Lokalita
obec Divín, okres Lučenec, Banskobystrický kraj

História a stavebný vývoj
Kostol postavili v roku 1657 na staršom gotickom základe. Opravený bol v roku 1860 a zväčšený v roku 1909. Pôvodne jednoloďový sakrálny priestor s presbytériom s polygonálnym uzáverom, s pristavanými bočnými loďami, s predstavanou predsienkou a dvoma vežami na štítovom priečelí. Hlavná loď je zaklenutá valenou klenbou s lunetami. Bočné lode sú od hlavného priestoru odčlenené vstavanou emporou. Fasády sú hladké. Presbytérium je v exteriéri spevnené opornými piliermi. Veže sú zakončené barokovými baňami s laternou. Okolo kostola je opevnenie na obdĺžnom pôdoryse s nárožnými obrannými vežičkami zo 17. storočia. ^[1]
 

Zariadenie interiéru je z roku 1909. Zo starého inventára sa zachovalo niekoľko sôch. ^[2]
 

Divínsky kostol Všetkých svätých je jeden z najstarších kamenných svedkov novohradskej histórie. Vznik väčšiny kostolov a fár na území tomajovského panstva, ktorého súčasťou bol Divín, spadá do záveru 13. a prvej polovice 14. storočia. K najvýznamnejším cirkevným stavbám patril veľký ranogotický Kostol sv. Juraja v Starej Haliči, postavený okolo roku 1300. Z rovnakého obdobia zrejme pochádza aj skromnejší kostolík v Dobroči, vzdialený len 3 km od Divína. V počiatočnom období existencie obce, pred výstavbou vlastného kostola, pravdepodobne plnil funkciu farského chrámu tiež pre Divín. Zachované historické pramene naznačujú, že výstavba farského kostola sa uskutočnila až s istým časovým odstupom po výstavbe hradu a založení podhradskej obce. Hrad a obec sú prvýkrát v písomných prameňoch doložené listinou zo dňa 2. apríla 1329. V nej sa kostol ešte nespomína a Divín sa neobjavuje ani v registri fár odvádzajúcich pápežský desiatok z rokov 1332 - 1337. Až v listinnej zmienke z roku 1393 sa spolu s hradom a podhradím spomína aj fara s kostolom. Farnosť Divín sa potom opätovne samostatne uvádza v súpise fár Ostrihomského arcibiskupstva v roku 1397. Zachované pramene teda s veľkou pravdepodobnosťou vymedzujú dobu vzniku divínskej fary a najstaršieho kostola v období od 30. rokov 14. storočia do jeho konca (1337 - 1393). ^[3]
 

Tradícia hovorí, že podhradie s kostolom bolo zničené počas „husitských potuliek“ v polovici 15. storočia, historicky správnejšie skôr bratrícko-jiskrových vojenských operácií v Novohrade, ktoré vyvrcholili známou bitkou pri Lučenci (1451). Rok 1440 ako dátum poškodenia kostola však historicky hodnoverne doložený nie je. Po nešťastnej bitke pri Moháči sa postupne celý Novohrad dostal pod tureckú nadvládu. Odolával len hrad Divín. Pri pokusoch o jeho dobytie v roku 1554 bol kostol ťažko poškodený, lebo Turci znechutení neúspechom pri dobýjaní hradu sa rozhodli, že vyrabujú a vypália aspoň osadu pod hradom s kostolom. ^[4]
 

Ján Balassa, majiteľ hradu v druhej polovici 16. storočia, dal kostol opraviť. Keďže sám bol už vychovávaný v novom – Lutherovom vierovyznaní, vyhnal katolíckeho kňaza, na jeho miesto doviedol evanjelického kazateľa a farnosť sa stala evanjelickou. Počas vlády Turkov v Divíne (1575 - 1593) sa počet obyvateľov v obci pod hradom výrazne zmenšil. Časť obyvateľstva bola Turkami odvlečená do otroctva. Či farnosť prežila toto obdobie, nie je známe. Po oslobodení Divína z rúk Turkov bol hrad a s ním i kostol na rozkaz krajinského snemu obnovený na trovy Turčianskej stolice. ^[5]
 

Počas stavovských povstaní v Uhorsku bol kostol opäť spustošený Bocskayovými hajdúchmi (1605). V roku 1621 je Divín ešte stále zaznamenaný ako luteránska cirkevná obec. Významnú zmenu urobila vdova po Imrichovi II. Balassovi Judita, rodená Bosniaková, keď v roku 1639 vyhnala evanjelického farára a v podhradí prijala katolíckeho kňaza. Obyvateľstvo sa potom rekatolizovalo. V tom čase sa v Novohrade objavili aj misionári – jezuiti, ktorí tu pôsobili niekoľko rokov. Od roku 1647 je Divín opäť katolíckou farnosťou s vtedajším farárom Jurajom Barrošom, ktorým sa začína rad katolíckych farárov až do súčasnosti. ^[6]
 

