Osobnosti pamiatkovej starostlivosti sú ešte aj dnes, keď je oblasť pamiatkarskej problematiky už uznávaným vedným odborom, málo známe. Osudy ľudí, ktorí zasvätili svoj život zachraňovaniu pamiatok sú pritom zaujímavé a pomocou nich môžeme odhaliť súvislosti a detaily vývoja pamiatkovej starostlivosti na Slovensku. Zdá sa, akoby sa na týchto ľudí zabudlo. Napriek tomu, že stáli pri zrode pamiatkovej starostlivosti, ktorá sa z obyčajného ľudského obdivu k starým a hodnotným umeleckým predmetom a stavbám zmenila na inštitucionalizovanú profesionálnu záchranu a opateru. Dnes berieme pamiatkovú starostlivosť ako samozrejmosť a ako samozrejmosť berieme aj ľudí, ktorí sa o pamiatky starajú a skúmajú ich. Všetko na tomto svete prešlo a prechádza vývojom a nie je to inak ani v oblasti pamiatkarstva. Vzniklo, vyvíjalo sa a vyvíja vďaka záujmu a nadšeniu jednotlivcov, ktorí boli, alebo sa neskôr stali fundovanými odborníkmi – pamiatkarmi. Ich činnosť je pre nás poučením a mala by v nás prebúdzať aj národnú hrdosť, veď zachraňovali a ešte aj dnes zachraňujú dedičstvo našej národnej minulosti. Išlo o osobnosti rôznych národností so spoločným cieľom, zachrániť kultúrne dedičstvo.
 

Slová Franza Storna st. dobre vystihujú to, že by sme na osobnosti pamiatkovej starostlivosti nemali zabúdať: „Som teraz asi blízko konca svojej cesty, vedome a nie znudene, ale zdatne pracujúc. A hoci je možné, že moju snahu nekorunuje taká chvála a jas ako unúvanie iných, predsa sa nádejam. Menej uznania a slávy vysvetľujem ťažkými životnými podmienkami a skúšky, ktoré sprevádzali tieto roky starosťami a vyčerpaním, pripisujem ťažkému osudu. Hádam sa nájde zopár umeleckých akademikov, ktorí hodia okom po istom „inštinktívnom“ umelcovi. Týmto sa netrápim, lebo zároveň ma teší, že si ma za člena vybrali dôležité spoločnosti, a že sú tu profesori, ktorí patria do čela spoločnosti, a predsa si dokážu uctiť a uznať moju prácu. Možno, že na mojom mieste by iní odhodili kružidlo a štetec a opustili túto prácu, ale ja som to neurobil.“
 

 

Odborníci pôsobiaci na našom území vychádzali z európskych poznatkov v danej problematike a boli nimi ovplyvnení. Spoločenský vývoj výrazne ovplyvňoval pamiatkovú starostlivosť v politickom, spoločenskom i národno-kultúrnom zmysle, pretože podobu pamiatkarskej starostlivosti určoval štát, jeho kultúrna politika, finančné možnosti, postoje k národnostnej otázke a samozrejme ľudia, ktorí do tejto oblasti vnášali svoj osobný vklad.
 

Historikom, ktorý sa ako prvý systematicky venoval dejinám ochrany pamiatok v Uhorsku a na Slovensku, bol Vendelín Jankovič. Jeho štúdie Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku v rokoch 1850 – 1950 (1973), Príspevok k dejinám pamiatkovej starostlivosti v druhej polovici 19. storočia (1973), Dejiny SÚPSOP v rokoch 1951 – 1981 (1981), monografia V. Myskovszky 1838 – 1909 (1973) patria ku kľúčovým a dodnes neprekonaným prácam. Podpísal sa aj pod najrozsiahlejšie encyklopedické dielo pamiatkarov Súpis pamiatok na Slovensku I – IV. 1967 – 1978, rovnako pod ďalšie práce o súpise pamiatok. Jeho bibliografické práce dokazujú významnosť jeho diela. Množstvo článkov v tlači, prednášky a ďalšie publikácie s tematikou ochrany kultúrnych pamiatok Slovenska svedčia o jeho presvedčení, že je nesmierne dôležité popularizovať a propagovať bohatstvo nášho kultúrneho dedičstva, pretože kultúrne pamiatky predstavujú vysokohodnotnú súčasť životného prostredia a prostriedok, ktorý formuje a ovplyvňuje kultúrnosť celého národa.
 

Pre odbor pamiatok je veľmi dôležitý výskum, ktorý v sebe zahŕňa jednotlivé špecializované výskumy.
 

Dielo každej osobnosti pamiatkovej starostlivosti na Slovensku je možné, potrebné a až nevyhnutné skúmať oveľa detailnejšie. Významné vedecké osobnosti nás začínajú zaujímať až po smrti. Ak máme pocit, že čas pracuje proti nám a pamiatkam, je čas začať to meniť.
 

 

Platí v plnej miere to, čo svojho času v roku 1898 konštatoval Viktor Miškovský: „Je našou jedinečnou, nezameniteľnou úlohou v tejto oblasti zachovať všetko, čo sme zdedili od predkov, pretože aj tak nedokážeme vytvoriť lepšie. Zachovanie týchto je spoločnou podmienkou pre zachovanie a ďalší vývoj národa. Lebo národ, ktorý svoje pamiatky nechá zaniknúť, sám sebe pripravuje náhrobok. V dôsledku ich straty sa naša minulosť stáva prázdnejšou, prítomnosť chudobnejšou a budúcnosť pochybnejšou.“
 

 

Aj dnešní pamiatkari, rovnako ako tí minulí, sú ľudia odborníci, znalci a nadšenci, ktorí dávajú svojej každodennej práci hlbší zmysel. Často však sú to moderní Sizyfovia, ktorí znovu a znovu bojujú za ich existenciu, proti nesprávnym názorom na ich opravu alebo užívanie spôsobom, ktorý ich ničí.
 

To, čo sa nezmenilo a markantne sa ukazuje, sú stovky nadšených pamiatkarov, ktorí sa pokúšajú zachrániť hodnoty minulosti často temer proti vôli a záujmom celého národa, dokonca proti vôli jeho ľahostajných predstaviteľov. Tí, ktorí tak robia, sú si vedomí toho, že napriek všetkému ľudia rozhodujú o osude pamiatok, preto sa usilujú presadiť názor, že aj diela poznačené nánosmi minulosti majú svoje nezastupiteľné miesto v modernej spoločnosti, pretože spoluvytvárajú prirodzený svet, ktorý musíme chrániť ako podstatu našej ľudskosti.
 

 

text: Viliam Mazanec