- Úvodná strana
- Pamiatková ochrana na Slovensku
- Osobnosti pamiatkovej ochrany na
Slovensku - Osobnosti slovenského múzejníctva
- Múzeá
- Galérie
- Skanzeny
- Slovník pojmov
- Bibliografia
- Autori
- Fotografi
- Partneri
- Kalvárie a krížové cesty
- Parky a záhrady
- Cintoríny
- Literárne pamiatky
- Kúpeľná architektúra
- Pamiatky v okolí Slovenska
- Portál / Tvorca
- Sponzori
- Kontakt
Pamiatky volajúce o pomoc späť
Pajštún (Borinka)
Lokalita
obec Borinka, okres Malacky, Bratislavský kraj
obec Borinka, okres Malacky, Bratislavský kraj
História a stavebný vývoj
Pajštúnsky hrad [1] patril do sústavy pohraničných hradov, ktoré v Malých Karpatoch preberali od 13. storočia funkciu ochrany severozápadných hraníc uhorského štátu, ktorú spočiatku mali zaručiť správne komitáty nížinných vodných hradov, ku ktorým patrila Stupava, Holíč a Šaštín. [2] Vznik hradu možno predpokladať v polovici 13. storočia. Najstarší majitelia mali spoločné panstvo so Stupavou [3], kam sa neskôr aj vrátili. [4] Pajštún [5] bol kráľovským hradom, na ktorom bol v roku 1385 kastelánom Jakub, syn Ladislava a o päť rokov ho na dlhý čas získali grófovia zo Svätého Jura a z Pezinka. [6] Tí ho vlastnili nepretržite až do roku 1526, keď rod vymrel a majetky sa dostali do rúk Serényovcov a neskôr Salmovcov. [7] Grófsky rod Salmovcov-Neuburgovcov ho v roku 1599 vymenil s Mikulášom Pálffym. [8] Hrad patril Pálffyovcom až do roku 1863, neskôr Károlyovcom. Hrad vyhorel v polovici 18. storočia, čiastočne ho opravili a naďalej používali. Od roku 1810, keď ho zdemolovali (vyhodili do povetria) napoleonské vojská, leží v ruinách. [9] Masívne premeny v období renesancie úplne zotreli pôvodnú podobu hradu. Dá sa identifikovať len niekoľko fragmentov stredovekého muriva, pôvodný rozsah je však daný vrcholovou plošinou bradla so strmými skalnatými stenami na troch stranách a západným svahom. Práve vďaka polohe a charakteru podložia mal zrejme len jednodielny hrad priekopu nanajvýš na západe. Nič zatiaľ nenasvedčuje ani o existencii veľkej veže. V hrade sa pravdepodobne spoliehali na jednoduché hradby a výšku stien skalného útesu. Vstup do horného nádvoria bol na severozápade, a ten sa udržal aj po vybudovaní predhradia. Cesta k nemu od ohybu pod hradnou skalou na juhu stúpala úbočím západného svahu. [10] Múry pôvodného hradu takmer úplne nahradila už prvá prestavba novými konštrukciami a fortifikačnými prvkami. Okrem bežného opevnenia a prevádzkovej budovy, ktorá je na nádvorí čiastočne zasekaná do skaly, existujú pozoruhodné zvyšky kazematovej chodby, odkiaľ boli prístupné strelecké komory. Uprostred nádvoria vylámali do podložia štvorcovú cisternu, ktorú obmurovali a kvôli čistote zberanej vody ju aj zaklenuli. Nový vstup dodržal tradíciu predchádzajúceho a prejazd zriadili v stavbe, ktorá nadväzovala na (vtedajšiu) nárožnú baštu. Pred ňou vzniklo neveľké vstupné predhradie, ktoré zrušili pri opevňovaní v 17. storočí. Všeobecne sa predpokladá, že prestavbu dokončili do polovice 16. storočia, a tak by mala byť dielom kráľovských staviteľov. Využitie okrúhlej a štvoruholníkovej bašty so šikmými soklami a s kamennou oblúčkovou rímsou, ako aj starostlivá kamenárska práca poukazujú na účasť Talianov, ktorí sa vyskytovali