Rozsiahle úpravy kostola v 17. storočí sa spájajú s menom hradného pána Imricha III. Balassu. V roku 1657 dal rozšíriť loď pôvodného gotického kostola. Okrem toho celý areál opevnil obranným múrom s dovnútra otvorenými baštami v nárožiach. Streleckú obranu umožňoval jeden rad štrbinových strieľní, pravidelne rozmiestnených po celom obvode opevnenia. Opevnenie divínskeho kostola však nad väčšinu súdobých obranných múrov vyniká početnými strieľňami a nárožnými baštami. Tie sú podobne, ako veže kaštieľa v Divíne, menšou a zjednodušenou kópiou bášt forgáčovského kaštieľa v Haliči. Najbližšou obdobou divínskej fortifikácie je ešte rozsiahlejšie opevnenie okolo kostola Nanebovzatia Panny Márie v Prievidzi. ^[7]
 

Imrich III. Balassa sa však do histórie Divína zapísal skôr negatívne, keď svojimi zločinmi a násilnosťami vyvolal hnev a odvetu cisára. Obec a hrad Divín boli viackrát obliehané, a najmä v rokoch 1674 a 1679 aj spolu s kostolom veľmi poškodené. Kostol bol potom na cisárov príkaz znovu opravený na Balassove útraty. ^[8]
 

Po roku 1686, keď sa majiteľom divínskeho panstva stal Štefan I. Zichy, nastali pre vtedy už mestečko (od roku 1650 právo mýta a jarmočné právo, ktoré mestečku udelil Imrich III. Balassa) oveľa lepšie, pokojnejšie časy. Nový zemepán gróf Štefan I. Zichy priniesol požehnanie a pokoj obyvateľom Divína. Rod Zichyovcov bol pokojamilovný, mravne založený a katolícky. Stal sa dobrým patrónom mestečka i jeho kostola. Z pokojného života bol Divín vyrušený za Rákócziho povstania v roku 1708. Zachovala sa informácia, že do opevneného kostolného areálu sa na začiatku 18. storočia uchýlil po prehratej bitke pri Trenčíne jeden z Rákócziho veliteľov Čajaghy a odtiaľto robil výpady proti cisárskym vojskám na okolí. Divín opustil až po uzavretí szatmárskeho mieru v roku 1711. Potom už nastal postupný rozkvet mestečka, teda aj kostola. V marci 1722 sa však vzmáhajúci Divín stal obeťou veľkého požiaru, ktorý zničil kostol a veľa domov. Podľa vizitácie z roku 1731 bol obnovený kostol zasvätený k úcte Všetkým Svätým. Až gróf Karol I. Zichy, ktorý z funkcie zemepána mal aj povinnosti patróna nad cirkevnými záležitosťami, dal kostol opraviť. Oprava sa veľmi pretiahla a až v roku 1733 daroval spomínaný gróf 250 zlatých na stavebné práce na veži. V tom čase kostol skrášľovalo 5 vzhľadných oltárov. Na jednom z nich pod vežou stála z dreva vyrezaná socha Preblahoslavenej Panny Márie, ktorú pravdepodobne ešte aj s jedným malým zvonom v roku 1548 dopravil z hradu Čabraď vtedajší hradný pán Melchior Balassa. ^[9]
 

Ďalší veľký požiar v roku 1773 znamenal nové nešťastie pre podhradskú obec a jej obyvateľov. Podstatné zmeny a úpravy kostola v Divíne sa uskutočnili koncom 19. a hlavne v priebehu 20. storočia. Ich priebeh a štruktúra charakterizujú postoje správcov farnosti, ale i situáciu v mestečku pod hradom Divín. Začiatkom 20. storočia sa stal kostol vzhľadom na veľkosť farnosti tesný, preto sa vtedajší farár Benedikt Sokolovský obrátil so žiadosťou o zväčšenie farského kostola na patróna grófa Jána Zichyho. V roku 1909 dal gróf kostol v Divíne rozšíriť, pričom boli strhnuté klenby v presbytériu a v lodi, loď bola úplne prestavaná. V pôvodnom stave sa zachovali len sakristia, obe veže a predsieň. Ako uvádza kanonická vizitácia farnosti z roku 1912, po tejto prestavbe pojal kostol 2700 návštevníkov. Zápisnice z kanonických vizitácií z 18. a 19. storočia poskytujú určitú predstavu o kostole a jeho vnútornom zariadení pred prestavbou v roku 1909. Kostol bol jednoloďový s polygonálne ukončeným presbytériom, ku ktorému bola pristavaná renesančná sakristia. Na západnej strane stáli dve veže a pred nimi priestranná predsieň. Pod loďou bola krypta. Všetky priestory kostola boli zaklenuté, na západnej strane lode bol organový chór. Steny boli vybielené vápnom, bez nástenných malieb, dlažba bola tehlová. Do kostola sa vchádzalo dvoma vchodmi. Veže mali baňaté strechy, pokryté medeným plechom. Na vežiach boli štyri zvony a hodiny. ^[10]
 

