Lokalita
obec Ilija, okres Banská Štiavnica, Banskobystrický kraj

História a stavebný vývoj
Románsky kostol z prvej polovice 13. storočia. ^[1] Súčasné poznatky o Kostole sv. Egídia v Iliji (slovanský tvar mena Egídius) vychádzajú z niekoľkých historických prameňov a pár čiastkových výskumov. ^[2] Spomínal sa v hraničnom spore v roku 1226. ^[3] Jeho výstavba sa často datuje rokom 1254, na základe údaja v kanonickej vizitácii farnosti Svätý Anton z roku 1779, ktorého prameň sa doposiaľ nepodarilo identifikovať. Dátum výstavby sa všeobecne prijíma vzhľadom na príbuznosť portálu s portálom kostola významného benediktínskeho opátstva v Jáku (Maďarsko), ktorý bol posvätený v roku 1256. Niekedy sa spomína, ale zároveň spochybňuje dátum vzniku ilijského kostola v roku 1225, ktorý ale môže naznačovať jeho predpokladanú staršiu históriu. ^[4] V 18. storočí bol rozšírený predstavanou vežou a sakristiou, ktorú pristavali k severnej strane apsidy. Ide o jednoloďový pozdĺžny kostol, drobných rozmerov, ktorý má mierne podkovovitú apsidu zaklenutú konchou. V lodi je drevený strop. Koncha apsidy stojí na pätkovej rímse, ktorá má predĺženú štvrťkruhovú profiláciu, podobná rímsa je aj v triumfálnom oblúku. V osi apsidy je románske okienko. V západnom štíte kostola je románsky ozdobný portál. Portál je vložený do hranolového zosilnenia múru a má kamenné ústupkové ostenie s kútovými stĺpikmi a polkruhovou archivoltou. Obidve polovice portálu sú asymetrické, pravá strana má kalichové hlavice ozdobené dvoma radmi bobuľovitých listov. Listy majú diamantové stopky. Ľavá strana je pokrytá špirálovite skrúteným listovým úponkom, do ktorého je vpletená figúra vtáka. Portál má motivickú príbuznosť s románskym portálom kostola v Jáku (Maďarsko). ^[5]
 

Hlavný oltár je renesančno-manieristický z polovice 17. storočia. Je portálového typu s rozoklaným dvojitým štítom, bočné ušnice boli doplnené v 19. storočí. V strede oltára je reliéfna postava biskupa, v nadstavci sochy sv. Egídia a sv. Iliju, vo vrchole baroková plastika patrónky Uhorska. V bočných ušniciach sú sochy sv. Petra a Pavla, na zvýšených podstavcoch sú okrídlené hlavy anjelov. Bočný oltár Piety bol zostavený začiatkom 19. storočia na spôsob gotickej archy s pohyblivými krídla a s použitím renesančno-manieristického oltárového nadstavca s obrazom sv. Ladislava zo 17. storočia, gotickej sochy Piety zo začiatku 15. storočia a tabuľových obrazov štyroch cirkevných otcov zo začiatku 19. storočia, ktoré mali nahradiť pôvodné gotické maľby, údajne odvezené do múzea v Budapešti. Gotická Pieta bola čiastočne zbarokizovaná a doplnená barokovým korpusom Krista. Z oltára sa zachovali iba tabuľové obrazy cirkevných otcov a socha Piety. Bočný oltár sv. Anny je murovaný klasicistický zo začiatku 19. storočia. Ťažkopádna architektúra so širokým členitým architrávom, zuborezom umiestneným na dvoch pilieroch, v strede je klasicistický obraz sv. Anny s Joachimom a Máriou, z konca 18. storočia. Neskorogotická drevená socha Madony vznikla okolo roku 1500, pod neskoršími nátermi a barokizáciou je zachovaná pôvodná polychrómia. Závesné obrazy sv. Klimenta, Sedembolestnej Panny Márie a Salome sú klasicistické zo začiatku 19. storočia. Procesiový kríž je barokový z druhej polovice 18. storočia. Monštrancia s plamenným vencom a emailovými kvetmi je baroková, doplnená v 19. storočí. Kostol má dva zvony, jeden gotický a druhý z roku 1697. Z kostola sa dostali štyri neskorogotické tabuľové maľby (sv. Barbora, sv. Alžbeta, sv. Helena a sv. Magdaléna, maľované z jednej strany) do zbierok Slovenského národného múzea v Martine. ^[6]
 

Rímskokatolícky kostol sv. Egídia patrí k skvostom sakrálnej architektúry na Slovensku.