v okolí Ferdinanda I., alebo nimi vyučených pracovníkov. [11] Druhú veľkú prestavbu asi začal Mikuláš Pálffy. [12] Základnú prestavbu hradu a jeho rozšírenie ukončili Pálffyovci už v roku 1619. Ešte väčšie zmeny nastali pri stavebných úpravách v polovici 17. storočia, keď nanovo prestavali obytné budovy a vybudovali ďalšie vonkajšie opevnenie. [13] Sústredil sa najmä na obytnú zložku sídla, o ktorého umelecky kvalitnom vyhotovení hovoria mohutné kamenné konzoly vedľa vjazdu. Ten sa na príchodiacich obracal maskarónmi s bizarným úškrnom na čelách konzol (každý je iný). Pálffyovci úplne nanovo opevnili vstupnú časť hradu, kde svahovitý terén umožňoval nielen prístup, ale aj útok nepriateľa, a neváhali pritom nahradiť na severozápade relatívne nové hradby. Pri stavbe novej mohutnej budovy využili ohradenie horného nádvoria. Cez budovu šikmo prechádzal prejazd natočený k príjazdovej ceste, ktorá viedla murovaným parkánom na úpätí skaly. Brána mala drážku na zdvíhaciu mrežu, keďže pred ňou nemohli vybudovať priekopu. V podstate nové opevnené sídlo bolo vďaka polohe a azda aj kvalite opevnenia uchránené pred povstaleckými armádami druhej polovice 17. storočia, ale okolo polovice 18. storočia už vyhorelo. Koniec využívania hradu znamenal až odchod napoleonských vojsk, ktoré ho v rokoch 1809 a 1810 obsadili. [14] Hradné budovy sa zachovali iba vo fragmentoch okolo ústredného nádvoria, ktorého plochu prekrýva násyp z poškodených murív. Najsúvislejšie je obvodové murivo palácov a opevnení vstavaných do masívu hradného brala, so zachovanými otvormi okien, arkierov, vstupov, v murive s odľahčovacími oblúkmi a stopami po klenbách. Najpôsobivejšie sú však krakorce (konzoly) niekdajšej pavlače nad vstupom s neskororenesančnou výzdobou v podobe maskarónov z roku 1619, ktoré svojou rôznorodosťou dokumentujú nároky staviteľa na architektúru a jej umelecké stvárnenie. [15]
Pajštúnsky hrad [1] patril do sústavy pohraničných hradov, ktoré v Malých Karpatoch preberali od 13. storočia funkciu ochrany severozápadných hraníc uhorského štátu, ktorú spočiatku mali zaručiť správne komitáty nížinných vodných hradov, ku ktorým patrila Stupava, Holíč a Šaštín. [2] Vznik hradu možno predpokladať v polovici 13. storočia. Najstarší majitelia mali spoločné panstvo so Stupavou [3], kam sa neskôr aj vrátili. [4] Pajštún [5] bol kráľovským hradom, na ktorom bol v roku 1385 kastelánom Jakub, syn Ladislava a o päť rokov ho na dlhý čas získali grófovia zo Svätého Jura a z Pezinka. [6] Tí ho vlastnili nepretržite až do roku 1526, keď rod vymrel a majetky sa dostali do rúk Serényovcov a neskôr Salmovcov. [7] Grófsky rod Salmovcov-Neuburgovcov ho v roku 1599 vymenil s Mikulášom Pálffym. [8] Hrad patril Pálffyovcom až do roku 1863, neskôr Károlyovcom. Hrad vyhorel v polovici 18. storočia, čiastočne ho opravili a naďalej používali. Od roku 1810, keď ho zdemolovali (vyhodili do povetria) napoleonské vojská, leží v ruinách. [9] Masívne premeny v období renesancie úplne zotreli pôvodnú podobu hradu. Dá sa identifikovať len niekoľko fragmentov stredovekého muriva, pôvodný rozsah je však daný vrcholovou plošinou bradla so strmými skalnatými stenami na troch stranách a západným svahom. Práve vďaka polohe a charakteru