Hrady   späť
www.pamiatkynaslovensku.sk
Budatín (Žilina)
Lokalita
obec Žilina, okres Žilina, Žilinský kraj
História a stavebný vývoj
Nezachovaná listina z roku 1250 údajne zaznamenala vybudovanie veže hradu už v roku 1170. Hospodárskym zázemím hradu bola osada Závodie, kde sa nachádzal románsky kostol. [1] Najstaršia písomná zmienka o Budatíne (castrum Budety) pochádza z roku 1321, no existoval s veľkou pravdepodobnosťou už v čase pred tatárskym vpádom. Okrúhla, viac ako 20 metrov vysoká veža hradu, ktorá patrí medzi najstaršie, sa v písomných prameňoch spomína v roku 1323 ako turris Budethin. Dali ju postaviť alebo ju získali ešte v 13. storočí Balassovci, prípadne ich predkovia. [2] Ranogotickú vežu postavili na uzle nitrianskej, sliezskej a považskej cesty pri Žiline, na sútoku Váhu a Kysuce a tvorila základ kráľovskej colnice. [3] Veža slúžiaca ako pozorovateľňa bola prístupná z prvého poschodia a schodište tvorilo súčasť vonkajšieho múru. Začiatkom 14. storočia bola opevnená obvodovým múrom, čím vznikol priestor nádvoria prístupný rampou a padacím mostom. [4] Osamelá veža sa tak zmenila na nížinný (vodný) hrad. [5] Vybudovaný bol v močaristom teréne na nízkom skalnom brale, ktorého plochu rozšírili umelým hlinitým násypom. Hrad bol obohnaný vodnou priekopou na vonkajšej strane opevnenia. Hradba sa však v dôsledku zlého založenia do umelého násypu asi v druhej polovici 15. storočia zrútila. [6]
 

Na začiatku 14. storočia hrad násilne obsadil Matúš Čák Trenčiansky. Po smrti Matúša Čáka v roku 1321 Peter a Juraj Balassovci žiadali od kráľa Karola Róberta, aby im hrad vrátil. Neskôr sa dostal opäť do kráľovských rúk. O podobe pevnosti hovorí listina z roku 1319, v ktorej je nazývaná vežou. Dovtedy kamenná veža, stojaca asi v drevohlinitej ohrade, vyhovovala ako kontrolné miesto brodu na ceste k Jablunkovskému priesmyku a na prevádzku colnej a mýtnej stanice. Asi práve kvôli dôležitosti tejto funkcie zostal hrad kráľovský. V roku 1336 tu pôsobil kastelán Eliáš, predok Súľovských zo Súľova. Niekedy v tom čase vežu obohnali kamennou hradbou a súčasne na východe vystavali palác so štyrmi priestormi na prízemí. [7] V roku 1338 mal hrad v držne krajinský sudca Mikuláš Séči. Mikuláš a Štefan, synovia Póšu sa ako držitelia hradu spomínajú v roku 1384. Kráľ Žigmund Luxemburský daroval v roku 1424 Budatín a ďalšie hrady na Považí svojej manželke Barbore. Husitské vojská, ktoré prišli od Jablunkovského priesmyku sa pri Budatíne v roku 1429 stretli so Žigmundovým vojskom. Kráľovná Barbora dala v roku 1432 hrad do zálohu Pongrácovcom. V roku 1438 hrad a k nemu patriace panstvo dostal do držby Ján z Hatného. [8] Noví majitelia dali postaviť na severe medzi vežou a východným palácom ďalšie obytné krídlo. V tom čase obklopili hrad od severu i západu veľkým predhradím bližšie nepoznaného vzhľadu. [9] Vlastnícke vzťahy narušili husistské vojská, ktoré sa pod Jiskrovým vedením zmocnili pevnosti v roku 1451. [10] Hrad v tejto podobe v roku 1460 vyženil Gašpar Suňog z Jasenice, ale jeho rod sa tam definitívne usadil až v roku 1510. [11] Panstvo Suňogovcov bolo občas prerušené, lebo hrad dočasne obsadili nepokojní susedia [12], čo bol tiež jeden z dôvodov, prečo vlastníci hrad v polovici 16. storočia obnovili a prestavali v ranorenesančnom slohu. Zástavba nádvoria sa zahustila tak, že uzavrela pôvodný vstup na severovýchode, a preto vytvorili prejazd v južnej časti starého paláca. Nádvorie aspoň pozdĺž starého paláca bolo vybavené ochodzou, z ktore zostala spodná časť so schodiskom. V západnom krídle predhradia, s určitosťou už murovaného, bola pri pamiatkovej obnove zistená arkádová ochodza. [13] Letopočet na kozube v prvom poschodí veže datuje skončenie niektorých renovačných prác do roku 1551. Snahou bolo vytvoriť z hradu pohodlnejšie feudálne sídlo. Predstavu o hrade podáva súpis z 22. februára 1634. [14] Pri prehliadke hradu 12. januára 1660 stoličná komisia vyhotovila zoznam vnútorného zariadenia v niektorých miestnostiach. V zozname sa uvádza časť zariadenia hradu a jeho zbrojné vybavenie. [15] Suňogovci z Budatína vybudovali pohodlné sídlo, čo umožňovala aj ľahko a dobre prístupná poloha hradu. [16]
 

