Pôvodný názov
Ringov kaštieľ

Lokalita
obec Pečovská Nová Ves, okres Sabinov, Prešovský kraj

História a stavebný vývoj
Spoločenská situácia v Uhorsku na začiatku 16. storočia sa prejavila aj v architektúre. Začala sa nová výstavba resp. zdokonalenie fortifikačných systémov a zmenil sa celkový prístup k novému stavebnému druhu - kaštieľu, v ktorom sa opätovne popri obytnej funkcii dostáva na popredné miesto i jeho zabezpečenie proti útoku. Výrazným príkladom kumulácie obytnej a fortifikačnej funkcie v jednom celku je neznámy, v literatúre minimálne publikovaný východoslovenský vidiecky kaštieľ v Pečovskej Novej Vsi, v jednom z historických sídiel šľachtického rodu Péchyovcov. ^[1] Ide o renesančný kaštieľ zo 16. storočia. Je to typ renesančných kaštieľov s jednou vežou a strieľňami. Viacpodlažná bloková stavba na juhozápadnej strane s nárožnou vežou a pôvodnými renesančnými oknami s kamennou profilovanou šambránou a sgrafitovým orámovaním. Na nárožiach budovy je sgrafitová iluzívna armatúra. Miestnosti prízemia majú valenú klenbu s lunetami a krížové klenby. Na poschodí sú miestnosti s vyrezávaným trámovým stropom a na jednom tráme je letopočet 1649. V interiéri sa tiež zachovali renesančné štukové obrazce na klenbách a barokový krb. ^[2] Donačná listina zo 17. júla 1563 potvrdzuje vlastnícke práva Gašpara Péchyho na majetky v Pečovskej Novej Vsi a okolí. Po donácii tarczayovských majetkov v Novej Vsi Gašparovi Péchymu vzniká mimo jadra obce, v údolí potoka Ľutinka, ktorý sa neďaleko kaštieľa vlieva do rieky Torysa, v mieste, kde zo starej krajinskej cesty vedie odbočka cez pohorie Čergov do horného Šariša nová, bloková, štvorpodlažná stavba s dvoma diagonálne situovanými nárožnými vežovými rizalitmi, výrazne vystupujúcimi z hmoty bloku, prestrešená vysokou sedlovou strechou so šindľovou krytinou. Výstavba kaštieľa bola zavŕšená dodatočným osadením kamenárskych častí (asi pôvodne neboli určené pre tento objekt) a omietnutím hrubej, už skôr realizovanej stavby. Práve omietka fasád umožňuje orientačne datovať koniec výstavby. ^[3] Nie podobná, ale takmer identická je jednovrstvová omietka fasád s obdobným zložením a rovnakým škrabaným nárožným iluzívnym kvádrovaním na neďalekom kaštieli v Brezovici (a kaštiele majú aj rovnaký osud, tiež je v súčasnosti v dezolátnom stave), kde prestavba, ktorej zavŕšením je práve omietka exteriéru, je na kamennej tabuli nad vchodom datovaná rokom 1602. Niekedy v prvom desaťročí 17. storočia bola ukončená prvá etapa stavebného vývoja renesančného kaštieľa v Pečovskej Novej Vsi. Tomu môže nasvedčovať i prvé známe použitie prídomku Gašpara Péchyho – de Pecs Vyffalu v listine z roku 1619. ^[4] Už v krátkom čase po ukončení výstavby sa pravdepodobne statické poruchy vo východnej časti kaštieľa prejavovali odkláňaním sa tejto časti objektu. Príčinou boli (a najskôr aj dodnes sú) zlé pomery v podloží kaštieľa, založeného na údolných nánosoch horského potoka a nepreviazanie severovýchodného rizalitu a schodiskového traktu s hmotou bloku. Nie najšťastnejším riešením sa ukazuje i sústredenie komínov a prieduchov do celej traktovej steny v centre dispozície objektu. Prieduchy hmotu steny oslabovali a znemožňovali vzájomné previazanie stavby bloku s jej schodiskovým traktom a rizalitom. Už vtedy sa prejavujúce statické poruchy boli pravdepodobne jednou z príčin, ktoré