Je pravdou, že ukazovateľom veľkosti nadania a kultúrnosti národov sú nielen popísané stránky histórie, ale aj monumentálne i obyčajné ľudské výtvory, úctyhodní nemí svedkovia dejín, ktoré dokumentujú kultúrnu úroveň predkov. Sú to svedkovia duchovnej veľkosti národa.
 

Pamiatky majú pre každý národ mimoriadny význam, preto ich každý kultúrny národ usilovne vyhľadáva, skúma, študuje a ochraňuje, chátrajúce udržiava pre nasledujúce generácie, opatrne, pozorne a pietne ich obnovuje a reštauruje. Presnejšie, malo by to tak byť, pretože rovnako ako v prírode – druhy, ktoré zaniknú a zmiznú, budú nenávratne stratené. Mnoho našich významných pamiatok zaniklo v dôsledku ničivého pôsobenia vojen, živelných pohrôm, ale aj pre ľahostajnosť, nezáujem, vandalizmus a plynúci čas. Napriek všetkému ešte stále máme pamiatky svedčiace o našej kultúrnosti, duchovnej i umeleckej rozvinutosti, o veľkosti ducha malého národa a zachovať ich je našou ľudskou a vlasteneckou povinnosťou. Zničením aj tej najnepatrnejšej pamiatky strácame ďalšiu stránku z knihy našich dejín.
 

Podobne ako v prírode, aj vo vývoji národného umenia a kultúry existuje nepretržitá kontinuita, nové sa môže zakoreniť len na základe podrobného štúdia charakteru, detailov a motívov pôvodnej národnej kultúry, čo nie je možné bez zachovania kontinuity. Je tragické, že obdivujeme svetové, nové, moderné a nechávame pustnúť to naše najvlastnejšie a nemáme dostatočný cit pre to naše špecifické, iné, pre to, čo robí našu kultúru našou, odlišnou od iných.
 

Už viac ako dve storočia môžeme v našom priestore hovoriť o vedomých snahách uchovať pamiatky našej národnej kultúry. Každé obdobie vo vývoji pamiatkovej starostlivosti zápasilo s konkrétnymi problémami a bolo determinované dobou, v ktorej sa táto starostlivosť realizovala. Isté problémy sa zdá, že sa opakujú, rovnako ako faktory determinujúce konkrétnu podobu pamiatkarskej politiky a praxe. Množstvo pamiatok zaniklo. A stále zanikajú, deje sa tak v dôsledku nedostatočnej znalosti, nesprávnej obnovy, reštaurovania, kontroly a dozoru, ale aj ľudskej hlúposti, velikášstva, nedostatku kultúrnosti a nevzdelanosti. Svedectvá o minulosti zanikajú denne pred našimi očami. Tie, ktoré prežili, strácajú v dôsledku pomýlenej obnovy svoj pôvodný charakter, a tým aj historickú hodnotu.
 

V každom civilizovanom štáte platí, že pamiatky minulosti je potrebné chrániť a napriek všetkým problémom ich zachovať pre budúcnosť. Pri obnove pamiatok je potrebné postupovať ohľaduplne a pozorne, treba sa riadiť zásadou, že pri reštaurovaní kultúrnych pamiatok nie je potrebné v záujme zjednotenia a harmonizácie slohu tieto pamiatky modernizovať a zničiť staré detaily, ale obnoviť ich so všetkými štýlovými detailmi, aj rozdielnymi, pretože to je dôležité z hľadiska dejín umenia. Preto je nevyhnutné, aby sa zachovanie kultúrnych pamiatok a predovšetkým ich reštaurovanie dialo pod dozorom štátu a odborníkov z viacerých oblastí, nevyhnutný je tento multidisciplinárny prístup, pretože v opačnom prípade sa napáchajú škody. Svedčia o tom mnohé prístupy v minulosti. Každá doba a každý sloh vytvorili hodnotné umelecké diela, hodné zachovania a udržania, zaslúžia si to pre svoju jedinečnosť, originalitu a krásu.
 