Vnútornú výbavu kostola tvorilo päť oltárov. Hlavný oltár bol zasvätený Všetkým svätým, bočné oltáre v lodi sv. Krížu a sv. Barbore, oba s kamennými menzami. Dva oltáre pod vežami boli zasvätené Panne Márii a sv. Jánovi Nepomuckému. K interiérovému zariadeniu kostola patrila krstiteľnica z červeného mramoru, dve spovednice, kazateľnica a organ s ôsmimi mutáciami. Z celého zariadenia ostalo iba niekoľko sôch, a to sv. Petra, sv. Pavla a Jána Krstiteľa pravdepodobne zo 17. storočia, ktoré pôvodne zdobili hlavný oltár. Zachovalo sa tiež niekoľko menších sôch, ktoré stoja v nikách na fasáde farskej budovy. Asi najhodnotnejšou zachovanou sochou je Madona prinesená údajne vojakmi Melchiora Balassu z hradu Čabraď v roku 1548. Čabradská Panna Mária zdobila oltár pod vežou celé stáročia. ^[11]
 

Kostol po prestavbe v roku 1909 dostal tri nové oltáre, kazateľnicu a nový organ. Vymaľoval ho v roku 1915 akademický maliar Ďurkovič z Lučenca. Za pôsobenia farára Jána Neymana bola zakúpená krížová cesta (1920). Obranný múr kostola spolu so štyrmi rohovými vežičkami obnovili v roku 1931 za pôsobenia farára Ľudovíta Tihanyia. Na pamiatku tejto úpravy boli na kostolnom dvore zasadené štyri lipy a tieto „pokrstili“ na počesť štyroch evanjelistov – Matúša, Mareka, Lukáša a Jána. Napríklad pred sakristiou stál „Matúš“. Lipám sa však dostalo len primitívneho ošetrenia a po roku 1970 ich povytínali. ^[12]
 

Kostol bol elektrifikovaný v roku 1932. Pod svätyňou sa nachádzala krypta, v ktorej boli v 18. storočí uložené pozostatky bývalých zemepánov Törökovcov a rodiny Kuchynkovcov z neďalekých Podrečian. Pri renovácii kostola v roku 1909 krypta nemala dostatočnú ochranu, a tak bola nepozvanými hosťami, ktorí do nej vnikli, znehodnotená. V roku 1942 farár Ján Páva dal kostol vydláždiť a tým sa i vchod do krypty zakryl. Za pôsobenia tohto farára boli zamurované aj dva pôvodné bočné vchody a na ich mieste sú doteraz oltáriky Sedembolestnej Panny Márie a sv. Jozefa. V tom čase boli vystavané horné i dolné schody, a tiež bol prestavaný a opravený vchod do kostola – tzv. babinec. V roku 1949, za pôsobenia farára Pavla Svorada, sa v divínskej farnosti konali sväté misie v týždni od 19. do 27. marca. ^[13]

Pamiatková ochrana
Rekonštrukcia.
 

V roku 1969 maľby kostola obnovil maliar Wagner z Prešova. Všeobecná mienka o jeho práci bola podľa farskej kroniky negatívna, lebo vraj maľbu akademického maliara Ďurkoviča z roku 1915 len znehodnotil. O desať rokov neskôr, po roku 1979, teda po obnove interiérov kostola, nasledovala oprava jeho vonkajšieho vzhľadu. ^[14]
 

V rokoch 1980 - 1981 bol vymenený eternit (druh krytiny z azbestocementovej bridlice) na streche kostola a šindle na opevnení, elektrifikovali sa veže a zvony. V roku 1982 pokračovala oprava kostola, tentokrát boli zrekonštruované múry opevnenia. Obnovu za pomoci hlavne miestneho obyvateľstva riadil dr. Gabriel Krúdy z Lučenca, ktorý chcel preskúmať spodné časti kostola, najmä spomínanú kryptu, čo mu z dobových politických príčin nebolo umožnené. ^[15]
 

Na južnej strane kostola sa nachádzajú prezentované základy zaniknutej stavby, azda kaplnky alebo sakristie z 18. storočia. V roku 1992 sa po 43 rokoch opäť konali sväté misie, ktoré viedol misionár Ľudovít Michalovič v čase od 1. do 8. marca. Na pamiatku týchto misií je pri vchode postavený misijný kríž, na ktorom sú vyryté pamätné dátumy oboch misií. ^[16]
 

V roku 1993 bola vykonaná úprava vonkajšej časti kostola, ktorá je zachovaná dodnes a v roku 1998 bol kostol plynofikovaný. V roku 2006 bola strecha kostola opätovne premaľovaná a jej podoba je zachovaná dodnes. ^[17]

Súčasný stav a využitie
Stav kostola je veľmi dobrý. V súčasnosti je kostol v Divíne udržiavaný, denne sa v ňom konajú služby božie.

Prístup
Stojí v juhozápadnej časti obce.
 

Pod zrúcaninami starého divínskeho hradu, na miernom vŕšku v centre obce, vedľa historického námestia.