- Úvodná strana
- Pamiatková ochrana na Slovensku
- Osobnosti pamiatkovej ochrany na
Slovensku - Osobnosti slovenského múzejníctva
- Múzeá
- Galérie
- Skanzeny
- Slovník pojmov
- Bibliografia
- Autori
- Fotografi
- Partneri
- Kalvárie a krížové cesty
- Parky a záhrady
- Cintoríny
- Literárne pamiatky
- Kúpeľná architektúra
- Pamiatky v okolí Slovenska
- Portál / Tvorca
- Sponzori
- Kontakt
Kostoly späť
Dlhé nad Cirochou - Kostol sv. Anny
Rímskokatolícka konfesia
Lokalita
obec Dlhé nad Cirochou, okres Snina, Prešovský kraj
obec Dlhé nad Cirochou, okres Snina, Prešovský kraj
História a stavebný vývoj
Pôvodne gotický kostol postavený v polovici 15. storočia. Prestavaný a preklenutý bol v druhej polovici 18. storočia. Opravili ho v roku 1839. Je to pozdĺžny jednoloďový priestor s polygonálnym uzáverom presbytéria, pristavanou sakristiou a predstavanou vežou. V presbytériu je pôvodná gotická klenba s jedným poľom krížovej rebrovej klenby s jednoduchým svorníkom. [1] Na svorníku sa nachádza štít, z ktorého plasticky vystupuje dvojkríž bez trojvršia. Používal sa v tejto forme ako tzv. panovnícky erb uhorských kráľov. [2] Rebro je raz vyžľabené. Sakristia je zaklenutá valenou klenbou. V lodi sú dve polia krížovej klenby s medziklenbovými pásmi. Fasády sú hladké, členené štíhlymi vysokými polkruhovo zakončenými oknami, presbytérium má dvojstupňové oporné piliere, na severnej a západnej strane lode sú jednostupňové oporné piliere. Veža s lomenými oknami na západnom priečelí je upravená klasicisticky. [3] Zastrešená je ihlancom, ktorý dosadá na trojuholníkové štíty.
Pôvodne gotický kostol postavený v polovici 15. storočia. Prestavaný a preklenutý bol v druhej polovici 18. storočia. Opravili ho v roku 1839. Je to pozdĺžny jednoloďový priestor s polygonálnym uzáverom presbytéria, pristavanou sakristiou a predstavanou vežou. V presbytériu je pôvodná gotická klenba s jedným poľom krížovej rebrovej klenby s jednoduchým svorníkom. [1] Na svorníku sa nachádza štít, z ktorého plasticky vystupuje dvojkríž bez trojvršia. Používal sa v tejto forme ako tzv. panovnícky erb uhorských kráľov. [2] Rebro je raz vyžľabené. Sakristia je zaklenutá valenou klenbou. V lodi sú dve polia krížovej klenby s medziklenbovými pásmi. Fasády sú hladké, členené štíhlymi vysokými polkruhovo zakončenými oknami, presbytérium má dvojstupňové oporné piliere, na severnej a západnej strane lode sú jednostupňové oporné piliere. Veža s lomenými oknami na západnom priečelí je upravená klasicisticky. [3] Zastrešená je ihlancom, ktorý dosadá na trojuholníkové štíty.
Polkruhový vstupný portál je datovaný rokom 1839. Vnútorné zariadenie je neogotické. Kazateľnica a krstiteľnica pochádzali zo začiatku 19. storočia. [4] Chór z pevného materiálu postavený v roku 1810 nesie prvky barokového slohu. Je na ňom umiestnený organ, ktorý vyrobila organová továreň bratov Riegerovcov v Budapešti. [5]
Kostol bol kedysi zasvätený úcte Najsvätejšieho tela Kristovho. Nachádzali sa v ňom tri oltáre, ktoré boli vyrezávané z dreva. V južnej časti svätyne sa nachádza podzemná krypta, ktorá pravdepodobne slúžila ako rodinná krypta patrónov kostola. Vchod do krypty bol zvnútra kostola a je už približne 200 rokov zamurovaný. Vo svätyni kostola sa nachádzala aj kazateľnica vyrobená z dreva. V druhej polovici 20. storočia pri oprave kostola praskla a bola odstránená. Kostol bol dlhé roky bez veže. Do roku 1838 bola veža iba drevená. Súčasná veža sa začala stavať v roku 1838 a stavali ju 36 rokov - do roku 1874. Vo veži sa dnes nachádzajú tri zvony. [6]
Nový Kostol sv. Joachima a sv. Anny bol postavený podľa projektu Ing. arch. Alberta Rybarčáka z Prešova. Začal sa stavať 24. mája 1991 a výstavba bola ukončená aj s úpravou okolia v júli 1993. Nový chrám je do priestoru začlenený tak, aby nekonkuroval postaveniu starého kostola, ktorý je svojou vysokou vežou miestnou a krajinárskou dominantou. [7]
Pamiatková ochrana
Rekonštrukcia.
