Lokalita
obec Šintava, okres Galanta, Trnavský kraj

História a stavebný vývoj
Barokovo-klasicistický kostol z druhej polovice 18. storočia postavený na mieste staršieho sakrálneho objektu, spomínaného v roku 1559. Koncom 19. storočia sa zrútila klenba a nahradená rovným stropom. Ide o jednoloďový priestor s oválnym uzáverom presbytéria a vežou vstavanou do západnej fasády. ^[1] Veža členená nárožnými pilastrami je zakončená dvojstupňovou zvonovitou prilbou, ktorá dosadá na terčíkovú podstrešnú rímsu. Fasády sú členené lizénovým rámovaním.
 

Hlavný oltár je barokovo-klasicistický so stĺpovou architektúrou a volútovým štítom, v strede sa nachádza starší obraz sv. Martina biskupa z rokov 1677 – 1680. Klasicistická kazateľnica pochádza z druhej polovice 18. storočia. Lavice sú rokokové z roku 1760. ^[2]
 

Blízkosť Nitry, strediska veľkomoravskej kultúry, dáva tušiť, že Šintavčania mali možnosť oboznámiť sa s kresťanstvom už veľmi skoro. Stredobodom novej cirkevnej organizácie bol neďaleký Ostrihom, kde sa vytvorila samostatná arcidiecéza pre Karpatskú kotlinu. Keďže centrom politickej správy boli hradné komitáty, je logické, že aj prvé fary vznikli pri hradoch, tzv. parochie – hradné farnosti. Aj Šintava bola hradným sídlom. Cirkevné vizitácie spomínajú túto faru ako parochiu antiqua, čiže stará farnosť. ^[3]
 

Prvá písomná správa o fare je z roku 1234, keď sa spomína kostol zasvätený sv. Martinovi. Nehovorí sa o nej ako fare založenej, ale ako o existujúcej, preto je možné predpokladať, že bola už v 12. storočí. V roku 1252 malo ostrihomské arcibiskupstvo niekoľko archidiakonátov a štyri prepošstvá. Šintava patrila k Nitrianskemu archidiakonátu. V 14. storočí sa upresnili hranice diecéz. Šintava pripadla bratislavskému prepošstvu. ^[4]
 

Prvé správy o farnostiach sa zachovali zo správ kolektorov – osôb popisujúcich stav cirkevného majetku, pre určenie výšky pápežského desiatku. Podľa prvých popisov bola Šintavská farnosť bohatá a rozsiahla a patrili k nej viaceré obce z okolia. V rokoch 1281 – 1286 popis urobil kolektor Gerard Mutina, v rokoch 1317 - 1320 Rufus Sebeni, 1336 - 1342 P. Gothard, 1350 - 1354 Arnold Cancini a 1373 - 1375 Petrus Stephanus. Zo stredoveku sa nezachovali kompletne ani mená duchovných. Najstaršie známe meno šintavského farára Benedikta je doložené v roku 1332. ^[5]
 

Nič nie je známe ani o zakladateľovi kostola. Súčasný kostol je už pravdepodobne v poradí tretí. O prvom kostole tiež nie sú hodnoverné informácie, nie sú o ňom zachované žiadne záznamy. Druhý kostol bol z roku 1559 a stál na tom istom mieste ako terajší, ale bol menší. Vizitácia z roku 1559 píše „... Pod ochranou vznešeného pána Andreja Báthoryho... fara sv. Martina...Tunajší farár Georgius... všetky sviatosti udržiava a vysluhuje podľa katolíckych zvykov.“ Vo vizitácii o rok neskôr teda v roku 1560 sa píše „... Šintavská fara sv. Martina pod patronátom vznešeného pána Andreja Báthoryho s Georgiom Niger (Čiernym)... ináč členom rímskej cirkvi, našli v obci katolíckeho farára a bola šintavská fara súčasťou hlohovského dekanátu.“ ^[6]
 

Koncom 16. storočia a na začiatku 17. storočia zasiahla reformácia takmer celé Slovensko, čo neobišlo ani Šintavu. Thurzovci a ich prechod na evanjelickú vieru spôsobili, že kostol s farou zaujali protestanti. Panstvo žiadalo aj poddaný ľud, aby prestúpil na túto vieru podľa hesla: „Čie panstvo, toho náboženstvo“. K zmene došlo pravdepodobne v roku 1565, keď Andrej Báthory, po tom čo ovdovel, hrad musel opustiť, pretože ho súdnou cestou získala Alžbeta Thurzová, s manželom Júliusom zo Salmu. Kostol aj faru zaujali protestanti. Vystriedali sa tu viacerí kazatelia. Z tohto obdobia je známy protestantský kazateľ Peter Bornemisz, ktorý v Šintave pôsobil v rokoch 1573 - 1579. Ďalší šintavský kazateľ bol Baltazár Vetero Zoliensis, ktorý sa v roku 1610 zúčastnil Žilinskej synody. ^[7]
 

Zásadný obrat nastal v 30. rokoch 17. storočia, keď ostrihomský kardinál a arcibiskup Peter Pázmaň sídliaci v Trnave, vstúpi do procesu rekatolizácie. Jeho zásluhou konvertovalo veľa vplyvných členov šľachtických rodov, s ktorými prestúpili na katolícku vieru aj poddaní. Nie je známe za akých okolností sa tento proces odohral v Šintave. Isté je, že keď šintavský majetok získali Esterházyovci, prebehla rekatolizácia obce a kostol bol vrátený katolíkom. ^[8]

Pamiatková ochrana
Rekonštrukcia.
 

