obec Prešov, okres Prešov, Prešovský kraj
Existenciu stredovekého vodovodu a kanalizácie v Prešove je možné písomnými prameňmi doložiť až koncom 15. a v prvej polovici 16. storočia. Stredoveký vodovod nemôžeme chápať v dnešnom konštrukčnom zhotovení. Podľa archeológov vodovod tvorili dubové rúry, pozdĺžne prevŕtané s otvorom v priemere 5 – 10 cm, ktoré boli navzájom pospájané kovovou objímkou. Nimi sa privádzala voda do kamenných nádrží – cisterien rozmiestnených na námestí a uliciach. Čerstvá voda sústavne napĺňala nádrže a prebytočná odtekala otvormi, kde sa dala naberať do nádob a zvyšok kanálikmi odtekal až do hradobnej priekopy a rieky. Kanáliky slúžili zároveň ako odpadová kanalizácia. [1]
V roku 1577 bolo v Prešove vybudované nové prevratné technické zariadenie, ktoré zabezpečilo dostatočný prívod vody do vodovodu a mestských studní. Zhotoviteľom tohto zariadenia bol majster Krištof Herder, ktorý sám toto zariadenie vo svojej korešpondencii s magistrátom mesta nazýva Wasser kunst – vodné umenie. Názov zľudovel a vošiel do povedomia obyvateľov mesta natoľko, že dodnes Prešovčania nazývajú vežu, kde bolo toto zariadenie umiestnené ako Kumšt. Technickú dokonalosť zariadenia zase dokladuje skutočnosť, že v prevádzke bolo nepretržite 330 rokov - do roku 1907, kedy mesto odovzdalo verejnosti nový vodovod. Nedostatkom tohto vodovodného systému bolo, že do studní vháňal povrchovú vodu, ktorá prichádzala cez mlynské koryto priamo z Torysy, po búrkach a dažďoch bola prakticky nepoužiteľná a problémy mohli byť aj v období veľkého sucha. [2]
Mestský magistrát chcel pôvodne nedostatok vody riešiť artézskou studňou. Cena za vyvŕtanie studne bola asi 4 364 zlatých. Predstavitelia mesta na svojom zasadnutí 20. júna 1857 rozhodli, že vŕtanie studne by bolo nevhodné a výsledkom by aj tak bola nekvalitná slaná voda. Otázkou nového vodovodu v Prešove sa mestské zastupiteľstvo zaoberalo aj v nasledujúcich rokoch. Napríklad v roku 1876 ako znalca prizvali Jána Weina, riaditeľa peštianskeho vodovodu, ktorý navrhol Torysu ako zásobáreň vody pre mesto. Trvalo však skoro ďalšie desaťročie, kým mesto začalo otázku nového vodovodu skutočne riešiť. 11. apríla 1884 do Prešova znova prišiel Ján Wein, ktorý dal kopať na lúkach pri meste jamy, keďže predpokladal existenciu podzemného prúdu, ktorý by sa dal upotrebiť pre ciele vodovodu. Výkopové práce viedol známy prešovský staviteľ Alexander Bretz, ktorý však ani v hĺbke 30 metrov na vodu nenarazil, Ján Wein však prikázal v kopaní pokračovať. V rokoch 1884 – 1885 boli pod vedením Jána Weina a firmou Ganz vypracované prvé plány na výstavbu nového vodovodu a elektrického osvetlenia ulíc. Práce mali stáť 160 000 zlatých, ktoré si mesto muselo vypožičať. V hlasovaní (24. novembra 1885) sa 58 poslancov vyjadrilo za a len 7 boli proti návrhu na vybudovanie nového vodovodu a zavedeniu osvetlenia v Prešove. [3]
K samotnej výstavbe nového vodovodu však došlo až po roku 1905. Podľa povoľovacej listiny podžupana Šarišskej stolice zo dňa 24. 11. 1905 č. 8407/1905 mesto získalo stavebné povolenie na výstavbu vodovodu, pričom platnosť vodoprávneho povolenia bola až do roku 1955. Plány k výstavbe vyhotovil v rokoch 1903- 1904 Elemír Zarka a Koloman Farkaš z Budapešti, ktorí zároveň pripravili aj technickú správu. Náklady na výstavbu predpokladali vo výške 360 tisíc korún, do toho boli zarátané vŕtanie studní, postavenie čerpacej stanice a bytu pre strojníka, strojné zariadenia, potrubia, rozvody, čerpadlá a tiež rezervoáre. [4]