Rekonštrukcia.
Kostol je zapísaný v Ústrednom zozname pamiatkového fondu (ÚZPF) SR pod číslom 117/1. [8]
Súčasný stav a využitie
Stav kostola je dobrý. V súčasnosti sa využíva ako dom nádeje (dom smútku). [9]
Stav kostola je dobrý. V súčasnosti sa využíva ako dom nádeje (dom smútku). [9]
Prístup
Stojí v centrálnej časti obce.
Stojí v centrálnej časti obce.
Fotogaléria
Poznámky
[1] GÜNTHEROVÁ, Alžbeta et al.: Súpis pamiatok na Slovensku I. Bratislava: Obzor, 1967. s. 303.
[2] Cirkev. www.dlhenadcirochou.sk/cirkev (27.4.2025)
[3 - 4] GÜNTHEROVÁ, Alžbeta et al.: Súpis pamiatok na Slovensku I. s. 303.
[5] Počiatky firmy RIEGER siahajú do roku 1844. Vtedy v Krnove fungovala malá organárska dielňa, v ktorej pracoval Franz Rieger, otec majiteľov v budúcnosti významného organárskeho podniku s názvom Gebrüder Rieger. Franz Rieger sa narodil 13. decembra 1812 v Sosnovej pri Krnove. Organárskemu remeslu sa vyučil vo Viedni u Josepha Seybertha (literatúra uvádza aj Andělskú Horu, Vindavu alebo Opavu). Do rodného kraja sa vrátil najneskôr v prvej polovici 40. rokov 19. storočia. V apríli 1844 kúpil dom v Krnove, v tom istom roku sa oženil s Rozáliou Schmidovou, dcérou súkeníckeho majstra a bol prijatý za krnovského mešťana. Do roku 1873 postavil údajne 32 organov s mechanickými traktúrami a zásuvkovými vzdušnicami. Jeho starší syn Otto, narodený 3. marca 1847 v Krnove, sa najprv vyučil v otcovej dielni. V roku 1864 odišiel do Viedne, aby sa zdokonaľoval v organárskom remesle u Jozefa Ullmanna, potom sa cez Bamberg dostal do Würtzburgu, kde pracoval u Martina Schlimbacha. Rovnakú cestou prešiel aj jeho mladší brat Gustav, narodený 1. augusta 1848 v Krnove. Po návrate z cudziny ich otec začlenil do svojho podniku, ktorý následne premenoval na „Franz Rieger & Söhne“. Spolupracoval s nimi aj po roku 1873, keď im zveril rodinný podnik, prakticky až do roku 1880. Franz Rieger zomrel v Krnove 29. januára 1885. Za zásluhy o rozvoj organárstva bol vyznamenaný Zlatým záslužným krížom s korunou. Firma Gebrüder Rieger vznikla v roku 1873. Odvtedy začali číslovať svoje nástroje číslami od jednotky. Bratia Otto a Gustav si po skúsenostiach v Nemecku uvedomili, že ak má byť ich podnikanie úspešné, nemôžu ďalej pokračovať v dielenskom spôsobe výroby, ale musia vybudovať moderný závod vybavený najmodernejšími strojmi a zariadením, ktorý dokáže konkurovať veľkým zahraničným firmám. Ďalšou ich ambíciou bolo predstaviť svoju prácu čo najskôr medzinárodnej verejnosti. Hneď prvý nástroj, označený opusovým číslom 1, poslali v roku 1873 na svetovú výstavu do Viedne, kde vzbudil pozitívny ohlas. Kľúčový význam pre ďalší vývoj firmy mala svetová výstava v Paríži v roku 1878, pre ktorú krnovský závod vyrobil dva väčšie reprezentatívne nástroje. Na oboch výstavách firma získala nielen ocenenia (1873 medaila za pokrok – Fortschrittsmedaile, 1878 zlatá medaila, diplom parížskej Národnej akadémie, rakúsky c. a k. záslužný kríž), ale hlavne prestíž a veľmi dôležité medzinárodné uznanie. V roku 1879 začali bratia Riegrovci v Krnove stavať nové továrenské objekty na pozemku s rozlohou 15 000 m2, ktoré sa v ďalších rokoch rozrastali. V roku 1884 mal závod už veľkú pracovnú sálu pre 80 až 100 pracovníkov, rozľahlú organovú sálu, v ktorej sa dalo súčasne pracovať