- Úvodná strana
- Pamiatková ochrana na Slovensku
- Osobnosti pamiatkovej ochrany na
Slovensku - Osobnosti slovenského múzejníctva
- Múzeá
- Galérie
- Skanzeny
- Slovník pojmov
- Bibliografia
- Autori
- Fotografi
- Partneri
- Kalvárie a krížové cesty
- Parky a záhrady
- Cintoríny
- Literárne pamiatky
- Kúpeľná architektúra
- Pamiatky v okolí Slovenska
- Portál / Tvorca
- Sponzori
- Kontakt
obec Detva, okres Detva, Banskobystrický kraj
Klasicistický kostol postavený v rokoch 1804 - 1805 (1803 - 1806). Upravili ho v roku 1823. Sakrálny objekt postavili na mieste renesančného kostola z rokov 1662 - 1664, z ktorého do novostavby prebrali vežu. Opravovaný bol v 20. storočí. Priestor má pôdorys do tvaru kríža, pričom oltárny uzáver smeruje na východ a veža na západ. Ide o jednoloďový kostol s rovným uzáverom presbytéria, ktoré má po oboch stranách sakristie a na poschodí oratórium s emporou, veža je čiastočne vysunutá. Interiér je zaklenutý pruskými klenbami. Okolo troch strán lode obieha empora. [1] Veža s nárožnými piliermi má zvonovitú strechu, ktorá dosadá na terčíkovú podstrešnú rímsu. Nárožia majú kvádrovanie. Na fasáde kostola sa nachádza bronzová pamätná tabuľa s bustou Karola A. Medveckého, ktorý pôsobil ako kňaz v Detve v rokoch 1899 - 1901.
Klasicistický hlavný oltár je z roku 1823. Uprostred má obraz sv. Františka. Klasicistický ľavý bočný oltár je z prvej polovice 19. storočia. Uprostred má obraz svätca a svätice. Klasicistický pravý bočný oltár sv. Jána Nepomuckého z prvej polovice 19. storočia je riešený podobne. Kazateľnica zo začiatku 19. storočia má znaky doznievajúceho luisézu, v parapete reliéfne scény a na vrchole sochu Mojžiša. Barokové obrazy smrti sv. Františka, sv. Antona Paduánskeho, Nanebovzatia Panny Márie, Panny Márie Pasovskej a sv. Františka z 18. storočia. Obraz sv. Cyrila a Metoda od Jozefa Božetecha Klemensa je z druhej polovice 19. storočia. [2]
Zvon vo veži z roku 1854 je od V. Littmanna z Banskej Bystrice. [3]
Prvý renesančný kostol hoci bol pomerne veľký, svojmu účelu slúžil len 150 rokov. Základný kameň prvého kostola bol požehnaný farárom Jurajom Kolossym 24. mája 1662 a jeho stavba uprostred obce bola ukončená na Vianoce v roku 1664. O slohu kostola sa nezachovali zmienky, ale zachovali sa rozmery: dĺžka 26 m, šírka 15 m a výška 9 m. Kostol bol celý zaklenutý tehlovou klenbou. V nasledujúcom období bol v kostole dostavaný chór, kazateľnica a organ. Práce boli definitívne ukončené až na konci 80. rokov 17. storočia. Ich postup zdržali nepokoje počas Tökölyho povstania. Dokončený chrám prišiel v roku 1689 konsekrovať ostrihomský pomocný biskup Blažej Jaklin. Starý kostol, pri ktorom sa nachádzal aj cintorín, bol chránený múrom, ktorý mal na rohoch ozdobné bašty. Múr tiež zbúrali a materiál použili na stavbu. [4] Pre rýchly populačný prírastok obyvateľstva už koncom 18. storočia početným veriacim nestačil, preto ho zbúrali a na jeho mieste v rokoch 1803 - 1806 postavili nový, väčší kostol. [5]
