- Úvodná strana
- Pamiatková ochrana na Slovensku
- Osobnosti pamiatkovej ochrany na
Slovensku - Osobnosti slovenského múzejníctva
- Múzeá
- Galérie
- Skanzeny
- Slovník pojmov
- Bibliografia
- Autori
- Fotografi
- Partneri
- Kalvárie a krížové cesty
- Parky a záhrady
- Cintoríny
- Literárne pamiatky
- Kúpeľná architektúra
- Pamiatky v okolí Slovenska
- Portál / Tvorca
- Sponzori
- Kontakt
obec Tisovec, okres Rimavská Sobota, Banskobystrický kraj
Mestské múzeum v Tisovci sa nachádza v dvoch lokalitách, a to v budove Mestského úradu a v rodnom dome Dr. Vladimíra Clementisa. V súčasnosti môžu návštevníci zhliadnuť 3 stále expozície: "Odkazy histórie" a "Železiarstvo a remeslá", ktoré sa nachádzajú v budove radnice a expozíciu v rodnom dome Dr. Vladimíra Clementisa. [1]
ODKAZY HISTÓRIE
Najstaršie osídlenie v okolí Tisovca, konkrétne na tisovskej Hradovej spadá do mladšej doby bronzovej, o čom svedčia nálezy z archeologického výskumu. V stredoveku tu existovali dve samostatné pevnosti tzv. Starý a Nový hrad. Výhodou Nového hradu, ktorý stál na Okrúhlej skale bola nedobytnosť tohto miesta. Na základe historických udalostí je možné sa domnievať, že tisovský Nový hrad bol využívaný v polovici 15. storočia v súvislosti s obsadením Muránskeho hradu Jánom Jiskrom z Brandýsa a stal sa tak načas baštou proti útokom vojsk kráľa Matiáša Korvína z juhu, na ktorý má hrad vynikajúci výhľad. Hodnoverné písomné doklady sa však nezachovali. [2]
ŽELEZIARSTVO A REMESLÁ
Výroba železa a jeho spracovanie patrili k najstarším výrobným odvetiam na Slovensku. Bohaté ložiská kvalitných rúd, hojnosť lesov, dostatok vodnej energie vytvárali priaznivé podmienky pre rozvoj slovenského železiarstva. Železo sa spracúvalo cez stáročia kladivom - najprv ručným, neskôr kladivom, poháňaným vodným kolesom, tzv. hámrom. Hámor znamenal tú časť železiarskej huty, v ktorej spracúvali železnú hrudu, vytavenú v kusových peciach vykúvaním pod vodným kladivom na úžitkové železo, najčastejšie tyče. Pojem „hámor“ sa zaužíval pre celú železiarsku výrobnú jednotku, vrátane taviacej pece. Údolia riek Rimava, Muráň, Štítnik, Slaná, Bodva, Hnilec, Hornád a ich prítoky sa stali postupne najvýznamnejšími strediskami železiarskej výroby. Prvé hámre na vodný pohon sa objavili v Slovenskom Rudohorí v 40. rokoch 14. storočia. K rozvoju železiarstva na Slovensku od 16. storočia prispeli okrem baníctva aj vojenské potreby vyvolané jednak tureckou expanziou, ako aj povstaniami uhorských stavov. Vznikali početné huty a hámre, najmä v oblasti Slovenského Rudohoria, kde boli najbohatšie zásoby ľahko taviteľnej i prístupnej rudy, aj dostatok paliva - drevného uhlia. [3]
VLADIMÍR CLEMENTIS
JUDr. Vladimír Clementis (20.9.1902 - 3.12.1952) patril medzi najvýznamnejších československých komunistických publicistov a politikov - advokát chudobných - spoluzakladateľ a vedúci predstaviteľ avantgardnej skupiny a časopisu DAV - poslanec - bojovník za sociálne a národné práva Slovákov - odbojový pracovník v emigrácii - diplomat - uznávaný právnik a vzdelanec so širokým svetovým rozhľadom aj autoritou - štátny tajomník a minister zahraničných vecí ČSR - protizákonne odsúdený a popravený. [4]
Vo vstupnej miestnosti nás rovno oproti dverí víta usmiaty diplomat – Vladimír Clementis – vo fraku s motýlikom, s fajkou v ústach v spoločnosti ministra zahraničných vecí ČSR Jána Masaryka, manželky Lídy Clementisovej a manželiek ďalších diplomatov Ministerstva zahraničných vecí ČSR. [5]