i na niekoľkých veľkých organoch, miestnosť na spracovanie koží, miestnosti pre montérov, ladičov, kovolejárov, výrobcov harmónií, rozsiahle sklady dreva. Najmodernejšie výrobné stroje, vrátane ventilátorov a elektrického dynama, boli poháňané parným strojom s výkonom 30 HP. Parou sa tiež vykurovali výrobné priestory a sušiarne dreva. Dynamo dodávalo elektrinu ôsmym oblúkovým žiarovkám a ďalším svetelným zdrojom, ktoré osvetľovali pracovné priestory. Pre zamestnancov firmy bol vybudovaný obytný dom a zriadená továrenská nemocenská pokladňa na ich podporu v čase práceneschopnosti. Úspech na svetových výstavách priniesol čoskoro objednávky nielen z Rakúsko-Uhorska, ale aj zo zahraničia (Nórsko, Dánsko, Taliansko, Anglicko, Rusko atď.). Množstvo objednávok z krajín bývalého Uhorska, do ktorého patrilo aj územie dnešného Slovenska, a medzinárodný rozmach firmy si vyžiadalo na začiatku 90. rokov 19. storočia zriadenie pobočky v Budapešti. Spočiatku bola zameraná na výrobu súčiastok, náhradných dielov a montáž nástrojov. Neskôr, v dobe najväčšej produkcie závodu sa tu zhotovovali aj celé nástroje. Význam Riegrovho podniku bol zdôrazňovaný návštevami viacerých významných osobností, medzi inými cisára Františka Jozefa I. v roku 1880, ktorý Otta Riegra vyznamenal rytierskym rádom a prepožičal firme označenie „c. a k. dvorný dodávateľ“ (vysvetl.: cisársky a kráľovský). Ďalšie vyznamenanie získal Otto Rieger od pápeža Leva XIII. menovaním za rytiera Rádu Sv. Hrobu. Prvé obdobie firmy sa končí smrťou Otta Riegra, staršieho. Zomrel 12. decembra 1903 vo Viedni. Jeho brat a spoločník Gustav sa stiahol do ústrania a firmu prevzal syn zosnulého spolumajiteľa Otto Rieger mladší. Gustav Rieger zomrel o dva roky neskôr, v roku 1905 vo Viedni. Otto Rieger mladší sa narodil 22. mája 1880 v Krnove. Organárskemu remeslu sa vyučil v otcovom podniku a chystal sa na študijné cesty do Paríža a Ameriky. Predčasná otcova smrť mu však zmarila plány a ako 23-ročný sa musel ujať závodu. V roku 1909 bol menovaný, spolu s viedenským organárom Jozefom Ullmannom a pražským Heinrichom Schiffnerom, za člena pracovného výboru organárskej sekcie pri Medzinárodnej hudobnej spoločnosti, ktorá pripravovala medzinárodný regulatív na stavbu organov. Podobne ako otec, aj Otto Rieger mladší získal viaceré vyznamenania. Pápež mu udelil rytiersky kríž sv. Juraja a titul Avvocato di San Pietro a z cisárskeho dvora dostal titul dvorného organára a dvorného dodávateľa. Počas jeho pôsobenia zaznamenala firma prudký rozmach, ktorý zastavila až prvá svetová vojna. Po skončení vojny sa mu však už nepodarilo firmu normalizovať, zomrel predčasne 20. decembra 1920. Táto úloha bola zverená Ing. Jozefovi von Glatter-Götz, ktorý sa 12. mája 1920 stal prokuristom a od 7. novembra 1924 vlastníkom firmy. Jozef von Glatter-Götz sa narodil 17. novembra 1880 v Krnove. Po štúdiách na vojenskej akadémii budoval kariéru v armáde. Po prvej svetovej vojne sa však vrátil do civilu a vyučil sa organárskemu remeslu vo firme Gebrüder Rieger. Závod viedol do r. 1945. Zomrel 12. februára 1948 vo Schwarzachu. Situácia v podniku po prvej svetovej vojne sa normalizovala už v polovici 20. rokov 20. storočia. V roku 1925 vzrástla plocha jednotlivých prevádzok podniku na 4 940 m2 a postupne