Lokalita
obec Veľká Franková, okres Kežmarok, Prešovský kraj

História a stavebný vývoj
Kostol postavený v druhej polovici 19. storočia. Neskoršie bol upravený. Jednoloďový priestor s oblým uzáverom presbytériom a vstavanou vežou. Presbytérium je kryté konchou a českou plackou. Loď má rovný strop. ^[1] Fasáda je členená polkruhovo zakončenými oknami a lizénovým rámovaním. Na čelnej fasáde je mierny rizalit. Sakrálny objekt más skosené hrany. Veža je zakončená ihlancom.
 

Nad vchodom do kostola bol kedysi umiestnený barokový drevený korpus zo začiatku 18. storočia, riešený na spôsob neskorogotických plastík. ^[2]
 

Hlavný oltár je neskorobarokový z 18. storočia. V drevenej stĺpovej architektúre sa nachádza obraz sv. Mikuláša biskupa, po stranách sú plastiky sv. Petra a Pavla apoštolov. Bočný oltár sv. Jozefa z roku 1876 – 1877 je od rezbára J. Cesacza. Bočný oltár Ružencovej Panny Márie zo začiatku 19. storočia je klasicistický s barokovými prvkami, uprostred obraz Panny Márie. Kazateľnica zhotovil v roku 1871 rezbár M. Lygensz z bývalej Haliče. Rokoková krstiteľnica pochádza z druhej polovice 18. storočia, s rokajovou ornamentikou. Organ z roku 1869 je od organára J. Baranowského zo Starého Sacza. ^[3]
 

V interiéri sú voľné sochy – sv. Martin biskup a Panna Mária z roku 1873. Voľné obrazy – Premenenia Pána, maľba na dreve, neskorobarokový z polovice 18. storočia a sv. Martin z druhej polovice 18. storočia. Kalich a monštrancia sú rokokové z polovice 18. storočia. ^[4]
 

Obec Veľká Franková vznikla v r.1296 ako šoltýska osada, založená šoltýsom Frankom, príslušným rodine Berzevičovcov. Vo svojej histórií patrila obec rôznym majiteľom. V rokoch 1396 - 1529 a 1542 - 1563 kartuziánom, sídliacim v Červenom Kláštore. Od roku 1563 bola majetkom Červeného Kláštora v Spišskej Kapitule, od roku 1704 reholi kamaldulov. Po zrušení rehole sa stala v roku 1782 majetkom štátu a od roku 1820 bývalého gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove. ^[5]
 

Farnosť Veľká Franková vznikla v roku 1747, predtým teda farský kostol v obci nebol. Je však nanajvýš pravdepodobné, že sakrálny objekt - filiálny kostol alebo kaplnka, stál v obci už dávno pred vznikom farnosti. Pri obnove kostola bola v roku 1979 nájdená listina, v ktorej sa nachádza, že na mieste, kde stojí súčasný kostol, stál predtým drevený kostol, postavený ešte kamaldulskými mníchmi z Červená Kláštora. Podľa údajov na listine sa drevený kostol zrútil 10. 3. 1854. Nový murovaný kostol začali farníci stavať 14.6.1862, kedy bol položený základný kameň. ^[6]
 

V mesiacoch september - október 2000 bol kostol podrobený komplexnému reštaurátorskému prieskumu. Predmetom reštaurovania bol hlavný oltár ako celok, t. j. všetky súčasti oltárnej architektúry, sochy ako aj dekoratívne prvky. Hlavný oltár v kostole je neskorobarokovo-rokokový a je evidentne a bez pochýb starší než kostol. Jeho umelecko-historické charakteristiky ho začleňujú približne do obdobia druhej polovice 18. storočia, to znamená do doby existencie bývalého dreveného kostola. Je možné uvažovať o vytvorení oltára pôvodne pre bývalý drevený kostol a o jeho prenesení po zrútení starého a postavení nového kostola. Tejto hypotéze však v zásade môžu odporovať dva faktory:
 

1. Zrútenie starého kostola pod lavínou - v takom prípade bolo asi fyzicky ťažko možné zachrániť oltár.
 

2. Časový odstup medzi zrútením starého kostola a postavením nového - t. j. od r. 1854 minimálne do roku 1863, resp. 1864, t. j. približne 10 rokov - kde a ako by bol v takom prípade oltár uložený, oba uvedené faktory síce nevylučujú, že tomu tak mohlo byť, t.j. že obyvatelia skutočne zachránili oltár a, že ho desať rokov uchovali. ^[7]
 

Žiadne konkrétnejšie údaje o histórii oltára však nie sú k dispozícii. Druhou, oveľa pravdepodobnejšou možnosťou je, že oltár bol do nového kostola premiestnený z inej lokality. Ani tento predpoklad sa však nedá potvrdiť a nie je ani známe, odkiaľ mohol byť oltár prenesený. História oltára, miesto a presnejší čas jeho vzniku ostávajú preto zatiaľ neznáme. Hlavný oltár kostola je zasvätený jednému z najpopulárnejších svätcov, a to predovšetkým v cirkvi východného obradu. Ide tu o evidentné prelínanie západnej a východnej kultúry, tak typické pre región severovýchodného Slovenska. ^[8]
 

Oltár nesie znaky vrcholného baroka a rokoka, zároveň však aj prejavy rustikalizmu a istej maniery. Pritom je možné v tejto odľahlej oblasti Slovenska predpokladať aj isté časové posuny a slohovú retardáciu. Pokiaľ by sme vzali za hodnoverný predpoklad, že oltár bol vytvorený pre bývalý drevený kostol, postavený kamaldulmi, bolo by možné ho datovať medzi roky 1710 - 1780, pričom umelecko-historickou analýzou by bolo možné upresniť datovanie na roky 1750 - 1780. Ide o typickú barokovú oltárnu produkciu, vytvorenú v tendenciách vrcholného baroka, resp. s prienikmi rokoka, prejavujúcimi sa hlavne v architektúre oltára. Okrem toho oltár vykazuje aj istú mieru osobitej maniery, prejavujúcej sa hlavne na sochách a na pôvodnom ústrednom obraze sv. Mikuláša. ^[9]
 

