žil väčší počet židov vo vnútri mestských hradieb, na dnešnej Nedbalovej, Františkánskej, Zámočníckej a Baštovej ulici. Venovali sa obchodu, financiám a remeslám. Viackrát ich vyhnali z mesta, napríklad v roku 1360. Koncom 14. storočia žilo v Bratislave približne 800 židov. Po bitke pri Moháči sa už nemohli vrátiť do mesta, kým im v roku 1599 gróf Mikuláš Pálffy nedovolil usadiť sa vo väčšom počte na svojom statku. Čoskoro tu našli útočisko židia, vyhnaní z Viedne, a začala sa formovať bratislavská židovská štvrť, ktorá sa neskôr rozrástla na mestskú časť. Židovským centrom európskeho významu sa Bratislava stala v 19. storočí, a to predovšetkým vďaka hlavnému rabínovi Chatamovi Soferovi (vlastným menom Moše Schreiber). Začiatkom storočia prebiehala emancipácia židovstva, a keďže steny get pomaly padli a spoločnosť už židov nevyčleňovala, vo vnútri izraelitskej komunity sa vynoril celý rad (najmä náboženských) otázok. Objavili sa nové výklady Tóry, na ktoré odpovedal aj Schreiber, no vydanie svojich diel nepovolil, preto sa objavili až po jeho smrti. Bol najvyššou autoritou židovskej ortodoxie v 19. storočí, hoci neologický a ortodoxný prúd sa oficiálne rozštiepil až mnoho rokov po jeho smrti (v roku 1872). Schreiber odmietal vydanie výkladov Tóry s odôvodnením, že kľúčom k výkladu Mojžišových kníh je neoddeliteľné spojenie písanej a ústnej tradície. Založil ješivu, miestnu židovskú školu, ktorú za jeho pôsobenia vo funkcii rabína (v rokoch 1806 – 1839) navštevovalo niekoľko sto žiakov. Židovský svet aj v súčasnosti vníma Bratislavu predovšetkým ako mesto Chatama Sofera. Jeho hrob dodnes pravidelne navštevujú ortodoxní židia z mnohých krajín sveta. Po jeho smrti sa stal miestnym hlavným rabínom jeho syn Ktav Sofer, následne jeho syn Ševet Sofer. Posledný bratislavský rabín z dynastie Schreiberovcov – Soferovcov Akiba Sofer emigroval v roku 1939 do Palestíny. Centrum židovskej štvrte tvorila Židovská ulica. Zo severu na juh spájala Kapucínsku ulicu s Rybným námestím. Brány geta sa nachádzali na dvoch koncoch ulice. Večer ich zamykali a mohli cez ne prechádzať už len chodci. Pri pohľade na dnešnú Židovskú ulicu si môžeme všimnúť, akým spôsobom ju kedysi po dĺžke rozpolili. Nový most, ktorý začali stavať koncom 60. rokov minulého storočia, potreboval nadjazd smerom od Starého Mesta. Z tohto dôvodu odobrali potrebnú časť z Rybného námestia a zo Židovskej ulice, aby tí, ktorí prechádzali po moste, mohli pokračovať v ceste ku Grassalkovichovmu palácu. Priestor po zbúranej časti Židovskej ulice vyhĺbili a strmý svah, ktorý tak vznikol, spevnili betónom. Zachovaný rad domov na dnešnej Židovskej ulici nie je pôvodný. Z niekdajších budov sa zachovali len dve – Zsigrayova kúria, v ktorej dnes sídli Múzeum židovskej kultúry, a rokoková rožná budova s výhľadom na most, nazvaná U dobrého pastiera. Zsigrayovu kúriu dal v 17. storočí postaviť prešporský podžupan Ján Zsigray. Neskôr tu fungovala tzv. Zsigray Sül, v ktorej poľskí chasidovia vykonávali bohoslužby podľa sefarského rítu. Ďalšie