Pamiatková ochrana na Slovensku   späť
www.pamiatkynaslovensku.sk
Pamiatková ochrana na Slovensku od 19. storočia po súčasnosť
 
 

Pamiatková starostlivosť na Slovensku do roku 1918
 


 

V roku 1853 začala C. k. centrálna komisia svoju činnosť v Uhorsku a na Slovensku, kde mala aj konzervátorov. [1] Po roku 1872 mala C. k. centrálna komisia v Uhorsku už len korešpondentov. [2] Po smrti týchto korešpondentov C. k. centrálna komisia nezaplňovala ich miesta a stratila akékoľvek spojenie s pamiatkami v Uhorsku a na Slovensku. Napriek tomu, že sa hlásila len k architektonickým pamiatkam, jej zorné pole už od začiatku obsahovalo temer celý dnešný register pamiatok. [3]
 

Cisárska a kráľovská komisia rozvinula vlastné umelecko-historické bádanie o pamiatkach na Slovensku a bola prvým pamiatkovým orgánom pre Uhorsko a Slovensko. Počiatky organizovanej a inštitucionálnej záchrany pamiatok na Slovensku však siahajú už do začiatku štyridsiatych rokov 19. storočia. Organizovaná pamiatková starostlivosť v Uhorsku vyrástla z návrhov Spolku uhorských lekárov, ktorý svoje výročné zhromaždenie uskutočňoval zväčša v historických mestách. [4]
 

Členovia spolku podali v roku 1846 návrh na zriadenie štátneho orgánu pre starostlivosť o kultúrne pamiatky. Aj za revolúcie v roku 1848 došlo k pokusu urobiť niečo pre hynúce pamiatky. Ministerstvo kultu navrhovalo zriadiť komisiu, ktorá by dozerala na stavebné pamiatky. Nepriaznivý vývoj udalostí nedovolil, aby sa úmysel stal aj skutkom. Čas na realizáciu dozrel neskôr. Nariadením ministerstva kultu a výučby zo 4. apríla 1872 bola zriadená pri ministerstve Uhorská dočasná komisia pre pamiatky. Jej úlohou bol súpis, dokumentácia, kategorizácia a údržba pamiatok. Uhorská dočasná komisia pre pamiatky sa v zmysle zákonného článku XXXIX/ 1881 pretransformovala na stálu Štátnu pamiatkovú komisiu. [5] Cieľavedome bola organizovaná dokumentácia pamiatok. Ako všetky začínajúce pamiatkové strediská na začiatku svojej činnosti sa Uhorská dočasná pamiatková komisia musela sústrediť na súpis existujúceho pamiatkového fondu. Až v roku 1902 sa upresnili možnosti komisie a do jej náplne pribudla propagácia pamiatok a šírenie záujmu a úcty k pamiatkam. Bola to veľmi dôležitá činnosť. Išlo o snahu zmeniť postoj verejnosti k problematike pamiatok a získať jej všeobecnú podporu a záujem. [6]
 

Vlastnú komisiu tvorili tzv. vnútorní členovia komisie. Boli to na jednej strane výkonné sily komisie a na strane druhej to boli vynikajúci reprezentanti maďarských spoločenských a technických stavebných vied a umenia. Pri vytvorení Uhorskej dočasnej pamiatkovej komisie stáli osobnosti, napríklad banskobystrický biskup Arnold Ipoyi-Stummer, prof. Floris Romer, archeológ Jozef Hampel, prof. Karol Lotz, umeleckí historici Karol Lyka a Kornel Divald, prof. Ján Szendrei, prof. Remig Békefi, historik Koloman Thaly [7], architekt Imrich Steindl, Kamil Fittler a i. Niektorí vnútorní členovia komisie boli veľmi aktívni, platilo to predovšetkým o prof. Imrichovi Steindlovi. Medzi výkonné sily patrili predseda, referent a staviteľ, presnejšie dvaja stavitelia – architekti.
 

Prvým predsedom Uhorskej dočasnej pamiatkovej komisie bol akademik Augustín Szalay, druhým gr. Jeno Zichy, tretím barón Gyula Forster, od roku 1886 zástupca predsedu komisie a duša komisie. Referenti boli odbornou zložkou komisie – Imrich Henszlmann, Béla Czobor, László Éber. Staviteľom, architektom, ktorý rozhodoval o projekčných otázkach a o vlastných reštauračných zásahoch po celý čas existencie komisie v Uhorsku bol Fridrich Schulek. Od roku 1881 mala komisia aj miesto druhého staviteľa – architekta a bol ním gróf Antal Khuen, nasledovali István Moller a Otto Sztehlo.
 