Z hľadiska umelecko-historického zaradenia a hodnotenia sa tomuto dielu zatiaľ v odbornej literatúre nevenovala pozornosť. Vychádzajúc z jeho charakteristík však predbežne sa nedá predpokladať jeho vznik v domácej spišskej dielni a pokiaľ by sa akceptovala jeho súvislosť s činnosťou kamaldulov na Červenom Kláštore, bolo by možné uvažovať aj o umeleckom prepojení s Poľskom. Táto otázka však ostáva zatiaľ otvorená a bude príležitosťou časť oltára považovať za veľmi kvalitnú prácu nad regionálnej úrovne s veľmi vyspelým tvaroslovím, ktorá najpravdepodobnejšie bola vytvorená pre významnejšiu lokalitu než bola v tej dobe Veľká Franková. Aj táto skutočnosť hovorí skôr v prospech predpokladu o prenesení tohto oltára do Veľkej Frankovej z iného miesta. ^[10]
 

Oltár sv. Mikuláša predstavuje charakteristickú barokovú stĺpovú architektúru, rámujúcu ústredný oltárny obraz a doplnenú sochárskou figurálnou zložkou. Základná pôvodná skladba a architektonická kompozícia oltára už nie je kompletná, oltár je sekundárne upravovaný a prispôsobovaný súčasnému umiestneniu v kostole. Uvedené zmeny a nové doplnky oltárnej architektúry sú z 19. storočia najpravdepodobnejšie súvisia s jeho sekundárnym umiestnením v novom kostole. Ústredný obraz sv. Mikuláša bol vymenený v 20. storočí. Obraz je sekundárny, vymenený v roku 1936, namaľovaný rožňavským maliarom Júliusom Ádamom (signovanie a datovanie na klenbe kostola). Námet obrazu je tradičný a v ikonografii tohto svätca asi najbežnejší. Predstavuje sv. Mikuláša, ktorý strnulo stojí v centrálnom pláne obrazu, v ľavej ruke drží svoj osobný atribút - knihu a na nej tri zlaté hrudy, ktoré symbolizujú jeho legendárny dobročinný skutok (pomoc chudobnému otcovi troch dcér, ktorým hrozil predaj do nevestinca: tri noci po sebe hádzal sv. Mikuláš do ich okien zlaté hrudy, aby mali veno). V pozadí sú zobrazené aj tri dievčatá. Obraz popri svojom tradičnom námete nesie všetky charakteristické prvky zobrazenia tohto svätca: je odetý vo svojom typickom biskupskom rúchu, v ruke má biskupskú berlu, na hlave biskupskú mitru. Okolo hlavy má svätožiaru. Postava je zobrazená na pozadí s čiastočne neutrálnym nadzemským priestorom s prizerajúcimi sa anjelikmi, v spodnej časti s reálnym priestorom s mostom amorom s loďami (toto pozadie sprostredkovane symbolizuje patrónstvo sv. Mikuláša nad lodníkmi). Obraz je v hornej časti polkruhovo ukončený, osadený je v pôvodnom profilovanom ráme, zdobenom vo vrchole oblúka rokajovou kartušou (už len vo fragmente). ^[11]
 

Pôvodný centrálny obraz oltára je v súčasnosti zavesený na stene kostola. Predstavuje sv. Mikuláša v podstate zhodne, takisto v centrálnej polohe obrazu, s tými istými atribútmi a odevom. Postava je však dynamickejšia, mierne natočená, s náznakom vnútorného špirálového pohybu. V pozadí sú tri detské postavy v kadi (zobrazenie ďalšieho zázraku, ktorý svätec podľa legendy vykonal, keď zázračne vrátil život trom deťom, ktoré zabil istý hostinský, rozsekal a naložil do soli, aby ich mohol predávať v čase hladu). Tento pôvodný obraz možno kvalifikovať ako priemernú barokovú maliarsku prácu, ktorej tvorcom bol síce poučený maliar, ktorý však (napriek istej zvláštnej miere zobrazenia) neprekročil provincionálny rámec tvorby a nedostatočne sa dokázal vysporiadať s barokovými zákonitosťami maliarskej tvorby, s barokovou kompozíciou, dynamikou, expresiou, používaním šerosvitu atď. ^[12]

Pamiatková ochrana
Rekonštrukcia.
 

V roku 2009 v mesiaci apríl až august bola uskutočnená výmaľba kostola, zreštaurovanie bočných oltárov. Počas výmaľby kostola sa urobila nová elektroinštalácia, ozvučenie a osvetlenie kostola. V roku 2010 sa zreštaurovala kazateľnica a krížová cesta. Od 2. mája 2011 do 15. mája 2011 sa zreštaurovala empora (priečelie chóru), architektúra organa ako aj socha Najsvätejšieho srdca Ježišovho, socha sv. Terézie a socha sv. Alojza. Zreštaurovanie urobil kolektív umeleckých maliarov a reštaurátorov Marián Švec, Peter Záhumenský a Milan Bödör. V roku 2013 bol vybudovaný oporný múr okolo kostola. V apríli 2014 prebiehala elektrifikácia zvonov vo zvonici. ^[13]

Súčasný stav a využitie
Stav kostola je dobrý. Slúži svojmu účelu.