podložia mal zrejme len jednodielny hrad priekopu nanajvýš na západe. Nič zatiaľ nenasvedčuje ani o existencii veľkej veže. V hrade sa pravdepodobne spoliehali na jednoduché hradby a výšku stien skalného útesu. Vstup do horného nádvoria bol na severozápade, a ten sa udržal aj po vybudovaní predhradia. Cesta k nemu od ohybu pod hradnou skalou na juhu stúpala úbočím západného svahu. [10] Múry pôvodného hradu takmer úplne nahradila už prvá prestavba novými konštrukciami a fortifikačnými prvkami. Okrem bežného opevnenia a prevádzkovej budovy, ktorá je na nádvorí čiastočne zasekaná do skaly, existujú pozoruhodné zvyšky kazematovej chodby, odkiaľ boli prístupné strelecké komory. Uprostred nádvoria vylámali do podložia štvorcovú cisternu, ktorú obmurovali a kvôli čistote zberanej vody ju aj zaklenuli. Nový vstup dodržal tradíciu predchádzajúceho a prejazd zriadili v stavbe, ktorá nadväzovala na (vtedajšiu) nárožnú baštu. Pred ňou vzniklo neveľké vstupné predhradie, ktoré zrušili pri opevňovaní v 17. storočí. Všeobecne sa predpokladá, že prestavbu dokončili do polovice 16. storočia, a tak by mala byť dielom kráľovských staviteľov. Využitie okrúhlej a štvoruholníkovej bašty so šikmými soklami a s kamennou oblúčkovou rímsou, ako aj starostlivá kamenárska práca poukazujú na účasť Talianov, ktorí sa vyskytovali v okolí Ferdinanda I., alebo nimi vyučených pracovníkov. [11] Druhú veľkú prestavbu asi začal Mikuláš Pálffy. [12] Základnú prestavbu hradu a jeho rozšírenie ukončili Pálffyovci už v roku 1619. Ešte väčšie zmeny nastali pri stavebných úpravách v polovici 17. storočia, keď nanovo prestavali obytné budovy a vybudovali ďalšie vonkajšie opevnenie. [13] Sústredil sa najmä na obytnú zložku sídla, o ktorého umelecky kvalitnom vyhotovení hovoria mohutné kamenné konzoly vedľa vjazdu. Ten sa na príchodiacich obracal maskarónmi s bizarným úškrnom na čelách konzol (každý je iný). Pálffyovci úplne nanovo opevnili vstupnú časť hradu, kde svahovitý terén umožňoval nielen prístup, ale aj útok nepriateľa, a neváhali pritom nahradiť na severozápade relatívne nové hradby. Pri stavbe novej mohutnej budovy využili ohradenie horného nádvoria. Cez budovu šikmo prechádzal prejazd natočený k príjazdovej ceste, ktorá viedla murovaným parkánom na úpätí skaly. Brána mala drážku na zdvíhaciu mrežu, keďže pred ňou nemohli vybudovať priekopu. V podstate nové opevnené sídlo bolo vďaka polohe a azda aj kvalite opevnenia uchránené pred povstaleckými armádami druhej polovice 17. storočia, ale okolo polovice 18. storočia už vyhorelo. Koniec využívania hradu znamenal až odchod napoleonských vojsk, ktoré ho v rokoch 1809 a 1810 obsadili. [14] Hradné budovy sa zachovali iba vo fragmentoch okolo ústredného nádvoria, ktorého plochu prekrýva násyp z poškodených murív. Najsúvislejšie je obvodové murivo palácov a opevnení vstavaných do masívu hradného brala, so zachovanými otvormi okien, arkierov, vstupov, v murive s odľahčovacími oblúkmi a stopami po klenbách. Najpôsobivejšie sú však krakorce (konzoly) niekdajšej pavlače nad vstupom s neskororenesančnou výzdobou v podobe maskarónov z roku 1619, ktoré svojou rôznorodosťou dokumentujú nároky staviteľa na architektúru a jej umelecké stvárnenie. [15]
Stav
Ruina.