Druhá miestnosť nám predstavuje Tisovec, rodné mesto, rodinné zázemie, záujmy, priateľov Vladimíra Clementisa. Môžeme tu vidieť fotografie rodičov a súrodencov Vladimíra Clementisa, študenta Vladimíra medzi spolužiakmi a priateľmi v Tisovci i Skalici, mladého študenta a poslucháča Karlovej univerzity. Bol tiež nadšeným turistom a fotografom. Spoznáme tu tiež jeho manželku Lídu Pátkovú, nádejnú opernú speváčku z Prahy. [6]
Výstavné panely v tretej miestnosti nám predstavujú Vlada Clementisa ako reportéra, poslanca a ľavicového politika. Predstavujú nám ho ako zakladajúceho člena DAV a redaktora rovnomennej revue, môžeme ho tu tiež vidieť v spoločnosti mnohých významných svetových osobností kultúrneho i politického života. [7]
V poslednej miestnosti spoznávame Vladimíra Clementisa ako diplomata a štátnika. Bol štátnym tajomníkom, ale i priateľom Jána Masaryka, po jeho tragickej smrti sa stal ministrom zahraničných vecí. Bol reprezentantom Slovenska na viacerých medzinárodných konferenciách. Výstavné panely nám tu tiež približujú „proces s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánským“, v ktorom bol aj Vladimír Clementis obvinený z velezrady, zo špionáže, sabotáže a z vojenskej zrady. Vo vitrínach sú uložené osobné veci Vladimíra Clementisa, jeho fajky, vyznamenania, legitimácie, jeho knihy i knihy, ktoré o ňom vyšli. [8]
Mestský úrad
Nám. Dr. V. Clementisa 1
980 61 Tisovec
Otváracie hodiny
Pondelok – Piatok: 8:00 - 15:30
Nachádza sa v severnej časti mestečka.
[1] www.tisovec.com (29.9.2015)
[2] Prvá písomná zmienka o Tisovci sa spomína v listine kráľa Karola Róberta z roku 1334 pri výpočte a výmene majetkov malohontského domínia, uvádza sa tu už ako rozvinutá osídlená dedina. Názvy vodných tokov, okolitých vrchov a jednotlivých lokalít potvrdzujú, že pôvodné obyvateľstvo bolo slovanského pôvodu a na hornom toku Rimavy sa trvalo usadilo už v 11. storočí. Zdrojom obživy v týchto horských oblastiach, na ťažko prístupných príkrych kopcoch a malých políčkach bolo prevažne roľníctvo, chov oviec a dobytka. Pomenovanie mesta sa odvíja od stromu tis, ktorý v dávnych časoch hojne rástol v okolitých lesoch. Názov sa menil v závislosti od úradnej reči a od roku 1920 platí názov Tisovec. Súčasný erb (z roku 1978) má základy na pečati Rimanoviovho protokolu z roku 1596, znázorňuje ženskú postavu s obrneným ramenom držiacu tri ruže, vznikol prevzatím symbolov troch zemepanských rodov Forgáčovcov, Kubíniovcov a Ňáriovcov. Rozvoj gemersko-malohontskej oblasti podmieňovalo najmä baníctvo a rozvoj remesiel. Tisovec sa uvádza ako TAXOVIA OPPIDUM METALICUM, s rozvinutým baníctvom. Zreteľné sú i početné stopy hľadania, ryžovania, či premývania zlata okolo toku Rimavy (odtiaľ názov Rymáv z latinského rimmor - prehŕňať). V okolitých horách sa ťažila prevažne železná ruda, ktorá sa tavila v peciach a železo sa vykúvalo v hámroch. Názvy okolitých lokalít: Strieborná, Dúhovo, Kýzová, Hrdzavô dosvedčujú, že tu boli i náleziská striebra, olova a iných kovov.V početných remeselníckych cechoch v Tisovci mali zastúpenie kováči, zámočníci, kolári, stolári, debnári - bodnári, tesári, mlynári i čižmári, krajčíri, súkenníci i širičiari, šijúci sedliacke kepene z bieleho nefarbeného