V prvej polovici 17. storočia opevnili predhradie na západe a severe bastiónmi, ale jeho podobu prekryli úpravy z 19. a 20. storočia. Opevnenie nezabránilo dobytiu hradu v roku 1684 Thökölyho povstalcam, ktorí vyplienili interiér stavby. [17] Anton Suňog v polovici 18. storočia začal na hrade rozsiahle stavebné úpravy. Dal poopravovať všetky objekty hradného areálu, v juhozápadnom cípe predhradia postavil poschodový palác v barokovom slohu a viaceré hospodárske budovy. [18] Severozápadný bastión v roku 1742 premenili na barokovú kaplnku. [19] Značnú pozornosť venoval obnove parku v okolí hradu. Antonov syn Ján bol posledným mužským potomkom sliezskej vetvy a ním, v roku 1798, rod vymrel. Jeho jediná dcéra Jozefa sa s kráľovským súhlasom stala dedičkou budatínskych majetkov a vydala sa za grófa Antona Csákyho. Sídlo v roku 1798 získal rod Csákyovcov. [20] Ladislav Csáky [21] sa zapojil do maďarskej revolúcie a v roku 1849 hrad [22] s pomocou slovenských dobrovoľníkov dobylo a vypálilo cisárske vojsko. [23] Ničivý požiar v januári roku 1849 vážne poškodil interiér a extreér hradu. [24] Objekt zostal napoly zbúraný až do roku 1870, keď ho čiastočne obnovili. [25] Hrad obnovili v klasicistickom slohu. [26] Rekonštrukcia sa nedotkla barokového paláca a pri ďalších úpravách sídla na začiatku 20. storočia palác zbúrali. [27]
 

Ladislava Csákyho zomrel v roku 1891 a Budatín dostali v roku 1899 Albín, Július a Gejza Csákyovci. Od roku 1907 bol jediným majiteľom hradu Gejza Csáky, ktorý podľa plánov viedenského architekta Luxa začal v roku 1912 s obnovaou hradného areálu. Veľmi poškodený barokový palác, ktorý ešte v roku 1909 stál, už neobnovili. Práce na oprave hradu prerušila prvá svetová vojna. Renovačné práce pre nedostatok financií, sa síce podarilo skončiť po prvej svetovej vojne [28], ale nie v pôvodne plánovanom rozsahu. [29]
 

Na mieste vypáleného a zrúteného barokového paláca vznikla terasa, nová juhozápadná budova s arkierovou vežičkou na nároží a arkádová chodba východného paláca. [30]
 

Gejza Csáky vlastnil a obýval hrad až do roku 1945. [31]
 

Napriek početným prestavbám a úpravám je zaujímavá veľká obytná veža s priemerom skoro 11,5 m, ktorá je v juhozápadnom smrere zdeformovaná do zaobleného klina. Vstup bol na poschodí, ktorého interiér bol viacboký (rozpätie 6 m), a do vyšších poschodí viedlo točité schodisko. [32]
 

Najstaršie stavby hradu reprezentuje mohutná valcová veža a východný palác s bývalým vstupom do objektu. Spolu s hradbou uzatvárajú vnútorné nádvorie. K veži prilieha severné obytné krídlo spojené s východným palácom, západný trakt a na juhu pristavaná spojovacia lodžia. Na juhozápade tohto celku sa nachádza prístavba vybudovaná v štýle romantizmu pri obnove hradu v prvej polovici 20. storočia. Pred ňou sa tiahne terasa na mieste zrútenej barokovej budovy zaberajúcej priestor juhozápadného opevnenia predhradia. Na severe predhradie uzatvárajú hospodárske krídla s prejazdom vstupnej brány a baroková kaplnka vybudovaná zo staršieho obranného bastiónu. [33]
 