Stavbu kostola realizoval detviansky farár, dekan a honorárny kanonik Ján Dlholuczký. Ním bol nový kostol požehnaný a do užívania uvedený 30. novembra 1806. V ten istý deň bol v ňom ako prvý pokrstený istý Ondrej Gonda. Až po skompletizovaní celkového vybavenia interiéru konsekroval kostol 18. mája 1823 banskobystrický diecézny biskup Anton Makay. Vežu dal farár Ján Štrba v roku 1829 nadstaviť a pokryť meďou. [6]
Dĺžka kostola je 40 m a šírka v priečnej lodi je 19 m. Svätyňa je štvorcová s výrazným víťazným oblúkom. Pred svätyňou je priečna loď. Nad priestorom pozdĺžnej a priečnej lode je plytká kupola. Vzadu je murovaný organový chór s emporou okolo troch strán. Empora zvykla byť v kostoloch iba na západnej strane. V detvianskom kostole bola vybudovaná z troch strán, pravdepodobne pre veľký počet veriacich v kostole. [7]
Farár Štefan Pitrof dal v roku 1889 obnoviť kostol zvonku i zvnútra, ale práca bola požiarom zo septembra 1895 zničená, preto dal kostol v roku 1899 opäť vymaľovať a obnoviť oltáre. V roku 1913 vymaľoval interiér kostola maliarsky umelec Michal Blaškovič - Báthory. Zároveň boli pozlátené obrazy krížovej cesty, oltáre, sochy a svietniky. Kostol bol prekrytý eternitom. Elektrina bola do kostola zavedená v roku 1928. Zámožná vdova Antónia Vagačová zakúpila v roku 1930 do bočnej kaplnky kostola nový oltár Lurdskej Panny Márie, ktorý vyhotovil banskoštiavnický sochár Viliam Šteffek. [8]
Počas druhej svetovej vojny bol kostol poškodený granátom, ktorý padol do okien v sakrisii, pričom boli zničené všetky omšové rúcha. Kostol bol čiastočne opravený až v roku 1949. [9]
Rekonštrukcia.
Kostol je zapísaný v Ústrednom zozname pamiatkového fondu (ÚZPF) SR pod číslom 1089/0. [10]
Arcidekan Martin Láclavík po svojom príchode v roku 1961 našiel kostol v zúboženom ošarpanom stave a bez peňazí. Hneď začal s vybavovaním potrebných povolení pre jeho opravu. Urobila sa nová elektroinštalácia a nové ozvučenie. Po viac než 50 rokoch sa dal kostol v roku 1962 znovu vymaľovať. Maľbu realizoval František Buday z Bratislavy. Zároveň majster rezbár Michal Rýdzi, taktiež z Bratislavy, pozlátil oltáre a kazateľnicu. Staré, takmer 150-ročné lavice boli úplne napadnuté červotočom. Nové lavice z červeného smreka urobil v roku 1974 majster Jozef Krnáč, stolár z Detvy. [11]
V roku 1978 si kostol vyžadoval opäť generálnu opravu. Eternit na streche už bol na mnohých miestach poškodený, takže do kostola zatekalo. Strechu prekryli medeným plechom. Prácu uskutočnil miestny majster Vincent Chamula so svojou skupinou. Poškodená bola i vonkajšia fasáda kostola, ktorý nanovo omietol majster Halaj z Kriváňa. Celá oprava si vyžiadala takmer milión československých korún. [12]
Stav kostola je dobrý. Slúži svojmu účelu.
Stojí v centrálnej časti mesta.
[1] GÜNTHEROVÁ, Alžbeta et al.: Súpis pamiatok na Slovensku I. Bratislava: Obzor, 1967. s. 290.
[2 - 3] GÜNTHEROVÁ, Alžbeta et al.: Súpis pamiatok na Slovensku I. s. 290.
