Kaštieľ Csákyovcov
obec Žehra, okres Spišská Nová Ves, Košický kraj
Barokovo-klasicistický kaštieľ z roku 1702, s dispozíciou neskorobarokového charakteru. V roku 1780 bol znovupostavený a v rokoch 1810 – 1820 prefasádovaný. Kaštieľ je jednopodlažná, pôvodne trojkrídlová budova s pôdorysom v tvare písmena U a novším štvrtým severným krídlom. Južná fasáda s ústredným prelamovaným štítom a dvoma poschodovými nárožnými vežami sa otvára na terasu, z ktorej vedie balustrové dvojramenné schodište do parku. Okolo roku 1815 upravili hlavný vchod na spôsob vestibulu, klenutého kazetovanou kupolou. V roku 1860 pribudovali nové severné poschodové krídlo v historizujúcom slohu. [1] V jednotlivých priestoroch sú pruské a korýtkové klenby a rovné stropy, niektoré s fabiónmi. V reprezentačných priestoroch sú veľké dvojkrídlové dvere a v ústrednej sále na rovnom strope historizujúca ornamentálna maľba. [2]
Ku kaštieľu prilieha terasovite riešený francúzsky park a hospodárske budovy. V parku sú štyri mytologické sochy od J. Feeka. [3] Okrem nich je v parku kaplnka z roku 1803, ktorú romanticky upravili v roku 1885. Pôvodné zariadenia kaštieľa v roku 1959 preniesli do zbierok nábytkového múzea v Markušovciach. [4]
V 17. storočí založili noví majitelia spišského hradného panstva, Csákyovci, v Hodkovciach majer, ktorého súčasťou bola aj obytná budova. V roku 1702 Štefan Csáky dal postaviť pohodlný, prízemný, barokový kaštieľ. V roku 1780 Emanuel Csáky objekt prestaval a založil pri ňom park. V tom istom roku vyhorel Spišský hrad a Csákyovci nechali do kaštieľa preniesť časť zbraní a vnútorného zariadenia hradu. [5]
Martina Orosová – NEZNÁMA MINULOSŤ KAŠTIEĽA V HODKOVCIACH
Pokladáme za samozrejmosť, že mnohé kaštiele, ktoré sú hodnotnými pamiatkami, sú zároveň múzejnými či galerijnými priestormi. Ich cesta ku kultúrnemu využitiu po ich povojnovom skonfiškovaní však bola často tŕnistá. Väčšina kaštieľov má za sebou funkciu skladov, núdzových bytov, všetkých typov škôl a sociálnych či zdravotníckych zariadení. V súčasnosti rýchlo sa meniace vlastnícke vzťahy opäť menia využitie kaštieľov. V snahe prinavrátiť pamiatkam život si už ani pamiatkari nemyslia, že v kaštieľoch môžu byť len múzeá, galérie či archívy. Jeden kaštieľ však múzeom bol už pred vojnou a aj mal nádej ním ostať.
Kaštieľ v Hodkovciach (miestna časť obce Žehra) nie je verejnosti veľmi známy napriek tomu, že sa nachádza v blízkosti Spišského hradu a v obci Žehra stojí kostolík s unikátnymi nástennými maľbami. Nevyniká ani svojim vekom ani svojou architektúrou. Je to jednopodlažná štvorkrídlová budova postavená v klasicistickom slohu s neskorobarokovou dispozíciou. [6] Hlavnú podobu kaštieľa určili dve rozsiahle prestavby, klasicisticko-empírová a neoslohová. Prvú uskutočnil gróf Emanuel Csáky po roku 1780, druhú gróf Koloman Csáky po roku 1860. [7]
Vo východnej a južnej časti kaštieľa obrátenej k francúzskemu parku si Csákyovci zriadili súkromné múzeum. V miestnostiach rozmiestnili predmety nahromadené celými generáciami pánov Spišského hradu, ktoré už v modernej spoločnosti stratili svoj význam. Nebolo to múzeum určené širokej verejnosti, a už vôbec nie „masám pracujúceho ľudu“. Bolo súčasťou prezentácie vidieckej aristokracie, ktorá si ctila rodinné tradície a predmety pripomínajúce vlastnú slávnu minulosť.