Krajinársky je zaujímavý areál parku v okolí hradu, ktorý sa končí pri sútoku Váhu a Kysuce. Pôvodne anglický park založili pravdepodoben v polovici 19. storočia. [34]
 

Dominantné boli domáce dreviny. Cudzokrajné dreviny sa vysadili len v obmedzenom počte a to zväčša až v neskorších úpravách parku. [35]

Pamiatková ochrana
Rekonštrukcia.
 

Projektová dokumentácia: Stavoprojekt Bratislava, Ing. arch. Karol Chudomelka. Umelecko-historický prieskum: dr. Kostka, akademický sochár Ladislav Pollák, 1969 – 1973. Projektová dokumentácia rekonštrukcie parku: Vojenské lesy a majetky Pliešovce. [36]
 

Obnova pamiatky prebehla v rokoch 1962 – 1977. [37]
 

Archeologický výskum v exteriéroch aj interiéroch hradu sa uskutočnil v rokoch 2006 - 2007. [38]
 

Žilina-Budatín – hospodárske krídlo hradu (č. ÚZPF 1427/3) - architektonicko-historický a umelecko-historický výskum - rok 2007. Autor: Mgr. Michal Šimkovic. [39]
 

Žilina-Budatín – hrad – hradná veža (č. ÚZPF 1427/1) – architektonicko-historický výskum, 1. etapa - rok 2014. Autori: Mgr. Michal Šimkovic, Ing. Miroslav Matejka, Mgr. Tomáš Janura, PhD., Ing. Tomáš Kyncl. [40]

Súčasný stav a využitie
Stav historického sídla nie je dobrý.
 

V priestoroch hradu pôsobí od roku 1956 múzeum. Umiestnili tu zbierky drotárskych výrobkov z okolia Žiliny, Kysúc a horného Považia, ktoré dokumentovali umeleckú úroveň ľudového remesiel. Múzeum malo pôvodne vlastivedný charakter, obsahujúc aj zbierky dokumentujúce prírodu a život spoločnosti okolitého kraja. Osobitnú pozornosť si zasluhovali zaujímavé archeologické zbierky. [41]
 

V súčasnosti prebieha rozsiahla obnova. Hrad je pre rekonštrukciu zatvorený a pre verejnosť neprístupný.