vzrastal aj počet zamestnancov zo 100 až na 160 robotníkov a 10 úradníkov. Glatter-Götz zriadil aj novú pobočku v obci Mokré, popri nej však aj naďalej úspešne fungovala zabehnutá pobočka v Budapešti. Na chode firmy sa podieľali aj synovia Jozefa von Glatter-Götz: Egon (24. jún 1911 Viedeň - 8. september 1940 Poľsko) a Jozef, mladší (15. december 1914 Viedeň - 1. máj 1989). Do chodu úspešne sa vyvíjajúcej firmy nepriaznivo zasiahla druhá svetová vojna. Mnohí zamestnanci museli narukovať a výroba sa preorientovala na vojnový priemysel. Do roku 1945 boli dokončené rozpracované nástroje, nové organy boli zhotovené iba v obmedzenom počte. Krátko pred skončením druhej svetovej vojny boli zničené pobočky v Budapešti a v Mokrom. Po skončení vojny musel Jozef von Glatter-Götz s rodinou opustiť územie Československa. S časťou zamestnancov odišiel do Rakúska, kde si v obci Schwarzach založil nový závod, ktorý funguje dodnes (Orgelbau-Rieger). Odchod majiteľa znamenal koniec firmy Gebrüder Rieger v Krnove a podnik prešiel do národnej správy. https://organy.hc.sk/organar/1-rieger (27.4.2025), Cirkev. www.dlhenadcirochou.sk/cirkev (27.4.2025)
[5 - 6] Cirkev. www.dlhenadcirochou.sk/cirkev (27.4.2025)
[7] Farnosť Dlhé nad Cirochou je starobylá, ale v ktorom roku presne vznikla, to sa nevie. Od začiatku svojho vzniku patrila Jágerskému biskupstvu až do roku 1804, kedy bolo zriadené košické biskupstvo. Prvá zmienka o farnosti je z roku 1333 pri odovzdávaní pápežských desiatkov miestnym farárom Laurentiom. Zmienka pochádza z veľkého registra pápežských kolektorov o zaplatených desiatkoch, kde sa píše: „Item Laurentius sacerdos de Longo Campo iuratus solvit VIII geossos“ (Podobne aj kňaz Laurentius viazaný prísahou z Longo Campo daroval 8 grošov.). Záznam svedčí o existencii farnosti, ktorá bola jediná v celej Cirošskej doline do roku 1782, kedy bola zriadená farnosť v Snine. Najbližšími farnosťami boli Humenné, Udavské a Ľubiša. www.farnostdlhe.eu/o-farnosti/historia-farnosti/ (27.4.2025)
Predpokladá sa, že okolo roku 1333, keď sa spomína farnosť, musela existovať i nejaká farská budova, o ktorej sa žiaľ, nezachovala žiadna zmienka. Pred rokom 1760 bola v obci stará drevená fara, ktorej rok vybudovania nie je známy. Farskú budovu z pevných materiálov začal stavať farár Jakub Moyses, pôsobil vo farnosti v rokoch 1760 - 1771. Pozostávala z dvoch domov, medzi ktorými bol dvor. K farnosti patrili filiálky Snina, Belá nad Cirochou, Modrá nad Cirochou, Kamenica nad Cirochou, Kamienka, Valaškovce a ďalšie - dovedna 37 obcí. Farnosť má v súčasnosti jednu filiálku – Modrú nad Cirochou. Pochovávalo sa na cintoríne, ktorí sa nachádzal za obcou, dnes je súčasťou obce v dôsledku rodinnej výstavby domov. Na cintoríne dal v roku 1847 František Pupinszky postaviť kamenný kríž. V roku 1874 upravili podstavec a starý kamenný kríž vymenili za nový železný, ktorý sa zachoval dodnes. Neskôr sa začalo pochovávať na dvoch novších cintorínoch, ktoré sú dnes tiež súčasťou obce. V obci sú dva rímskokatolícke kostoly - starý a nový. Cirkev. www.dlhenadcirochou.sk/cirkev (27.4.2025)
[8] www.pamiatky.sk (27.4.2025)
[9] Cirkev. www.dlhenadcirochou.sk/cirkev (27.4.2025)
[1] GÜNTHEROVÁ, Alžbeta et al.: Súpis pamiatok na Slovensku I. Bratislava: Obzor, 1967. s. 303.
