Slovensko patrí medzi tie krajiny Európy, ktorých územie je posiate kamennými stredovekými stavbami - hradmi. Snaha zabezpečiť obranu územia vznikla na Slovensku už v praveku, keď vznikli prvé primitívne stavby. Vyhľadávali sa ťažko prístupné miesta, ktoré poskytovali lepšiu obranu proti nepriateľom a prírodným živlom. Prvé opevnenia boli vytvorené z navŕšených zemných valov a kolových konštrukcií. Jednoduché opevnenie z dreva a hliny sa postupne zdokonaľovali. Najstaršími etnikami na Slovensku, ktoré si stavali svoje opevnenia, boli Kelti a ich oppidá, Avari a ich hrinky, ^[1] Slovania a ich hradiská. ^[2] Z hradísk nadväzujúcich na predrímske a na rímske opevnené hraničné tábory sa u nás vyvinuli hrady. Niektoré stredoveké hrady vznikali prebudovaním pôvodných slovanských hradísk (Bratislava, ^[3] Nitra, Devín) ^[4], resp. vznikali v ich bezprostrednej blízkosti (Spiš, Zvolen).
 

Spôsob bývania v osadách a hradiskách nám dnes dokumentujú zachovalé zvyšky predhistorických lokalít, na ktoré nadväzoval hradištný systém Veľkej Moravy. ^[5] Ten bol sčasti vystriedaný systémom ranofeudálnych hradov stavaných na obranu krajiny, ďalej na ochranu obchodných ciest a vyberanie mýta pri hraničných priechodoch a brodoch i ako župné hrady – administratívno–správne centrá určitého územia. ^[6] Najstaršie hrady boli sídlami županov a strediskami komitátnej správy (hradných španstiev), neskorších stolíc, pričom stolice dostali pomenovanie podľa týchto starých hradov (napr. Bratislava, Nitra, Trenčín, Spiš, Gemer, Zemplín, Novohrad, Zvolen atď.) ^[7]
 

K intenzívnejšej výstavbe kamenných stredovekých hradov dochádza po tatárskom vpáde v rokoch 1241 – 1242, za vlády kráľa Bela IV. ^[8] Ukázalo sa, že len kamenné hrady sú schopné ako tak odolať plieneniu, akého boli schopní Tatári. Kráľ Belo IV., poučený touto skutočnosťou, dal postaviť na strategicky dôležitých miestach kamenné hrady ako obranný systém krajiny proti prípadným opakujúcim sa nájazdom Tatárov a iných národov. Po roku 1241 – 1242 môžeme hovoriť o hromadnej výstavbe kamenných hradov. V snahe urýchlene zdokonaliť obranný systém krajiny sa prebudovávali niektoré staré hrady a stavali sa najmä nové. Prichádzali stavitelia zo západnej Európy. Boli to najmä Taliani, ale aj Nemci a Francúzi. ^[9]
 

Hrady sa v prevažnej väčšine nachádzali na hranici krajiny. Hrady postavené pred rokom 1270 ale aj pred rokom 1300 sú sústredené do pohraničných oblastí. Sieť hradov sa po roku 1270 už zahusťovala. ^[10]
 

Stavba hradov bola nákladná, preto panovník dával i jednotlivým zemepanským rodinám povolenie stavať hrady, ktoré im poskytovali ochranu proti prípadnému nájazdu nepriateľa. Tým, že hrady „nestaval“, presnejšie nefinancoval len panovník, ale aj feudáli, začína sa meniť aj ich funkcia. Okrem hradov čisto obranného a vojenského charakteru stavajú sa aj hrady slúžiace ako sídelné hrady pre zemepanské rodiny. ^[11]
 

Z prepočtov odborníkov ^[12] vyplýva, že v tom čase, čiže za panovania Belu IV. bolo do roku 1270 v celom Uhorsku postavených 76 nových hradov z toho 32 kráľovských a 44 súkromných. Do roku 1300 sa počet hradov v Uhorsku zvýšil na 166 hradov, z ktorých 42 bolo kráľovských a 124 súkromných. ^[13] Aj tento fakt svedčí o mimoriadnom vzostupe šľachty, aj keď stavebná aktivita bola viazaná na kráľovské povolenia. Hrady často menili svojich majiteľov. Raz patrili kráľovi, raz zase feudálom. Hrady boli aj zhromaždiskom vojska, skladiskom zbraní a vojenskej koristi.
 