Prístup
Stojí na pravom brehu rieky Váh na rovine (325 m n.m.) neďaleko historického centra mesta Žilina. [42] Prístup je veľmi jednoduchý. Z centra mesta Žilina peši k rieke Váh a potom cez most. Hneď za mostom je nevyhnutné zísť do dediny Budatín a na začiatku je cestička priamo k hradu.
Fotogaléria
Hrad Budatín foto © Viliam Mazanec 2008Hrad Budatín foto © Viliam Mazanec 2008Hrad Budatín foto © Viliam Mazanec 2008Hrad Budatín foto © Viliam Mazanec 2008Hrad Budatín foto © Viliam Mazanec 2008Hrad Budatín foto © Viliam Mazanec 2008Hrad Budatín foto © Viliam Mazanec 2008Hrad Budatín foto © Viliam Mazanec 2008Hrad Budatín foto © Viliam Mazanec 2008Hrad Budatín foto © Viliam Mazanec 2008Hrad Budatín foto © Viliam Mazanec 2008Hrad Budatín foto © Viliam Mazanec 2008Hrad Budatín foto © Viliam Mazanec 2008Hrad Budatín foto © Viliam Mazanec 2008Hrad Budatín foto © Viliam Mazanec 2008Hrad Budatín foto © Viliam Mazanec 2008Hrad Budatín foto © Viliam Mazanec 2008Hrad Budatín foto © Viliam Mazanec 2008Hrad Budatín foto © Viliam Mazanec 2008Hrad Budatín foto © Viliam Mazanec 2008Hrad Budatín foto © Viliam Mazanec 2008Hrad Budatín foto © Viliam Mazanec 2008Hrad Budatín foto © Viliam Mazanec 2008Hrad Budatín foto © Viliam Mazanec 2008Hrad Budatín foto © Viliam Mazanec 2008Hrad Budatín foto © Viliam Mazanec 2008Hrad Budatín foto © Ľubomír PoláčekHrad Budatín foto © Ľubomír PoláčekHrad Budatín zp © Viliam Mazanec, archív (dobová pohľadnica, 1895)Hrad Budatín foto © Viliam Mazanec Hrad Budatín litografia zo začiatku 19. storočia
Poznámky
[1] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava: Slovart, 2007. s. 85.
[2] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. Martin: Osveta, 1989. s. 151.
[3] FIALA, Andrej - FIALOVÁ, Hilda: Hrady na Slovensku. Bratislava: Obzor, 1966. s. 74.
[4] KRIŽANOVÁ, Eva – KUSÁK, Dalibor: Slovenské hrady, zámky a kaštiele. Martin: Osveta, 1987. s. 70.
[5] KOLLÁR, Daniel – NEŠPOR, Jaroslav: Hrady a zámky. Bratislava: Dajama, 2008. s. 39.
[6] www.pmza.sk (17.3.2014)
[7] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 85 - 86.
[8] Pri uvedení Hatnayovcov do majetku v roku 1439 patrili k hradu lokality: Budatín, Chlmec, Vranie, Brodno, Dubie, Kysucké Nové Mesto, Lieskovec, Lehôtka, Nesluša, Povina, Radoľa a Zádubnie. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 151 - 152.
[9] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 86.
[10] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 152.
[11] V roku 1450 zomrel Rafael z Hatného, ktorý zanechal vdovu s maloletým synom Jurajom. Vdova Rafaela z Hatného sa vydala v roku 1460 za Gašpara Suňoga, ktorý ako prívrženec kráľa Mateja Korvína získal v roku 1487 donáciu na budatínsky majetok, pričom práva Juraja z Hatného neboli dotknuté. Napriek tomu Juraj z Hatného s donáciou nesúhlasil a nárokoval si Budatín len pre seba. Po nezhodách napokon v roku 1504 vznikla medzi chorľavým Jurajom z Hatného a Gašparom Suňogom dohoda, podľa ktorej Suňogovci mali nadobudnúť budatínsky majetok až po jeho smrti. Juraj z Hatného zomrel v roku 1510 a potom až do konca 18. storočia zostal Budatín takmer stále v rukách Suňogovcov. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 152.
[12] Počas feudálnej anarchie v 16. storočí vlastníctvo Suňogovcov narušili viaceré akcie feudálov. Prví, ktorí sa zmocnili hradu Budatín už v roku 1528, boli Kostkovci, prívrženci kráľa Jána Zápoľského, ktorí vlastnili hrady Strečno a Lietavu. Proti nim vystúpili Ján a Rafael Podmanickovci, úhlavní nepratelia Kostkovcov, ktorí v roku 1534 obsadili Budatín na viac ako jedno desaťročie. Svoje konanie odôvodnili tým, že sú povinní ochrániť pred Kostkovcami majetok ich sestry Šáry, vdovy po Mojžišovi Suňogovi. Po smrti Jána Podmanického v roku 1545, keď panovník Ferdinand I. a Rafael Podmanický hľadali cesty zblíženia, Suňogovci sa opäť ujali Budatínskeho hradu. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 152.