Poslednou majiteľkou kaštieľa bola Helena Csákyová-Forbesová. Ešte pred vypuknutím druhej svetovej vojny odišla do Anglicka. V kaštieli ostali traja zamestnanci a bývalá komorná Karolína Haftlová. Zastupovaním v právnych záležitostiach bol poverený advokát Dr. Zoltán Györgey. Kaštieľ mal počas vojny i po nej veľké šťastie. Na rozdiel od podobných objektov ho nezasiahli ozbrojené stretnutia ani povojnové rabovanie. Niekoľkokrát ho pred ubytovaním vojska a inými nevhodnými zásahmi zachránil aj dôrazný nesúhlas Dr. Vladimíra Wagnera z pamiatkového oddelenia Ministerstva školstva a národnej osvety. [8] Do roku 1948 stál akoby mimo záujmu nových štátnych orgánov. Do pozornosti Povereníctva školstva a osvety a novozriadenej Národnej kultúrnej komisie (NKK) sa kaštieľ dostal v polovici roku 1948 už v súvislosti s konfiškáciou, keď bola po prvýkrát vyslovená myšlienka využiť pôvodne zariadené interiéry a zriadiť v ňom štátne múzeum. [9] Skonfiškovanie uskutočnila Konfiškačná komisia pri Okresnom národnom výbore v Spišskej Novej Vsi až po februárových udalostiach. Národná kultúrna komisia v snahe ochrániť umeleckohistorické cennosti kaštieľa v marci 1949 naliehala na Okresný akčný výbor Národného frontu v Spišskej Novej Vsi, aby zaistila bezpečnosť kaštieľa, a tak zabránila poškodeniu a odcudzeniu vzácneho hnuteľného majetku. [10] NKK dúfala, že v najbližšej dobe bude kaštieľ vyhlásený za štátny kultúrny majetok a prejde do vlastníctva komisie. No nestalo sa tak.
O ďalšom osude kaštieľa rozhodla Medzirezortná kaštieľová komisia zriadená uznesením Zboru povereníkov koncom roka 1948.
Objekt bol aj s príslušenstvom 18. júla 1949 odovzdaný do užívania Oblastnej pobočke Pôdohospodárskeho archívu v Levoči. S kaštieľom bol odovzdaný park, zeleninová záhrada, kvetinárstvo so skleníkom a bytom záhradníka, ovocné záhrady, dom pre zamestnancov, liehovar s pozemkom, včelín so včelami a jeden somár. V zápisnici spísanej pri odovzdávaní sa ocitla aj závažná pripomienka Dr. Zoltána Györgeya, ktorá najvýstižnejšie ilustruje bezprávnosť nového režimu: Protestujem proti tomu, že kaštieľ aj so súčiastkami je konfiškovaný, lebo Ministerstvo zemědělství v Prahe prípisom zo dňa 16. júna 1948 č. 40737/48-IX/R-12 previedlo revíziu 1. pozemkovej reformy, ktorou uznalo, že majetok Heleny Forbesovej nepodlieha konfiškácii, ale podlieha revízii a podľa vykonanej revízie bolo ponechané Helene Forbesovej 50 ha pôdy spolu s kaštieľom a parkom. Rovnako protestujem proti tomu, že sa preberá aj zariadenie kaštieľa, ktoré má zostať pre Helenu Forbesovú aj v prípade konfiškácie. [11] Helena Forbesová nebola zradkyňou ani kolaborantkou, to znamená, že sa na ňu nevzťahovali konfiškačné zákony z roku 1945. Napriek tomu o svoj majetok prišla. Právo na súkromné vlastníctvo sa zo socialistickej legislatívy takmer vytratilo. Do popredia sa dostali záujmy pracujúceho ľudu, ktoré si vládnuca strana vysvetľovala podľa svojich potrieb.
