Lokalita
obec Hrádok, okres Nové Mesto nad Váhom, Trenčiansky kraj

História a stavebný vývoj
Pre svoju polohu bol pôvodne kráľovský hrad viac mocenským a správnym centrom veľkého panstva ako ochrancom komunikácií v údolí Váhu, ktoré boli od neho veľmi vzdialené. Vo funkcii asi nahradil ranostredovekú opevnenú lokalitu, ktorej zreteľné stopy sa nachádzajú na kopci Hradište (426 m n.m.) východne od obce Hrádok. Zase obytnú a správnu funkciu hradu Tematín prevzali po polovici 17. storočia renesančné kaštiele v obciach Lúka a Brunovce. ^[1]
 

Tematín od 14. storočia vystupuje ako Themethen a na mapách 16. storočia ako Temetin, Temetwyn a Pestien. ^[2] Patrí k staršej skupine považských hradov, spomína sa už v roku 1270, keď ho za obranu hradu v bojoch o trón ako ročné léno dostal župan Michal. Potvrdenie kráľom Štefanom V. aj o dva roky neskôr je dôkazom toho, že využíval objekt naďalej. ^[3] Majetokom disponovali Michal a Demeter z rodu Rosd. Novšie bádanie ale spochybnilo vzťah listiny k Tematínu a orientuje ju k zaniknutému rovnomennému hradu neďaleko sídla Füzer v dnešnom Maďarsku. To by mohlo nakoniec zodpovedať skutočnosti, že v majetku rodu Rods sa hrad predtým a ani neskôr neuvádza. Na základe posledných terénnych výskumov je zrejmé, že kamenný hrad bol postavený krátko po tatárskom vpáde, v priebehu štyridsiatych rokov 13. storočia. ^[4]
 

Od konca 13. storočia až do smrti Matúša Čáka Trenčianskeho v roku 1321 bol Tematín súčasťou jeho rozľahlého domínia. Potom pripadol kráľovi Karolovi Róbertovi a jeho syn Ľudovít I. Veľký ho v roku 1348 daroval magistrovi Vavrincovi, zakladateľovi rodu Ujlakyovcov. ^[5] Hrad prevzal jeho syn a neskorší palatín Mikuláš Kont, ktorého rod ho vlastnil v 15. a na začiatku 16. storočia. ^[6]
 

V 16. storočí Tematínsky hrad s panstvom mala v držbe spišská vetva Thurzovcov. Kráľ Ľudovít II. Jagelovský ho 20. júna 1524 predal Alexeiovi Thurzovi za 24 000 zlatých a v okolí získal ďalšie ujlakyovské majetky (Šintava, Hlohovec). Krajinský sudca a miestodržiteľ v Uhorsku Alexius Thurzo zomrel v roku 1543. Nemal mužských potomkov, a preto sú súhlasom panovníka panstvá Tematín, Šintava, Hlohovec a Richnava testamentárne zanechal svojim dvom dcéram Anne a Alžbete. Mužským príbuzným zanechal iba spišské a bojnické panstvo. Členovia rodu sa neuspokojili s jeho testamentom, a tak sa začal niekoľko desaťročí trvajúci spor, ktorý sa skončil až v roku 1596. Vtedy bez potomkov zomrela Anna Salmová, dcéra Alžbety Thurzovej a Júliusa Salma. Jej majetky zdedili Stanislav, Mikuláš a Krištof, pravnuci kremnického komorného grófa Juraja Thurzu (III), ktorý bol starším bratom Alexia Thurzu. Bratia si väčšinu majetkov rozdelili medzi sebou. Stanislav dostal šintavské a hlohovské panstvo, Mikuláš bojnické, Krištof spišské. Podľa vzájomnej dohody si tematínske panstvo bratia nerozdelili, ale dali do zálohu Weihardtovi Salmovi za 48 000 zlatých. V roku 1609 zomrel Mikuláš a v roku 1614 Krištof, obaja bez potomkov, väčšina majetkov prešla na Stanislava, ktorý vyplatením záložnej sumy dostal hrad Tematín zo zálohu. Stanislav Thurzzo sa postaral o jeho opravu a výzbroj. Jeho predstavy výzbroje realizoval Angelo Ricciardi, taliansky puškársky majster z Benátok. ^[7]
 

