Lokalita
obec Prešov, okres Prešov, Prešovský kraj

História a stavebný vývoj
Objekt tzv. Kumštu, konkrétne jeho veže prešiel zložitým stavebným vývojom, vďaka čomu pravdepodobne až trikrát zmenil svoju funkciu – slúžil ako bašta mestských hradieb, vodárenská veža a židovské múzeum, vždy ale ostal stavbou na verejné účely. V rámci strednej Európy ide o unikátnu stavbu. V súčasnosti ju tvoria tri navzájom prepojené časti. Na východnej strane je vstupné prízemné krídlo s plytkou pultovou strechou z roku 1930, v strede je dominantná hranolová veža a na juhozápadnej strane krátke dvojpodlažné, čiastočne podpivničené krídlo z 19. storočia. ^[1]
 

Najstaršie murivá stavby sa nachádzajú v doteraz podrobnejšie neskúmanom suteréne veže a v juhozápadnej prístavbe sa zachoval ešte krátky úsek stredovekej mestskej hradby. V hradbe sa nachádza neskôr zamurovaná strieľňa s rozšírením v spodnej pravej časti, aj s obhorenými omietkami. Išlo zrejme o parkánový múr a predbežne ho datujeme do 15. storočia. Právo postaviť mestské opevnenie Prešova udelil kráľ Ľudovít I. v roku 1374. Mesto sa hradbami uzavrelo v polovici 15. storočia. ^[2]
 

V roku 1553 sa prvýkrát spomína výraz Wasser Turm – vodná veža. V roku 1577 majster Krištof Herder postavil nový systém nazývaný Wasserkunst a stavba sa zachovala dodnes. Tento názov sa ujal ako „Kunst“ a časom zmenil na dnešný .„Kumšt“ . Pravdepodobne na stredovekých múroch veže sa postavili nové horné podlažia, pričom horné bolo hrazdené. Hrazdená konštrukcia bola objavená po odstránení piatich mladších vstavaných skríň a je jedinečnou na území Prešova i Šariša. Aj keď zrejme tvorila celé podlažie, zachovala sa len na južnej strane a juhovýchodnom skosení nárožia veže. Základom hrazdenej konštrukcie je trámová rámová konštrukcia doplnená tehlovým murivom a čiastočne omietnutá. Datovanie tejto Herderovej stavby potvrdil aj dendrochronologický výskum. Z archívnych materiálov je zrejmé, že vtedajšiu technológiu vodárne tvorili dve saco-výtlačné pumpy. Podľa popisov systém pozostával z vodného kolesa umiestneného v podzemí bašty, ktoré poháňala konská sila. Dve ramená kolesa striedavo zdvíhali piesty v drevených rúrach a prečerpávali vodu do zbernej nádrže pod strechou vo výške 10 metrov. ^[3]
 

V súvislosti s protihabsburskými povstaniami vydal cisár príkaz cisár v roku 1673 bašty a veže opevnenia zbúrať, okrem „veže pri vyšnej bráne, ktorú nechali na pamiatku“. Hrazdené podlažie prestalo podľa všetkého spĺňať požiadavky a preto jeho časť rozobrali a doplnili novým murivom. ^[4]
 

Keďže v 19. storočí sa počet zamestnancov vodárne zvýšil, pre ich potreby sa postavila nová prístavba na juhozápadnej strane. Bola pravdepodobne len prízemná a dlhšia, dodnes sa zachovala jedna miestnosť suterénu s trámovým stropom a časti múrov na prvom nadzemnom podlaží. Dendrochronologický výskum zadatoval súčasný manzardový krov veže do roku 1841. Jedná sa ešte o historickú konštrukciu s tradičnými hambálkami v spodnej aj hornej časti. V priestore krovu bola situovaná nádrž na vodu a preto konštrukcia nemá väzné trámy a tým ani plné väzby. ^[5]
 

V 19. storočí došlo k odstraňovaniu hradieb kvôli rozširujúcej sa zástavbe mesta. V rokoch 1884 – 1885 boli vypracované plány na výstavbu nového vodovodu. Do užívania bol odovzdaný až v roku 1907, jednalo sa o nový vodojem na Táborisku. Isté úpravy technológie zariadenia ešte zrealizovali aj vo veži Kumštu koncom 19. storočia. Prestavalo sa aj západné krídlo do súčasnej podoby tak, že časti staršieho krídla boli odstránené a niektoré sa nahradili novými. Krídlo sa tak skrátilo a nadstavalo. V roku 1907 prestala vodáreň vo veži definitívne spĺňať svoju funkciu a pozostatky technológie sa zachovali v suteréne dodnes. ^[6]
 

V júli 1930 odovzdalo mesto objekt do užívania Spolku židovského múzea v Prešove, ktoré sídlilo južnejšie od objektu, kde malo aj synagógu a školu. Spolok objekt prestavalo na židovské múzeum podľa projektu E. Bárkanyho na vlastné náklady. Okrem prízemnej novej prístavby s centrálnym veľkým priestorom s trámovým stropom prestavali aj samotnú vežu do dnešnej podoby. Vo veži vytvorili nové úrovne železobetónových stropov prepojené vretenovitým schodiskom. Na hornom podlaží vymurovali dnešné niky a do nich vsadili vstavané presklené vitríny. V septembri 1940 bola zakázaná činnosť židovských spolkov. E. Bárkany dal zbierky odviezť do Štátneho židovského múzea v Prahe. Do Prešova sa vrátili až v roku 1993, keď obnovili činnosť Židovského múzea. V roku 1945 sa Kumšt stal sídlom novovzniknutého Mestského múzea a spravuje ho Krajské múzeum v Prešove. ^[7]
 

V strednej Európe už nie je zachovaná žiadna vodáreň s pôvodným historickým technologickým zariadením, preto je objekt prešovského tzv. Kumštu unikátny. ^[8]

Pamiatková ochrana
Rekonštrukcia.

Súčasný stav a využitie
Stav pamiatky je dobrý.

Prístup
Nachádza sa v centre mesta.