Viliam Paulíny - Tóth

Pohrebná architektúra súvisí s náboženskými predstavami tej ktorej etnickej či náboženskej komunity o smrti a o posmrtnom živote človeka. Pohrebný rítus, úcta voči predkom, je významný kulturologický fenomén. Ako súčasť, nástroj a výraz kolektívnej a individuálnej pamäti našiel vyjadrenie aj v architektonickej forme, vytvorením architektúry ako znaku (symbolický obsah). Miesto pochovávania je vždy posvätné. Smrť bola a je privilegovaným miestom stretnutia so „sacrum“. Cintorín je úradné a najstaršie miesto pochovávania (z gréc. kojmetérion - miesto odpočinku, spánku). Pomenovanie „coemeterium“ pochádza z východu ako označenie jednotlivých hrobov. ^[1]
 

Typológia cintorínov:
 

podľa príslušnosti k náboženstvu:
 

- katolícke
 

- evanjelické
 

- židovské
 

urbanisticko-architektonické hľadisko:
 

- campo sancto
 

- pole cti
 

- elyzejské pole
 

- monumentálny cintorín
 

- geometrické absolútno
 

- rural (lawn) cemetery (vidiecky cintorín)
 

hľadisko vlastníckych vzťahov:
 

- komunálny (kontinentálna Európa)
 

- súkromný (non profits institution) (Anglicko, USA) ^[2]
 

Typológia objektov v rámci cintorína:
 

- plocha s hrobmi (typológia náhrobkov),
 

- kostol, resp. kaplnka (karner, resp. kostnica, dom smútku, obradná sieň),
 

- márnica, krematórium,
 

- zvonica,
 

- kríž,
 

- ohradný múr so vstupnou bránou,
 

- zeleň.
 

Zeleň je samostatná kapitola. Typ zeleného prvku vychádza z tradičnej ikonografie , inšpirovanej židovskou, kresťanskou, antickou mytológiou, ale aj ľudovou symbolickou tradíciou (lipa, lieska, baza, šípový ker, cyprus a tis, brečtan, smrek a jedlička v ľudovej tradícii). ^[3]
 

Náhrobok – typológia, slohovosť, ikonografia, sloh (štýl), urbanizmus.
 

Typológia náhrobkov:
 

A. voľne stojace:
 

- architektonické typy, hrobky (antické chrámiky, mastaby)
 

- oltáre (castrum doloris)
 

- architektonická plastika: kríže, stély, obelisky, vázy, pylóny, stĺpiky...
 

- výtvarné artefakty (sochy, plastiky)
 

B. zviazané s architektúrou: sarkofágy, jednoduché dosky, edikulové prístenné náhrobky, epitafy.
 

Ikonografia náhrobkov:
 

- abstraktné (svastiky, slnečné kruhy, rozety, hviezda)
 

- rastlinná (vinič, vavrín, brečtan, palmeta, štvorlístok)
 

- zoomorfná (holubica)
 

- antropomorfná (kríž s korpusom, plačka, chronos, anjel) ^[4]
 

VÝVOJ CINTORÍNOV
 

Stredovek
 

V stredoveku sa zakladajú cintoríny okolo farských kostolov a pochováva sa aj pri múre a v priestore kostola (privilegovaní). Cintorín – „locum publicum et ecclesiasticum“ – posvätné územie. Pohanské zvyky pochovávať voľne v prírode prežívali hlboko do stredoveku. Podvojná funkcia cintorína = verejné miesto, fórum, privilégium azylu, daňové úľavy v priestore okolo kostola a cintorína, konali sa trhy, súdy, púte, sprievody počas slávností, dokonca sa tam aj bývalo. Cintoríny okolo farského kostola zaberali v centre stredovekých miest hlavné námestie vi á vis obydliam. V prípade zaplnenia cintorína vznikali asi od 7. storočia (na Slovensku od 13. storočia) samostatné dvojpodlažné kaplnky (kostnice , osáriá) často zasvätené sv. Michalovi (Banská Štiavnica, Trenčín, Košice). ^[5]
 

Novovek
 

Do 16. storočia sa cintoríny nachádzali vo vnútri mesta s vymedzením miesta pre jednotlivé vierovyznania. V pochovávaní sa prejavila sociálna diferenciácia. Od 16. storočia sa začala uplatňovať tendencia vytesňovať cintoríny mimo sídla (zmena náboženského vnímania, priestorové, hygienické dôvody), v 18. storočí zavŕšená nariadením Jozefa II. o zrušení mestských cintorínov a ich zakladaní mimo mesta (1736 - zákaz pochovávať na cintoríne okolo Dómu sv. Martina v Bratislave, v roku 1778 zrušenie). Definitívne vyriešenie premiestnenia cintorínov v Uhorsku prišlo v zákone z roku 1876, ktorý nepripúšťal zriadenie cintorína okolo nového kostola uprostred mesta či obce. Rušenie starých a zakladanie nových cintorínov v 19. storočí súviselo s búrlivým rozvojom miest. Na novozriadených cintorínoch sa pochovávalo bez sociálnej a náboženskej diferenciácie. ^[6]
 

V 19. storočí sa v kontinentálnej Európe (Francúzsko) vyvinul typ komunálneho mestského cintorína – vzorom pre Európu bol cintorín Pére la Chaise (1803) v Paríži v štýle elyzejských polí za mestom, v kombinácii zeleného prvku a drobnej architektúry náhrobkov (prevládla architektúra). V anglosaskom svete sa ujal typ prírodného cintorína na súkromných pozemkoch v štýle romantického anglického parku s prevahou zelene. V súčasnosti sú rozšírené oba tieto typy, rešpektujúc regionálne zvláštnosti. ^[7]
 

text: Viliam Mazanec