Podľa vzoru viedenskej Central-Commission vytvorila Uhorská dočasná pamiatková komisia po celej krajine sieť korešpondentov. Niekoľko odborníkov a nadšencov nemohlo zachraňovať pamiatky roztrúsené po celej krajine bez spolupráce miestnych ľudí. Pomocou nich sa mohla komisia zorientovať v stave pamiatok a jedine od nich mohla získať potrebné informácie a vedomosti. Komisia oslovila 33 osôb. Ochotu spolupracovať prejavilo pár z nich. [8] Osoby, ktoré prejavili v nasledujúcich rokoch najväčšiu iniciatívu, zvolila Uhorská dočasná pamiatková komisia za trvalých spolupracovníkov – korešpondentov. [9]
 

Výskum pamiatok a z pamiatkového hľadiska najdôležitejšia zložka, vyhotovenie súpisu - zoznamu pamiatok, neboli silnou stránkou pamiatkovej aktivity v rokoch 1872 – 1918. [10]
 

Záujem sa venoval najmä sakrálnej architektúre a až neskôr sa záujem rozšíril na ostatné pamiatky, a tak sa istej starostlivosti dočkali aj hrady na Slovensku. Koncom 19. storočia dochádzalo k reštaurovaniu významných hradných architektúr. Išlo napríklad o Bojnice, Zvolen, Vígľaš, Banská Bystrica. Od začiatku 20. storočia vzrastal počet a význam pamiatok, na ktoré sa zameriavala pamiatková starostlivosť. O vidiecku svetskú architektúru sa Uhorská pamiatková komisia nepotrebovala zaujímať. V plnej životnej sile sa totiž prejavovala a uplatňovala vyššia a nižšia šľachta, ktorá si úzkostlivo opatrovala svoje honosnejšie a menej honosné sídla. [11]
 

Zaujímavé sú zdroje, ktoré slúžili na financovanie starostlivosti o pamiatky. Pre financovanie pamiatkových úprav znamenali veľmi veľa príspevky majiteľov – správcov pamiatok, farností, resp. cirkevných zborov, potom miest, obcí a bohatých mecenášov umenia. V mnohých prípadoch sa dávali na záchranu pamiatok prebytky hospodárenia, ale v mnohých prípadoch išlo aj o peniaze jednoduchých ľudí. [12]
 

I keď vidíme značné nedostatky niektorých veľkých pamiatkových akcií na Slovensku pred rokom 1918, môžeme konštatovať, že uhorská pamiatková starostlivosť o pamiatky na Slovensku sa mohla pochváliť mnohými pozitívami. Zachránila pred skazou mnohé cenné pamiatky, rozvinula výskumnú a dokumentačnú činnosť a oboznamovala odbornú verejnosť so všetkými významnejšími pamiatkami. Dokumentácii pamiatok venovali Uhorská dočasná komisia i Štátna pamiatková komisia pomerne veľkú pozornosť a z tejto ich činnosti sa vytvorili dokumentačné fondy, ktoré majú veľký význam pre spoznávanie pamiatok i dnes. Z dotazníkovej akcie, ktorá prebiehala v júli 1872, vznikol cenný fond evidenčných pamiatkových listov. Len Viktor Miškovský ich dodal Uhorskej dočasnej pamiatkovej komisii takmer 200 kusov. Význam tohto fondu poklesol po zavedení registra – katalógu pamiatok v zmysle štatútu z roku 1902. Uhorská dočasná pamiatková komisia i Štátna pamiatková komisia organizovali od začiatku dokumentáciu pamiatok cieľavedome. Fotografia bola ešte len v plienkach, preto sa v plnej miere využívala grafická - kresbová dokumentácia. Išlo predovšetkým o zobrazenie architektúr a jej článkov. Ústrednému uhorskému pamiatkovému orgánu sa podarilo zozbierať a sústrediť veľmi cenný a bohatý grafický materiál. [13]
 

Napriek tomu, že Uhorská dočasná pamiatková komisia i Štátna pamiatková komisia konali a organizovali výskum a dokumentáciu pamiatok, najväčší dôraz však kládli na praktickú, výkonnú pamiatkovú starostlivosť. Neboli síce investormi, ale len schvaľovateľmi a odbornými dozorcami a kontrolórmi pamiatkových akcií, predsa však dosť podstatne vplývali na záchranu pamiatok. Pri vytváraní ich autority spolupôsobila aj okolnosť, že ovplyvňovali rozdeľovanie štátnych subvencií cez Ministerstvo kultúry a vyučovania, ale zdá sa, že ich autorita vyrastala predovšetkým z odbornosti ich personálu a jeho nadšenia pre vec, ktorú konal. [14]
 

Veľa úsilia vynaložila Štátna pamiatková komisia na záchranu nástenných malieb. Faktom ostáva, že takmer všetky objavené nástenné maľby boli zachránené, či už konzervovaním alebo reštaurovaním. Z mnohých nástenných malieb dala Štátna pamiatková komisia dokonca vyhotoviť akvarelové kópie. [15]
 


 


 

Pamiatková starostlivosť na Slovensku v rokoch 1918 – 1945
 


 

Obdobie rokov 1919 – 1945 je v dejinách slovenskej pamiatkovej starostlivosti samostatnou epochou, pretože v dôsledku rozpadu Uhorska a vzniku Československej republiky došlo k pretrhaniu všetkých spojov a väzieb slovenských pamiatok na ústrednú uhorskú pamiatkovú správu, na budapeštiansku Štátnu pamiatkovú komisiu.
 