[13] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 86.
[14] Súpis sa vyhotovil v prítomnosti desiatich stoličných hodnostárov na čele s podžupanom Pavlom Majténim v spojitosri s delením hradu a panstva medzi suňogovskýchi súrodencami Gašparom, Mikulášom, Ondrejom a Alžbetou, deťmi Barbory Ostrošičovej, vdovy po Mojžišovi Suňogovi. Dokument o delení rozoznáva horný a dolný hrad. Časť hradu zo západnej strany dostal Gašpar. Patrilo k nej 11 miestností: stará a malá škôlka, pisárova miestnosť, veľká izba, detská izba, vedľa nej komôrka, dve miestnosti s klenbovým stropom, z ktorých jedna slúžila na uskladnenie mlieka a mliečnych produktov, dolu pri bráne octáreň a pivnica so železnou mrežou. Mikulášova časť zo severnej a východnej strany pozostávala z týchto priestorov: Krumpierova miestnosť, Orlíkova izba, jedáleň, drevom vykladaná miestnosť pod Orlíkovou izbou, vedľa nej na veži obilná sypáreň, nad ňou okrúhla miestnosť s klenbami, izba oproti zámockej sále, zámocká sála na východnej strane s výhľadom na Váh, ženská izba, ďalšia izba pri kuchyni, zásobáreň na uskladnenie mäsa a údenín a pivnica pod vežou. Spolu to bolo 12 miestností. V rámci delenia Ondrej dostal tieto miestnosti: zásobáreň, pod ktorou bola ďalšia zásobáreň, panskú izbu, veľkú sálu zdobenú maľbami, dve izbietky, komôrku panej, ženskú izbu, do ktorej sa vchádzalo z poschodia z komôrky panej, ďalšiu ženskú izbu, pitvor s komôrkou oproti ženskej izbe, miestnosť konča pitvora, stolársku dielňu a pivnicu vedľa kuchyne. Súčasne sa stanovilo, že Mikulášovi a Ondrejovi sa ponecháva kastelánova izba a miestnosť vo veži, ktorá patrila sliezskej vetve rodu, bývala v nej uskladnená munícia a zbroj. Spoločné boli aj brány, ochranné múry, vrch veže a „varty“ v opevnení. Traja bratia pri delení pre svoju slobodnú sestru Alžbetu, dovtedy, kým sa nevydá, vyhradili tieto miestnosti: ženskú izbu s klenbovým stropom, v ktorej boli kachle, druhú ženskú izbu, v ktorej sa nachádzali dva písacie stoly, klenotnicu, ktorá mala izbicu s pitvorom a drevom vykladanou komorou. Vedľa ženskej izby bola detská izba. Alžbete patrila aj šafárova miestnosť vedľa starej brány a pivnica. Miestností v hornom hrade, ktoré si súrodenci medzi sebou podelili bolo 47. V dolnom hrade, o ktorý sa mali spoločne starať, bolo päť stajní, z nich prostredná pripadla Alžbete. Boli tu pivovar, zámocká studňa a ľadovňa. Spomínajú sa brány, mosty a pri nich schody, ktoré mali spoločne udržiavať. Medzi starým a novým múrom bolo nádvorie, o ktoré, ako aj o kamenné a drevené pavlače a strechy hradu sa mali rovnako starať spoločne. V bezprostrednej blízkosti hradu bol majer s panskou krčmou, rybníky, vinohrad a záhrady so štepnicou. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 153 - 154.
[15] Podľa súpisu bolo v panskej izbe päť kobercov, dva menšie stoly, tri skladacie stolíky, stojan na poháre, na stene obraz Panny Márie, štyri kreslá s koženým poťahom, 16 obyčajných stoličiek a španielska stena. V priľahlej izbietke bola skriňa na lieky s početnými zásuvkami, medené kadidlo, medený vandlík na chladenie vína a dva stolíky, na jednom z nich bol položený dáždnik. V izbietke bola drevená diežka a v nej väčšie i menšie náboje zo železa. Vo vedľajšej izbe, ktorá slúžila ako jedáleň, bola veľká skriňa, v nej fľaše a iný riad. V miestnosti bolo päť stolov, na jednom z nich bol oltárik, dve španielske steny, za nimi postieľka a dva obrazy, truhlica na ženské šaty, na stene ďalšie dva obrazy a hodiny. Jedna z dvoch bielych škatúľ bola dopoly naplnená písomnosťami. Na vešiaku pri stene bol habánsky riad, a to tri čiašky, krčiažtek a dva poháre. V susednej komôrke boli medené vážky, železná panva na ohrievanie