[2] Cirkev. www.dlhenadcirochou.sk/cirkev (27.4.2025)
[3 - 4] GÜNTHEROVÁ, Alžbeta et al.: Súpis pamiatok na Slovensku I. s. 303.
[5] Počiatky firmy RIEGER siahajú do roku 1844. Vtedy v Krnove fungovala malá organárska dielňa, v ktorej pracoval Franz Rieger, otec majiteľov v budúcnosti významného organárskeho podniku s názvom Gebrüder Rieger. Franz Rieger sa narodil 13. decembra 1812 v Sosnovej pri Krnove. Organárskemu remeslu sa vyučil vo Viedni u Josepha Seybertha (literatúra uvádza aj Andělskú Horu, Vindavu alebo Opavu). Do rodného kraja sa vrátil najneskôr v prvej polovici 40. rokov 19. storočia. V apríli 1844 kúpil dom v Krnove, v tom istom roku sa oženil s Rozáliou Schmidovou, dcérou súkeníckeho majstra a bol prijatý za krnovského mešťana. Do roku 1873 postavil údajne 32 organov s mechanickými traktúrami a zásuvkovými vzdušnicami. Jeho starší syn Otto, narodený 3. marca 1847 v Krnove, sa najprv vyučil v otcovej dielni. V roku 1864 odišiel do Viedne, aby sa zdokonaľoval v organárskom remesle u Jozefa Ullmanna, potom sa cez Bamberg dostal do Würtzburgu, kde pracoval u Martina Schlimbacha. Rovnakú cestou prešiel aj jeho mladší brat Gustav, narodený 1. augusta 1848 v Krnove. Po návrate z cudziny ich otec začlenil do svojho podniku, ktorý následne premenoval na „Franz Rieger & Söhne“. Spolupracoval s nimi aj po roku 1873, keď im zveril rodinný podnik, prakticky až do roku 1880. Franz Rieger zomrel v Krnove 29. januára 1885. Za zásluhy o rozvoj organárstva bol vyznamenaný Zlatým záslužným krížom s korunou. Firma Gebrüder Rieger vznikla v roku 1873. Odvtedy začali číslovať svoje nástroje číslami od jednotky. Bratia Otto a Gustav si po skúsenostiach v Nemecku uvedomili, že ak má byť ich podnikanie úspešné, nemôžu ďalej pokračovať v dielenskom spôsobe výroby, ale musia vybudovať moderný závod vybavený najmodernejšími strojmi a zariadením, ktorý dokáže konkurovať veľkým zahraničným firmám. Ďalšou ich ambíciou bolo predstaviť svoju prácu čo najskôr medzinárodnej verejnosti. Hneď prvý nástroj, označený opusovým číslom 1, poslali v roku 1873 na svetovú výstavu do Viedne, kde vzbudil pozitívny ohlas. Kľúčový význam pre ďalší vývoj firmy mala svetová výstava v Paríži v roku 1878, pre ktorú krnovský závod vyrobil dva väčšie reprezentatívne nástroje. Na oboch výstavách firma získala nielen ocenenia (1873 medaila za pokrok – Fortschrittsmedaile, 1878 zlatá medaila, diplom parížskej Národnej akadémie, rakúsky c. a k. záslužný kríž), ale hlavne prestíž a veľmi dôležité medzinárodné uznanie. V roku 1879 začali bratia Riegrovci v Krnove stavať nové továrenské objekty na pozemku s rozlohou 15 000 m2, ktoré sa v ďalších rokoch rozrastali. V roku 1884 mal závod už veľkú pracovnú sálu pre 80 až 100 pracovníkov, rozľahlú organovú sálu, v ktorej sa dalo súčasne pracovať i na niekoľkých veľkých organoch, miestnosť na spracovanie koží, miestnosti pre montérov, ladičov, kovolejárov, výrobcov harmónií, rozsiahle sklady dreva. Najmodernejšie výrobné stroje, vrátane ventilátorov a elektrického dynama, boli poháňané parným strojom s výkonom 30 HP. Parou sa tiež vykurovali výrobné priestory a sušiarne