[4] Podpoľanie je oblasť situovaná na južných a juhovýchodných svahoch najvyššieho sopečného pohoria na Slovensku - Poľany, územie na rozhraní medzi Slovenským rudohorím a Slovenským stredohorím. Roztratené osídlenie po svahoch nečinného vulkánu predstavuje špecifiká, ktoré výrazne ovplyvňovali život miestnych obyvateľov. Rozsiahla časť Zvolenskej kotliny dostala svoj rázovitý charakter vďaka kopaničiarskej kolonizácii 17. storočia. Farnosť v Detve bola oficiálne zriadená v roku 1644. V prvej polovici 17. storočia sa napriek neustálemu tureckému nebezpečenstvu začalo vplyvom kopaničiarskej kolonizácie rozvíjať roztratené osídlenie na území Vígľašského panstva. Na východ od hradu Vígľaš sa v tom čase nenachádzalo trvalé sídlo, hoci obyvatelia panstva územie už dobre poznali a hospodársky využívali. V horských a podhorských oblastiach Podpoľania postupne vznikali dočasné obydlia a hospodárske stavby. Postupom času sa sezónne hospodárstva stali základom trvalých kopaničiarskych sídlisk. Centrom kopaničiarskej kolonizácie na území Vígľašského panstva sa stala Detva, ktorá bola založená priamo na podnet svojho zemepána Csákyho. Na jeho podnet sa sem sťahovali obyvatelia okolitých dedín, klčovali lesy na okolí majera a stavali si domy. V roku 1636 boli Ladislavom Csákym vymenovaní lokátori Juraj Holec a František Péchy, aby vystavali v údolí detvianskeho potoka dedinu. O dva roky neskôr už existovala nová usadlosť pre komorských uhliarov, ktorá bola neskôr identifikovaná ako Detva. Prvými osadníkmi novej oblasti boli pôvodní obyvatelia z okolitých dedín Očová a Zvolenská Slatina. Prisťahovalcami, ktorí na Podpoľanie prišli v čase valaskej kolonizácie, boli pastieri prichádzajúci z Oravy, Liptova a východoslovenských stolíc a osídľovali vyššie položené lokality. Pred tureckým nebezpečenstvom tu nachádzali nový domov aj obyvatelia z južných stolíc, najmä Novohradu a Hontu. Krátko po založení Detvy v roku 1638, sa objavili pokusy zapojiť ju do cirkevnej správy. Detva vznikla v zložitom období reformácie a rekatolizácie, čo sa prejavilo na jej cirkevnom vývoji. V najstaršom období patrila pod správu Ostrihomskej arcidiecézy, zvolenského archidiakonátu a očovskej farnosti, ktorá bola v tom čase v rukách evanjelikov. Očovskí farári sa však pre rozľahlosť vlastnej farnosti nemohli dostatočne starať o duchovné potreby Detvanov, a preto Detva dostala samostatnú duchovnú správu. Povolaním členov Spoločnosti Ježišovej (jezuitov) z Banskej Bystrice v prvej polovici 17. storočia sa rod Csákyovcov snažil o vytvorenie katolíckej oblasti na Podpoľaní, ktorá mala byť akousi protiváhou voči susedným evanjelickým oblastiam. Stála jezuitská misia, ktorú riadil Michal Lucsics, spravovala novozaloženú farnosť v dedine. V roku 1638 František Péchy daroval v Detve kúriu s pozemkami pre potreby fary. V darovanej budove bolo zriadené sídlo farnosti a až do postavenia kostola v nej bola aj provizórna kaplnka. Pôvodná drevená budova bola prestavaná na budovu z trvalých stavebných materiálov až v roku 1763. Farnosť bola oficiálne zriadená v roku 1644 ostrihomským arcibiskupom Jurajom Lippayom. Okrem jezuitov