castrum Palocha
obec Plaveč, okres Stará Ľubovňa, Prešovský kraj
Viacerí historici [1] spájajú pôvod názvu Plaveč s kmeňom Plavcov, ktorých uhorskí králi usadzovali na prelome 11. a 12. storočia ako strážne skupiny do svojich pohraničných oblastí. Na dôležitom hraničnom a komunikačnom mieste musela už v 12. storočí existovať prinajmenšom strážna veža, ktorá bola najprv drevená. Prvá nepriama zmienka o predpokladanom hrade z prvej polovice 13. storočia je v listine Bela IV. zo 6. augusta 1269, na základe ktorej Vavrinec, syn Bohumíra, šľachtic českého pôvodu z Liptova, zamieňa majetky Plaveč a Žehru (Palouch et Sygra) na Spiši. [2]
Centrom majetku mohol byť jedine hrad Plaveč, ktorý nepochybne vznikol z kráľovskej iniciatívy. Prvotný hrad pozostával len z mohutnej obytnej veže, stojacej na najvyššie položenom mieste. [3] Názory historikov na pôvod a výstavbu hradu nie sú jednotné, aj keď prevláda názor, že hrad nechal postaviť v druhej polovici 13. storočia šľachtic Detrik (Ditrich) zo Spiša alebo jeho syn Arnold. Tento názor sa opiera o listinu Ondreja III. zo 7. októbra 1294, ktorou kráľ vymenil panstvo Plaveč za Švábovce pri Poprade a v ktorej sa spomína, že Arnold na vlastné náklady postavil hrad, ležiaci na hranici s Poľskom, pričom hrad bol veľmi pekný – pôvabný. [4] Hrad slúžil na obranu cesty do Poľska, pri brode cez rieku Poprad. [5] Strážil vlastne dôležitý uzol dvoch cestných ťahov, a to cez údolie Torysy a ďalej na Lipany a údolie Popradu, smerom do Poľska. [6]
Dôkazom strategickej dôležitosti pohraničného hradu je aj skutočnosť, že zostal i naďalej kráľovským majetkom až do roku 1317, keď ho Karol Róbert daroval svojmu najbližšiemu stúpencovi Filipovi Drugethovi, ktorý zastával funkciu spišského a abovského župana. Po Filipovej smrti v roku 1327 dostal všetky majetky jeho synovec Viliam Drugeth, pretože Filip nemal priamych dedičov. Viliam bol najvernejším kráľovým prívržencom, a tým aj najbohatším magnátom, ktorý podľa testamentu z roku 1330 vlastnil osem hradných panstiev. Po jeho smrti v roku 1342 sa stalo panstvo Plaveč opäť kráľovským majetkom. [7]
Kráľ Žigmund dal hrad na prelome 14. a 15. storočia novým šľachticom - Bebekovcom, ktorí v roku 1427 vystupujú ako vlastníci dediny Plaveč a príslušného panstva. V ďalšom období zanechali na hrade stopy viaceré vojenské udalosti, ktoré si vynútili i jeho prestavbu. [8]
Najprv sa ho zmocnil Ján Jiskra z Brandýsa, v ktorého vojsku bol veliteľom Peter Aksamit. Ten neskôr viedol samostatne bratrícke hnutie. Od roku 1453 sa stal Plaveč jeho hlavným sídlom a on bol i jeho kastelánom. Padol v bitke proti uhorským vojskám 21. mája 1458 v Sárospataku. Na strane kráľa sa na likvidácii bratríkov podieľal i Imrich Zápoľský, ktorý sa potom zdržiaval na hrade Plaveč. Kráľ Matej mu ho neskôr daroval. Po jeho smrti prevzal hrad v roku 1490 kráľov nevlastný syn Ján Korvín. V 16. storočí dostal Plaveč nových majiteľov. Vdova po Štefanovi Zápoľskom, Hedviga, ho v roku 1505 dala za verné služby ako náhradu za poskytnuté peniaze svojmu kastelánovi na Oravskom hrade Michalovi Horváthovi z Veľkej Lomnice. Odvtedy ho volali dedičným pánom hradu Plaveč a jeho synovia už používali prímenie Palocsay (Plavečský). Jeden z vnukov, Juraj Hortváth-Palocsay, odkúpil v roku 1589 od Alberta Laszkiho hrad Niedzicu i s jeho majetkami a v roku 1593 i panstvo lendackých božohrobcov. Horváthovci svoje bohatsvo investovali do veľkolepých prestavieb obidvoch hradov, ale aj kaštieľov v Lendaku a v Nižných Lapšoch (Poľsko), a v duchu doby ich dali vyzdobiť renesančnými atikami. [9]