dreva. Dynamo dodávalo elektrinu ôsmym oblúkovým žiarovkám a ďalším svetelným zdrojom, ktoré osvetľovali pracovné priestory. Pre zamestnancov firmy bol vybudovaný obytný dom a zriadená továrenská nemocenská pokladňa na ich podporu v čase práceneschopnosti. Úspech na svetových výstavách priniesol čoskoro objednávky nielen z Rakúsko-Uhorska, ale aj zo zahraničia (Nórsko, Dánsko, Taliansko, Anglicko, Rusko atď.). Množstvo objednávok z krajín bývalého Uhorska, do ktorého patrilo aj územie dnešného Slovenska, a medzinárodný rozmach firmy si vyžiadalo na začiatku 90. rokov 19. storočia zriadenie pobočky v Budapešti. Spočiatku bola zameraná na výrobu súčiastok, náhradných dielov a montáž nástrojov. Neskôr, v dobe najväčšej produkcie závodu sa tu zhotovovali aj celé nástroje. Význam Riegrovho podniku bol zdôrazňovaný návštevami viacerých významných osobností, medzi inými cisára Františka Jozefa I. v roku 1880, ktorý Otta Riegra vyznamenal rytierskym rádom a prepožičal firme označenie „c. a k. dvorný dodávateľ“ (vysvetl.: cisársky a kráľovský). Ďalšie vyznamenanie získal Otto Rieger od pápeža Leva XIII. menovaním za rytiera Rádu Sv. Hrobu. Prvé obdobie firmy sa končí smrťou Otta Riegra, staršieho. Zomrel 12. decembra 1903 vo Viedni. Jeho brat a spoločník Gustav sa stiahol do ústrania a firmu prevzal syn zosnulého spolumajiteľa Otto Rieger mladší. Gustav Rieger zomrel o dva roky neskôr, v roku 1905 vo Viedni. Otto Rieger mladší sa narodil 22. mája 1880 v Krnove. Organárskemu remeslu sa vyučil v otcovom podniku a chystal sa na študijné cesty do Paríža a Ameriky. Predčasná otcova smrť mu však zmarila plány a ako 23-ročný sa musel ujať závodu. V roku 1909 bol menovaný, spolu s viedenským organárom Jozefom Ullmannom a pražským Heinrichom Schiffnerom, za člena pracovného výboru organárskej sekcie pri Medzinárodnej hudobnej spoločnosti, ktorá pripravovala medzinárodný regulatív na stavbu organov. Podobne ako otec, aj Otto Rieger mladší získal viaceré vyznamenania. Pápež mu udelil rytiersky kríž sv. Juraja a titul Avvocato di San Pietro a z cisárskeho dvora dostal titul dvorného organára a dvorného dodávateľa. Počas jeho pôsobenia zaznamenala firma prudký rozmach, ktorý zastavila až prvá svetová vojna. Po skončení vojny sa mu však už nepodarilo firmu normalizovať, zomrel predčasne 20. decembra 1920. Táto úloha bola zverená Ing. Jozefovi von Glatter-Götz, ktorý sa 12. mája 1920 stal prokuristom a od 7. novembra 1924 vlastníkom firmy. Jozef von Glatter-Götz sa narodil 17. novembra 1880 v Krnove. Po štúdiách na vojenskej akadémii budoval kariéru v armáde. Po prvej svetovej vojne sa však vrátil do civilu a vyučil sa organárskemu remeslu vo firme Gebrüder Rieger. Závod viedol do r. 1945. Zomrel 12. februára 1948 vo Schwarzachu. Situácia v podniku po prvej svetovej vojne sa normalizovala už v polovici 20. rokov 20. storočia. V roku 1925 vzrástla plocha jednotlivých prevádzok podniku na 4 940 m2 a postupne vzrastal aj počet zamestnancov zo 100 až na 160 robotníkov a 10 úradníkov. Glatter-Götz zriadil aj novú pobočku v obci Mokré, popri nej však aj naďalej úspešne fungovala zabehnutá pobočka v Budapešti. Na