Zaniknuté pamiatky   späť
www.pamiatkynaslovensku.sk
Parchovany - kaštieľ
Lokalita
obec Parchovany, okres Trebišov, Košický kraj
História a stavebný vývoj
Obec Parchovany leží na východnom Slovensku v Potiskej nížine, jedenásť kilometrov severovýchodne od mestečka Sečovce. Územie obce bolo osídlené už v 9. storočí. Dôkazom je archeologický nález slovanského obydlia. Prvá písomná zmienka o Parchovanoch je z roku 1245. Názov dediny sa v písomnostiach z 13. až 18. storočia objavuje v rôznych podobách ako „Parnov“, „Pernou“, „Pornow“, „Parno“ a lebo „Parchoviany“. Vlastnili ju zemepáni z rôznych šľachtických rodov. [1]
 

Súčasný názov obce rezonuje medzi znalcami pamiatok a architektúry preto, lebo tu kedysi stál krásny a honosný kaštieľ.
 

Rok postavenia šľachtického sídla v Parchovanoch nie je známy. Existencia kúrie s hospodárskymi budovami je písomne doložená v 16. storočí a stála asi na okraji pôvodnej dedinskej zástavby. Objekt bol určite postavený z dreva. V roku 1670 sa v listinách spomína už spustošená kúria. Začiatkom 18. storočia sa stavba uvádza ako kaštieľ v strednej časti zrúcaný s hospodárskymi budovami a patrila Žigmundovi a Imrichovi zo zemianskeho rodu Molnárovcov. [2] Kaštieľ prešiel viacerými prestavbami a úpravami. [3]
 

Šľachtické sídlo v Parchovanoch sa opäť spomína v roku 1837. Neskôr rodina Molnárovcov sídlo opustila a presťahovala sa do svojho kaštieľa v blízkych Sečovciach, ktorý už dnes neexistuje. Nový kaštieľ, ktorý dal postaviť Emanuel Andrássy v neogotickom slohu s využitím prvkov francúzskej, anglickej a benátskej gotiky vznikol pravdepodobne na základoch starého parchovanského kaštieľa Molnárovcov. [4] Emanuelov mladší brat bol Július Andrássy, prvý uhorský ministerský predseda a neskôr v rokoch 1871 – 1879 rakúsky minister zahraničných vecí. Do histórie sa zapísal aj blízkym vzťahom k rakúskej cisárovne Alžbete Bavorskej prezývanej Sissi. Emanuel v šikovnosti za svojím bratom nezaostával. V roku 1847 bol zvolený za turnianskeho župana. Po krátkej politickej kariére odcestoval v roku 1849 do Indie a Číny. Dobrodružstvá z ciest opísal v knihe Cesta po východnej Indii, ktorá vyšla v roku 1854 v Budíne. Obsahuje množstvo kresieb a náčrtov, ktoré urobil sám Emanuel. V rokoch 1867 – 1881 pôsobil ako gemerský župan a od roku 1881 ako poslanec uhorského snemu za Rožňavu. Venoval sa podnikaniu v baníctve a železiarstve. Vlastnil banské polia vo Vlachove a Nižnej Slanej, vysokú pec vo Vlachove a staré slovenské pece s hámrom v Nižnej Slanej. V roku 1881 kúpil vysokú pec v Brzotíne, v ktorej sa tavili medené rudy z okolia Čučmy a Dobšinej. Neskôr kúpil od grófa Eszterházyho železiarsky komplex v Slavci. V jeho vysokých peciach sa v roku 1900 vyrobilo 32 647 ton surového železa. Patril medzi malú skupinu uhorských aristokratov, ktorí sa zaoberali priemyselnou činnosťou a moderným podnikaním. Volali ho „železný gróf.“ Bol iniciátorom mnohých podnikateľských zámerov a aktivít. Angažoval sa pri výstavbe železníc, ktoré považoval za veľmi dôležité pre vývoz železa z Gemera do Pešti a Viedne. Tak ako bol jeho mladší brat Július úspešný vo vysokej politike, bol Emanuel úspešný v podnikaní.
 

Dnes veľmi obdivovaný kaštieľ v Betliari dal Emanuel v rokoch 1881 – 1886 prestavať podľa projektu architekta Muellera na poľovnícke sídlo. Oba kaštiele, Parchovany a Betliar, sa stali veľkolepými sídlami významnej uhorskej rodiny. Emanuel Andrássy bol znalcom a milovníkom umenia. Z obrovskou záľubou zbieral vzácne predmety, čo sa prejavilo na zariadení interiérov jeho sídiel. Zo svojich ciest doniesol starožitnosti a poľovnícke trofeje. V Betliari a Prachovanoch vznikli veľké umelecké zbierky predmetov vysokej umeleckej i finančnej hodnoty. Andrássyovský kaštieľ v Parchovanoch bol v tom čase považovaný za jeden z najkrajších v celom Uhorsku.
 

Presné rozpätie rokov, kedy objekt postavili nie je známe, ale po polovici 19. storočia už stál, lebo v roku 1860 bola postavená kaplnka, ktorá tvorila súčasť areálu. [5] Jedinečnosť, luxus a krásu kaštieľa dokladujú akvarely rakúskeho maliara Thomasa Endera. Jeho maľby zobrazujú kaštieľ na začiatku šesťdesiatych rokov 19. storočia, čiže tesne po jeho úplnej dostavbe.
 