domy na ulici sú nové, hoci by sa mohlo zdať, že do istej miery evokujú bývalé fasády. Srdcom geta bol Bernauerov dom na Židovskej ulici č. 30 – 32. Mal dvojitý dvor a vlastnila ho ortodoxná židovská obec. Budova poskytovala domov 35 rodinám. Ale na Mikulášskej ulici, ktorá je paralelná so Židovskou ulicou, a na Beblavého ulici, ktorá kolmo dopadá na Mikulášsku ulicu, nájdeme oveľa viac pôvodných budov. Beblavého ulica sa pôvodne nazývala Petőfiho ulicou, keďže v roku 1843 tu Petőfi opisoval správy z uhorského snemu. Z tejto ulice sa začal v roku 1913 šíriť rozsiahly požiar, ktorý sa dotkol veľkej časti židovskej štvrte: zničil 69 domov, vyše 700 rodín sa ocitlo v ťažkej situácii. Požiar údajne spôsobil pokazený kuchynský sporák, plamene sa totiž rýchlo rozšírili na kríky pri dome a následne vďaka silnému vetru aj na susedné budovy. Požiar zasiahol okrem Petőfiho ulice i Židovskú, Kapucínsku a Kapitulskú, ako aj Panenskú a Zámockú ulicu. Ortodoxná synagóga údajne zázračným spôsobom unikla plameňom, keďže vietor zrazu zmenil smer. Väčšinu budov postavili nanovo. Pravý uhol so severným koncom Židovskej ulice vytvára Zámocká ulica, ktorú 20. storočie tiež obralo o niekoľko budov. Z nich najhodnotnejšia bola ortodoxná synagóga, ktorú počas druhej svetovej vojny Nemci vyhodili do vzduchu. Nepodarilo sa ju síce celkom zničiť, no napriek tomu koncom 50. rokov kompetentní rozhodli, že zruinovanú budovu radšej odpracú. Jej miesto dnes nepripomína ani len pamätná tabuľa. Boli desaťročia, keď v Bratislave fungovali hneď tri synagógy. Najstaršou bola spomínaná ortodoxná synagóga, ktorá zanikla najskôr. Najväčšou bola neologická synagóga na Rybnom námestí, ktorú postavili v roku 1893 v maurskom štýle. Zbúrali ju v roku 1969 kvôli výstavbe nového mosta. V súčasnosti nájdeme v Bratislave jedinú synagógu – na Heydukovej ulici, ktorá je paralelná s Obchodnou ulicou. Dokončili ju v roku 1923 podľa projektov Artura Szalatnaya-Slatinského. Ide o ortodoxnú synagógu, ktorá pôsobí oveľa striedmejšia a skromnejšia ako tie predošlé. Dnešné ulice bývalej židovskej štvrte sú len skromným odleskom jej niekdajšej podoby. Počas 2. svetovej vojny sa väčšina jej obyvateľov nevrátila z koncentračných táborov. A ani navrátilcov nevítali s veľkou radosťou – mnohí po príchode našli vo svojich domoch a bytoch cudzích ľudí z radov starých alebo nových obyvateľov rozvíjajúceho sa hlavného mesta. Väčšina tých, ktorí prežili, sa rozhodla emigrovať do Palestíny. Zmizli teda obyvatelia židovskej štvrte a o niekoľko rokov neskôr, pri výstavbe Mosta SNP, boli zničené aj domy, v ktorých títo ľudia, resp. ich predkovia žili. A to nielen na severnej a východnej strane hradného kopca, ale aj v ďalších častiach Podhradia, vo Vydrici a Zuckermandli, kde tiež žili v hojnom počte židia. Komunita aj budovy, ktoré sa zachovali, predstavujú len zlomok toho, čo tu bolo kedysi. www.bratislavskerozky.sk (8.9.2015)
Bibliografia
www.bratislava.sk
GPS
48.141447, 17.104867
48°08'29.2"N 17°06'17.5"E



www.pamiatkynaslovensku.sk