chode firmy sa podieľali aj synovia Jozefa von Glatter-Götz: Egon (24. jún 1911 Viedeň - 8. september 1940 Poľsko) a Jozef, mladší (15. december 1914 Viedeň - 1. máj 1989). Do chodu úspešne sa vyvíjajúcej firmy nepriaznivo zasiahla druhá svetová vojna. Mnohí zamestnanci museli narukovať a výroba sa preorientovala na vojnový priemysel. Do roku 1945 boli dokončené rozpracované nástroje, nové organy boli zhotovené iba v obmedzenom počte. Krátko pred skončením druhej svetovej vojny boli zničené pobočky v Budapešti a v Mokrom. Po skončení vojny musel Jozef von Glatter-Götz s rodinou opustiť územie Československa. S časťou zamestnancov odišiel do Rakúska, kde si v obci Schwarzach založil nový závod, ktorý funguje dodnes (Orgelbau-Rieger). Odchod majiteľa znamenal koniec firmy Gebrüder Rieger v Krnove a podnik prešiel do národnej správy. https://organy.hc.sk/organar/1-rieger (27.4.2025), Cirkev. www.dlhenadcirochou.sk/cirkev (27.4.2025)
[5 - 6] Cirkev. www.dlhenadcirochou.sk/cirkev (27.4.2025)
[7] Farnosť Dlhé nad Cirochou je starobylá, ale v ktorom roku presne vznikla, to sa nevie. Od začiatku svojho vzniku patrila Jágerskému biskupstvu až do roku 1804, kedy bolo zriadené košické biskupstvo. Prvá zmienka o farnosti je z roku 1333 pri odovzdávaní pápežských desiatkov miestnym farárom Laurentiom. Zmienka pochádza z veľkého registra pápežských kolektorov o zaplatených desiatkoch, kde sa píše: „Item Laurentius sacerdos de Longo Campo iuratus solvit VIII geossos“ (Podobne aj kňaz Laurentius viazaný prísahou z Longo Campo daroval 8 grošov.). Záznam svedčí o existencii farnosti, ktorá bola jediná v celej Cirošskej doline do roku 1782, kedy bola zriadená farnosť v Snine. Najbližšími farnosťami boli Humenné, Udavské a Ľubiša. www.farnostdlhe.eu/o-farnosti/historia-farnosti/ (27.4.2025)
Predpokladá sa, že okolo roku 1333, keď sa spomína farnosť, musela existovať i nejaká farská budova, o ktorej sa žiaľ, nezachovala žiadna zmienka. Pred rokom 1760 bola v obci stará drevená fara, ktorej rok vybudovania nie je známy. Farskú budovu z pevných materiálov začal stavať farár Jakub Moyses, pôsobil vo farnosti v rokoch 1760 - 1771. Pozostávala z dvoch domov, medzi ktorými bol dvor. K farnosti patrili filiálky Snina, Belá nad Cirochou, Modrá nad Cirochou, Kamenica nad Cirochou, Kamienka, Valaškovce a ďalšie - dovedna 37 obcí. Farnosť má v súčasnosti jednu filiálku – Modrú nad Cirochou. Pochovávalo sa na cintoríne, ktorí sa nachádzal za obcou, dnes je súčasťou obce v dôsledku rodinnej výstavby domov. Na cintoríne dal v roku 1847 František Pupinszky postaviť kamenný kríž. V roku 1874 upravili podstavec a starý kamenný kríž vymenili za nový železný, ktorý sa zachoval dodnes. Neskôr sa začalo pochovávať na dvoch novších cintorínoch, ktoré sú dnes tiež súčasťou obce. V obci sú dva rímskokatolícke kostoly - starý a nový. Cirkev. www.dlhenadcirochou.sk/cirkev (27.4.2025)
[8] www.pamiatky.sk (27.4.2025)
[9] Cirkev. www.dlhenadcirochou.sk/cirkev (27.4.2025)
Bibliografia
www.dlhenadcirochou.sk
www.dlhenadcirochou.sk
GPS
48.960578, 22.061465
48°57'38.1"N 22°03'41.3"E
48.960578, 22.061465
48°57'38.1"N 22°03'41.3"E