jedla, plechová nádoba na olej, niekoľko kusov pancierov a šišakov a dva drevené súdky pušného prachu, z ktorých jeden bol uzavretý. V zásobárni bolo šesť kobercov, osem kožených obrusov na stoly, 44 väčších i menších cínových mís, plechová konvica na olej, sklený pohár s fľašou, dva umelecky zhotovené krištáľové poháre, habánsky krčiažtek s cínovým vrchnákom a veľká biela truhla s ôsmimi zásuvkami, v ktorých bola ryža, ďumbier a iné korenie. Z nábytku to bolo päť obyčajných stoličiek, kreslo s koženým poťahom a skriňa s mriežkami. Pre vojenské potreby sa tu skladovalo medené ohrievadlo, jazdecké zubadlá, zelený povraz na šiator, šesť poľných stoličiek, hromádka drevených kolíkov a rozličné iné predmety na postavenie šiatra. Na jednom stole bol kus vosku, niekoľko kusov nepoužitého papiera, čisté pergameny, tri biele truhlice s písomnosťami a škatuľa s listami. Na dlážke bolo päť vakov naplnených písomnosťami. Na stole bolo ešte sedem starých kalendárov. V zásobárni bolo aj 23 kalamárových truhličiek pre potreby žiakov. Súpis spomína dva drevené súdky, zásobu mydla a starý klobúk s perami. Súpis z roku 1660 eviduje aj zbrane či muníciu, ktoré sa skladovali v hlavnej veži a v podstrešných priestoroch a na iných miestach. Boli to dva mažiare - železný a medený – na kolesách, nemecký kanónik z medi, tri a pol tony pušného prachu, desať pušiek, 34 delových gúľ, ako aj zásoba brokov a nábojov do pušiek. V červenej veži boli tri janičiarske dlhé ručnice a pol tony pušného prachu. Po oboch múroch nad bránou bolo rozmiestnených 13 kartáčov, 66 muškiet a 13 ďalekonosných pušiek. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 156 - 157.
[16] Súpis drahocenností zosnulej Barbory Suňogovej, druhej manželky Ladislava Csákyho, z roku 1691 je dôkazom toho, akým bohatsvom sa obklopovali a disponovali majitelia hradu v 17. storočí. Súpis bol vyhotovený v prítomnosti Gašpara Suňoga a Ladislava Csákyho na základe poverenia bratislavkej kráľovskej komory žilinským tridsiatkárom Ondrejom Permáňom. Šatstvo, plášte, šaty, kožuchy, rukavice a iné druhy odevov, boli uložené v niekoľkých truhliciach. Viaceré odevy boli ušité z ataliky, osobitného druhu atlasovej látky, dovážanej z orientálnych krajín. Iné boli pretkávané zlatom a striebrom. Šaty a vesty boli ozdobené farebnými ornamentmi a šatník obsahoval aj prepychové kožuchy. Na kožuchu zo sobola bolo 12 zlatých ruží, na kožuchu z jazveca z prednej strany boli diamanty a na kožuchu z rysa 12 drahokamov. Do zapínania a do gombíkov boli na kožuchu tiež vsadené diamanty a drahokamy. Súčasťou hnuteľného majetku bol kuchynský kredenc bordovej farby, plný strieborného a pozláteného riadu. Boli v ňom strieborné poháre, príbory, solnička, svietniky, nádoby na korenie, strieborná svätenička a iné predmety. Klenoty Barbory Suňogovej boli uložené v osobitnej truhlici. Boli to dva páry náušníc, jedny boli urobené z morských mušlí, ktoré boli vsadené do zlata, okolo nich boli diamanty. Druhý pár náušníc mal veľké diamanty vsadené do zlata a tri orientálne drahokamy., obložené drobnými briliantmi. Okrem náušníc tu bolo aj osem zlatých prsteňov s diamantmi, rubínmi a smaragdami. Sedem zlatých náhrdelníkov zdobili prely, diamanty a orientálne drahokamy. Na jednom z nich bolo 12 väčších a 60 menších diamantov, ako aj 42 ďalších drahokamov. Na ďalšom zlatom náhrdelníku sa nachádzalo 43 smaragdov a 33 iných drahokamov. Na inom bolo 18 diamantov a 12 drahokamov. Medzi klenotmi bolo šesť zlatých retiazok. Na jednom z nich bol veľký diamant vo forme hviezdy, z ktorej vychádzali zlaté lúče obsiate drobnými diamantmi. Na druhej retiazke bolo 10 diamantov, 10 rubínov a 5 „frígyjských drahokamov.“ V truhlici so šprekami bolo 22 zlatých ruží. Každá z nich bola vykladaná diamantmi a rubínmi. Šesť strieborných ruží zdobilo 17 väčších a menších diamamntov. Na troch zlatom vykladaných opaskoch sa tiež nachádzali drahokamy. Na jednom z nich bola veľká zlatá ruža a 12 menších zlatých ruží zdobených rubínmi. Medzi klenoty patrila osobitná škatuľa plná brošní zo zlata a striebra, na zdobenie ktorých sa použili diamanty, smaragdy a rubíny. Medzi vzácnymi hnuteľnosťami Barbory Suňogovej sa spomínajú písomnosti, ktoré boli uložené v truhliciach. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 158 - 159.