Po prvej svetovej vojne sa pamiatková starostlivosť stala súčasťou verejnej pôsobnosti takmer všetkých európskych štátov. Prehlbovala sa i medzinárodná spolupráca. V Československu boli po roku 1918 zriadené pamiatkové úrady, v roku 1919 v Prahe, v roku 1920 Brne a v roku 1919 v Bratislave. Vzhľadom na zložitý vývin pomerov na Slovensku po roku 1918 vznikol Vládny komisariát pre zachovanie pamiatok na Slovensku až po konsolidácii pomerov, v roku 1919. V roku 1922 sa premenoval na Štátny referát pre ochranu pamiatok na Slovensku. Jeho cieľom bolo usmerňovať praktickú ochranu pamiatok. [16]
 

Na začiatku jeho činnosti bola jeho činnosť obsiahlejšia ako dnes, čo je logické, pretože starostlivosť o pamiatky na Slovensku sa iba budovala. Kompetencie Komisariátu prebrali postupne sa utvárajúce nové slovenské úrady.
 

Spočiatku sa uvažovalo o široko koncipovanom úrade, ktorý mal byť začlenený do referátu MŠANO, ale predstavy sa nerealizovali a až v roku boli referáty umenia a osvety pričlenené k Referátu MŠANO a referát pre divadlo bol prenesený do Prahy. Vládnemu komisariátu zostala iba kompetencia v otázkach pamiatkovej starostlivosti, ochrany prírody, muzeológie a v tejto podobe bol bratislavský Vládny komisariát obdobou pamiatkových úradov v Prahe a v Brne. Rozdiel bol len v tom, že české pamiatkové úrady boli podriadené priamo MŠANO, bratislavský vládny Komisariát len akosi nepriamo. Podriadený priamo bol až od roku 1933. [17]
 

Druhé štvrťstoročie 20. storočia znamenalo odklon od puristickej a rekonštrukčnej (dotváracej) metódy a príklon ku konzervácii. Z obdobia po roku 1919 je len málo prípadov slohového či funkčného dotvárania pamiatok. Pamiatky sa iba konzervovali, prípadne sa ponechávali zhubnému zubu času, čo bol častejší prípad ako konzervácia.
 

Dosť radikálne sa zmenil predmet záujmu pamiatkovej starostlivosti na Slovensku. Pred rokom 1918 sa venovala takmer výlučne pozornosť architektúre, najmä sakrálnej, čo bolo pochopiteľné, pretože v zmysle zákona z roku 1881 bola pamiatkou v prvom rade architektúra. Rozšíril sa predmet záujmu pamiatkovej starostlivosti o drevenú architektúru, sakrálnu a svetskú, technické pamiatky, a súborové – urbanistické pamiatky. Dozor nad pohybom pamiatok v štáte a cez hranice štátu sa stal dôležitou súčasťou štátnej pamiatkovej starostlivosti. [18]
 

Vládny komisariát rozvinul svoju činnosť pol roka pred vydaním ministerského nariadenia z 20. októbra 1919. Bolo to zásluhou jeho prvého vedúceho, známeho architekta Dušana Jurkoviča, ktorý od začiatku storočia pôsobil a býval v Brne a ktorý sa po vzniku ČSR vrátil na Slovensko, do Bratislavy. [19]
 

Aj keď bol Dušan Jurkovič [20] uznávanou osobnosťou slovenskej kultúry, pôsobil vo Vládnom komisariáte iba krátko, do 29. decembra 1922. To, že sa nenaplnili očakávania, ktoré súviseli s jeho pôsobením, spôsobili viaceré faktory. Komisariát nezískal široké kompetencie, čo Jurkovičovi prekážalo, dostal sa tiež do nepríjemného osobného sporu s referentom pre ľudové umenie Jozefom Vydrom, [21] ďalšou skutočnosťou bolo nevraživé ovzdušie na Komisariáte, ktoré vyplývalo z toho, že Jurkoviča obviňovali z nedostatočných teoretických a praktických vedomostí z pamiatkovej starostlivosti. Jurkovič nebol stúpencom čistej konzervačnej metódy, pretože bola v protirečení s duchom celej jeho tvorby. Po vystúpení cirkevného historika Jána Slávika [22], ktorý kritizoval činnosť Vládneho komisariátu, rozhodol sa Jurkovič pre odchod zo štátnej administratívy. Jurkovič sa riadil tézou, že tvorivý duch ho predurčuje na tvorenie nových vecí, nie starých. [23] Je pravdou, že Jurkovič nerozvíjal nejaké väčšie aktivity, bol a zostal tvorivým architektom a toto krátke pôsobenie v Komisariáte predstavuje v jeho živote bezvýznamné intermezzo. Jeho odchodom z Vládneho komisariátu definitívne padli možnosti premeniť tento orgán na rozhodujúci administratívny faktor v slovenskej kultúre. Vládny komisariát sa po jeho odchode vykryštalizoval na úrad, ktorého kompetencia sa obmedzovala na ochranu pamiatok a ochranu prírody a na dozor nad múzeami. Jeho nástupcom sa stal Ján Hofman. [24]
 

