obec Cerová, okres Senica, Trnavský kraj
Hrad Korlátka strážil cestu, ktorá viedla do Prieval a Bukovského (Biksárdskeho) priesmyku. Mal dôležitú úlohu pri kontrole vstupu do priesmyku, ktorým prechádzala tzv. Česká cesta. [1] Pevnosť v nemčine v rokoch 1363 – 1399 nazývali Konrádovým Kameňom (Konradstein), asi podľa mena stavebníka povereného kráľom vytavať strážny hrad. Neskôr, asi skomolením, vznikol Korlát a pridaním maďarské „kő“ (kameň) Korlatkő. [2] Meno hradu vzniklo poslovenčením maďarského Korlátkő (Korlátov Kameň) na Korlátka. Listinami neoverená prvá zmienka o hrade z roku 1289 je spojená s Ugrinom (Uhrinom). Použitie valcového tvaru veže, ktorý bol zrejme inšpirovaný bergfritmi blízkych moravských stavieb, účel hradu a azda i kráľovský stavebník napovedajú vznik už v druhej polovici 13. storočia. [3]
Na začiatku 14. storočia bol hrad v rukách rakúskeho šľachtica Ulvinga z Harzendorfu, ktorému mal Matúš Čák v roku 1317 vyplatiť odstupné. Hrad ako krajinský strážca cesty fungoval do roku 1394, keď ho od Žigmunda Luxemburského na štyridsať rokov získal Stibor zo Stiboríc a jeho syn. V roku 1404 na hrade krátko zotrval kráľ Žigmund a vraj v úplne nedôstojnom stave. Pri návrate z obkľúčeného Znojma ho kvôli podozreniu z otravy dal lekár zavesiť za nohy dolu hlavou „aby z neho vyšli všetky škodliviny.“ [4]
V búrlivom pohusitskom období obsadili hrad odbojní hajtmani a využívali ho aj na koristnícke nájazdy, okrem iných k nim patril i neslávne známy Ján z Moravian na Kyjovsku, agilný príslušník schudobnenej vetvy pánov z Landštejnu. Z jeho rúk hrad vyslobodil Mikuláš Ujlaki, ktorý ho veľmi rýchlo v roku 1452 odovzdal svojmu úradníkovi Osvaldovi z Bučian zo schudobnenej vetvy rodu Hunt-Poznan. Jeho potomkovia sa na hrade usadili a Osvald II. si po ňom už písal i priezvisko. Rod vymrel Žigmundom v polovici 16. storočia a ďalší majitelia hradu sa potom pomerne často striedali. Nakoniec panstvo prevzali Apponyiovci, ktorým v roku 1645 hrad nakrátko obsadili povstalci Juraja I. Rákócziho, po krachu plánov na spoluprácu so Švédmi, čo vtedy plienili Moravu, však odtiahli. Hrad po výstavbe kaštieľov v Trstíne, Lieskovom a v Jablonici od konca 16. storočia pomaly strácal sídelnú funkciu. Jablonický kaštieľ v roku 1663 značne rozšírili a to spôsobilo, že hrad bol využívaný len hospodársky alebo ako väzenie pre poddaných a po roku 1740 zostal úplne opustený až sa postupne zmenil na ruinu. [5]
Na jadro hradu sa výhodne využila vyššia polovica rozľahlej skaly vystupujúcej z roviny na hrane zalesneného svahu. K smeru ohrozenia bolo jadro obrátené valcovou vežou, ktorá stála na viacbokom podstavci. Išlo teda o obrannú vežu – bergfrit – s vonkajším priemerom 10,5 m s múrmi hrubými takmer 3 m. Zostal z nich síce len vysoký a ostrý črep, ale zvyšky omietky na vnútornom líci muriva svedčia o určitom využití vnútorného priestoru. Pozostatky najmenej dvojpriestorovej obytnej stavby (paláca) nadväzujú priamo na podstavec veže, ale rady neveľkých okenných otvorov v niekoľkých podlažiach na múroch v západnom kúte nádvoria sú dôkazom existencie obytnej budovy i tam. Brána sa nachádzala na severe, kde neskôr vznikol stúpajúci prejazd. [6]
Asi na prelome 14. a 15. storočia dal Stibor zo Stiboríc spojiť múrom jadro hradu s nižšou severnou časťou skaly. Tento dolný hrad vymedzuje silný hradobný múr, ktorý v zalomeniach spevňujú piliere v unikátnej podobe trojbokých veží vytiahnutých do britu. Ku hradbe bola od začiatku pripojená stavba s niekoľkými miestnosťami, z ktorých zostalo len nasadenie priečok a fragmenty múrov. Pravdepodobne v priebehu 15. storočia došlo k zabezpečeniu skalnatého jazyka pod bergfritom, a to mäkko tvarovaným múrom vinúcim sa po okrajoch skaly. Na opevnenie jazyka polohou i časovou nadviazalo teleso valu, ktoré spájalo pätu brala so skalnatým pahorkom juhovýchodne od hradu. Pahorok ohraničujú stopy násypu uzatvárajúceho plochu, na ktorej je vidieť stopy po provizórnych stavbách. Celok sa javí ako vysunuté opevnenie, ktoré mohli využívať aj ako tábor vojenského oddielu. [7]
Murované predhradie pochádza asi z prvej polovice 16. storočia. Na ohradenie stačila do pravého uhla zalomená hradba pripojená k stiborovskému predhradiu a skalnatému jazyku pod vežou. Pri nároží predhradia vystupuje do priekopy podkovovitá bašta. Priekopa je tvarovaná do oblúka, čo poukazuje na jej starší vek. Chránila už staršie predhradie z dreva a hliny. [8]
Bez zásahu.
Ruina v pokročilom štádiu rozpadu.
V lesnatom zarastenom teréne sú badateľné zvyšky obvodových múrov horného hradu a súvislejšie úseky dolného opevnenia, tvoriace siluetu hradu z diaľkových pohľadov. [9] Výrazný a typický pre hrad je zvyšok valcovej veže, ktorý tvorí vysoký a ostrý črep. Práve on je viditeľný z veľkej diaľky.
Zrúcanina sa nachádza na krátkom skalnatom výstupku (455 m n. m.) z okrajovej náhornej plošiny Malých Karpát asi 1 km západne od osady Rozbehy obce Cerová. [10]
[1] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava: Slovart, 2007. s. 158.
[2] SLÁMKA, Miroslav et al.: Kamenní strážcovia I. Príbehy a povesti zrúcanín slovenských hradov. Bratislava: Slovenský skauting, 2004. s. 47.
[3 - 4] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 158.
[5] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 158 - 159.
[6 - 8] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 159.
[9] KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka: Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku. Turistický lexikón. Bratislava: Šport, 1990. s. 61.
[10] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 157.
MATEJKA, Miroslav - ŠIMKOVIC, Michal - JANURA, Tomáš: Hrad Korlátka. Sprievodca po zrúcanine hradu. Bratislava: Slovenský skauting, o.z., 2013. 50 s. ISBN 978-80-89136-93-3
NEŠPOR, Jaroslav: Korlátka. In: Krásy Slovenska, LXXXIV, 2007, č. 1 - 2, s. 56 - 57.
www.obeccerova.sk
48.575258, 17.386227
48°0 34' 30.93", 17°0 23' 10.42"
PRIESTOR PRE VAŠU REKLAMU