Vzhľadom na značnú stavebnú devastáciu sa dnes už nedajú presne určiť etapy vývoja hradu, ba aj z veľkej renesančnej prestavby sa zachovali len spodné konštrukcie murív. Východné krídlo, ktoré ukončovala polkruhová bašta, bolo výsledkom novodobej výstavby či prestavby, ktorú okolo roku 1830 nechal s veľkorysými nákladmi urobiť Ferdinad Plavečský. Do objektu nechal vstavať veľké okná, ktoré ktoré boli nepriazňou počasia porozbíjané a povytrhávané, takže majitelia ho boli nútení opustiť. Podobne v roku 1820 prebudoval a rozšíril o tzv. dolný hrad Niedzicu jeho brat Andrej, ktorý zomrel bezdetný v roku 1828. Jeho miesto potom zaujal Ferdinand so synom Alexandrom. Po jeho smrti v roku 1857 vymiera rod Plavečských. [10] V roku 1856 hrad vyhorel a od tých čias je zrúcaninou. [11]
Renesančná prestavba hradu pohltila pôvodný donjon, ktorý bol postavený na vrchole skalného ostrohu. Z hradu sa zachovali len malé zvyšky juhovýchodných časti obvodového muriva s kruhovou baštou a ďalšou – polkruhovou, na opačnej strane, ktoré dobre chránili objekt s možnosťami bočného flankovania. Z tejto strany bol aj prístup do hradu. Išlo o bežnú dispozíciu, ktorá sa uplatnila pri výstavbe renesančných kaštieľov na rovine. [12] V roku 1715 bol vydaný cisársky rozkaz (Karol VI.) na demoláciu uhorských hradov, ale Plaveč nebol zbúraný, lebo uznali, že mal skôr charakter obývaného kaštieľa ako hradu. [13]
Pod hradom stál majer, v ktorom bol dobytok. Pri prieskume hradu sa našlo niekoľko keramických fragmentov zo 14. – 16. storočia a malá poľská minca Vladislava II. (1396 – 1434). [14]
V roku 1978 sa na hrade začali vykonávať zabezpečovacie práce, ktoré však neboli dokončené. V 90. rokoch 20. storočia po páde veľkého bloku steny paláca, ktorý tvoril dominantnú časť ruiny, hrad stratil svoju charakteristickú siluetu. V rokoch 1998 - 1999 prebehol v juhovýchodnej časti areálu archeologický výskum realizovaný medzinárodným tímom mladých archeológov. [15] Výskum pokračoval až do roku 2001 a viedol ho Peter Roth. [16]
Plaveč – hrad (č. ÚZPF 340/1) – architektonicko-historický výskum - rok 2015. Autori: Mgr. Michaela Haviarová, PhD., Mgr. art. Tomáš Haviar. [17]
Plaveč – hrad, múr hradbový (č. ÚZPF 340/6), stavba II. (č. ÚZPF 340/7), bašta delová II. (č. ÚZPF 340/5) – architektonicko-historický výskum - rok 2018. Autori: Mgr. Michaela Haviarová, PhD., Mgr. art. Tomáš Haviar. [18]
Plaveč – hrad, SZ palác, stavba II. (č. ÚZPF 340/1, 7) – doplnkový architektonicko‐historický výskum – rok 2021. Autori: Mgr. Michaela Haviarová, PhD., Mgr. art. Tomáš Haviar. [19]
Zakonzervovaná ruina.
Stojí na skalnatom ostrohu (547 m n.m.) nad riekou Poprad.
[1] Chalupecký, Šmilauer, Ratkoš, Varsík, Uličný, Beňko. SLIVKA, Michal – VALLÁŠEK, Adrián: Hrady a hrádky na východnom Slovensku. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1991. s. 174.
[2] SLIVKA, Michal – VALLÁŠEK, Adrián: Hrady a hrádky na východnom Slovensku. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1991. s. 174.
[3] Mala vnútorné rozmery 9 x 8 m a asi 3 m hrubé múry. SLIVKA, Michal – VALLÁŠEK, Adrián: Hrady a hrádky na východnom Slovensku. s. 174.
[4] SLIVKA, Michal – VALLÁŠEK, Adrián: Hrady a hrádky na východnom Slovensku. s. 174.
[5] KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka: Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku. Turistický lexikón. Bratislava: Šport, 1990. s. 158.