V druhej polovici roka 1944 sa druhá svetová vojna bezprostredne priblížila k slovenskému územiu. Vypuklo Slovenské národné povstanie a potom od októbra a novembra pri prechode sovietskych a československých vojsk stalo sa slovenské územie dejiskom vojnových akcií. Slovenské pamiatky sa dostali po prvý raz v histórii do vážneho nebezpečenstva, pretože miera ohrozenia v predchádzajúcich vojnách v 19. storočí a v rokoch prvej svetovej vojny bola oproti rokom 1944 – 1945 zanedbateľná. Pamiatkový fond Slovenska utrpel veľmi vážne škody. Časť škôd bola výsledkom vojnových operácii na našom území, väčšia časť sa však odohrala v nasledujúcich mesiacoch po prechode frontu. Rôzne živly lúpili vzácne predmety a nezmyselne ničili objekty, ktoré opustili ich majitelia pred príchodom sovietskych vojsk. Tvoriace sa orgány novej štátnej moci neboli ešte schopné zavčasu zamedziť zbytočnému ničeniu kultúrnych hodnôt a neskôr aj sami prispeli k ich zničeniu. [25] Na obnovy pamiatok štát zápasiaci s radom problémov jednoducho nemal. Ďalšou skutočnosťou je, že v tejto biednej situácii, malo problémy pamiatok riešiť iba pár ľudí, ktorí boli činní v oblasti pamiatkovej starostlivosti.
 


 


 

Pamiatková starostlivosť na Slovensku v rokoch 1945 – 1989
 


 

Po skončení 2. svetovej vojny bol riadením pamiatkovej starostlivosti poverený Referát pre pamiatkovú starostlivosť, pri Povereníctve SNR pre školstvo a národnú osvetu, ktorý pôsobil spočiatku v Košiciach a neskôr v Bratislave.
 

Situácia po vojne bola zložitá, spoločenská i hospodárska, mnohé pamiatky boli vojnou poškodené a zbierky ohrozené, preto medzi naliehavé úlohy pamiatkovej starostlivosti patrilo mapovanie situácie, zisťovanie reálneho stavu, súpis pamiatok a umeleckých predmetov, starostlivosť o kaštiele a kúrie, ktoré počas vojny slúžili rôznym účelom. Zabezpečovali sa hnuteľné pamiatky a zbierky a ich oddisponovanie na bezpečné miesto. [26] Akcia záchrany ohrozeného kultúrneho majetku prebiehala do jesene 1947. Značná pozornosť bola v rokoch 1945 – 1948 venovaná aj otázkam reštitúcie slovenského kultúrneho majetku z Maďarska. [27]
 

Bol kreovaný aj nový pamiatkový orgán Národná kultúrna komisia, ktorá súvisela s predchádzajúcou akciou, ale jej vytvorenie spôsobilo dvojkoľajnosť v riadení a mnohé prieťahy v kompetenciách. [28]
 

Po vytvorení KNV bol výkon pamiatkovej starostlivosti prenesený na vznikajúce referáty, ale chýbal organizačný článok, ktorý by poskytoval základné informácie o pamiatkach, a ktorý by sa podieľal na ich záchrane od výskumu až po konečnú kolaudáciu. Preto bol zriadený Pamiatkový ústav v Bratislave výnosom povereníka pre školstvo, vedu a umenie Ladislava Novomestského čís. 9864-I /5 z 15. marca 1951 s účinnosťou od 1. januára 1951. Pamiatkový ústav sa stal štátnym vedeckým a výskumným pracoviskom v odbore ochrany kultúrnych a prírodných pamiatok.
 

Jeho činnosť sa týkala súpisu a dokumentácie pamiatok, spolupráce pri praktickej obnove pamiatok, aktívneho reštaurovania a poradenskej činnosti. V decembri 1951 bol premenovaný na Slovenský pamiatkový ústav. Nositeľmi výkonu pamiatkovej starostlivosti boli Krajské národné výbory a Okresné národné výbory, v celoštátnych veciach Povereníctvo školstva, vedy a umenia. [29]
 

Ústav podával návrhy na vyhlásenie objektu za pamiatku, robil celoslovenskú evidenciu a súpis pamiatok, organizoval výstavy, realizoval prvé výskumy spolu s metodickým usmerňovaním opráv. V roku 1954 začali práce na prvom súpise pamiatok na Slovensku. Boli vyhlásené prvé mestské pamiatkové rezervácie, schválil sa zákon o štátnej ochrane prírody, rozbehol sa špeciálny terénny výskum drevených kostolov na východnom Slovensku. [30]
 

Je potrebné konštatovať, že od začiatku sa práca ústavu nevyvíjala žiadaným tempom, obchádzali sa odborné teoretické, metodické a výskumné problémy a zjavný bol sklon riešiť ich prakticisticky a zjednodušene. Ústav venoval zvýšenú starostlivosť pamiatkam robotníckeho hnutia, SNP a oslobodeniu a dejinám KSČ. [31]
 

Od roku 1960 boli na KNV zriadené odborné organizácie pamiatkovej starostlivosti, Krajské strediská štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, ktoré pôsobili v Bratislave, Banskej Bystrici a Prešove.
 