súkna. Z remesiel bolo odjakživa najrozvinutejšie súkenníctvo. Ťažké obdobie pre Tisovec nastalo po bitke pri Moháči v roku 1526. Mesto sa dostalo do bezprostredného susedstva Osmanskej ríše, mnohokrát bolo vydrancované. Turci vypálili i tisovský chrám a do zajatia padol i evanjelický farár Juraj Mazan, ktorý sa nikdy zo zajatia nevrátil. V polovici 16. storočia takmer celý Gemer - Malohont prijal Lutherovu reformáciu. Neskôr Tisovčania úspešne odolávali rekatolizačnému tlaku. Na podporu protestanských myšlienok a zjednotenia cirkevnej organizácie bolo v roku 1578 založené Muránske bratstvo. K programovému dokumentu, tkvz. muránskym artikulám, sa prihlásili 10. marca 1596 i zástupcovia Tisovca a okolitých tridsiatich obcí Gemera a Malohontu. Evanjelická cirkev venovala veľkú pozornosť školstvu, najmä zakladaniu elementárnych škôl. Prvý lutheránsky - evanjelický farár v Tisovci bol Vavrinec Solomonič, tisovský rodák. Za jednu z najvýznamnejších osobností tisovského evanjelického cirkevného zboru možno pokladať superintendenta Dr. Pavla Jozeffyho.17. storočie a začiatok 18. storočia boli plné vojenských nájazdov a živelných pohrôm. Morové epidémie v rokoch 1623 a 1711 zachvátili obyvateľstvo Tisovca. V rokoch 1682 počas Tökölyho povstania bolo mesto vyrabované. V roku 1686 invázia kobyliek spustošila úrodu. Pohromy spôsobili hospodársky i spoločenský úpadok, ktorý sa prejavil i stratou práva usporadúvať trhy. Až v roku 1780 „...na najponíženejšiu prosbu starostu a rady mesta Tisovca usporadúvať štyrikrát do roka jarmok...“ udelila panovníčka Mária Terézia tretie privilégium. Na tradíciu jarmokov sa nadväzuje i dnes. Pre poznanie dejín mesta má mimoriadny význam „Topografia Oppidi privilegiati Tíszóltz - anno 1803 Topografia výsadného mestečka Tisovca a k nemu pripojenou cisársko-kráľovskou železiarňou“, pochádzajúca z bohatej literárnej činnosti a pôsobenia Mateja Šuleka - evanjelického farára, miestneho historika a autora mravoučných veršov. Z vynikajúco usporiadaného archívu sa dozvedáme o pôvode tisovských rodín od 15. do 19. storočia. Aktívnu úlohu zohral Tisovec v období revolučných rokov 1848 - 1849. Bol jednou zo základní slovenského národného pohybu. V Tisovci sa narodilo veľa významných osobností, ktorí poznačili vývoj Slovenska. Jednou z vedúcich osobností slovenského národného hnutia bol Pavol Jozeffy. Preniesol do Tisovca nemálo podnetov pre všestranné vzdelávanie ľudu v hospodárstve, pestovaní ovocia a vydávania ľudu prístupnej, zrozumiteľnej literatúry. Bol vodcom prvej slovenskej deputácie k panovníkovi v roku 1842. Medzi jeho nasledovníkov patrili i tisovskí rodáci a horliví národovci August Horislav Škultéty, Jonatán Dobroslav Čipka, Gustáv Hostivit Lojko a najmä Štefan Marko Daxner. Položili v Tisovci základy knižnice, spolku miernosti, nedeľnej školy a hospodárskeho spolku. V meruôsmych revolučných rokoch vynikla najmä činnosť národovca Štefana Marka Daxnera, rodáka z Tisovca zostavovateľa „ŽIADOSTÍ SLOVENSKÉHO NÁRODA“ za uznanie reči slovenskej a svojbytnosti, ktoré v roku 1847 zostavil ako základ petície v tisovskom mestskom dome. Bol horlivý politik, aktívny organizátor národného života i veliteľ dobrovoľníckej gardy. Ako právnik bol osnovateľom MEMORANDA NÁRODA SLOVENSKÉHO, jeden zo zakladateľov Matice Slovenskej a prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Obdobie