V ostatnom období – a povedzme, že vďakabohu – boli zrekonštruované mnohé slovenské kaštiele, ktoré slúžili a slúžia na múzejné účely. Je potešiteľné, že tieto architektonické skvosty dostali nový exteriérový a viaceré aj interiérový šat a môžu ďalšie desaťročia slúžiť širokej verejnosti ako kultúrne stánky a zároveň uchovávať svoju vlastnú hodnotu historickej architektúry. Pri stavebných rekonštrukciách dochádza, prirodzene, aj k zmenám expozícií, ich technického riešenia, no najmä obsahovej náplne. Je isté, že všetky múzeá sa už novými inštaláciami či minimálne reinštaláciami zbavili obsahu expozícií minulosti, ale poniektoré, žiaľ, vylievajú z vaničky so špinavou vodou aj dieťa. Pri nadšenom znovuobjavovaní staršej histórie a ozrejmovaní miesta šľachty vo vývoji spoločnosti sa akoby zabúdalo, že existujú aj iné oblasti života, ktoré načim sprostredkovávať najmä mladej generácii. A tak zariaďujeme priestory kaštieľov, často i hlava-nehlava, historickým nábytkom, aby sme vytvorili ilúziu života šľachty v týchto objektoch. Vytisli sme históriu, ktorá nebola len o šľachte, vylúčili sme etnografiu, archeológiu, pomaly vytláčame aj prírodovedu v duchu hesla – veď ten vlk je všade rovnaký! A vari stoly, vitríny, kreslá a sofy vypovedajú všetko o živote tak dokonale, že iné prezentovať ani nemusíme? Nie som nepriateľ dobovo zariadených interiérov. Tiež som sa zasadzovala o to, aby v objekte, v ktorom sa z pôvodného zariadenia nezachovalo vôbec nič, sa objavil aspoň náznak dobovosti. Ale povýšiť historický nábytok pomaly na jediný opodstatnený exponát v kaštieľskom múzeu je scestné. Je pravdou, že dobové interiérové vybavenie najlepšie korešponduje s architektúrou, určite vytvára atmosféru, avšak toto predsa nie je úlohou múzea – a ak, tak rozhodne nie jedinou. Múzeum uchováva, interpretuje a propaguje prírodné a kultúrne dedičstvo ľudstva, udržiava a spravuje zbierky v prospech spoločnosti a jej rozvoja, uchováva primárny materiál na tvorbu a odovzdávanie poznatkov, vytvára podmienky na zhodnocovanie, prezentáciu a podporu prírodného a kultúrneho dedičstva... To je len niekoľko úloh múzeí podľa Etického kódexu múzeí. ^[1] V dialógu s verejnosťou má múzeum prekladať akademickú reč výskumu o prírode a dejinách do jednoduchšej reči tak, aby návštevník dostal potrebnú informáciu a odchádzal z múzea obohatený o kultúrny zážitok, ale najmä o poznanie spoločnosti vrátane jej životného prostredia. Život spoločnosti je predsa aj prírodné prostredie, aj ľudová kultúra, aj história. Ak sa múzeá kaštieľskeho typu, z ktorých väčšina bola pôvodne vlastivedná, majú špecializovať iba na životný štýl šľachty, musíme umŕtviť bohaté fondy z iných oblastí v depozitároch, alebo vybudovať nové prírodovedné, archeologické, etnografické a historické regionálne múzeá, čo je, samozrejme, nereálne. Skúsme zistiť spätnú väzbu od školákov, ktorí predstavujú podstatnú časť našich návštevníkov, čo si z prehliadky takto monotematicky zariadeného múzea zapamätali. Väčšina určite odpovie: boli tam, stoly, postele, skrine... V lepšom prípade, ak sa skupine venoval skúsený a oduševnený lektor, tak si ešte zapamätajú, že to vlastnil nejaký rod. Úprimne pochybujem, že budú vedieť ktorý. Ak je toto odkaz, ktorý má múzeum sprostredkovať, ak má múzeum za cieľ zanechať v návštevníkovi dojem, že nazrel do spálne posledného z rodu, že sa môže cítiť ako gróf či grófka, tak je všetko v poriadku. Ale ono nie je. Múzeá sa takýmto spôsobom, výsostnou orientáciou na úzke dejiny rodiny staviteľov či užívateľov múzejného objektu degradujú na „izby feudálnych tradícií“. Prečo je pre regionálne múzeum situované v kaštieli priam plebejskou povinnosťou predstaviť rodinu staviteľov a vlastníkov, ale takmer dehonestujúce je ukázať život tých, ktorých ruky reálne tieto objekty postavili? V žiadnom prípade tu nechcem vnášať nejakú pomýlenú „triednu nenávisť“, volám len po objektivite a zmysle pre mieru. Ak sme v minulom režime glorifikovali to a zatracovali ono, tak teraz akoby sme len vymenili priority.
 

Je neodškriepiteľnou povinnosťou múzeí v historických objektoch prezentovať dobovo zariadené interiéry v prípade, ak sa zachovali alebo ak sú s takýmto zameraním desaťročia budované zbierkové fondy. Takéto múzeá, už či hradné alebo kaštieľske, sú jedinečné a iste aj turisticky veľmi zaujímavé. Možno práve skutočnosť turistickej atraktivity zvádza k napodobovaniu pri zámeroch niektorých nových expozícií kaštieľskych múzeí, čo je nie vždy šťastným riešením. Expozícia, najmä ak je výsledkom skôr amatérskeho nadšenia ako serióznej vedeckej a muzeologickej práce, môže byť napriek akému-takému slohovému súzvuku s architektúrou múzejným nepodarkom a v konečnom dôsledku bude kontraproduktívna.
 

Netvrdím, že môj názor je správny. Je skôr témou do diskusie. Stavia na presvedčení, že voľba, ako kreovať nové expozície v múzejných objektoch (aj kaštieľskych), nemôže vychádzať len zo subjektívnych tendencií a záujmov, ale musí byť výrazom angažovaného prístupu muzeológa nielen k problematike jednotlivých sfér skutočnosti, ale celého bytia. ^[2]
 

Šľachta, jej život a význam v spoločenskom poriadku minulosti je iste zaujímavou a oprávnenou témou, no nemala by byť ostro preferovanou či dokonca jedinou témou kaštieľskych múzeí. Nebudú to potom múzeá, ale konzervy bývania šľachty, navyše umelé, nezodpovedajúce pravde, keďže nehovoríme o zachovanom vybavení interiérov.
 

KOTOROVÁ JENČOVÁ, M. Kaštieľske múzeá - naozaj múzeá, alebo konzervy bývania šľachty? In: Múzeum 2019, roč. LXV, č. 3, s. 58. ISSN 0027-5263