V tej chvíli to pre kaštieľ ešte nevyzeralo až tak zle. Nový vlastník dokonca ponechal byt Karolíne Haftlovej, bývalej komornej Heleny Forbesovej, a zároveň sľúbil pietne opatrovať rodinnú hrobku v parku. Rodinné muzeálne zbierky a štýlové bytové zariadenie bolo od 1. júna 1950 sprístupnené verejnosti. Kaštieľ si za rok prezrelo 1 881 návštevníkov. [12] Prvé problémy priniesla kompetenčná zmena určená vládnym nariadením č. 14/1949 Sb. o prenesení pôsobnosti z Povereníctva školstva, vied a umení na krajské národné výbory (KNV), pri ktorých boli zriadené referáty pre školstvo, osvetu a telesnú výchovu. Už koncom roka 1950 správca Jozef Oravský naliehavo oznamoval Povereníctvu školstva, vied a umení, že KNV Košice chce zrušiť múzeum v kaštieli a zriadiť tu starobinec. Proti tomuto zámeru písomne protestoval aj Dr. Václav Mencl, ktorý v tom čase viedol umeleckohistorický výskum projektovaných mestských pamiatkových rezervácií a zdržiaval sa v Levoči. [13] Avšak košický KNV mal dobré styky na najvyšších miestach. Komisia Zboru povereníkov pre umiestňovanie úradov a inštitúcií začiatkom roku 1951 pridelila kaštieľ v Hodkovciach Povereníctvu práce a sociálnej starostlivosti. Za týchto okolností už aj Pôdohospodársky archív a Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy súhlasili s vyhlásením kaštieľa za štátny kultúrny majetok, lebo iba ten dával nádej, že kultúrne využitie kaštieľa ostane zachované. Po urgenciách priamo v Zbore povereníkov bol kaštieľ v Hodkovciach nakoniec vyhlásený za štátny kultúrny majetok (ŠKM), a to vyhláškou Povereníctva školstva, vied a umení zo 14. apríla 1951 uverejnenou v Úradnom vestníku č. 19 dňa 10. mája 1951. Národná kultúrna komisia zastúpená Dr. Oľgou Wagnerovou prevzala kaštieľ s parkom i s celým zariadením do svojej správy 22. júna 1951. Správcom kaštieľa ostal naďalej stredoškolský profesor a múzejný pracovník z Levoče Jozef Oravský, ktorý túto funkciu vykonával na polovičný úväzok. [14] Jozef Oravský bol horlivým obhajcom kaštieľa a jeho múzejných zbierok. V tejto súvislosti je zaujímavý jeho údaj v liste adresovanom NKK, že Pôdohospodársky archív zostavil 82-stranový inventár celého kaštieľa, ktorý obsahoval niekoľko tisíc inventárnych čísiel. Ponechal si ho však vo svojich spisoch a kvôli nespracovanosti jeho archívneho fondu je dnes neprístupný.
Zdalo sa, že nič nestojí v ceste kultúrnemu využitiu kaštieľa, ktoré bolo pre NKK prvoradým cieľom. No pod rastúcim vplyvom komunistickej vlády musela aj komisia robiť čoraz väčšie kompromisy. Prejavilo sa to v správe Dr. Güntherovej. O kaštieli v Hodkovciach uviedla, že je interiérovo dobre zachovaný, nábytok a úprava izieb je v peknom súlade. Je ideálny na rekreačné stredisko. Pôvodný návrh bol ponechať tu múzeum, archív a knižnicu Pôdohospodárskeho archívu (pobočka v Levoči musela svoje priestory prenechať Spolku priateľov SSSR) a v zadných miestnostiach urobiť nocľaháreň Slovakotouru. Na dlhšie bývanie sa nehodí, lebo je vlhký a stavebne napadnutý hubou. Je jedným z tých málo objektov, ktorý vo vojne nebol poškodený. [15] Krátkodobé ubytovanie turistov v zadnom trakte, ktoré by nerušilo prevádzku múzea a pritiahlo by väčší počet návštevníkov, bolo pre pamiatkarov najprijateľnejším kompromisom.
