Iný názov
Balassovský kaštieľ

Lokalita
obec Považská Bystrica, okres Považská Bystrica, Trenčiansky kraj

História a stavebný vývoj
Barokový kaštieľ, pôvodne renesančný, postavený začiatkom 17. storočia. Prestavaný a rozšírený bol začiatkom 18. storočia, dokončený v roku 1773. Menšie úpravy prebehli začiatkom 19. storočia. Obnovený bol začiatkom 20. storočia. Kaštieľ je štvorkrídlová poschodová budova, stavaná okolo ústredného arkádového dvora. Dispozične je riešená ako dvojtraktová. Priečelie je orientované na juh k Váhu. Na prízemí sú valené a pruské klenby, na poschodí štukový fabión a zrkadlové stropy. Na prízemí je kaplnka sv. Jána Nepomuckého, v zadnom krídle dnes už prestavaná salla terrena. Na poschodí boli reprezentačné a obytné miestnosti so supraportovými maľbami, rastlinnou štukatúrou, pôvodnými dverami, ako aj s neskorobarokovými krbmi a pecami. Neskorobaroková fasáda so stredným prevýšeným trojosovým rizalitom, členený pilastrami s kompozitnými hlavicami a ukončený priebežnou balustrovou atikou z čias obnovy kaštieľa. Nad neskorobarokovým vstupným portálom je nápisová tabuľa vzťahujúca sa na stavbu z roku 1773. V priechode je kamenný dvojitý erb a v bočných nikách plastiky rytierov. Arkádový dvor s ústrednou fontánou, má v zadnej časti fragmentárne zachované detily z renesančnej stavby niekdajšieho Žigmundova (Zsigmondháza). ^[1] Kaštieľ dal postaviť v roku 1612 Žigmund Balassa. ^[2]
 

 

 

Martina Orosová - POVOJNOVÝ OSUD KAŠTIEĽA V ORLOVOM
 

 

Do revízie pozemkovej reformy boli hlavnými držiteľmi pôdy veľkostatkári, z veľkej časti príslušníci bývalej uhorskej šľachty, hospodáriaci na svojich tradičných panstvách. Ich životný štýl zahŕňal aj primeranú úroveň bývania, ktorá sa začala formovať už v 16. storočí. Kaštiele a kúrie ako panské sídla sa stali neodmysliteľnou súčasťou slovenského vidieka. Nielen ich architektúra, ale aj interiér a celé vnútorné vybavenie, vypovedali o životnej úrovni i záľubách majiteľa. Mnohé kaštiele sa mohli pýšiť nielen vzácnym nábytkom a poľovníckymi trofejami, ale aj bohatými zbierkami výtvarného umenia, hudobných nástrojov, kníh a archívnych dokumentov.
 

Vojnové udalosti zmenili aj život bohatých veľkostatkárov. S blížiacim sa frontom majitelia panstiev opúšťali územie Slovenska a čoraz viac kaštieľov a kúrií zostávalo opustených a vydaných napospas krutému osudu. Bojové akcie armád, uvoľnenie morálky, absencia vládnej moci a verejnej správy na všetkých úrovniach, znamenali pre slovenské pamiatky katastrofu. Na Povereníctvo školstva a osvety prichádzali hlásenia, ktoré hovorili o zničených kostoloch, zbombardovaných mestských štvrtiach, vypálených dedinách. ^[3] Dielo skazy často dokonali miestni obyvatelia v „rabovačkách“. Na vykrádanie a rabovanie, sprievodný znak uvoľneného napätia a prudko sa meniacich spoločenských, politických a hospodárskych pomerov, však najviac doplatili vidiecke kaštiele a kúrie. Je na neuverenie, že len tri kaštiele - Betliar, Orlové a Hodkovce - boli ušetrené drancovania. Aké však boli ich osudy v komunistickej ére? Čo im priniesla socialistická pamiatková starostlivosť?
 