Ruina.
Prístup
Zrúcanina hradu stojí na vrchole hrebeňa (486 m n. m.) nad údolím Červeného potoka asi 1,5 km od obce Borinka.
Zrúcanina hradu stojí na vrchole hrebeňa (486 m n. m.) nad údolím Červeného potoka asi 1,5 km od obce Borinka.
Poznámky
[1] Napriek tomu, že ide o lokalitu veľmi blízko Bratislavy, aj naďalej zostáva záhadná. Vyplýva to z dlho predpokladanej podvojnosti sídel panstva, do ktorého hrad patril, a z úplnej prestavby, čo v 16. a 17. storočí absolvoval, a preto o staršej podobe a jej časovej príslušnosti architektúra vypovedá minimu. Analýza zhromaždených prameňov ukazuje, že do obdobia polovice 16. storočia sa meno hradu mohlo meniť. Iba v roku 1271 doložený hrad Stupava, šte v roku 1580 dokonca sídlo menšej župy, inak sa však uvádza Pelystan (1314) alebo iný variant nemeckej podby mena Paylstein, neskôr aj Perostyan (1349), Prostyan (1390), čomu zodpovedá maďarský borostyán – brečtan. Nie je však vylúčené ani odvodenie od pojmu borostyánkő – jantár. Potom by sa dala predpokladať funkcia kontroly tzv. jantárovej cesty, ktorá spájala Jadran s Baltom, tá sa však určite rozvetvovala a pod hradom prechádzala len jedna z ciest. Dlho sa všetky zmienky týkali majetku či osady a až vod roku 1366 kráľovského hradu. Ťažko možno akceptovať Borynku z listiny z roku 1273, ktorá je zrejme hradom Baranka v terajšej Podkarpatskej Rusi (Ukrajina). Veď aj meno dnešnej obce je novotvarom (od roku 1948). Naopak, stupavské sídlo sa nespomína až do 17. storočia, do ktorého patrí i jeho dodnes viditeľná architektúra, a osada patrila k iným panstvám, okrem iného k Devínu a Pajštúnu. Len v prípade obmieňania mena možno uvažovať o vzniku Pajštúna zhruba o sto rokov skôr, čo je vzhľadom na dlhodobú príslušnosť oboch osád k Devínu, zvláštne. PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava: Slovart, 2007. s. 228.
[2] FIALA, Andrej - FIALOVÁ, Hilda: Hrady na Slovensku. Bratislava: Obzor, 1966. s. 188.
[3] V Stupave bol pravdepodobne vodný hrad, do roku 1314 zrejme zanikol a potom ho vo funkcii nahradil Pajštún. PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 228.
[4] KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka: Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku. Turistický lexikón. Bratislava: Šport, 1990. s. 44.
[5] V niektorých dokumentoch sa hrad označuje ako Paullenstein – Skala Pavlínov, čo by mohlo súvisieť s rehoľným rádom Pavlínov, obývajúcich blízky kláštor v pútnickom mestečku Marianka. Pavlíni vykonávali cirkevné obrady aj v pajštúnskej hradnej kaplnke a pôsobili tiež ako vychovávatelia grófských detí. SLÁMKA, Miroslav et al.: Kamenní strážcovia I. Príbehy a povesti zrúcanín slovenských hradov. Bratislava: Slovenský skauting, 2004. s. 15.
[6] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 228.
[7] KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka: Hrady, zámky a ... s. 44.
[8] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 228.
[9] KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka: Hrady, zámky a ... s. 44.
[10] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 229 - 230.
[11 - 12] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 230.
[13] KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka: Hrady, zámky a ... s. 45.
[14] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 230.