Osud samotnej komisie bol však onedlho spečatený. Jej agendu, teda aj správu objektov vyhlásených za ŠKM, prevzal Slovenský pamiatkový ústav. Spočiatku sa mu darilo zachovávať aj pôvodné poslanie NKK, teda nájsť pre objekty vhodné kultúrne využitie. V tomto duchu bola vedená aj správa Štátneho kaštieľa Hodkovce, ktorý bol chránený najmä pre svoje vnútorné zariadenie. V prvej polovici októbra 1953 vykonali Dr. Alžbeta Güntherová a Ľudmila Hromadová zo Slovenského pamiatkového ústavu (SPÚ) ocenenie zbierok v starej mene. Kompletný inventár mal 173 strán, neobsahoval však archeologické zbierky, ktoré ešte neboli vytriedené. [16] V apríli 1954 vykonali Roman Budovič a Ľudmila Hromadová zo SPÚ revíznu prehliadku kaštieľa, pri ktorej boli prítomní zástupcovia Povereníctva kultúry, KNV Košice, Zväzu slovenských múzeí v Košiciach, SNG v Bratislave, ako expert Dr. Alžbeta Güntherová a správca Jozef Oravský. Prítomní konštatovali, že kaštieľ bol za ŠKM vyhlásený vďaka svojmu interiérovému zariadeniu, ktoré je zaujímavou zvláštnosťou pozdného klasicizmu na východnom Slovensku, a preto je nutné chrániť najmä miestnosti záhradného traktu, v ktorých je dnes akási muzeálna zbierka úplne nesústavná a zanedbaná. [17]
Otázka vhodného využitia sa však stávala čoraz naliehavejšou a pre objekt nebezpečnejšou. Z rôznych zdrojov sa začali hromadiť ďalšie návrhy na využitie (školiace stredisko Drevony, detský domov, škola, turistická ubytovňa), ktoré sa odôvodňovali zlým stavom objektu a nízkou návštevnosťou múzea. SPÚ a Povereníctvo kultúry zatiaľ týmto návrhom odolávali. Ich mienku vyjadrujú slová Ľudmily Hromadovej: Ide o jediný kompletne vybavený konfiškát ŠKM s pôvodným intaktným interiérom. Zmenou programu by sme stratili z prístupných a inštalovaných objektov jeden, ktorý máme hotový pre využitie. Slabá návšteva je dôsledkom slabej propagácie, napriek tomu, že ju možno dobre organizovať s ohľadom na ostatné atrakcie (Spišský hrad, Dreveník). Je potrebné organizovať propagáciu. [18]
Ani nové plagáty nezmiernili napätie v atmosfére, ktorá vládla okolo Hodkoviec. Udalosti nadobúdali čoraz väčší spád, tlak sa neustále stupňoval. V septembri 1955 Povereníctvo kultúry a SPÚ ešte zamietli návrh KNV Košice adaptovať kaštieľ na školu, no už v novembri 1955 nedokázali odolať priam direktívnemu návrhu novozriadeného Slovenského úradu dôchodkového zabezpečenia (SÚDZ), ktorého hlavnou úlohou bolo rozšíriť sieť domovov dôchodcov adaptáciou a rekonštrukciou vhodných a nevyužitých priestorov. Bolo rozhodnuté – východná časť kaštieľa ostane v pôvodnom stave pre účely múzea, v ostatnej časti bude možné umiestniť 150 dôchodcov a byty zamestnancov. Za všetko hovorí Politicko-kultúrne a hospodárske zdôvodnenie naliehavosti a účelnosti akcie: Sociálno-politicky by uskutočnenie projektovaného podujatia vyjadrilo priamo symbolicky prevratné zmeny posledných rokov. V nie dávnej minulosti miesto zábav na úkor pracujúceho ľudu, dnes miesto zaslúženého odpočinku tohto zdieraného ľudu. Prejav správnej nefalšovanej starostlivosti o človeka. [19]
Kaštieľ medzitým veľmi trpel, ako o tom podával svedectvo správca Jozef Oravský. Neoplotený park nevhodne využívalo miestne JRD, deti ničili záhradníctvo, na dvore sa nahromadil stavebný materiál, viaceré miestnosti kaštieľa zabrali rodiny, ktoré nemali kde bývať. Celková spustnutosť spôsobila zníženie návštevnosti. Ročný rozpočet sotva stačil na bežnú údržbu a kaštieľ si pritom vyžadoval komplexnú obnovu. Rekonštrukcia však stála peniaze, ktoré Povereníctvo kultúry ani SPÚ nemali. Ak nechceli, aby bol kaštieľ úplne zdevastovaný, museli hľadať riešenie aj za cenu veľkých kompromisov. Zdá sa, že adaptácia kaštieľa na domov dôchodcov pri súčasnom zachovaní múzea ich uspokojila. Veď to znamenalo, že sa konečne našiel investor, ktorý zaplatí opravu objektu a pritom sa aspoň v časti zachová aj jeho kultúrne využitie. Lavína problémov sa však tým nezastavila.