zvýšeného maďarizačného tlaku po Rakúsko - maďarskom vyrovnaní roku 1867 je svetlou stránkou histórie Tisovca. Zostal jednou z pevných bášt slovenského národného života. Kultúrno-spoločenský život v tomto období bol mimoriadne bohatý. V roku 1860 sa aktivizovalo divadelné ochotníctvo a roku 1877 vznikol spevokol (tretí na Slovensku), vedený Dr. Samom Daxnerom. Známy bol jeho tamburášsky súbor, s ktorým mohol nacvičovať opery. A tak v roku 1903 sa v Tisovci po prvýkrát na Slovensku nacvičilo v slovenskom jazyku prvé dejstvo Smetanovej opery Predaná nevesta a v júli roku 1907 Blodkova opera V studni. V neďalekej Rimavskej Píle (dnes mestskej časti Tisovca) žila i známa rodina evanjelického farára Jána Vansu. Manželka Terézia Vansová bola spisovateľka, redaktorka a propagátorka ženskej emancipácie na Slovensku. Nemožno nespomenúť i ľudovýchovného šíriteľa prvých slovenských kníh a kalendárov - príležitostného veršovníka, slepého Mateja Hrebendu, rodáka z Rimavskej Píly. Nebola to náhoda, keď minister Dr. Vavro Šrobár vymenoval Dr. Samuela Daxnera z Tisovca za prvého župana Gemer - Malohontskej župy. Bol to doklad významného postavenia Tisovca v slovenskom národnom živote. Podobne sa prvým školským inšpektorom v župe stal Ľudovít Clementis, pričom Tisovec bol i oficiálnym sídlom inšpektorátu. Hospodárske pomery v Tisovci začiatkom 20. storočia v dôsledku hospodárskej krízy neboli priaznivé. Vysoká pec nepracovala pre nedostatok surovín. Hospodársky život v Tisovci určoval priemysel, popri ňom poľnohospodárstvo i ťažba dreva. Okrem železiarní a vápenky bol v Tisovci i kameňolom, elektráreň, píla a bryndziareň. Kultúrny život nadviazal na tradície spred roku 1918. Činnosť vyvíjal mužský i ženský spevokol, kultúrne i telocvičné spolky, medzi nimi Živena, čítací a vzdelávací spolok, športové kluby - turistický, lyžiarsky. Počas druhej svetovej vojny a najmä v Slovenskom národnom povstaní sa výrazne prejavila protifašistická orientácia. Miestni obyvatelia poskytovali výraznú materiálnu pomoc partizánom v tisovských horách, sídlo tu mala i druhá poľná nemocnica. www.tisovec.com (29.9.2015)
[3] Koncom 18.storočia vyrástol na Pohroní v povodí Hrona a jeho prítokov medzi Banskou Bystricou a Breznom významný erárny železiarsky komplex so sídlom v Hronci. Význam podniku ešte vzrástol začiatkom 19.storočia, keď erárne železiarne výhodne využili dobré odbytové podmienky železa v súvislosti s napoleonskými vojnami. Gemerská stolica bola najvýznamnejším výrobcom surového železa a liatiny v Uhorsku. Začiatkom 19.storočia vznikli prvé železiarske spoločnosti ako Muránska únia (1808) a Rimavská koalícia (1811). Zlúčením Muránskej únie, Rimavskej koalície a Gemerského železiarskeho spolku sa vytvorila roku 1852 Rima - muránska železiarska spoločnosť, ktorá mala značný hospodársky a spoločenský dosah a významne vplývala na ďalší rozvoj železiarstva. Na území Gemerskej župy boli situované aj Coburgove železiarne na Horehroní so sídlom v Pohorelej (vznikli roku 1826), ktoré patrili k najväčším železospracujúcim podnikom na Slovensku. Slovensko bolo hlavnou železiarskou oblasťou Uhorska. Tisovec patril v minulosti medzi významné lokality pohronského a gemerského železiarstva. Tradície siahajú do stredoveku, kedy tu už existovali slovenské pece na tavenie železnej rudy. V nízkošachtovej