[17] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 86. V roku 1684 spôsobili Budatínu veľkú škodu Thökölyho povstalci. Príčinou útoku na hrad bolo to, že Gašpar Suňog 1. júna 1684 písomne potvrdil svoju vernosť panovníkovi Leopoldovi I., čo oznámil hlavnému županovi Mikulášovi Illéšházymu. Súčasne uviedol, že sa pred povstalcami uchýlil do hradu. O rozsahu škôd, ktoré spôsobili Suňogovcom povstalci dokladuje list predstaviteľov mesta Žilina, hlavnému županovi Trenčianskej stolice, v ktorom žiadajú o ochranu proti cisárskemu generálovi Schulzovi. Generál žiadal od Žiliny 6 000 zlatých ako náhradu za škody, ktoré obyvatelia mesta spôsobili na Budatínskom hrade. Mešťania sa bránili tým, že škody spôsobili povstalci a nie oni. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 157 - 158.
[18] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 160.
[19] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 86.
[20] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 160.
[21] Synovia Antona Csákyho, Bruno a Štefan, žili a pôsobili prevažne na csákyovských majetkoch na východnom Slovensku. Budatín dostal Štefanov najstarší syn Ladislav, ktorý sa narodil v roku 1820. Stal sa hlavným županom Spišskej stolice a v rokoch 1848 – 1849 aj vládnym komisárom v stoliciach Spiš a Šariš. Ladislav Csáky sa aktívne zapojil do revolúcie a z vlastných prostriedkov dal vybudovať zbrojársku továreň v Levoči. Po revolúcii emigroval. V neprítomnosti ho odúdili na smrť. V roku 1852 sa dobrovoľne vrátil z emigrácie. Za účasť v revolúcii ho opäť osdsúdili na smrť, ale dostal od panovníka milosť. V rokoch 1867 – 1876 pôsobil ako hlavný župan Nitrianskej župy a v roku 1887 sa stal podpredsedom uhorského snemu. Zomrel v roku 1891. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 160.
[22] Budatínsky hrad bol počas revolúcie oporným bodom povstalcov a tak sa stal začiatkom roku 1849 cieľom vojenských operácií rakúskeho generála Götza. Rakúske vojsko hrad značne poškodilo a obsadilo. Zničili suňogovský archív, ktorý podpálili. Z hradu zmizli viaceré vzácne predmety. Zo stavebných celkov najviac utrpel barokový palác z polovice 18. storočia. KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 160.
[23] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 86.
[24] KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka: Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku. Turistický lexikón. Bratislava: Šport, 1990. s. 233.
[25] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 86.
[26] GÜNTHEROVÁ, Alžbeta et al.: Súpis pamiatok na Slovensku III. Bratislava: Obzor, 1969. s. 504.
[27] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 86.
[28] Posledná úprava hradu prebehla v rokoch 1920 – 1923. Ide o historizujúci stavebný zásah. GÜNTHEROVÁ, Alžbeta et al.: Súpis pamiatok na Slovensku III. s. 503.
[29] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 160 - 161.
[30] KOLLÁR, Daniel – NEŠPOR, Jaroslav: Hrady a zámky. s. 40.
[31] KOČIŠ, Jozef: Od Čachtíc po Strečno. s. 160 - 161.
[32] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 87.
[33] KOLLÁR, Daniel – NEŠPOR, Jaroslav: Hrady a zámky. s. 40 - 41.
[34] KOLLÁR, Daniel – NEŠPOR, Jaroslav: Hrady a zámky. s. 41.