Základ kaštieľa tvorila budova v tvare písmena L. Na prízemí hlavného krídla sa nachádzala biliardová sála s mozaikovou dlažbou, rytierska sála, grófska pracovňa a fajčiareň, hosťovská izba, knihovňa, izba pre služobníctvo a kúpeľňa. Na poschodí boli salóny, spálne členov rodiny a jedáleň. V bočnom krídle na prízemí dominovala veľká kuchyňa a na poschodí bola príručná knižnica, detské izby, učebňa a izby pre vychovávateľov. Miestnosti boli zariadené starožitným nábytkom, obrazmi slávnych maliarov a rôznymi vzácnymi umeleckými predmetmi. Dokonca tiež schodište, dvere, zámky a stropy predstavovali umelecké diela. Kaštieľ, ako už tradične tieto typy stavieb, stál v zajatí rozsiahleho parku. V jeho južnej časti bol skleník. Do areálu kaštieľa patrila honosná kaplnka s cenným zariadením a oltárnym obrazom. Na priečelí kaplnky bol do mramoru vytesaný nápis: „Na pamiatku môjho otca.“ [6]
 

Okolo kaštieľa sa rozprestieral rozsiahly anglický park s jazierkom a ostrovčekmi uprostred. Vodu do jazierka privádzal kanál po východnom okraji obce. V parku vysadili množstvo cudzokrajných listnatých a ihličnatých drevín. Vo veľkej miere tu rástli vzácne kroviny. [7]
 

Kaštieľ 9. augusta 1901 spolu s kaplnkou a skleníkom vyhorel. Škody boli obrovské. Koncom roka sa mali rozbehnúť rekonštrukčné práce, ktorými bol poverený budapeštiansky architekt František Jablonszky. Kaštieľ pravdepodobne nebol obnovený v pôvodnom rozsahu. V tom čase už majetok vlastnil Gejza Andrássy, najstarší Emanuelov syn. Po vzniku Českoslovenkej republiky v roku 1918 sa rodina Andrássyovcov zdržiavala prevažne v Budapešti a parchovanský kaštieľ navštevovala iba veľmi zriedkavo. [8] Až mysticky pôsobí skutočnosť, že presný vznik kaštieľa je nejasný a rovnako je nejasný aj jeho zánik. Spomína sa, že bol zničený v druhej svetovej vojne. Po nej zmizol úplne. Ostali po ňom iba zvyšky parku, pár fotografií i pohľadníc a model historickej stavby, ktorý bol vystavený v muzeálnej expozícii kaštieľa v Betliari.
 

Každý, kto obdivuje historické stavby pocíti ľútosť, že kaštieľ v Parchovanoch, táto architektonická perla vidieckeho šľachtického bývania sa stratila navždy. Takmer šablonovitý scénar osudov kaštieľov na Slovensku po druhej svetovej vojne obsahoval v prvej fáze plienenie a vykrádanie niektorými „šikovnými“ obyvateľmi dedín, čomu sa nevyhol ani kaštieľ v Parchovanoch (vraj už pred, počas, aj po vojne), a keďže kaštieľ bol veľmi poškodený, nasledovala druhá fáza – objekt rozobrali a materiál použili na stavbu domov.
 

A tak parchovanská perla zmizla zo zemského povrchu úplne. Zostali po nej iba zvyšky rozsiahleho a krásneho parku, ktorý navždy stratil svoju vzácnu perlu.

Súčasný stav a využitie
Kaštieľ už neexistuje.
Fotogaléria
Parchovany - kaštieľ zp © Imrich Kluka, archív (dobová pohľadnica, 1910)Parchovany - kaštieľ zp © Imrich Kluka, archív (dobová pohľadnica, 1912)Parchovany - kaštieľ (model stavby v expozícii Betliar) foto © Viliam Mazanec 4/2010Parchovany - kaštieľ (model stavby v expozícii Betliar) foto © Viliam Mazanec 4/2010Parchovany - kaštieľ (model stavby v expozícii Betliar) foto © Viliam Mazanec 4/2010
Poznámky
[1] MOLNÁR, Martin: Stratený kaštieľ v Parchovanoch. Parchovany, 2009. s. 3.
[2] MOLNÁR, Martin: Stratený kaštieľ v Parchovanoch. s. 6.
[3 - 5] MOLNÁR, Martin: Stratený kaštieľ v Parchovanoch. s. 8.
[6] KARASOVÁ, Zuzana: Andrášiovský kaštieľ v Parchovanoch. Požiar zničil krásu i bohatstvo. In: Historická revue, 1997, č. 8, s. 33.
[7] MOLNÁR, Martin: Stratený kaštieľ v Parchovanoch. s. 14 - 15.
[8] MOLNÁR, Martin: Stratený kaštieľ v Parchovanoch. s. 13.
Bibliografia
KARASOVÁ, Zuzana: Andrášiovský kaštieľ v Parchovanoch. Požiar zničil krásu i bohatstvo. In: Historická revue, 1997, č. 8, s. 33.
MOLNÁR, Martin: Stratený kaštieľ v Parchovanoch. Parchovany, 2009. 31 s. ISBN 978-80-970188-8-7
www.parchovany.sk
GPS
48.749619, 21.720174
48.749619,21.720174



www.pamiatkynaslovensku.sk