V roku 1961 boli vyhlásené prvé národné kultúrne pamiatky na Slovensku a v roku 1962 sa vykonal celoslovenský terény výskum historických pamiatok. V roku 1963 boli vydané prvé zoznamy kultúrnych pamiatok, v roku 1965 sa začal konštituovať československý národný komitét ICOMOS[32], vyšiel prvý zväzok Súpisu pamiatok na Slovensku, v roku 1968 bola vypracovaná detailná analýza pamiatkovej starostlivosti. Popri týchto aktivitách sa menilo aj poňatie pamiatkovej starostlivosti ako samostatnej vednej multidisciplinárnej odbornej činnosti. [33]
 


 


 

Pamiatková starostlivosť na Slovensku po roku 1989
 


 

S prihliadnutím na zmeny spoločensko -politicko-ekonomických podmienok, pripravili sa dve varianty novely zákona o pamiatkovej starostlivosti. Vyšiel slovník unifikovaných názvov hnuteľných kultúrnych pamiatok zapísaných v štátnom zozname a vypracoval sa "Automatizovaný register hnuteľných kultúrnych pamiatok (1991). Ústav bol opäť premenovaný na Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti. Vypracovali sa návrhy na vyhlásenie pamiatkových zón miest. Koncepčne sa budovalo ústredie s detašovanými regionálnymi strediskami a pracoviskami na území celého Slovenska. V roku 1991 bol vypracovaný ideový zámer atlasu pamiatkového fondu Slovenska. Krajské ústavy ŠPSOP sa delimitovali pod ústav v roku 1992. Štatút ústavu z 21.1.1991 stanovil, že ústav je opätovne vedecko-výskumnou, dokumentačnou a informačnou základňou pre zabezpečenie starostlivosti o pamiatkový fond Slovenska, koordinuje činnosti v odbore a rieši úlohy rozvoja. [34]
 

V rámci koncepcie došlo k zlúčeniu Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti so Štátnymi reštaurátorskými ateliérmi. Bol vypracovaní pilotný projekt publikovania Ústredného zoznamu kultúrnych pamiatok a ďalšie. Vzniklo Národné pamiatkové a krajinské centrum. Vznikol ústav krajiny, rozširuje sa sieť regionálnych pracovísk, avšak bez hlbšieho odborného zázemia, čo zvyšuje náklady na prevádzku pracovísk. Vytvorenie NPaKC neprinieslo pre oblasť pamiatkovej starostlivosti žiadané zefektívnenie činnosti. [35]
 

V roku 1998 bolo NPaKC zrušené, štruktúra sa vrátila znovu k osvedčenej pôvodnej funkcii ústavu, ako ústrednej metodickej organizácie pre plnenie úloh štátnej pamiatkovej starostlivosti, ktorá vykonávala koncepčnú, prognostickú a legislatívnu činnosť, potrebné výskumy a analýzy, ako aj dokumentovanie stavu pamiatkovo chráneného fondu. [36]
 

19. decembra 2001 schválila NR SR zákon č. 49/2002 O ochrane pamiatkového fondu. Zákon nadobudol platnosť 1. 4. 2002 a k tomu dátumu bol ústav transformovaný na Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. [37]
 

Po roku 1989 sa v oblasti pamiatkovej starostlivosti rezonuje celý rad nových problémov. Politická situácia sa zmenila, postupne sa zmenil aj prístup ku pamiatkam. Staré postupy sa prehodnocovali. Na Slovensku sa profilujú odborníci, ktorí sú zástancami moderného a šetrnejšieho prístupu ku pamiatkam. Sú to napríklad Martin Bóna [38], Miloš Dudáš [39], Michal Hrčka [40], Vladimír Kohút [41], Oto Makýš [42], Michal Šimkovic [43], Ján Vlčko [44], Jozef Závacký [45]. Zameriavajú sa najmä na slovenské hrady a kaštiele. „Nová“ generácia záchranárov slovenských hradov publikovala spoločné dielo pod názvom Ochrana zrúcanín v kultúrnej krajine. Ide o jedinečnú publikáciu svojho druhu na Slovensku. Podrobne v nej rozoberajú súčasný stav slovenských hradov, problémy pri konzervácii a rekonštrukcii hradných ruín v bývalom režime. Dielo je aj návodom pre občianske združenia, ako postupovať vhodnými a šetrnými metódami pri záchrane slovenských hradov. Celá práca sa nesie v duchu súčasnej a modernej teórie o citlivom, odbornom prístupe k slovenským hradom.
 