[15] KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka: Hrady, zámky a ... s. 45.
[1] Napriek tomu, že ide o lokalitu veľmi blízko Bratislavy, aj naďalej zostáva záhadná. Vyplýva to z dlho predpokladanej podvojnosti sídel panstva, do ktorého hrad patril, a z úplnej prestavby, čo v 16. a 17. storočí absolvoval, a preto o staršej podobe a jej časovej príslušnosti architektúra vypovedá minimu. Analýza zhromaždených prameňov ukazuje, že do obdobia polovice 16. storočia sa meno hradu mohlo meniť. Iba v roku 1271 doložený hrad Stupava, šte v roku 1580 dokonca sídlo menšej župy, inak sa však uvádza Pelystan (1314) alebo iný variant nemeckej podby mena Paylstein, neskôr aj Perostyan (1349), Prostyan (1390), čomu zodpovedá maďarský borostyán – brečtan. Nie je však vylúčené ani odvodenie od pojmu borostyánkő – jantár. Potom by sa dala predpokladať funkcia kontroly tzv. jantárovej cesty, ktorá spájala Jadran s Baltom, tá sa však určite rozvetvovala a pod hradom prechádzala len jedna z ciest. Dlho sa všetky zmienky týkali majetku či osady a až vod roku 1366 kráľovského hradu. Ťažko možno akceptovať Borynku z listiny z roku 1273, ktorá je zrejme hradom Baranka v terajšej Podkarpatskej Rusi (Ukrajina). Veď aj meno dnešnej obce je novotvarom (od roku 1948). Naopak, stupavské sídlo sa nespomína až do 17. storočia, do ktorého patrí i jeho dodnes viditeľná architektúra, a osada patrila k iným panstvám, okrem iného k Devínu a Pajštúnu. Len v prípade obmieňania mena možno uvažovať o vzniku Pajštúna zhruba o sto rokov skôr, čo je vzhľadom na dlhodobú príslušnosť oboch osád k Devínu, zvláštne. PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava: Slovart, 2007. s. 228.
[2] FIALA, Andrej - FIALOVÁ, Hilda: Hrady na Slovensku. Bratislava: Obzor, 1966. s. 188.
[3] V Stupave bol pravdepodobne vodný hrad, do roku 1314 zrejme zanikol a potom ho vo funkcii nahradil Pajštún. PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 228.
[4] KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka: Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku. Turistický lexikón. Bratislava: Šport, 1990. s. 44.
[5] V niektorých dokumentoch sa hrad označuje ako Paullenstein – Skala Pavlínov, čo by mohlo súvisieť s rehoľným rádom Pavlínov, obývajúcich blízky kláštor v pútnickom mestečku Marianka. Pavlíni vykonávali cirkevné obrady aj v pajštúnskej hradnej kaplnke a pôsobili tiež ako vychovávatelia grófských detí. SLÁMKA, Miroslav et al.: Kamenní strážcovia I. Príbehy a povesti zrúcanín slovenských hradov. Bratislava: Slovenský skauting, 2004. s. 15.
[6] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 228.
[7] KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka: Hrady, zámky a ... s. 44.
[8] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 228.
[9] KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka: Hrady, zámky a ... s. 44.
[10] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 229 - 230.
[11 - 12] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 230.
[13] KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka: Hrady, zámky a ... s. 45.
[14] PLAČEK, Miroslav – BÓNA, Martin: Encyklopédia slovenských hradov. s. 230.
[15] KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka: Hrady, zámky a ... s. 45.
Literatúra
MRVA, Ivan - BÓNA, Martin: Hrad Pajštún, sprievodca históriou. Bratislava: Slovenský skauting, 2014. 224 s. ISBN 978-80-89136-97-1
www.obecborinka.sk
MRVA, Ivan - BÓNA, Martin: Hrad Pajštún, sprievodca históriou. Bratislava: Slovenský skauting, 2014. 224 s. ISBN 978-80-89136-97-1
www.obecborinka.sk