[6] SLIVKA, Michal – VALLÁŠEK, Adrián: Hrady a hrádky na východnom Slovensku. s. 174.
[7] Pod hradom existovala mýtnica, prvýkrát doložená rokom 1355, ale určite existovala skôr. SLIVKA, Michal – VALLÁŠEK, Adrián: Hrady a hrádky na východnom Slovensku. s. 174.
[8] SLIVKA, Michal – VALLÁŠEK, Adrián: Hrady a hrádky na východnom Slovensku. s. 174 – 175.
[9 - 10] SLIVKA, Michal – VALLÁŠEK, Adrián: Hrady a hrádky na východnom Slovensku. s. 175.
[11] GÜNTHEROVÁ, Alžbeta et al.: Súpis pamiatok na Slovensku II. Bratislava: Obzor, 1968. s. 472.
[12] Podľa inventára z rokov 1644 – 1645 býval kapitán hradu v okrúhlej bašte, ktorá mala tri zamrežované okná, zelenú kachľovú pec, jednu posteľ a dve drevené stolíky. Pri bašte stál palác s kovovými dverami a štyrmi zamrežovanými oknami. V interiéri paláca visel na hrazde luster z parožia, v rohu boli poľské kachle, po stranách jedna tabuľová maľba a jeden zarámovaný obraz, dva stoly, deväť malých stoličiek so zeleným poťahom a tri biele stoličky. V ženskej izbe boli tri kovové dvere a spomína sa i rozpadávajúci sa nábytok. Z tejto izby sa išlo do kuchyne, ktorú osvetľovaloi jedno okno, z kuchyne sa prechádzalo do reprezentačného krídla. Vedľa bola komora s potravinami. V „panskom dome“, ktorý mal dvoje dverí a dve okná, bola „staromódna“ kachľová pec. Kaplnka už neslúžila svojmu účelu. Boli v nje uskladnené dve truhlice, posteľ, stôl, tri stoličky, tri vešiaky, tri erby na látke, štyri kvetinové ornáty., jedna štóla, ale aj sedliacky postroj na štyri kone. Spomína sa aj starý palác, v ktorom boli dva stoly (okrúhly a pozdĺžny), deväť vešiakov, príborník a pec. V inventári nechýbal ani zámočnícky dom s tromi malými oknami a kachľovou pecou. SLIVKA, Michal – VALLÁŠEK, Adrián: Hrady a hrádky na východnom Slovensku. s. 177.
[13] GÜNTHEROVÁ, Alžbeta et al.: Súpis pamiatok na Slovensku II. Bratislava: Obzor, 1968. s. 472.
[14] SLIVKA, Michal – VALLÁŠEK, Adrián: Hrady a hrádky na východnom Slovensku. s. 177.
[15] www.obnova.sk (25.1.2014)
[16] V ďalšom období malo nasledovať skúmanie interiéru hradu. Počas záverečnej odbornej komisie, ktorej úlohou bolo zhodnotiť doterajšie výsledky výskumu a rozhodnúť o jeho pokračovaní však došlo k stretu záujmov medzi Archeologickým a pamiatkovým ústavom. Kým zástupcovia Archeologického ústavu po zvážení dosiahnutých výsledkov navrhovali vo výskume pokračovať za vstupnou bránou, zástupcovia Pamiatkového ústavu navrhli vo výskume nepokračovať, výskum zasypať a terén uviesť do pôvodného stavu. Keďže k tomuto názoru sa priklonili aj predstavitelia Okresného úradu, odboru regionálneho rozvoja, prevládol tento názor. V súčasnosti je výskum zasypaný a terén uvedený do pôvodného stavu. ROTH, Peter: Štvrtá sezóna výskumu hradu Plaveč. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 2001. Nitra: Archeologický ústav SAV v Nitre, 2002. s. 163.
[17] www.pamiatky.sk (23.9.2016)
[18] www.pamiatky.sk (30.4.2023)
[19] www.pamiatky.sk (13.4.2022)
HAVIAROVÁ, Michaela: Nové poznatky o stavebnom vývoji hradu Plaveč. In: Príbehy pamiatok a obrazov. Zborník príspevkov k sedemdesiatinám Ivana Gojdiča. Trnava: Filozofická fakulta Trnavskej univerzity, 2018. s. 103 - 110.
www.plavec.sk
49.255342, 20.847576
49°0 15' 19.23", 20°0 50' 51.27"
PRIESTOR PRE VAŠU REKLAMU