 

text: Viliam Mazanec


Poznámky
[1] Na Slovensku mala C.k. centrálna komisia týchto konzervátorov: Ján Keglevich – tajný radca a bývalý dlhoročný tekovský hlavný župan pre severnú časť Bratislavského kraja, Arnold Ipolyi – Stummer – farár v Zohore, Ignác Fábry – košický biskup pre Košický kraj, v roku 1853 fungovali aj dvaja korešpondenti – Anton Balassa v Modrom Kameni a Ch. A. Zipser, vedúci dievčenského výchovného ústavu v Banskej Bystrici. JANKOVIČ, V.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku v rokoch 1850 – 1950. s. 13.
[2] V roku 1873 to boli okrem Ch. A. Zipsera aj – František Drahotuszky, prefekt biskupského sirotinca v Žiline, Jozef Ellenbogen-Konyoki, profesor na reálke v Bratislave, Viktor Myskovszky, profesor na reálke v Košiciach, Arnold Ipolyi – Stummer, biskup v Banskej Bystrici, bývalý konzervátor pre časť Bratislavského kraja. JANKOVIČ, V.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku v rokoch 1850 – 1950. s. 13.
[3] JANKOVIČ, V.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku v rokoch 1850 – 1950, s. 13.
[4] JANKOVIČ, V.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku v rokoch 1850 – 1950, s. 14.
[5] FRICKÝ, A.: K počiatkom ochrany kultúrnych pamiatok na Slovensku, s. 2.
[6] JANKOVIČ, V: Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku v rokoch 1850 – 1950, s. 18.
[7] Thaly, Koloman (1839 – 1909) – maďarský historik, publicista, básnik, zaoberal sa najmä obdobím protihabsburských povstaní. [cit. 2009-03-30], Dostupné na internete: http: //lexikon.sk.sweb.cz//
[8] František V. Sasinek, tajomník Matice slovenskej v Martine, dr. Jozef Nagy, župný lekár v Nitre, Béla Majláth, statkár a podžupan Liptovskej župy v Ondrašovej, Jozef Valentovich, rímsko-katolícky farár v Hronskom Beňadiku, Pavol Jedlicska, rímsko – katolícky farár v Štefanovej pri Modre, neskorší regionálny historik, dr. Pavol Still, prepošt a rímsko – katolícky farár v Levoči, Juraj Adamík, bývalý hlavný notár Nitrianskej župy v Prievidzi, Jozef Konyoki-Ellenbogen, profesor reálky v Bratislave, Ede Ivánfi, riaditeľ piaristického gymnázia v Novom Meste pod Šiatrom, Viktor Myskovszky, profesor reálky v Košiciach, dr. Ján Vajdovský, profesor teológie v seminári v Spišskej Kapitule a farár v Spišských Vlachoch, Gábor Paulik, rímsko – katolícky farár v Palárikove, Ján Kachelmann, mestský radca v Banskej Štiavnici, historik stredoslovenských banských miest, Jeno Nyáry, statkár v Kostolnej Bašte v Gemeri, František Drahotuszky, prefekt biskupského sirotinca v Žiline. JANKOVIČ, V.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku v rokoch 1850 – 1950. s. 19.
[9] Boli medzi nimi tieto osobnosti: Pavol Jedlicska, František V. Sasinek, Viktor Myskovszky, Ján Vajdovský, Pavol Still, František Drahotuszky, Matej Badányi, rímsko – katolícky farár v Slovenskej Vsi na Spiši, Karol Bernyaták, rímsko – katolícky farár v Spišskej Sobote a Ján Gritzmann, rímsko – katolícky farár v Novo Szello v Bratislavskej župe. Z uvedených dvaja korešpondenti, a to Viktor Myskovszky a František Drahotuszky boli korešpondujúcimi členmi aj viedenskej Central-Commission. Menovanie korešpondentom malo trvalú platnosť, zanikalo smrťou. JANKOVIČ, V.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku v rokoch 1850 – 1950. s. 20.
[10] V neskorších rokoch, od vydania štatútu pamiatkovej komisie v roku 1902, korešpondenti, podobne ako tzv. vnútorní členovia komisie, boli volení len na päťročné obdobia..
[11] JANKOVIČ, V.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku v rokoch 1850 – 1950, s. 23.
[12] JANKOVIČ, V.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku v rokoch 1850 – 1950, s. 26.
[13] JANKOVIČ, V.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku v rokoch 1850 – 1950, s. 22.
[14] JANKOVIČ, V.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku v rokoch 1850 – 1950, s. 23.
[15] JANKOVIČ, V.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku v rokoch 1850 – 1950, s. 24.
[16] JANKOVIČ, V.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku v rokoch 1850 – 1950, s. 31.
[17] JANKOVIČ, V.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku v rokoch 1850 – 1950, s. 33.