V posledných desaťročiach si na celom svete získava ochrana kultúrnych pamiatok stále viac priaznivcov. Na pamiatky sa začína v oveľa väčšej miere nazerať ako na dôležité dokumenty minulosti, na diela poznania, poučenia a objekty národnej hrdosti, čo znamená, že začínajú plniť viac ako kedysi svoju kultúrno-výchovnú funkciu, či už ide o hrady, historické jadrá miest alebo technické pamiatky, všetky po rekonštrukcii dodávajú krajine a mestám osobitné čaro. Je to vývoj podobný svetovému a je to príjemné konštatovanie, ale stále nám chýba v porovnaní so svetom stáročná tradícia ochrany pamiatok, ich neustálej konzervácie a systematickej údržby, čo je charakteristické pre vyspelé krajiny. Chýba nám šírka a hĺbka pochopenia ich úlohy zo strany verejnosti a orgánov, ktoré majú pamiatky chrániť a udržiavať. Stačí chodiť po Slovensku s otvorenými očami a zaregistrujeme značné množstvo zanedbaných pamiatok, ktoré pred nami stoja ako výkričníky žiadajúce pomoc, úpravu a uvedenie do života. Pamiatky volajúce o pomoc.
 

Slovensko ponúka množstvo obrazov prírodných scenérií kombinovaných so starou architektúrou. Pôsobia v prostredí nerušene a harmonicky, sú súčasťou nášho života. Vytvárajú náš prirodzený svet v celej filozofickej hĺbke tohto spojenia. Tento prirodzený svet sa však v súvislosti s rýchlym tempom súčasného životného štýlu pomaly vytráca a je nahrádzaný betónovými plochami a klimatizovanými priestormi v duchu modernizácie. Proklamovaná záchrana kultúrneho dedičstva je často iba prázdnym slovom, absentuje osveta v tomto smere, výchova k vlastenectvu vzbudzuje podozrenie, veda a kultúra živoria na okraji záujmu i štátneho rozpočtu. Aj keď sa zmenili spoločenské a politické podmienky, keď konečne nemôžeme z nepriazne obviňovať cudzí štát a Slovákom neprajných predstaviteľov jeho politiky, pretože máme vlastný štát a my sami zodpovedáme za osud našich kultúrnych pamiatok, nie je situácia taká, ako sa predpokladalo.
 

Urobilo sa veľa dobrého a cenného. Akokoľvek optimisticky sa však budeme pozerať na doteraz vykonanú prácu, stačí jedna cesta po Slovensku a zistíme, že je to stále málo. Pamiatky si žiadajú viac. Stále platí hlboká múdrosť myšlienky K.J. Erbena: „Zatiaľ je národ národom, kým šetrí svoje pamiatky.“ Snáď by bolo potrebné jej aktuálnosť zdôrazniť v súčasnosti, keď prezentujeme všade, kde sa len dá, že sme národom, ktorý konečne dosiahol svoju štátnosť a samostatnosť. A je len na nás, aby sme dokázali schopnosť postarať sa o pozostatky vlastnej národnej minulosti, o vlastnú kultúrnu úroveň a tým o národnú špecifickosť, čo je v kolose s názvom Európska únia oveľa dôležitejšie ako kedykoľvek predtým.
 

 

 

SYSTÉM DELENIA FONDU HMOTNÉHO KULTÚRNEHO DEDIČSTVA ^[1]
 

 

Množstvo hmotného kultúrneho dedičstva – pamiatok, ktoré sa zachovali na našom území, môžeme zaradiť do rôznych skupín triedenia, podľa niekoľkých hľadísk.
 

 

Z hľadiska hmotnej podstaty sa pamiatky delia na:
 

- hmotné
 

- nehmotné
 

 

Hmotné pamiatky sa členia na:
 

- hnuteľné pamiatky - veci, doklady, diela, ktoré sa dajú voľne premiestňovať. Patria sem sochárske, maliarske, umelecko-remeselné diela, archeologické nálezy, diela ľudovej kultúry...
 

- nehnuteľné pamiatky – diela, trvalo viazané na konkrétne miesto. Ide o stavby a súbory stavieb. Patria sem aj umelecké diela, ktoré sú pevne zabudované na stavbách, ale i voľné diela v teréne, ako sú napríklad morové stĺpy, božie muky a podobne. Zaraďujeme sem aj archeologické náleziská.
 

Všetky pamiatky tvoria bohatstvo kultúrneho dedičstva. Predmetom pamiatkovej ochrany sú v zmysle platnej legislatívy len tie nehnuteľné a hnuteľné kultúrne pamiatky, ktoré sú vyhlásené zákonom predpísaným spôsobom za pamiatky a sú evidované v Ústrednom zozname kultúrnych pamiatok.
 

Ústredný zoznam sa člení na:
 

- register hnuteľných kultúrnych pamiatok,
 

- register nehnuteľných kultúrnych pamiatok,
 

- register pamiatkových rezervácií,
 

- register pamiatkových zón.
 

