Skanzeny v súčasnej dobe predstavujú obľúbenú formu prezentácie ľudovej architektúry vo viacerých krajinách i na Slovensku. Prvé múzeum v prírode na svete ^[1] vzniklo v roku 1891 vo švédskom „Skansene“ – mestskej časti Štockholmu. ^[2]
 

Záujem o ochranu pamiatok ľudovej architektúry na Slovensku sa objavil v druhej polovici 19. storočia a súvisí s vystavovaním objektov na významných medzinárodných akciách. Dôležitou bola najmä Národopisná výstava českoslovanská v roku 1895 v Prahe, ktorá približovala obraz života dedinského ľudu v Čechách a na Slovensku. Slovensko bolo zastúpené domom z Oravy a usadlosťou z Čičmian. Na ich realizácii sa podieľal významný slovenský architekt Dušan Jurkovič, ktorý v roku 1905 inicioval aj myšlienku vybudovať na Slovensku prvé múzeum v prírode. ^[3]
 

Na Slovensku sa urobili prvé kroky k budovaniu skanzenu v 20tych až 30tych rokoch 20. storočia. Prvým pokusom o ochranu ľudových stavieb ich premiestnením bola v rokoch 1927- 1939 obnova a prevezenie štyroch kostolov z východného Slovenska do Bardejovských Kúpeľov ^[4], Košíc ^[5], Prahy a Hradca Králové ^[6].
 

Myšlienka opäť ožíva až koncom 50tych rokoch 20. storočia a to aj Deklaráciou o múzeách v prírode z roku 1957, ktorá stanovila hlavné zásady výstavby a činnosti skanzenov. ^[7]
 

Na Slovensku bola ako prvá sprístupnená Expozícia ľudovej architektúry v Bardejovských Kúpeľoch (ako súčasť Šarišského múzea v Bardejove) v roku 1965.^[8] Postupne bolo vytvorených 10 lokalít a v nich sa sústredili jednotlivé objekty ľudovej architektúry.
 

Skanzeny - múzeá v prírode sa usilujú o vedeckú interpretáciu spôsobu života a kultúry v minulosti formou špecifickej expozície vo voľnej prírode. Zhromažďujú, odborne spracúvajú, dokumentujú a konzervujú pamiatky ľudovej architektúry v geografických a historických súvislostiach. Na Slovensku vznikli rôznorodé a vnútorne diferencované kultúrne regióny, župy a stolice. Na našom území sa sčasti rozprestieralo 20 zo 71 žúp bývalého Uhorska. Skanzeny tvoria významnú formu ochrany ľudových stavieb jednotlivých regiónov. ^[9]
 

Cieľom múzeí v prírode je priblížiť hosťovi atmosféru autentického spôsobu života ľudí v prostredí historickej krajiny. ^[10] Ide však už o štylizované prostredie. Ochrana pamiatok tu bola vykonaná transferom – prevezením = zámerne vybraný súbor stavieb, reprezentujúci ľudovú kultúru danej oblasti, prenesený do vhodného terénu a rozmiestnený a vybavený tak, aby objekty mohli byť chránené pre potreby vedy a kultúry. ^[11]
 

Výhodami metódy sú:
 

- záchrana pamiatky ľudovej architektúry pred nevyhnutnou skazou hroziacou na mieste jej vzniku,
 

- možnosti maximálneho využitia pamiatky pre účely osvetovo-kultúrne, možnosť racionálnej prevádzky,
 

- možnosť odbornej údržby pamiatky a okamžitého ochranného zásahu. ^[12]
 

Nevýhodami sú:
 

- porušenie proveniencie pamiatky ako základného znaku historického dokumentu,
 

- porušenie pôvodného prostredia pamiatky a priestorových súvislostí, a riziku neadekvátneho „nového“ prostredia,
 

- náklady na premiestnenie a pomerne vysoké náklady pre realizáciu i prevádzku múzea,
 

- možnosť záchrany len nepatrného množstva ohrozených objektov. ^[13]
 

 

 

text: Viliam Mazanec