Kaštieľ v Orlovom pri Považskej Bystrici je situovaný na návrší v ohybe rieky Váh. Štvorkrídlový uzavretý kvadratický objekt má fasádu bohato členenú oknami a priebežnou balustrovou atikou. Východné a západné krídlo má dvojtraktovú dispozíciu, južné krídlo, v ktorom je schodisko, má o trakt viac. Celé severné krídlo tvorí salla terrena, rozdelená stĺpmi na trojloďovú sieň. V osi južného krídla je situovaný prevýšený rizalit s hlavným vstupným portálom, ktorým sa vchádza na nádvorie s presklenými arkádami a fontánou uprostred. V supraporte hlavného portálu je chronostikon, ktorý hovorí o prestavbe pôvodného kaštieľa Pavlom Balassom v roku 1733. V nikách vstupného vestibulu stoja dve plastiky rytierov a dvojitý kamenný erb prvých majiteľov kaštieľa (Balassa a Mérey?). K najhodnotnejším častiam objektu patrí neskorobaroková kaplnka s rokokovým interiérom, zaberajúca výšku dvoch nadzemných podlaží v západnom krídle kaštieľa. V mnohých miestnostiach sa zachovala originálna štuková výzdoba aj pôvodné barokové kachle. ^[4]
 

Kaštieľ obkolesuje anglický park, ktorý sa rozmermi a dispozíciou prispôsobuje návršiu, na ktorom sa rozkladá celý areál. Ukončuje ho zalesnená panoráma pohoria Javorníkov. Svojim dominantným postavením nad obcou, v popredí s vodnou plochou a v pozadí so zmiešaným lesom, sa kaštieľ výborne uplatňuje v panoramatických pohľadoch.
 

Kaštieľ dal v roku 1612 postaviť mocný uhorský magnát Žigmund Balassa, po ktorom sa až do polovice 20. storočia nazýval Zsigmondháza. Od roku 1888 vlastnil kaštieľ knieža Hohenlohe-Majláth z Viedne, potom husľový virtuóz Jan Kubelík a začiatkom 20-tych rokov 20. storočia poľský gróf Baworowský. Posledným predvojnovým majiteľom kaštieľa bol generálny riaditeľ Zbrojovky Brno Ing. Klementín Ružička.
 

Na koncepcii stavby sa uplatnil ešte renesančný sloh, badateľný aj v niektorých detailoch. Veľkorysá prestavba za grófa Pavla Balassu, uskutočnená v rokoch 1733 až 1773, dala kaštieľu barokový vzhľad, ktorý si uchoval dodnes. Požiare, ktoré kaštieľ poškodili v 19. storočí, si vyžiadali menšie úpravy časti strechy, balustrády a vikierov. Pri opravách pred rokom 1914 odstránili kopulovitú vežičku nad stredovým rizalitom, čo značne pozmenilo čelnú fasádu budovy. Vežičku opisuje aj kanonická vizitácia z roku 1805. Boli v nej dva zvony, požehnané v Bratislave roku 1738. ^[5] Slúžili na odbíjanie hodín na veži aj na zvolávanie veriacich na bohoslužby. Celkové architektonické riešenie v barokovom slohu zostalo aj po úpravách intaktne a kvalitne zachované, čím sa kaštieľ zaraďuje medzi najhodnotnejšie profánne objekty tohto druhu na Slovensku. Tak ho hodnotil aj Kornél Divald, ktorý kaštieľ navštívil približne v rokoch 1911 - 1912. Vtedy sa v kaštieli ešte nachádzalo bohaté zariadenie (skrine zo 16. - 17. storočia, gotické stallum prerobené na kľakadlo, obrazy, fajansa, porcelán, strieborný riad, hornouhorské výšivky). ^[6]
 

Kaštieľ bol prvý krát predmetom pamiatkovej starostlivosti v roku 1920, keď ho chcelo Ministerstvo sociálnej starostlivosti adaptovať na ústav pre hluchonemé deti. Odbornú prehliadku objektu vykonal v mene Vládneho komisariátu pre zachovanie umeleckých pamiatok na Slovensku Jan Reichert. Komisariát nemal priame námietky proti zriadeniu ústavu, ale dôrazne žiadal, aby boli architektonicky a umelecky hodnotné časti budovy, ako aj vybrané predmety chránené pred poškodením: kaplnka s oratóriom spolu s umelecky veľmi cenným zariadením, arkádové loggie, všetky stropy so štukovou výzdobou, prejazd so sochami vo výklenkoch a plastickým erbom, všetky barokové kachle, dve veľké zrkadlá v reprezentačnej sále, všetky obrazy a starožitný nábytok, najmä veľká bohato dekorovaná skriňa z roku 1783. ^[7]
 