Hlavným iniciátorom ďalších akcií, ktoré môžeme pokojne označiť za bezočivé, sa stal Odbor sociálnej starostlivosti ONV v Spišskej Novej Vsi. Neustále zvyšovanie hmotnej a kultúrnej úrovne pracujúceho ľudu, ktorým s obľubou argumentoval, nemal hranice. Dňa 2. marca 1956 sa uskutočnilo komisionálne odovzdanie kaštieľa dôchodcom. Odovzdával sa celý objekt s parkom a ostatným príslušenstvom, okrem východného traktu, kde bolo inštalované múzeum a pôvodne zariadené interiéry. Aby sa mohlo začať so stavebnými úpravami, mali byť tieto priestory vyprázdnené do 20. marca. Podľa stanoviska Povereníctva kultúry mali pôvodné interiéry ostať na mieste, kým o nich nerozhodne Vedecká rada. Slovenský úrad pre dôchodkové zabezpečenie (SÚDZ) súhlasil, že nový užívateľ nebude prekážať prevádzke múzea a zriadi „intervenčku“ pre pracovníkov SPÚ. No už v apríli 1956 ONV žiadal, napriek uzavretej dohode, vyprázdniť celý objekt! V kaštieli boli v plnom prúde adaptačné práce. Robotníci, ktorí tu pracovali, postupne vyprázdňovali zariadené izby a predmety vynášali na chodby. Problém bol v tom, že všetky miestnosti stále neboli uvoľnené. Pre materskú a základnú školu, ktoré sídlili v kaštieli, neexistovali náhradné priestory a ani nájomníci, ktorí tu bývali, nedostali nové ubytovanie. SÚDZ preto začal vyvíjať tlak na Povereníctvo školstva a kultúry, aby zrušilo múzeum a uvoľnilo aj východné krídlo kaštieľa. Nútila ho k tomu aj skutočnosť, že adaptačné práce stáli viac ako pôvodne predpokladali a náklad na jedno lôžko by presiahol 50 000 korún, čo bolo neprípustné. A navyše aj z politických dôvodov nebolo únosné, aby v časti priestorov kaštieľa boli natlačení chovanci – dôchodcovia, kým najlepšie priestory ostali by nevyužité. [20] Múzeum v najlepších priestoroch nepovažovali za vhodný spôsob využitia!
V októbri 1956 došlo na prvú miestnosť múzea, tzv. zbrojnicu, ktorá sa mala zmeniť na jedáleň pre starobinec. Pred zrušením mala byť vyfotografovaná. Múzeu mali ostať miestnosti od veľkej spoločenskej miestnosti, jedálne grófskej až po spálňu grófkinu, [21] ale už v decembri 1956 SPÚ súhlasil s uvoľnením celého múzea pre SÚDZ. Expozície mali byť zdokumentované, predmety zaevidované, odborne zabalené do debien a prevezené do nepoužívaných priestorov Spišského múzea v Levoči až do ich inštalovania v niektorom inom kaštieli. [22] Dňa 29. decembra 1956 bola zrušená správa Štátneho kaštieľa v Hodkovciach. Správca Jozef Oravský odovzdal agendu Františkovi Filinskému, správcovi Štátneho kaštieľa v Markušovciach. Ten sa mal postarať o odvoz zariadenia a predmetov múzea, ktoré boli v tej chvíli nahromadené na kope v ostaných piatich miestnostiach a k nim patriacich chodbách. [23] Existujúci inventár bol pri odovzdávaní zbytočný.
No vyprázdnenie múzea bolo stále problémom, pretože expozície sa nemali kam premiestniť. KNV navrhoval takéto východisko: Uvedené všelijaké pamiatky by sa mohli ihneď za prítomnosti vašich odborníkov triediť a to nepotrebné na jednu hromadu a dať spáliť, veci upotrebiteľné, ale ako pamiatky bezcenné na mieste predať verejnou dražbou pre miestnych občanov a veci, ktoré sú cenné zvlášť inventovať a složiť zatiaľ do niektorej izby. [24] Nebolo to nič zvláštne, mnoho iných kaštieľov, kúrií, palácov, kláštorov a iných pamiatkových objektov bolo svedkami podobného riešenia priestorových problémov. Povojnové Slovensko stále trápil akútny nedostatok bytov, škôl, nemocníc, ale aj skladov, výrobných prevádzok a pod. Súkromní investori prestali existovať, a tak všetka ťarcha padla na štát. Neobývané skonfiškované objekty boli príliš veľkým lákadlom. Presadiť ich kultúrne využitie bolo pre hŕstku pamiatkarov priam nadľudským úsilím.