[18] JANKOVIČ, V.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku v rokoch 1850 – 1950, s. 31.
[19] JANKOVIČ, V.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku v rokoch 1850 – 1950, s. 33.
[20] Jurkovič, Dušan (1868 – 1947) – architekt, národný umelec. Jeho prvým dielom na Slovensku bol Spolkový dom v Skalici (1904 – 1905), v ktorom sa prelínajú ľudové inšpirácie s princípmi súčasnej, najmä anglickej architektúry. Zaradil sa do obnovovacieho procesu architektúry, ktorý vtedy predstavovala secesia, no s prvkami ľudovej architektúry. Zúčastňoval sa v 20tych rokoch 20. storočia aj na rekonštrukciách a úpravách hradov Zvolen, Bratislava a kaštieľa Mokraď. Najvýraznejšie sa prejavil v návrhoch na pomníky a pamätníky. Navrhol pamätníky významných osobností (J. Kollár, P.O.Hviezdoslav, S.H.Vajanský a i.) Bol vedúcou osobnosťou kultúrneho a umeleckého života, tvorcom hlavných architektonických úloh nastupujúcej generácie. V roku 1920 usporiadal konferenciu o regulácii, na základe ktorej vznikol štatút Regulačného úradu mesta Bratislavy a ten sa stal vzorom pre ostatné mestá na Slovensku. Znalosť ľudovej architektúry ho viedla k návrhom na obnovu vyhorených Čičmian (1921), ktorá sa neuskutočnila úplne podľa jeho projektu. Preberal aj vplyvy funkcionalistickej tvorby. Jurkovič je popredný slovenský architekt, ktorý rozvinul národopisné prvky a vtelil ich do objektov v súlade s tendenciami svetovej architektúry. VALENTOVIČ, Š. a i.: Slovenský biografický slovník (od roku 833 do roku 1990), II. zväzok, E – J, s. 580 – 581.
[21] J.Vydra po príchode do Bratislavy zorganizoval spoločnosť umeleckého priemyslu, ktorá mala napomáhať odbyt ľudových umelecko-remeslených výrobkov. Jurkovič ho obvinil z kšeftovania s umeleckými predmetmi a dosiahol, že bolo proti nemu zavedené disciplinárne konanie, ktoré viedlo k jeho odchodu so služieb Komisariátu.
[22] Ide o Slávikov článok Slovo slávnemu komisariátu pre zachovanie umeleckých pamiatok na Slovensku, Národnie noviny 1921, č. 127, s. 11.
[23] JANKOVIČ, V.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku v rokoch 1850 – 1950, s. 35.
[24] JANKOVIČ, V.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku v rokoch 1850 – 1950, s. 35.
[25] Drastický bol pohľad na výsledky vandalizmu v niekdajších honosných šľachtických sídlach. Rozhádzaný a rozbitý nábytok, prederavené obrazy, spustošené knižnice, vytrhané vodovodné a elektrické vedenie, tunely pod dlážkami, pomocou ktorých hľadali poklady. Podľa úradného vyšetrovania zo začiatku roku 1947 bolo na Slovensku vo vojne a po vojne zničených a poškodených 255 kaštieľov a kúrií, 20 hradných ruín, 308 rímsko – katolíckych, 137 evanjelických a 80 grécko - katolíckych kostolov. Boli poškodené pomníky, pamätníky, sochy , kaplnky atď. Rozkradnutý a zničený bol interiér 450 kaštieľov a kúrií. Celkove sa odhadovali škody na majetku na 2. 222. 000. 000 Kčs, čo bola astronomická suma. Suma potrebná na okamžité záchranné a rekonštrukčné práce bola odhadnutá na 100. 000. 000 Kčs. JANKOVIČ, V.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti na Slovensku v rokoch 1850 – 1950, s. 51 – 55.
[26] BRÁZDILOVÁ, M.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti. [cit. 10. február 2009]. Dostupné na internete: http://www.pamiatky.sk/
[27] BRÁZDILOVÁ, M.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti. [cit. 12. február 2009]. Dostupné na internete: http://www.pamiatky.sk/
[28] Utvorená bola 12.9.1946, jej predsedom bol J. Martinka a vedúcou výkonného aparátu dr. O. Wagnerová
[29] BRÁZDILOVÁ, M.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti. [cit. 12. február 2009]. Dostupné na internete: http://www.pamiatky.sk/
[30] BRÁZDILOVÁ, M.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti. [cit. 12. február 2009]. Dostupné na internete: http://www.pamiatky.sk/
[31] BRÁZDILOVÁ, M.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti. [cit. 12. február 2009]. Dostupné na internete: http://www.pamiatky.sk/
[32] International Council of Monuments and sites - Medzinárodná rada pre pamiatky a sídla , ako organizácia UNESCA
[33] BRÁZDILOVÁ, M.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti. [cit. 20. február 2009]. Dostupné na internete: http://www.pamiatky.sk/