nadzemnej peci tavili železo, ktoré sa dalo ihneď používať na výrobu predmetov. V roku 1695 je založená v Tisovci železiarska huta a hámor, ktorý bol kráľovským majetkom. Vyrábalo sa železo kované, tyčové, nástrojové, pluhové, klince a stupové železo. Neskôr sa tu odlievajú delové gule, bomby a granáty pre potreby stavovského povstania Františka Rákocziho II. V blízkosti železiarne koncom 16.storočia pre baníkov a hutníkov presídlených zo Zvolenskej stolice, založili osadu Tisovské Hámre s vlastnou školou a katolíckym kostolíkom. Neskôr obidve časti splynuli do jedného administratívneho celku, ale rozdiely boli zreteľné a ich zvyšky možno postrehnúť ešte i dnes. V roku 1783 je postavená prvá vysoká pec o výkone 1,3 tony surového železa za 24 hodín, spolu so skujňovacím a vykúvacím hámrom a silnými vodnými kolesami. V 19. storočí patrila tisovská vysoká pec k najväčším producentom surového železa tzv. erárneho komplexu v Uhorsku, keď vyrobila 3900 ton surového železa ročne. Tisovská huta bola viackrát modernizovaná, namiesto vodnej sily bol zavedený parný pohon, začína sa používať koks, zavádza sa elektrické osvetlenie a postavené sú ohrievače vzduchu typu Cabroll, neskôr Whitwellove. V roku 1902 sú na prepravu rudy, trosky a vápenca spustené dve lanové dráhy Železník - Tisovec a Tisovec - Grilka. Zo železničnej stanice je postavený železný most ku kychtovej plošine na dopravu vysokopecných surovín. V rokoch 1921 -1923 sa v tisovskej železiarni uskutočnila väčšia rekonštrukcia. Namiesto dvoch zastaraných vysokých pecí postavili modernú výkonnejšiu koksovú pec, tri nové Cowperove ohrievače vzduchu, dva nové kotly, mechanickú dielňu, parostrojné dúchadlo. Boli zdokonalené a zrýchlené obe lanové dráhy. Súčasne bol postavený originálny prstencový zásobník na rudu. Hutný dvor bol vlečnou dráhou spojený so stanicou štátnych železníc a pomocou magnetového žeriavu sa surovina priamo nakladala do vagónov. Kvôli využitiu vysokopecnej trosky, vyhadzovanej desaťročia na haldy, postavili tehelňu na výrobu troskových tehál. V rámci rekonštrukcie železiarne bola roku 1953 postavená nová tenkostenná vysoká pec s užitočným objemom 325 m3. Okrem oceliarskeho surového železa sa vyrábalo i zlievarenské surové železo a hematit - nízkofosfornaté surové železo. 18. mája 1965 dopravili z tisovskej vysokej pece oheň na zapálenie prvej vysokej pece vo Východoslovenských železiarňach v Košiciach. Do obdobia výstavby VSŽ bola tisovská vysoká pec jedinou na Slovensku. Odstavením vysokej pece a tzv. „uliatím medveďa“ (ponechaním roztaveného železa v peci) skončila hutnícka éra v Tisovci. V menších mestách a v obciach mimo svojej základnej činnosti - výroby a opráv nástrojov z kovov, kováči podkúvali dobytok, liečili niektoré dobytčie, ale aj ľudské choroby (predovšetkým trhali boľavé zuby). Nemali ďaleko k ďalším kovospracujúcim remeslám, ako klampiarstvu a zámočníctvu. Pri okúvaní vozov a kolies často pracovali s drevom. V polovici 18. storočia bol Tisovec centrom remeselnej výroby s 53 remeselníkmi. Na konci 19.storočia tu pracovalo 8 kolárov, 7 tesárov, 33 debnárov - bodnárov, traja zámočníci a 16 kováčov. Tisovskí kováči si založili samostatný cech roku 1828. www.tisovec.com (29.9.2015)
[4 - 8] www.tisovec.com (29.9.2015)
www.tisovec.com
48.681241, 19.942073
48.681241, 19.942073
PRIESTOR PRE VAŠU REKLAMU