 

Z hľadiska hodnotových kategórií pamiatky delíme na:
 

- pamiatky s priamym vyjadrením hodnoty – sú to pamiatky, ktorých hodnota je vnímaná vizuálne. Patria sem pamiatky umeleckého charakteru (architektúra, sochárstvo, maliarstvo, úžitkové umenie)
 

- pamiatky s nepriamym vyjadrením hodnoty – sú to pamiatky, ktorých hodnota je viazaná na pamäť. Patria sem všetky pamiatky viažuce sa na významné osobnosti alebo historické udalosti.
 

- pamiatky s prenesenou hodnotou – sú to pamiatky, ktoré tvoria s inými pamiatkami nerozlučnú súčasť. Samé osebe nemusia mať hodnotu priami (vyjadrenú ich umelecko-historickými prejavmi), ale sú dôležité pre kontext a pre vytvorenie a zachovanie prostredia pamiatok.
 

 

Z hľadiska spoločenského pamiatky členíme na:
 

- pamiatky osobné (fotografie, osobné predmety)
 

- pamiatky skupinové ( školské tablo, rodinný album)
 

- pamiatky celospoločenského významu
 

Pamiatky osobné aj skupinové môžu byť súčasne celospoločenské.
 

 

Všeobecný systém delenia fondu kultúrnych pamiatok vychádza z kritérií:
 

- kvalitatívnych
 

- druhových
 

- časových
 

Pamiatku vo všetkých kritériách môžeme sledovať ako solitér alebo ako súbor.
 

 

1. Kvalitatívne členenie kultúrnych pamiatok
 

Kvalitatívne členenie kultúrnych pamiatok vyplýva z ich objektívneho podrobného hodnotenia, spracovaného na základe poznania (prieskumov, výskumov) vedeckými metódami. Hodnotenie je založené na komplexnosti, to znamená, že nielen z hľadiska umelecko-historických kritérií, ale aj z hľadiska spoločenskej funkcie, dokumentačnej hodnoty, významu jedinečnosti, symbolu a tak ďalej.
 

Najvyššiu kategóriu pamiatok v zmysle medzinárodných dohovorov tvoria pamiatky zapísané v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
 

Ďalším stupňom ochrany pri urbanistických štruktúrach sú:
 

- pamiatková rezervácia,
 

- pamiatková zóna,
 

- ochranné pásmo.
 

Pri pamiatkových rezerváciách sú rozlišované mestské pamiatkové rezervácie a pamiatkové rezervácie ľudovej architektúry.
 

 

2. Druhové delenie pamiatok
 

Základné delenie pamiatok na hnuteľné a nehnuteľné je možné ďalej špecifikovať. Z hľadiska druhového na základe spoločenských charakteristických čŕt a znakov môžeme pamiatky rozdeliť do troch hlavných skupín:
 

- historické pamiatky,
 

- umelecko-historické pamiatky,
 

- pamiatky ľudovej kultúry.
 

Historické pamiatky sa vzťahujú na významné medzníky v živote národa a iných národností obývajúcich predmetné územie od najstarších čias až po súčasnosť, vo všetkých sférach spoločenskej aktivity, osobitne však v politickej a kultúrnej oblasti.
 

Patria sem:
 

- pamätné domy,
 

- pamätné miesta a objekty,
 

- pamätné cintoríny,
 

- pamätné izby,
 

- pamätné náhrobníky,
 

- pomníky,
 

- pamätníky,
 

- busty,
 

- pamätné tabule a nápisy.
 

Umelecko-historické pamiatky sú nositeľmi kultúrnych hodnôt. Za ich základné druhy sú považované pamiatky:
 

- architektúry,
 

- výtvarného umenia,
 

- úžitkového a dekoratívneho umenia.
 

Fond umelecko-historických pamiatok delíme na:
 

- architektonické pamiatky,^[2]
 

- urbanistické pamiatky,^[3]
 

- pamiatky výtvarného a úžitkového umenia,^[4]
 

- pamiatky výroby, vedy a techniky,^[5]
 

- pamiatky historickej zelene (parkovej aj záhradnej architektúry),^[6]
 

- archeologické pamiatky.
 

 

3. Časové delenie pamiatok.
 

Pamiatky na Slovensku dlho neboli systematicky skúmané. Až zavedenie systematického pamiatkového (interdisciplinárneho) výskumu do praxe spôsobilo, že sa výrazne zvýšil počet identifikovaných pamiatok.
 