Ľudmila Hromadová zo SPÚ sa ešte snažila zvrátiť neutešenú situáciu hodkovského kaštieľa. 7. februára 1957 sa v malej zasadačke SPÚ uskutočnila búrlivá schôdza, kde Ľudmila Hromadová oboznámila prítomných zo skutočnosťou, že SÚDZ žiada odovzdať do svojho užívania aj štvrté krídlo kaštieľa s pôvodným nábytkom a zároveň vyjadrila svoj nesúhlas. Po dlhej diskusii došli pracovníci SPÚ k týmto záverom: nábytok zaberajúci päť miestností nemá vynikajúcu umeleckú hodnotu, je len dokladom pôvodného šľachtického zariadenia. Považujeme za rentabilnejšie prepustiť aj predný trakt, ako nechať objekt ďalej chátrať. [25] So svojim stanoviskom oboznámil SPÚ aj Povereníctvo školstva a kultúry a upozornil, že je nutné prikázať novému užívateľovi, aby sa miestnosti (najmä jedáleň a zrkadlová sála) zachovali v pôvodnom stave a aby miestnosti so vzorkovými parketami boli využité tak, aby sa veľmi neničili. [26] Po vyhotovení fotografickej a kresbovej dokumentácie mal byť nábytok prevezený do Markušoviec. Medzitým SÚDZ urgoval aj na Povereníctve školstva a kultúry svoju žiadosť o uvoľnenie všetkých miestností pre domov dôchodcov v Hodkovciach. Povereníctvo s tým súhlasilo 12. februára 1957.
Čo sa však dialo v samotnom kaštieli? Kým sa zodpovední pracovníci v Bratislave dohadovali, čo so zbierkami bez vynikajúcej umeleckej hodnoty, robotníci pokračovali v adaptačných prácach a všetko, čo im prekážalo premiestňovali a vyhadzovali. V máji ešte miestnosti neboli vyprázdnené, no keď 25. júna 1957 Ľudmila Hromadová vycestovala do Hodkoviec, aby zariadila triedenie zbierok, zistila, že sú nahromadené na veľkých hŕbach v miestnostiach čelného traktu a triedenie je možné uskutočniť iba počas odvozu predmetov nákladnými autami. Keďže opatrenia na prevoz neboli urobené, Ľudmila Hromadová a správca F. Filinským odcestovali na KNV do Košíc, aby vec urýchlili. KNV odsunul odvoz na druhý júlový týždeň, lebo kaštieľ v Markušovciach ešte nebol po rekonštrukcii skolaudovaný. Záverečná veta správy Ľudmily Hromadovej ukončila príbeh hodkovského múzea: Nákresy neboli vyhotovené a teraz sa už nedajú urobiť! [27]
To, čo sa podarilo zachrániť z csákyovskej zbierky a z pôvodného zariadenia kaštieľa je dnes roztrúsené v múzejných expozíciách po celom východnom Slovensku. Samotný kaštieľ bol pred niekoľkými rokmi zrekonštruovaný. Ústav sociálnych služieb v ňom ostal dodnes, len dôchodcov vystriedali mentálne postihnuté deti. Stav objektu je pravidelne monitorovaný aj v súvislosti s tým, že je súčasťou chráneného územia zapísaného v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. [28] Pravda, jeho pôvodné pamiatkové hodnoty boli značne oklieštené.
OROSOVÁ, Martina: Neznáma minulosť kaštieľa v Hodkovciach. In: Pamiatky a múzeá, 2007, č. 1, s. 38 - 42.
Text článku v plnom rozsahu uverejňujeme s láskavým dovolením autorky. Srdečne ďakujeme.
Rekonštrukcia. Niekoľko opráv v priebehu 20. storočia.
Stav historického sídla je dobrý. Prostredie v okolí pamiatky je zachované a nie je narušené modernou výstavbou.