pôsobili v mladej osade aj františkáni, ich služba v Detve zanechala trvalú pamiatku v podobe patrocínia (zasvätenia) Kostola sv. Františka Assiského. Duchovný život podporovali miestni zemepáni, ktorí na začiatku 60. rokov 17. storočia darovali viaceré pozemky, polia a lúky na založenie a výstavbu kostola. Miestne bratstvo františkánov nemalo k dispozícii základinu, majetok na chod farnosti spravovali prostredníctvom inšpektorov. Ich odchod z detvianskej farnosti pravdepodobne súvisí s patentom Jozefa II. o zrušení kláštorov. Premena malej osady na zemepanské mestečko je úzko spätá s dominantným podielom rímskokatolíckeho obyvateľstva v regióne. O nekatolíkoch žijúcich na Podpoľaní sa v prameňoch dozvedáme len sporadicky. Detviansky farár Anton Okolicsányi v kánonickej vizitácii z roku 1781 uviedol, že v Detve nikoho nepriviedol ku katolicizmu, keďže všetci vo farnosti boli katolíci a nevyskytovali sa ani žiadne zmiešané manželstvá. Až v polovici 19. storočia sa v Detve výraznejšie objavili aj príslušníci ďalších konfesií. Po vzniku Banskobystrickej diecézy v roku 1776 sa detvianska farnosť stala súčasťou dolnozvolenského vicearchidiakonátu a očovského dekanátu. Po úprave cirkevnoprávneho členenia diecézy v roku 1821 patrila Detva do katedrálneho archidiakonátu a zvolenského dekanátu. Posledná výrazná zmena územného členenia diecézy, ktorá sa dotýkala Detvy, nastala v roku 1995, keď bol zo zvolenského dekanátu vyčlenený dekanát Detva. Do tohto dekanátu v súčasnosti patria farnosti Detva, Detvianska Huta, Hriňová, Kriváň, Očová, Stožok, Vígľašská Huta-Kalinka, Zvolenská Slatina a duchovná správa kapucínov na Raticovom vrchu. Pre detviansku farnosť a jej obyvateľov bolo už od jej začiatkov charakteristické, že na rozľahlom území vznikli početné malé usadlosti, v ktorých žilo veľké množstvo obyvateľstva, o ktorých sa mohlo starať len niekoľko duchovných. Na konci 90. rokov 18. storočia sa stretávame s prípadmi, keď sa veriaci sťažovali detvianskemu farárovi Jánovi Dlholuczkému, že im v mnohých situáciách chýba starostlivosť duchovného. Problém malo v roku 1790 sčasti riešiť vytvorenie tzv. lokálnej kaplánskej stanice, neskôr v roku 1804 vznik farnosti v Detvianskej Hute, čo malo zjednodušiť vysluhovanie sviatostí a pastoračnú činnosť duchovných. Aj napriek tomu cesta najvzdialenejších filiálok detvianskej farnosti do Detvy trvala až 6 hodín pešej chôdze. Na ďalekých lazoch síce stále chýbali kaplnky, kde by veriacim mohli byť vysluhované sviatosti, ale aspoň čiastočne tieto miesta a ich úlohu nahrádzali zvonice, pri spoločnej modlitbe veriacich počas slávení rôznych pobožností. Podobnú úlohu plnili aj vysoké vyrezávané kríže. Dejiny farnosti.https://faradetva.sk/o-nas/historia/dejiny-farnosti-detva (14.4.2025)
[5 - 9] Kostol sv. Františka Assiského. https://faradetva.sk/o-nas/sakralne-objekty/farsky-kostol-sv-frantiska-z-assisi-v-detve (14.4.2025)
[10] www.pamiatky.sk (14.4.2025)
[11 - 12] Kostol sv. Františka Assiského. https://faradetva.sk/o-nas/sakralne-objekty/farsky-kostol-sv-frantiska-z-assisi-v-detve (14.4.2025)
www.detva.sk
48.560243, 19.418188
48°33'36.9"N 19°25'05.5"E