Stanislav Thurzo, neskorší uhorský palatín, sa väčšinou zdržiaval na hrade Šintava, ktorý bol jeho hlavnou rezidenciou. Jeho manželka bola smutne slávna Anna Rozina, dcéra baróna Listiusa. ^[8] Po smrti Stanislava Thurzu v roku 1625 majetky užívali jeho deti Stanislav, Adam, Michal a Eva. Eva, vydatá za Štefana Pográniho, dostala tematínske panstvo. Zomrela veľmi skroro, už v roku 1627. V tom istom roku skonal aj jej brat Stanislav. V roku 1635 a 1636 zomreli bez potomkov ďalší súrodenci Adam a Michal, celý thurzovský majetkový komplex prevzala kráľovská komora. Tematínske panstvo dala komora so súhlasom panovníka v roku 1638 do zálohu Jánovi Rottalovi a jeho súrodencom, ktorí sa dostali do príbuzenských vzťahov s rodinou Šándorovcov. Ján Rottal prepustil štvrtinu tematínskeho majetku Štefanovi Csákymu a jeho manželke Eve Forgáchovej. ^[9] Zuzana Rottalová svoj podiel prenajala roku 1653 Jurajovi Berénimu. V roku 1658 sa majiteľmi väčšej časti Tematína stali Bercsényiovci, ktorí súčasne nadobudli majetky v Brunovciach. Rodina Bercsényiovcov v čase tureckej invázie na Považie v roku 1663 našla útočisko na hrade Tematín, ktorý turecké vojsko ako väčšinu hradov nedobýjalo. ^[10]
 

Rodina v nasledujúcich rokoch zostala na hrade, lebo sporadické vpády menších rabujúcich tureckých oddielov pokračovali. Na Tematínskom hrade sa narodil v roku 1665 Mikuáš Bercsényi ^[11], neskorší hlavný veliteľ vojsk Františka II. Rákócziho. Bercsényi sa dostal do blízkych rodinných zväzkov s Csákyovcami, lebo jeho manželkou bola Kristína Csáky. Jednému z nich, Štefanovi Csákymu mladšiemu, užívateľovi Tematína, skonfiškovali všetky majetky pre jeho účasť v povstaní Imricha Thökölyho. Konfiškačné súpisy z 26. apríla 1684 a 27. majá 1686 umožňujú získať prehľad o hrade Tematín v rokoch pred jeho zánikom. ^[12] Väščinu hradu a panstva vlastnili Bercsényiovci, ktorí začali so stavbou veľkého kaštieľa v Brunovciach. Do kaštieľa previezli veľkú časť inventára z Tematínskeho hradu. ^[13]
 

Mikuláš Bercsényi, napriek tomu, že sa najradšej zdržiaval v kaštieli v Brunovciach, dal počas povstania Františka II. Rákócziho opraviť hrad, ktorý dobre vybavil zbrojným materiálom. Na hrade sídlila stála vojenská posádka. Po bitke pri Romháni v roku 1710, ktorá mala pre povstalcov nepriaznivé následky, cisárskemu generálovi Heisterovi sa podarilo obsadiť Brunovce s cieľom zajať Bercényiho. Tomu sa však z kaštieľa podarilo uniknúť ešte pred jeho obsadením. Oddiel cisárskeho vojska sa preto presunul pod hrad Tematín. Bercsényi sa síce na hrade zastavil, no odišiel skôr, než hrad obkľúčil nepriateľ. Obrancovia hrad vydali až po troch dňoch. Bercsényi sa zatiaľ horskými cestami dostal do Poľska. V priebehu roku 1710 Bercsényimu skonfiškovali tematínske majetky a kaštieľ v Brunovciach. ^[14] Hrad Tematín úmyselne a vážne poškodilo cisárske vojsko a odvtedy bol ponechaný vlastnému osudu. ^[15]
 

Najznámejší južný pohľad na hrad predstavuje nárožie vysokého torza hranolovej veže za ozubenou masou múrov vytvarovanou do podoby lodnej provy. Hoci obe stavby spolu susedia, časovo sú veľmi vzdialené. Zatiaľ čo nižšia zavalitá hmota patrí bastiónu zo začiatku 17. storočia, mohutná veža s rozmermi 9 x 9 m (interiér 3,3 x 3,3 m) patrí neodmysliteľne k stredovekému hradu. Nepatrí však k najstaršej dispozícii z polovice 13. storočia. Stála šikmo včlenená do priečelia obrátená k prístupu, ale nie v čele, a bola doň vložená až dodatočne okolo roku 1300. Tým smerom sa svojím ostrím obracala aj menšia veža stojaca vo vysunutom cípe približne päťbokej dispozície uzavretej hradbou, ktorá sa na východe zosunula dolu svahom. Torzo veže patrí prvotnému hradu z polovice 13. storočia a sem patrí tiež dovnútra otvorená veža s portálom brány. Presnosť datovania dovoľujú výsledky dendrochronologického výskumu. Najstaršia obytné stavba nie je známa, ale stála asi na mieste neskoršieho južného paláca. Tam pôvodnú obvodovú hradbu onedlho nahradila nová, ktorá možno vznikla súčasne s hlavnou vežou a vežovitým palácom v severnom kúte dispozície. Palác neskôr splynul s gotickým palácom pozdĺž severnej hradby, z ktorého sa po radikálnych prestavbách dochovala len časť jeho múrov a dispozície. Pravdepodobne v 15. storočí postavili predbránie s novou čelnou bránovou vežou, ktoré vhodne zaplnilo pôvodné uskočenie v ranogotickej hradbe. Východný múr predbránia od základu prestavali v období renesancie a zároveň doplnili terasou pre delá. ^[16]
 