Stojí v strede obce.
[1] GÜNTHEROVÁ, Alžbeta et al.: Súpis pamiatok na Slovensku III. Bratislava: Obzor, 1969. s. 493.
[2] KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka: Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku. Turistický lexikón. Bratislava: Šport, 1990. s. 229.
[3] GÜNTHEROVÁ, Alžbeta et al.: Súpis pamiatok na Slovensku III. s. 493.
[4 - 5] KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka: Hrady, zámky ... s. 229.
[6] Súpis pamiatok na Slovensku. 3. zv. Bratislava : Obzor, 1969, s. 493; MIKLOŠ, J.: Pamiatky v Hodkovciach. In: Spišské hlasy, 18.8.1967.
[7] NOVOTNÁ, M. et al.: Návrhová a záverečná dokumentácia reštaurátorských prác. Levoča : Pamiatkový ústav Bratislava, Oblastný reštaurátorský ateliér Levoča, 1996, s. 6. Archív Pamiatkového úradu SR Bratislava, (Archív PÚ SR), Zbierka reštaurátorských dokumentácií, sign. R 4033.
[8] Archív PÚ SR, Fond Ministerstvo školstva a národnej osvety, Žehra – Hodkovce, inv. č. 1309/3, škatuľa č. 110.
[9] Archív PÚ SR, Fond Povereníctvo školstva a osvety, Žehra – Hodkovce, spis NKK č. 307/48, škatuľa č. 110.
[10] Archív PÚ SR, ref. 4, spis NKK č. 185/49.
[11] Slovenský národný archív (SNA), Fond Povereníctvo školstva, časť Pamiatky, inv. č. 2486–2509, škatuľa č. 614.
[12] Archív PÚ SR, ref. 4, správa J. Oravského o činnosti kaštieľa.
[13] Archív PÚ SR, ref. 4, list č. 7/1950.
[14] SNA, ref. 6, profesijný životopis J. Oravského.
[15] SNA, Fond Povereníctvo školstva, časť Pamiatky, obal č. 8, Správa dr. Güntherovej s. Borovému (asi 1950), škatuľa č. 597.
[16] SNA, ref. 6, správa zo služobnej cesty v dňoch 1.10.-13.10.1953.
[17] SNA, ref. 6, zápisnica NKK zo dňa 24.4.1954.
[18] SNA, ref. 6, správa zo dňa 24.5.1955.
[19] SNA, ref. 6, Projektová úloha na adaptáciu kaštieľa pre účely domova dôchodcov, november 1955.
[20] Archív PÚ SR, Fond Slovenský pamiatkový ústav, Žehra – Hodkovce, list SÚDZ z 25.1.1957, škatuľa č. 220.
[21] SNA, ref. 6, zápis z porady v SPÚ dňa 22.10.1956.
[22] SNA, ref. 6, list s. Struhárika z Povereníctva kultúry KNV Košice zo dňa 23.12.1956.
[23] SNA, ref. 6, zápisnica zo dňa 29.12.1956.
[24] Archív PÚ SR, Fond Krajský ústav štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody Prešov, Žehra – Hodkovce, list zo 14.1.1957, škatuľa č. 76.
[25] SNA, ref. 6, zápisnica zo dňa 27.1.1957.
[26] SNA, ref. 6, list SPÚ Povereníctvu školstva a kultúry zo dňa 28.1.1957.
[27] SNA, ref. 6, správa SPÚ zo dňa 25.6.1957.
[28] Za ochotu pri poskytnutí informácií o súčasnom stave kaštieľa ďakujem Ing. arch. Zuzane Majerovej z KPÚ Košice.
GÜNTHEROVÁ-MAYEROVÁ, Alžbeta: Štátny kaštieľ v Hodkovciach na Spiši. In: Pamiatky a múzeá, ročník III, 1954, č. 1, s. 12 - 14.
OROSOVÁ, Martina: Neznáma minulosť kaštieľa v Hodkovciach. In: Pamiatky a múzeá, 2007, č. 1, s. 38 - 42.
www.domovina-no.sk
www.obeczehra.sk
48.988779, 20.782645
48°0 59' 19.60", 20°0 46' 57.52"
PRIESTOR PRE VAŠU REKLAMU