Z chronologického hľadiska je možné umelecko-historické pamiatky rozdeliť na:
 

- pamiatky praveku a ranodejinného obdobia (asi do roku 800 p. Kr.),
 

- predrománske pamiatky (9. – 11. storočie),
 

- románske pamiatky (11. – 13. storočie),
 

- gotické pamiatky (polovica 13. až začiatok 16. storočia),
 

- renesančné pamiatky (16. – 17. storočie),
 

- barokové pamiatky ( 17. – 18. storočie),
 

- klasicistické pamiatky (koniec 18. až polovica 19. storočia),
 

- pamiatky obdobia romantizmu (19. storočia),
 

- pamiatky obdobia secesie (koniec 19. až začiatok 20. storočia),
 

- novodobé pamiatky (20. storočie).
 

 

 

VÝSKUMY SLÚŽIACE NA POZNANIE HODNȎT A VÝVOJA OBJEKTU
 

 

Pamiatkový výskum je analytický rozbor architektonického, resp. stavebného diela „in situ“ s cieľom poznať jeho vývoj a pamiatkové hodnoty a optimalizovať podmienky jeho pamiatkovej obnovy. V súčasnosti sa záujem pamiatkovej ochrany rozširuje aj na objekty modernej architektúry 20. storočia a stavby technického charakteru. Pamiatkový výskum pri poznávaní a identifikácii pamiatkových hodnôt využíva metodologický aparát rôznych vedeckých disciplín, čo umožňuje komplexný a objektívny pohľad na pamiatku. Na výskume sa podieľa historik umenia – historik architektúry, historik – archivár, archeológ, reštaurátor, architekt, etnograf, stavebný inžinier a ďalšie špecializované profesie. Pamiatkový výskum prináša komplexné informácie o pamiatke, realizuje sa však najmä pre obnovu a často až pri obnove pamiatky. ^[7]
 

Ide o:
 

- historický výskum
 

- archeologický výskum
 

- historicko-architektonický výskum
 

- umelecko-historický výskum
 

- reštaurátorský výskum
 

 

Historický výskum
 

- zhromažďuje a hodnotí písomné pramene od historických listín až po najrozličnejšie zmienky o objekte v literatúre, ale aj nevydaných rukopisoch. Vysokú profesionalitu historikov si pri interpretácii zmienok vyžaduje rozoznanie zámerných dobových falzifikátov a pri jazykových prekladoch, použitie presnej terminológie z hľadiska dnešného jazyka a spoznanie prípadnej tendenčnosti textu, poplatného či muž investorovi, alebo iným kruhom. ^[8]
 

 

Archeologický výskum
 

- sa orientuje na situáciu pod dnešnou niveletou terénu, zisťuje dispozíciu, konštrukciu aj výtvarný prejav zaniknutých objektov v sprievode s ich bývalým inventárom a objavené objekty po teoretickej (hypotetickej, analogickej, exaktnej) rekonštrukcii zaraďuje do historických typologických skupín a vyhodnocuje. ^[9]
 

 

Historicko-architektonický výskum
 

- je zameraný podobne ako archeologický na skúmanie častí stavebného diela nad dnešným terénom, za účelom poznania vývojových etáp architektúry. Predmetom jeho skúmania je zistenie pôvodnej dispozičnej skladby, objemovo-priestorovej skladby (pri torzách). V prípade, že sa nejedná o výtvarne náročnú povrchovú úpravu murív pamiatky, môže byť predmetom výskumu skúmanie povrchovej úpravy a ich vzájomná nadväznosť. ^[10]
 

 

Umelecko-historický výskum
 

- bol na začiatku zameraný na všetky výtvarné časti architektúry. Keď sa postupne náročné architektonické detaily (portály, okná) stali súčasťou historického architektonického výskumu, venuje sa predovšetkým zvyškom výtvarných diel v podobe plastík, reliéfov a malieb, pri obnove ktorých úzko spolupracuje. ^[11]
 

 

Reštaurátorský výskum
 

- sa uplatňuje v oblasti skúmania platík, závesných obrazov, kovu, mobiliáru...V oblasti architektúry je zameraný na skúmanie nástenných malieb, či náročne výtvarne vyhotovených omietok (exteriérových aj interiérových), prípadne iných plastických prvkov na objekte. ^[12]
 

 

 

text: Viliam Mazanec