viedli k zmenšeniu pôvodne veľkolepo koncipovaného vstupného otvoru do objektu s polkruhovým záklenkom na južnej fasáde bloku. Otvor bol na celú hrúbku steny zamurovaný, murivá vzájomne sekundárne previazané a v stene bol ponechaný iba menší dverový vstup so zošikmenými špaletami a segmentovým záklenkom. Úprava a zmenšenie vstupu sú časovo zhodné so zaklenutím a úpravami schodiskového traktu. ^[5] Statické poruchy neustále ohrozovali stabilitu východnej časti kaštieľa. Napriek vystuženiu východnej časti centrálneho bloku pristavaním trojice masívnych oporných pilierov a ich previazaním s murivom kaštieľa v troch miestach výšky pilierov, došlo pomerne krátko po ukončení výstavby, niekedy koncom polovice 17. storočia k deštrukcii prevažnej časti severovýchodného rizalitu a časti priestoru schodiskovej chodby. Práve oporným pilierom možno pripísať jej zastavenie v úrovni posledného (severného) z nich. Statické poruchy nie sú iba jedinou z možných príčin deštrukcie rizalitu. Mohli ju spôsobiť aj vojnové udalosti. Rozsah deštrukcie je dodnes čitateľný v obvodových stenách v exteriéri, ako i v interiéri. Pozoruhodná pritom je skutočnosť, že rekonštruované murivá sú omietnuté veľmi hrubým spôsobom, čo okrem iného potvrdzuje viaceré indície a hypotézu, že z nejakých dôvodov kaštieľ už nevyhovoval požiadavkám vlastníkov a ďalej neslúžil ako ich reprezentačné a stále sídlo. ^[6] Asi už nemali k stavbe, k jej pevnosti a stabilite, dôveru. Po deštrukcii jedného z vežových rizalitov sa začína druhá etapa vývoja objektu, rekonštrukcia jeho časti a drobné úpravy, ktorá sa dá dať do súvisu s jediným jednoznačne datovaným prvkom v kaštieli – trámom stropu poschodia obnoveného rizalitu – teda do obdobia okolo roku 1649. Zrútené klenbové konštrukcie suterénu severovýchodného rizalitu boli obnovené v pôvodnom stave, ale už v tehlovom materiáli. Murivo severovýchodného rizalitu bolo v kameni rekonštruované iba v rozsahu prízemia, zatiaľ čo hmota nad ním bola odľahčená dreveným zrubom. Celý rizalit, ktorého pôvodnú hmotu, vzhľad, či podlažnosť nie sú známe a jeho vežové ukončenie je iba v polohe predpokladu, bol prispôsobený už iba hospodárskym účelom. Objekt prestal slúžiť ako sídlo vlastníka a využíval sa iba sporadicky, býval tu asi správca. Dôkazom nevyužívania objektu sú dobre zachované primárne omietky, ktoré sa bez opráv, či ďalších neskorších vrstiev zachovali iba s niekoľkými nátermi čiastočne dodnes. S touto stavebnou etapou súvisia i viaceré úpravy drobného charakteru v exteriéri a interiéri, ktoré však celkový výraz a charakter kaštieľa výraznejšie nezmenili. ^[7] Obdobie baroka sa renesančnej stavby dotklo iba nepatrne. Úpravy sa týkali najmä priestoru rekonštruovaného a už hospodárskeho, severovýchdoného rizalitu, kde boli vystavané nové komínové prieduchy a pece. Dispozícia rizalitu bola na poschodí prispôsobená hospodárskym potrebám. Upravené boli i staršie komíny, niektoré niky, zamurovaný bol otvor po zrušenom prevete. Z umeleckoremeselných detailov sa barok prezentoval iba v jednom detaile – dverách, ktoré vedú zo schodiskovej chodby do sály poschodia. ^[8] Z mininálneho rozsahu „barokizácie“ kaštieľa sa dá opätovne usúdiť, že budova sa nevyužívala a neslúžila vlastníkom ako sídlo. Úpravy iných péchyovských objektov v obci v tomto období majú úplne rozdielny charakter a rozsah. ^[9] Renesančný