Kvôli technickému riešeniu verejného vodovodu v roku 1906 postavili na Kalvárii rezervoár (výtlačný vodojem) s objemom 500 metrov kubických. Jeho úlohou bolo zberať vytlačenú a nespotrebovanú vodu, aby sa predišlo prasknutiu rozvodných rúr. Keď bol rezervoár plný, vodáreň na Šarišských Lúkach dostala signál a prestala vodu prečerpávať. Samotná vodáreň - čerpacia stanica stála v blízkosti hlavnej cesty medzi Prešovom a Bardejovom a zaberala plochu 20 hektárov. Na nej sa nachádzalo 48 studní (pôvodne technici navrhovali len 26 studní), ktoré brali podzemnú vodu zachytenú z územia Šebastovského (Šebešského) potoka a Sekčova. Z nich sa čerpala voda do ústrednej zberne a z nej sa motormi prečerpávala do dvoch rezervoárov. Z týchto rezervoárov sa pod tlakom osem atmosfér vháňala voda do rozvodnej siete. Spomínaný vodojem na Kalvárii zohrával podstatnú úlohu pri fungovaní vodovodu v Prešove a predstavuje zaujímavú technickú pamiatku mesta. Nový vodovod v Prešove odovzdali do užívania už v roku 1907 a neprekročili ani veľmi odhadované náklady, jeho výstavba stála mesto 365 tisíc korún. [5]
Prešov však v 30. rokoch 20. storočia rapídne vzrástol a kapacita verejného vodovodu nepostačovala. Studne boli vyčerpané, prirodzené filtre opotrebované a mesto muselo prikročiť k regulácii dodávky vody. V roku 1932 vypracovala firma G. Rumpel zo Žiliny pre mesto projekt na rozšírenie vodovodu. V technickej správe sa uvádzalo, že vodojem na Kalvárii nestačí vodu vytlačiť aj z toho dôvodu, že vzdialenosť medzi ním a čerpacou stanicou na Šarišských Lúkach je 4 200 metrov. V dôsledku tlakových strát sa nedostáva dosť vody do vodovodu v rovnako vysoko sa nachádzajúcej časti mesta na Táborisku. Mesto sa týmto smerom stavebne rozširovalo a plánovali tu postaviť aj novú nemocnicu, preto potrebovali dostatok vody práve na Táborisku. Umiestnenie vodojemu na Kalvárii bolo nevýhodné a predstavitelia mesta sa rozhodli postaviť nový vodojem a existujúcu sieť vodovodu rozšíriť. Krajinský úrad v Bratislave na základe žiadosti mesta (z 18. októbra 1932) vydal 27. augusta 1934 povolenie na výstavbu nového vežového vodojemu na Táborisku a na rozšírenie vodovodnej siete v Prešove. Samotný vežový vodojem naprojektovali inžinieri Töszögi a Ferderber z Prešova. Fungoval podľa zákona o spojitých nádobách , voda sa vháňala priamo do rezervoára a z neho odtekala do rozvodnej siete. Do nového i existujúceho rezervoára na Kalvárii bola voda čerpaná tým istým agregátom z vodárne. Postavilo sa nové výtlačné potrubie priamo k veži na Táborisku v dĺžke 1 740 m a tiež nové rozvádzacie potrubie. Samotný rezervoár vo veži mal objem 350 metrov kubických a okrem technických zariadení, služobného bytu sa v kupole veže mala nachádzať aj hvezdáreň. Náklady na výstavbu predpokladali vo výške 1 120 000 korún česko-slovenských. [6]
Kapacita vodovodu v nasledujúcich rokoch stále nepostačovala a mesto muselo hľadať iné riešenia. V roku 1941 vyšlo nariadenie o prešovskom vodovode a v spolupráci s Ministerstvom hospodárstva sa začalo s prácami na skupinovom vodovode. Vo Vyšnom Slavkove boli odkryté a zachytené dve výdatné pramene s kapacitou 120 litrov vody za minútu. Práce na vodovode však prerušili vojnové udalosti. Až v roku 1947 vydal Štátny vodoprávny úrad v Košiciach pre Vodné družstvo Prešovského vodovodu ako koncesionárovi dočasné vodoprávne povolenie na stavbu prešovského vodovodu a povolil zriadiť na území 25 obcí skupinový vodovod, súčasne previesť všetky práce spojené s výstavbou tohto diela. Nový vodovod mal zásobiť okolo 56 000 obyvateľov pitnou a úžitkovou vodou z prameniska vo Vyšnom Slavkove. Hlavné vedenie tohto vodovodu malo mať dĺžku 57 370 metrov a končilo vo vodojeme na Solivare. Dokončením stavby nového vodovodu, ktoré mal iné technické riešenie, stratil rezervoár na Kalvárii svoju úlohu a postupne začal chátrať. Jeho dnešný stav je alarmujúci a vzhľadom na to, že ide o technickú pamiatku spojenú s históriou Prešova zaslúži si opravu. [7]
?
Stav technickej pamiatky nie je dobrý.
Podzemný vodojem (parcel. č. 7354/1-2) je situovaný v západnej časti mesta, na kopci v blízkosti Kalvárie. [8]
[1 - 8] www.presov.sk/historicky-podzemny-vodojem-na-kalvarii-v-presove-sucast-prveho-mestskeho-verejneho-vodovodu-z-roku-1904-1906-clanok/mid/313048/.html (17.5.2019)
www.presov.sk
48.989986, 21.222526
48°59'24.0"N 21°13'21.1"E