Pri prevode vlastníctva objektu do rúk Ing. Klementa Ružičku, bola do pozemkovej knihy zapísaná poznámka „pod zákonnou ochranou“, čím dali pamiatkové orgány najavo svoj trvalý záujem o tento objekt. Ten sa prejavil aj v roku 1935, pri stavbe krajinskej hradskej z Púchova do Bytče. Štátny referát na ochranu pamiatok na Slovensku žiadal Krajinský úrad, aby pri projektovaní cesty bralo do úvahy pamiatkové hodnoty kaštieľa i celého areálu s parkom. Okrem zdôrazňovania architektonických a umelecko-historických hodnôt objektu argumentuje aj tým, že majiteľ kaštieľa Ing. Ružička patrí medzi tých málo osvietených, ktorí vynakladajú veľké prostriedky na údržbu pamiatkového objektu, a je preto vo verejnom záujme, aby sa im v medziach možností vychádzalo v ústrety. „Nieto pochybnosti, že iba takouto vzájomnosťou môžeme očakávať zachovanie aspoň malej čiastky stavebných pamiatok na našom vidieku, ktorých počet vplyvom pomerov po prevrate bol tak veľmi zredukovaný.“ ^[8]
 

Druhá svetová vojna nezanechala na kaštieli veľké stopy. Mal to šťastie, že zhodou priaznivých okolností bol ušetrený drancovania i škôd spôsobených bojovými akciami. Čas ohrozenia ešte len mal prísť. A nedal na seba dlho čakať. Vtedajší majiteľ kaštieľa Ing. Ružička vycítil blížiace sa nebezpečenstvo a už v októbri 1946 žiadal Pamiatkové oddelenie Povereníctva školstva a osvety o vyslanie komisie, ktorá by potvrdila pamiatkový charakter objektu. V napätej povojnovej situácii, keď sa vo veľkom konfiškovalo a bohatí vlastníci si zachraňovali vlastné životy, pôsobí tento počin riaditeľa Ružičku skutočne nevídane a zaslúži si naše uznanie. Isteže ho k tomuto kroku viedli predovšetkým vlastnícke záujmy, ale starosť o zachovanie pamiatkových hodnôt objektu je nepochybná. „Robia sa kroky v tom smere, aby táto budova bola vyvlastnená a či iným spôsobom získaná bola k účelom absolútne nevhodným (umiestnenie internátu pre absolventov priemyselnej školy v Považskej Bystrici a pod.). Chcejúc uchrániť túto jedinečnú historickú pamiatku pred jej zničením alebo privedením do dezolátneho stavu, čím by Slovensko bolo pripravené o jedinečnú vzácnu budovu kaštieľa z doby barokovej, som prinútený v záujme zachovania tejto pamiatky žiadať: ráčte láskave vyslať urýchlene komisiu Pamiatkového úradu na miesto samé, cieľom zistenia pamiatkového významu a historickej ceny tohto kaštieľa a zakázaním akéhokoľvek použitia na spomenuté alebo iné ciele a vziať túto budovu kaštieľa v ochranu.“ ^[9]
 

Po zaplatení cestovných trov vo výške 1 250 Kčs prišla na obhliadku kaštieľa 16. decembra 1946 expertka Povereníctva školstva a osvety Dr. Alžbeta Güntherová. Zistila, že kaštieľ je od roku 1929 chránenou pamiatkou a táto skutočnosť je zaznamenaná aj v pozemkovej knihe. Vo svojom vyjadrení uvádza, že terajší majiteľ sa o pamiatku stará vzorným spôsobom. Zdôrazňuje, že je povinnosťou štátu chrániť objekt v celosti, už aj vzhľadom na to, že v poslednej vojne bolo takmer 75% slovenských kaštieľov zničených vykradnutím a poškodením. V liste Ing. Ružičkovi dodáva: „Kaštieľ v Orlovom, ktorý je vo vašom vlastníctve, je vďaka vašej opatere a veľkému umeleckému porozumeniu v bezvadnom stave. Kaštieľ je jednou z najlepšie zachovaných profánnych stavieb, ktorej barokový rozvrh a pozdnobaroková úprava sú v celosti chránené. Je v záujme tejto pamiatky, aby jej stav aj v budúcnosti žiadnym spôsobom nebol porušený. To isté platí aj pre park okolo kaštieľa.“ ^[10]
 