Obnova fasád Kostola sv. Martina, ktorá prebiehala od júna 2013, priniesla nové nálezy, ktoré rozširujú doterajšie poznatky o minulosti architektonickej dominanty obce Šintava. Hoci Šintava patrí medzi najstaršie obce na Slovensku (prvýkrát sa spomína už v roku 1074), jej kostol bol doteraz považovaný za stavbu barokovo-klasicistickú, ktorá nemala hodnoty na to, aby bola zapísaná v ústrednom zozname kultúrnych pamiatok Slovenskej republiky. Do zoznamu pamiatok zapísali len hlavný oltár, kazateľnicu, krstiteľnicu a niektoré predmety liturgického riadu. Najnovšie objavy posúvajú datovanie šintavského kostola o takmer päť storočí skôr. ^[9]
 

Doteraz sa v odbornej literatúre uvádza, že kostol bol postavený v druhej polovici 18. storočia na mieste staršieho spomínaného v roku 1559. Koncom 19. storočia sa zrútila klenba, ktorú nahradili rovným stropom. ^[10]
 

K novším dokumentom, ktorý dokladá pôvodné situovanie a orientáciu šintavského kostola, patrí plán z čias napoleonských vojen. Na pláne z roku 1809 je kostol situovaný na dnešnom mieste, ale oproti dnešnému stavu bola svätyňa na východnej strane kostola a veža na západnej. To znamená, že zo strany, kde je dnešný hlavný vstup do kostola, stála svätyňa s hlavným oltárom a tam, kde je dnes hlavný oltár stála veža. Plán, ktorý bol prvýkrát uverejnený v roku 2002 v knihe Sereď – dejiny mesta, nám dokladá stredovekú orientáciu šintavského kostola postaveného v smere východ – západ. ^[11]
 

Počas stavebných prác sa už na severnej fasáde kostola (od pošty) pod omietkou sokla začali objavovať opracované a neopracované kamene a stredoveké tehly. Práce na fasádach pokračovali pomerne rýchlo a tak sa podrobnejšie podarilo zdokumentovať len južnú fasádu kostola. Na južnej fasáde (od fary) sa objavili miesta, kde sa nachádzali štyri stredoveké okná. Okno č. 1 sa nachádzalo na mieste dnešného 1. okna od sakristie, preto sa zachoval z neho len záklenok. Ďalšie tri okná sa zachovali zamurované v pôvodnom rozsahu. Okno č. 2 je oproti oknu č. 3 o niečo menšie (má vyššie položený parapet), pretože rešpektovalo hlavný vstup do kostola, ktorý sa nachádzal pod ním. Menšie okno č. 4 (medzi dnešným 2. a 3. oknom) bolo oknom svätyne, ktorá bola nižšia, ako je loď. To dokladá aj omietnuté nárožie pôvodnej lode kostola označené číslom 5. ^[12]
 

Predbežne možno zistené poznatky zhrnúť nasledovne: Na mieste súčasného kostola stál starší románsky kostol, na výstavbu ktorého použili opracovaný a neopracovaný kameň. Tento kostol svojimi rozmermi narastajúcemu sa počtu obyvateľov Šintavy už nevyhovoval, preto ho zbúrali a postavili si nový väčší. Pri výstavbe využili kamenný materiál zo zbúraného kostola. Stalo sa tak niekedy okolo roku 1300, kedy doznieval románsky stavebný sloh a budovali sa už aj gotické stavby. Ešte v stredoveku nadstavali bývalú svätyňu do výšky lode (na dnešnú výšku) a na východnej strane postavili novú svätyňu. Neskôr na západnej strane pristavali vežu. ^[13]
 

Niekedy v období medzi druhou polovicou 18. storočia až začiatkom 19. storočia kostol radikálne prestavali. Zbúrali vežu, svätyňu, sakristiu a časť lode na západnej a čiastočne na východnej strane. Na západe postavili novú svätyňu so sakristiou a na východe novú do fasády vstavanú vežu. Vybúrali nové okná a staré popraskané stredoveké fasády lode kostola vyrovnali a natiahli nové omietky. Kryptu v interiéri kostola zasypali a položili novú dlažbu. Terén bývalého cintorína, ktorý sa nachádzal okolo kostola, splanírovali. ^[14]

Súčasný stav a využitie
Stav kostola je dobrý. Slúži svojmu účelu.