Pamiatková ochrana
Rekonštrukcia.
 

V roku 1913 prebiehali na lokalite prieskumné výkopové práce, ktoré organizovala Uhorská akadémia vied v Budapešti. Údajne sa pri nich zistil priebeh ohradového muriva, ktoré vymedzovalo a asi opevňovalo areál kostola s priľahlým cintorínom ^[7] a odkrylo sa tiež murivo severne od kostola, ktoré sa interpretovalo ako zvyšky kláštornej budovy. ^[8]
 

V roku 1986 sa zistili zvyšky pochovávania na južnej strane kostola. ^[9]
 

V roku 1989 sa realizovali výkopy kvôli odvodneniu na severnej strane kostola a to bolo podnetom na vytýčenie archeologickej sondy na styku lode a sakristie. Našli sa v nej črepy sídliskového charakteru zo záveru bronzovej doby a zvyšky pochovávania na stredovekom prikostolnom cintoríne. Najdôležitejším objavom bolo zachytenie muriva z lomového kameňa, nadväzujúceho na základy severnej steny sakristie, s ktorými je previazané a stavebne sa s nimi zhoduje. Dnešná sakristia má tak základy, ktoré kedysi patrili väčšej stavbe a možno ich považovať za súčasť predpokladaného eremitória, založeného pravdepodobne misiou benediktínov z opátstva v Hronskom Beňadiku. ^[10]
 

V roku 1994, pri príležitosti sochárskeho sympózia, osadili v tesnej blízkosti severnej steny kostola drevenú plastiku. Pri kopaní jamy pre jej betónový podklad sa zachytil zhluk veľkého počtu ľudských kostí, ktorý naznačuje, že ide o nález osária, alebo hrobu morovej či inej katastrofy. ^[11] Z pamiatkového hľadiska bola inštilácia platiky v tesnej blízkosti kostola nevhodným riešením, pri ktorom sa narušil neskúmaný prikostolný cintorín. ^[12]
 

V roku 1995 sa pri príležitosti plánovanej výmeny dlažby v podveží naskytla príležitosť uskutočniť archeologický výskum. Okrem priestoru pred románskym portálom sa výskum koncentroval aj na niektoré ďalšie miesta v exteriéri kostola, styk západného múru lode s južnou stenou veže a styk apsidy a sakristie. ^[13]
 

V roku 1999 boli z fondu PRO SLOVAKIA poskytnuté finančné prostriedky na úpravu a výmenu dlažby v kostole. Pri tejto príležitosti sa realizoval rozsiahly výskum v jeho interiéri (okrem sakristie), ktorého hlavnou úlohou bolo pred plánovaným položením novej dlažby zistiť charakter a nivelety historických podláh. Podľa nálezov bol kostol v určitej etape poškodený požiarom a opustený. ^[14]
 

Pre lepšiu dokumentáciu výskumov kostola bolo v roku 2000 zabezpečené jeho presné zameranie. ^[15]
 

Vo výsledkoch výskumu kostola sa potvrdila existencia starších stavieb. Zistilo sa, že dnešný kostol z 13. storočia stojí na starších základoch, patriacich najskôr predchádzajúcemu kostolu, ktorého existencia predtým nebola istá. Najstarší kostol v Iliji by mal byť starší ako dedina, ktorá svoj názov prevzala z jeho patrocínia. ^[16]
 

Na reštaurovaní časti vzácnej pamiatky sa podieľal aj ilijský rodák, akademický sochár Vojtech Remeň. ^[17]

Súčasný stav a využitie
Stav kostola je veľmi dobrý. Slúži svojmu účelu.

Prístup
Nachádza sa v katastri obec Ilija, ktorá leží pod Sitnom. Stojí na malom kopci nad dedinou a severne od neho je cintorín. Poloha sa označuje ako Rematina a je takmer isté, že názov súvisí s pôvodnou funkciou stavieb, existujúcich tu minimálne od 12. – 13. storočia, sídlom benediktínskej rehole s kostolom a blízkou pustovňou, eremitóriom. ^[18]