Plocha pred hradom na severe, na ktorej sa nachádza predhradie z konca stredoveku, slúžial ako hospodársky využívané a jednoducho prihradené predpolie. Hradba s niekoľkými päťbokými a ostrouhlými baštami má dva rady strieľní na ručnice a staršiu jednoduchú hradbu nahradila asi začiatkom 16. storočia. Prudké svaly po bokoch neumožnili vykopať priekopy, ktoré vzhľadom na neprístupnosť ani neboli potrebné. Terénne stupne na miernejšie klesajúcom severnom hrebeni svedčia o tom, že tam k nejakému zabezpečeniu (valmi a priekopami) asi došlo. Krátka priekopa v podobe jamy sa nachádzala pred bránou, ktorou sa do predhradia vstupovalo od západu. ^[17]
 

Neskororenesančná činnosť na hrade je pomerne dobre rozpoznateľná. V jadre do nej patrili dve menšie budovy vystupujúce do nádvoria. Predĺžená klinovitá bašta chránila bránu predhradia a kontrolovala cestu západným svahom a pomáhala jej oblá bašta na juhozápadnom nároží vnútorného hradu. Pozornosť venovaná vstupu sa prejavila ešte výstavbou druhého predbránia s dvoma drobnými oblými útvarmi na nárožiach. Pod jednou z týchto bášt sa nachádzala nová prvá brána, ktorá sa už rozpadla. Upravovali aj obytné budovy a v murive je rozoznateľná náhrada asi poškodeného úseku západnej hradby jadra. Poslednými väčšími stavebnými akciami boli zrejme dlhé stavby pri východnej hradbe jadra a najmä mohutná hmota bastiónu v čele hradu. Vnútro bastiónu možno neskôr upravili na bývanie. Z konfrontácie reality s opisom hradu z konca 17. storočia možno zreteľne špecifikovať úlohy veľkého paláca na severe. Počtom, členením a funkciou miestností sa hrad od svojho stredovekého predchodcu vzďaloval, ale k pohodlnému a ľahko dostupnému hradu sa ešte ani nezačal približovať. ^[18]

Pamiatková ochrana
V roku 1972 hrad zamerala Inžinierska geodézia Bratislava. Od roku 2005, v rámci projektu Odklínanie hradov, sa o historické sídlo začal starať 17. zbor skautov Dubnica nad Váhom. Zrúcaniny vyčistili od odpadkov, zlikvidovali kríkovú náletovú zeleň a osadili drevenú informačnú tabuľu o histórii objektu. ^[19]
 

Hrádok – hrad Tematín, palác hradný I., palác hradný III. (č. ÚZPF 1226/4, 8) – architektonicko-historický výskum, 2. etapa - rok 2015. Autori: Ing. arch. Martin Bóna, PhD.. ^[20]
 

Hrádok – hrad Tematín (č. ÚZPF 1226/1-20) – architektonicko-historický výskum, 1. etapa - rok 2014. Autor: Ing. arch. Martin Bóna. ^[21]
 

Hrádok – hrad Tematín, veža bránová, palác hradný III, bašta bránová, (č. ÚZPF 1226/3+8+11) – architektonicko-historický výskum, 4. etapa - rok 2017. Autor: Ing. arch. Martin Bóna, PhD.. ^[22]

Súčasný stav a využitie
Čiastočne konzervovaná ruina.

Prístup
Stojí na konci rozložitého chrbta (564 m n.m.) takmer 4 km juhovýchodne od obce Hrádok, pomerne hlboko vnútri pohoria Považský Inovec. ^[23] Hrad leží na parcele, ktorú vlastnia Lesy Slovenskej republiky, š.p., Banská Bystrica. ^[24]