kaštieľ práve pre jeho „nestabilitu“ jednoznačne odsunuli jeho majitelia na vedľajšiu koľaj. Obdobie klasicizmu a 19. storočie sa tak ako barok stavby prakticky nedotkli. Kaštieľ stál nevyužívaný, možno v ňom sídlil správca, alebo ľudia pracujúci na priľahlom statku. Táto situácia viedla koncom 19. storočia k jeho odpredaju. Komu presne kaštieľ predal jeho posledný zistený péchyovský vlastník, László Péchy, nie je zatiaľ známe, je však isté, že to bola miestna židovská rodina. ^[10] Na prelome 19. a 20. storočia nastáva určité oživenie vo využívaní objektu a začínajú sa jeho stavebné úpravy. Majú však iba charakter opravy. Sedlovú strechu vymenili za podobnú, valbovú, s ihlancovým zastrešením veže, ktorá dodáva kaštieľu dodnes určitý archaický charakter. Okná boli vymenené za dvojité, boli upravené niektoré skriňové niky na menšie okná. Napriek oživeniu stavby sa na obytné účely využívala iba časť prízemia. Ostatné priestory slúžili skladovacím účelom, poschodie sa využívalo ako sýpka. Z tohto dôvodu koncom 19. a začiatkom 20. storočia zamurovali väčšinu okien na poschodí a niektoré okná prízemia. Vynechali iba vetracie otvory. Definitívne sa oddelila obytná časť v prízemí od ostatných priestorov. Vstupy zo schodiskovej chodby do sály prízemia a priľahlej miestnosti boli zamurované a z južnej fasády bol zriadený nový, samostatný vstup. Ostatné úpravy nemali zásadný vplyv na pôvodnú dispozíciu kaštieľa a jeho celkový vzhľad zásadne neovplyvnili. ^[11] V tomto stave kaštieľ prečkal prvú i druhú svetovú vojnu. Po roku 1945 opäť zmenil majiteľa a od Sirény Riegelhauptovej kaštieľ odkúpila rodina Ringovcov, ktorej potomkovia ho vlastnia až do súčasnosti. Viaceré rodiny, či jednotlivci obývali opäť iba prízemie. ^[12] Novodobé úpravy v 70. a 90. rokoch mali iba charakter údržby, išlo o výmenu šindľovej krytiny a statické zabezpečenie severovýchodného, celé storočia problémového, rizalitu. ^[13] Renesančný kaštieľ, tzv. Ringov, predstavuje na území východného Slovenska ojedinelý typ obytno-obranného zemepanského sídla. Ústrednú hmotu tvorí trojpodlažný blok, z ktorého na nárožiach vyrastajú dva diagonálne umiestnené nárožné vežové rizality. Táto dispozícia umožňovala pomerne malému objektu takmer dokonalú obranu s možnosťou priamej paľby na všetky strany, ako aj bočnej paľby po obvode bloku. Vzhľadom na využitie dochádza v kaštieli k výraznému prelínaniu sa obytnej a obrannej funkcie, ale obytná funkcia má vo výslednom efekte určitú prioritu, lebo objekt, pokiaľ nemal vonkajšiu obrannú fortifikáciu (náznaky jej existencie neboli zistené), nebol schopný dlhodobej úspešnej obrany proti sústredenému tlaku väčších ozbrojených síl. Kaštieľ mal navyše obytnú funkciu situovanú do prízemia, ktoré je z hľadiska obrany najzraniteľnejšie, s preukázateľne primárnymi veľkými okennými otvormi. Na druhej strane bol v súvislosti s dobou častých prepadov a rebélií v rámci stavovských povstaní uhorskej šľachty schopný s vysokou účinnosťou vzdorovať nárazovým prepadom menších oddielov. Účinnú obranu mu umožňovali rôzne sa striedajúce strieľne, situované predovšetkým v obrannom podkroví. Pozoruhodnými sú najmä trojdielne nohavicové strieľne s jednotným úzkym horizontálnym vonkajším otvorom, ktorých tri strmo sa zvažujúce a rozchádzajúce priezory umožňujú paľbu do bezprostrenej blízkosti kaštieľa, ale