Vyjadrenie dr. Güntherovej bolo však generálnemu riaditeľovi Zbrojovky Brno málo platné. Rozhodnutie o skonfiškovaní celého orlovského majetku ho neminulo. Novým vlastníkom kaštieľa sa stali Československé štátne lesy. Prídelovým pokračovaním v júni 1952 prešiel kaštieľ do rúk Považských strojární, n. p., závod K. Gottwalda Považská Bystrica, ktoré ho chceli využívať ako internát asi pre 200 zamestnancov. To si vyžiadalo jeho adaptáciu, vybudovanie nových hygienických a stravovacích priestorov. Pri týchto prácach bola na viacerých miestach porušená štuková výzdoba. Najväčší problém však pre kádrovníka závodu súdruha Vaňka predstavovala kaplnka. Spolu s predsedom ONV v Považskej Bystrici súdruhom Konečným ju chceli zlikvidovať a zriadiť tu spoločenskú miestnosť.
 

Povereníctvo školstva, vied a umení preto požiadalo Slovenský pamiatkový ústav a Slovenskú národnú galériu o uskutočnenie prehliadky kaplnky. Zástupcovia týchto inštitúcií Dr. Cidlinská a Dr. Vaculík zistili, že kaplnka má vzácny rokokový interiér. Pilastrová architektúra hlavného a bočného oltára je z červeného a sivého mramoru. Pozadie tvoria štukové reliéfy a plastiky svätcov. Oltárne obrazy sv. Jána Nepomuckého a sv. Valburgy sú ich neodmysliteľnou súčasťou. Preto nie je možné oltáre jednoducho premiestniť, znamenalo by to ich likvidáciu, s čím pamiatkové orgány nemôžu súhlasiť. Doporučili, aby sa hnuteľné veci z kaplnky i kaštieľa previezli do Slovenského múzea v Bratislave (rokoková kazateľnica, organ, lavice, kachle, skrine), a aby sa oltáre zakryli drevenou stenou s molitanovým poťahom, čím by sa zahladil náboženský ráz miestnosti a stena by zároveň mohla slúžiť na ozdobovanie miestnosti podľa politickej potreby. Súdruhovia tento návrh rázne odmietli a trvali na odstránení oltárnej architektúry. Dôvodili tým, že sa boja, aby obyvateľstvo prípadnými neskoršími petíciami nežiadalo navrátenie bohoslužieb do kaplnky. Súdruh Vaňko sa vyhýbal aj požiadavke predložiť Slovenskému pamiatkovému ústavu na schválenie stavebné plány adaptácie kaštieľa. Do problému opäť zasiahla dr. Güntherová v mene Povereníctva školstva, vied a umení. Rozhodla sa bojovať s komunistickými úradníkmi ich vlastnou ideologickou zbraňou. Vo svojom vyjadrení pre zástupcov závodu K. Gottwalda, ONV Považská Bystrica, KNV Žilina a cirkevných tajomníkov apeluje, aby si kompetentní činitelia uvedomili, že v prípade kaplnky ide o umeleckú pamiatku, dielo ľudských rúk a výtvarnej tvorivosti, ktorá má byť chránená bez ohľadu na jej cirkevný obsah. „Za príklad nech nám slúži vysoká úroveň ochrany pamiatok najvyspelejšieho kultúrneho štátu ZSSR, kde pamiatky cirkevného umenia sú chránené na základe ich umeleckej hodnoty. Pokiaľ kultúrna úroveň u nás nedosiahne úroveň v ZSSR, treba, aby sa úradné miesta postarali o chránenie pamiatok a pôsobili na obecenstvo v tom smere, že v dielach cirkevného umenia nebudú vidieť náboženský obsah, ale len a len kvalitu umeleckého diela. Je vecou vyspelej kultúry ako sa dívame na pamiatky minulosti. Postupom vývoja dospejeme aj u nás k tomuto náhľadu, zatiaľ však nemožno dovoliť likvidovanie pamiatok, ktoré majú umelecký význam a sú dôkazom výtvarnej vyspelosti našej národnej minulosti.“ ^[11] Týchto pár slov, nad ktorými sa dnes len ironicky pousmievame, skrýva v sebe celú tragédiu danej doby i nevyspytateľnosť ľudského konania. V čase neslobody museli aj osobnosti, ktoré si vysoko vážime, zmeniť svoj slovník, prispôsobiť pracovnú taktiku novej ideológii, aj keď (alebo práve preto), išlo o záchranu umeleckých pamiatok, ktorá by mala byť samozrejmosťou v každej kultúrnej spoločnosti.
 