[34] BRÁZDILOVÁ, M.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti. [cit. 27. február 2009]. Dostupné na internete: http://www.pamiatky.sk/
[35] BRÁZDILOVÁ, M.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti. [cit. 27. február 2009]. Dostupné na internete: http://www.pamiatky.sk/
[36] BRÁZDILOVÁ, M.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti. [cit. 27. február 2009]. Dostupné na internete: http://www.pamiatky.sk/
[37] BRÁZDILOVÁ, M.: Dejiny pamiatkovej starostlivosti. [cit. 27. február 2009]. Dostupné na internete: http://www.pamiatky.sk/
[38] Bóna Martin - architekt, privátny bádateľ pracujúci v oblasti pamiatkových výskumov. Vo svojom odbornom zameraní na architektonicko – historický a umelecko – historický výskum sa špecializuje na fortifikačnú a sakrálnu architektúru. Je predsedom občianskeho združenia ASA – Slovenská hradovedná spoločnosť. BÓNA, M. a i.: Ochrana zrúcanín v kultúrnej krajine. Lietava: Združenie na záchranu Lietavského hradu, 2006. s. 145.
[39] Dudáš Miloš - od roku 1993 pracuje na Krajskom pamiatkovom úrade v Žiline, kde sa okrem iného venuje záchrane, obnove a prezentácii objektov hradov a zámkov na severozápadnom Slovensku a pamiatok ľudovej architektúry. Bližšie spracováva problematiku drevených sakrálnych stavieb. Má bohatú publikačnú činnosť v domácich i zahraničných periodikách. BÓNA, M. a i.: Ochrana zrúcanín v kultúrnej krajine,. s. 145.
[40] Hrčka Michal - autor a šéfredaktor portálu o kultúrnom dedičstve www.obnova.sk. Venuje sa konzervácii omietok, štukovej výzdoby a historického muriva. Pracuje na Strednej priemyselnej škole Samuela Mikovíniho v Banskej Štiavnici ako pedagóg v odbore Konzervátorstvo a reštaurátorstvo: Omietok a štukovej výzdoby. Je zakladateľom a predsedom Spoločnosti pre pamiatky. BÓNA, M. a i.: Ochrana zrúcanín v kultúrnej krajine, s. 145.
[41] Kohút Vladimír - pracuje ako autorizovaný stavebný inžinier – statik v slobodnom povolaní. V roku 1973 nastúpil do Stavoprojektu Bratislava, ateliéru špecializovaného na prípravu projektov obnovy pamiatkových objektov. Odvtedy sa venuje problematike záchrany materiálnej substancie nosných konštrukcií pamiatkových objektov. Podieľal sa na záchrane mnohých významných pamiatok Slovenska. BÓNA, M. a i.: Ochrana zrúcanín v kultúrnej krajine, s. 145.
[42] Makýš Oto - pracuje na Stavebnej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, na Katedre technológie stavieb a venuje sa problematike spôsobov a postupov obnovy pamiatok a výberu vhodnej technológie obnovy. Je členom Pamiatkovej rady SR. Odborno – metodickej komisie Pamiatkového úradu SR. V rokoch 1990 – 2006 bol predsedom občianskeho združenia Strom života. BÓNA, M. a i.: Ochrana zrúcanín v kultúrnej krajine, s. 146.
[43] Šimkovic Michal - privátny bádateľ pracujúci v oblasti pamiatkových výskumov, držiteľ osobitnej odbornej spôsobilosti Ministerstva kultúry SR v oblasti architektonického – historického, umelecko – historického a archeologického výskumu sa špecializuje na profánnu architektúru so zvláštnym zameraním na hrady a fortifikácie a stredovekú sakrálnu architektúru BÓNA, M. a i.: Ochrana zrúcanín v kultúrnej krajine, s. 146.
[44] Vlčko Ján - pracuje na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave na Katedre inžinierskej geológie a venuje sa problematike ochrany historických objektov pred nežiaducimi geologickými procesmi a ich monitorovaním tak v mestských centrách Banská Štiavnica, ako aj solitérnych stavebných pamiatok v SR Devín, Spiš a ďalších vyše tridsať stredovekých hradov i v zahraničí UNESCO pamiatka Machu Picchu v Peru. Je členom Komisie pre záchranu pamiatok Medzinárodnej asociácie pre inžiniersku geológiu. BÓNA, M. a i.: Ochrana zrúcanín ..., s. 146.
[45] Závacký Jozef - autorizovaný stavebný inžinier pre statiku, dynamiku a geotechniku, pracuje ako súkromný projektant, špecializuje sa okrem iného na patológiu stavieb – havárie, sanácie, diagnostika. Je členom Pamiatkovej komisie Krajského pamiatkového úradu v Trenčíne. Okrem projektovania sa venuje aj výskumu a vývoju v oblasti prírodných a technických vied. BÓNA, M. a i.: Ochrana zrúcanín ...., s. 146.



www.pamiatkynaslovensku.sk