spoločenskovedná disciplína, ktorá sa zaoberá analýzou estetických javov, estetických hodnôt prírody, predmetov vytvorených človekom i samotného človeka. Analyzuje ich vznik, fungovanie a úlohu v živote človeka. Rozvíjala sa už v starovekých ázijských kultúrach, v Európe existuje od čias antického Grécka. V 18. storočí sa odčlenila od filozofie ako samostatná veda. Stále však úzko spolupracuje s filozofiou a s vedami o jednotlivých umeleckých druhoch, v posledných storočiach s psychológiou, sociológiou, fyziológiou a inými spoločenskovednými a prírodovednými disciplínami. Zaoberajú sa ňou aj umelci pri zdôvodňovaní svojich umeleckých zámerov. Úzko súvisí s estetickou výchovou, ktorá uplatňuje poznatky estetiky vo výchove. ^[1]