[35] Park v areáli je miesto kontaktu geologických období, veľkých tektonických štruktúr a dynamických procesov neustále formujúcich krajinu. Na sútoku riek Váh a Kysuca, priamo nad parkom sa dvíhajú horské chrbáty Javorníkov a Kysuckej vrchoviny. Váh ako i Kysuca nesú úrodné kaly i jalové kamenie zo všetkých horstiev, ktorými pretekajú. Ich tisícročná púť touto krajinou je zaznamenaná v mohutných riečnych terasách Žilinskej kotliny. Ich stopy sa každoročne črtajú v strhaných brehoch starého riečneho ostrova – Chlmeckej hôrky nad zámockým parkom. Zvrásnené a poprevracané druhohorné sedimenty bradlového pásma Javorníkov i Kysuckej vrchoviny tu padajú pod hladinu oboch riek. Tam pomaly miznú alebo sú prekrývané mladými štvrtohornými riečnymi sedimentmi. Prítomnosť týchto vodných tokov formovala aj reliéf Žilinskej kotliny, budovanej prevažne treťohornými usadeninami pieskovcov a ílovcov. Park bol pravdepodobne založený v polovici 19. storočia, v prírodno – krajinárskom anglickom slohu. Preň bola typická jednoduchosť, lúčky ohraničené skupinami stromov bez väčších architektonických úprav. Parkové scenérie sa zväčša komponovali tak, aby naväzovali na okolitú krajinu. Dreviny tvoria kostru parku. Aj keď bol park dlhodobo bez odbornej starostlivosti, zachovali sa niektoré pozoruhodné jedince drevín až dodnes. Z domácich druhov vekom „odchádzajú“ mohutné topole čierne s obvodom kmeňa 500 i viac cm. Impozantne pôsobia i niektoré lipy malolisté a veľkolisté. U najstarších sa odhaduje vek do 250 rokov a obvod kmeňa 435 – 600 cm. Mladšia je pekná lipová aleja oproti bráne do nádvoria hradu. Mohutne pôsobia i jedince javora horského s obvodom kmeňov od 310 do 560 cm a odhadovaným vekom do 230 rokov. Previsnutá forma buka lesného a obvodom kmeňa 320 cm bola vysadená pravdepodobne na konci 19. storočia. Z cudzokrajných drevín sú zastúpené platany javorolisté s obvodom kmeňov od 390 do 570 cm. Najstaršie stromy sú i najvyššími exemplármi v parku s výškou až do 30 m. Prostredie parku predstavuje v kultúrnej krajine prvok s pomerne vysokou priestorovou i druhovou rozmanitosťou. Táto rôznorodosť sa odráža aj v pestrom druhovom zložení vtáčích spoločenstiev. Zistilo sa tu až 28 hniezdiacich druhov vtákov. Ich podstatnú časť tvoria tzv. dutinové hniezdiče (napríklad ďateľ hnedkavý, žlna zelená, muchárik bielokrký, krutihlav hnedý i sýkorky). Dôležitým predpokladom pre ich trvalú existenciu a rozmnožovanie sú dutiny koncentrované najmä v kmeňoch a hrubších konároch líp. Významnou zložkou vtáčej ríše v parku sú aj druhy, ktorých hniezdne prostredie tvorí krovinná resp. vyššia bylinná etáž (napríklad drozd plavý, penica slávikovitá, pinka lesná). Zo sov tu pravidelne hniezdi myšiarka ušatá a objavuje sa tu i sova lesná. Triedu plazov zastupujú dva druhy hadov – užovka obojková a užovka hladká. Nachádzajú tu optimálne ekologické podmienky pre svoju existenciu a rozmnožovanie. www.pmza.sk (17.3.2014)
[36] KUBIČKOVÁ, Klára: Hrady a zámky v krajine: Kultúrne pamiatky Stredoslovenského kraja. Banská Bystrica: Krajské stredisko štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, 1978. s. 28.
[37] KUBIČKOVÁ, Klára: Hrady a zámky v krajine: Kultúrne pamiatky Stredoslovenského kraja. s. 28.
[38] www.pmza.sk (17.3.2014)
[39] www.pamiatky.sk (4.5.2023)
[40] www.pamiatky.sk (11.5.2023)
[41] KRIŽANOVÁ, Eva – KUSÁK, Dalibor: Slovenské hrady, zámky a kaštiele. s. 70.
[42] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 85.
Bibliografia
BEDNÁR, Peter - STANEKOVÁ, Zuzana - ŠIMKO, Peter et al.: Budatínsky hrad. Žilina: Archeologický ústav SAV v Nitre a Považské múzeum v Žiline, 2017. 236 s. ISBN 978-80-88877-81-3
ZÁVADOVÁ, Katarína: Stará grafika v Budatínskom zámku (zo zbierok Považského múzea v Žiline). In: Pamiatky a múzeá, 1993, č. 3, s. 18 - 20.
www.zilina.sk
GPS
49.236469, 18.73388
49°0 14' 11.29", 18°0 44' 1.97"
Ubytovanie v okolí
PRIESTOR PRE VAŠU REKLAMU



www.pamiatkynaslovensku.sk