jeho podnož už nezasahujú (tá bola vykrytá strieľňami rizalitov). Proti paľbe zvonku boli tieto strieľne kryté tehlovou, murovanou palebnou clonou. Streľba k podnoži kaštieľa prostredníctvom nohavicových strieľní bola kombinovaná streľbou do stredných a väčších vzdialeností, ktorú umožňovalo rôzne zošikmenie ostení a strmosť parapetov jedinej kľúčovej a viacerých štrbinových strieľní. ^[14] Podľa pôdorysu je najbližšou analógiou blokového kaštieľa s dvoma diagonáne situovanými nárožnými rizalitmi jednoposchodový, barokovo upravený kaštieľ v Golope v Maďarsku (kedysi v Zemplínskej župe), ktorého vznik sa predpokladá v období prežívajúcej neskorej gotiky, čiže okolo roku 1500, s renesančnými detailami (prvá zmienka o kaštieli je z roku 1525). Žiaľ, jeho pôvodný charakter a mnoho cenných detailov umožňujúcich bližšie porovnanie, vrátané obranných prvkov a strieľní, zaniklo pri jeho neskorších úpravách. ^[15] Nezvyčajný je i samotný stavebný vývoj kaštieľa v Pečovskej Novej Vsi, pozostávajúci z dominantnej, renesančnej, časovo dlhej etapy výstavby a ďalších, podružných etáp, ktoré už do celkového charakteru objektu podstatne nezasiahli. Objekt je pozoruhodný práve tým, že si takmer úplne zachoval svoju renesančnú autentickú podobu. Táto skutočnosť robí kaštieľ veľmi vzácnym. Z artefaktov, prvkov a úprav, ktoré okrem svojich konštrukčných vlastností, nevyhnutných z hľadiska ich funkcie nesú stopy umeleckého spracovania, sú pozoruhodné kamenné profilované ostenia dverových portálov, kamenné ostenia okien a krbov, drevený trámový strop sály poschodia a artefakt trámu z roku 1649, štuková výzdoba klenby sály prízemia, barokové kazetové dvere, ako aj iluzívne kvádrovanie nároží a paspartové lemy niektorých strieľní, technicky realizované metódou vyškrabovania a zdrsnenia povrchu jednovrstvovej, hladenej a bielym vápenným náterom opatrenej omietky. ^[16] Kaštieľ je ako celok v regióne Šariša, v rámci východného a dokonca aj celého Slovenska významným reprezentantom ojedinelého dipozičného typu obytno-obranného panské sídla, vo výraze už plne renesančného, i keď jeho hmota ešte priznáva určité rezíduá tradičného gotického chápania. ^[17]

Pamiatková ochrana
Rekonštrukcia. Výskum kaštieľa bol realizovaný v roku 1994. Napriek očakávaniu nebol potvrdený predpoklad existencie stredovekej – neskorogotickej fázy vývoja kaštieľa. ^[18] Zachovanie kaštieľa v pôvodnom, originálnom stave bez väčších prestavieb, predurčujú nutnosť jeho zachovania, obnovy a prezentácie odbornej i širokej verejnosti pri primeranom a plnohodnotnom využití, podriaďujúcom sa pamiatkovej podstate objektu. ^[19] Pečovská Nová Ves – kaštieľ (č. ÚZPF 334/1) – architektonicko‐historický výskum - rok 2022. Autori: Mgr. Michaela Haviarová, PhD., Mgr. art. Tomáš Haviar. ^[20]

Stav
Stav historického sídla je veľmi zlý. Voľným oknom je evidentné, že stavba má statické problémy. Je to jedinečná stavebná pamiatka svojho druhu na Slovensku, ktorá si zachovala charakteristické znaky renesancie. Prostredie v okolí pamiatky je narušené dedinskou výstavbou. Kaštieľ stojí v zajatí rodinných domov. Objekt sa využíva na bývanie. Okolo kaštieľa sú z jednej strany zvyšky parku. Strecha kaštieľa je obľúbeným miestom hniezdenia lastovičiek. V lete sa mení renesančný kaštieľ na „lastovičie sídlo.“

Prístup
Stojí v severnej časti obce. Ľutinská cesta 32.