Kaplnka bola pre túto chvíľu zachránená, ale celý proces sa začal opäť v januári 1953. Závod K. Gottwalda už nechcel v kaplnke zriadiť spoločenskú miestnosť, ale použiť ju ako skladisko! Pamiatkári tentoraz okrem zdôrazňovania umeleckej hodnoty interiéru, žiadali o pomoc pri záchrane kaplnky aj Slovenský úrad pre veci cirkevné. Zdôrazňovali, že kaplnka neslúžila len pre potreby majiteľov kaštieľa, ale že už v roku 1735 získala od Nitrianskeho biskupstva právo verejnosti, ktoré bolo opäť potvrdené v roku 1949. Kaplnku i jej cenný interiér sa napokon podarilo zachrániť.
 

Kaštieľ však bol ešte ďalšie roky nevhodne využívaný. Okrem internátu tu boli sklady, okresný archív, autoservis, park a hospodárske budovy využívalo JRD. V roku 1963 bol kaštieľ zapísaný do zoznamu kultúrnych pamiatok ako pamiatka 1. kategórie a v roku 1965 bolo vyhlásené ochranné pásmo. Záujem pamiatkových orgánov o kaštieľ i jeho areál sa stále stupňoval. Myšlienka využiť kaštieľ na kultúrne účely však začala byť aktuálna až začiatkom 70-tych rokov, kedy sa začala jeho komplexná obnova, dokončená roku 1984. Dúfajme, že táto národná kultúrna pamiatka sa viac neocitne v ohrození.
 

 

OROSOVÁ, Martina: Povojnový osud kaštieľa v Orlovom. In: Pamiatky a múzeá, 2005, č. 1, s. 40 - 43.
 

Text článku v plnom rozsahu uverejňujeme s láskavým dovolením autorky. Srdečne ďakujeme.

Pamiatková ochrana
Rekonštrukcia.
 

Po roku 1955 bol kaštieľ adaptovaný na internát. ^[12] Zámer pamiatkovej úpravy bol vypracovaný v roku 1972. Budúce využitie: kultúrno-spoločenské zariadenie Považských strojární, n. p. Zámer sa naplnil. Umelecko-historický výskum: akademický maliar Vladimír Úradníček, prom. hist. M. Sura, 1972. Projektová dokumentácia: Pamiatkostav Žilina, Ing. Urdák, 1976. ^[13] V roku 1982 sa dokončila nákladná rekonštrukcia objektu. Umiestnili v ňom expozíciu Okresného vlastivedného múzea v Považskej Bystrici a reprezentačné priestory Považských strojární v Považskej Bystrici. ^[14]
 

Orlové – kaštieľ a park (č. ÚZPF 751/1-2) - architektonicko-historický a umelecko-historický výskum - rok 2008. Autori: Mgr. Peter Horanský, PhDr. Zuzana Zvarová. ^[15]

Súčasný stav a využitie
Stav historického sídla je dobrý. Prostredie v okolí pamiatky je zachované a nie je narušené modernou výstavbou. Okolo kaštieľa je park.

Prístup
Stojí na miernom svahu na brehu Váhu, v severnej časti obce.