Jednou z najdôležitejších vecí pre chod hradu bol zdroj pitnej vody. Pri jeho získavaní sa využívali danosti terénu. Išlo buď o prírodné zdroje (studne, pramene) alebo umelé zdroje vody (cisterny, zberače, jazierka a iné). Hrad so studňou bol sebestačnejší a dlhšie dokázal odolávať obliehaniu. Studni sa venovala zvýšená pozornosť. Bola krytá prístreškom. Aby bola studňa čo najlepšie chránená, nachádzala sa niekedy priamo v niektorej stavbe hradu, napríklad v nárožnej bašte (Červený Kameň), v podzemí alebo v hospodárskych budovách. S vodou sa hospodárilo veľmi opatrne. ^[14]
 

Osobitnú funkciu mali mestské hrady, ktoré sa budovali na obranu bohatých stredoslovenských banských miest. Vznikali už v 14. storočí na mestskom pozemku, kde bola na vyvýšenom mieste opevnená akropola a do ich areálu patril väčšinou aj mestský farský kostol a radnica, prípadne kráľovský dom a sídlo komorského grófa (Kremnica, Banská Bystrica). ^[15] Dôležitosť mestských hradov sa zvýšila najmä v 16. storočí, keď slúžili ako ochrana obyvateľstva pred Turkami v čase, keď ich vpády smerovali z krajín južného Uhorska do najbohatších oblastí banských miest na Slovensku. Najvýznamnejšie mestské hrady na Slovensku boli v stredoslovenských banských mestách - v Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici a Kremnici. ^[16]
 

Zvláštnu kapitolu v dejinách našich hradov tvoria desaťročia vlády Jána Jiskru z Brandýsa a pôsobenia bratríkov na území stredného a východného Slovenska. Jiskrovci a bratríci neničili hrady, ale naopak, urobili si z nich strediská svojej moci.
 

S rozširovaním novej delostreleckej vojenskej techniky sa menil spôsob opevňovania panských sídel. Vysoké múry stredovekého hradu stratili svoju obrannú účinnosť. Začali prevažovať nížinné pevnosti hviezdicovej dispozície s múrmi hrubými niekoľko metrov, s komorovými strieľňami, spevnené bastiónmi, v ktorých sa uplatnil nový obranný systém kazemát ^[17] (Komárno, Ilava, Leopoldov). ^[18]
 

Po prepadnutí dolného Považia Turkami v roku 1530 reorganizovala sa celá obrana krajiny. Boli vytvorené tri tzv. kapitanáty, ku ktorým patrili desiatky hradov na čele s vojenským velením. Turci držali svojimi nájazdmi v šachu hlavne šľachtu, ktorá bola nútená investovať do hradov väčšie sumy na zdokonalenie ich obranyschopnosti. Kráľ a uhorská šľachta si povolávali talianskych, ale aj iných odborníkov ^[19], ktorí tu budovali dokonalé obranné hradné systémy. Na hradoch sa budovali delové bašty a rozľahlé opevnenia. Južné Slovensko bolo v 16. storočí veľmi ohrozenou časťou Uhorska na rozdiel od severných častí (Spiš, Šariš), ktoré sa nachádzali mimo priameho ohrozenia. Z toho dôvodu bol napríklad severne položený hrad Zborov lepšie opevnený až v druhej polovici 16. storočia.^[20] Po porážke Turkov v roku 1683, keď sa postupne upevnila moc habsburského absolutizmu v Uhorsku, časť uhorskej šľachty sa pridala k Habsburgovcom a druhá časť bojovala proti nim. Všetky stavovské povstania v Uhorsku boli potlačené. Povstalecké vojská pri ústupe hrady ničili a podpaľovali (Lednica, Vršatec, Levice, Šariš a iné). Neobývané hrady boli úkrytom pre povstalecké vojská, preto po úplnom víťazstve centralistickej moci boli na príkaz cisára Leopolda I. desiatky hradov vyhodené do povetria. Násilnej demolácii sa ubránili len obývané alebo už úplne spustnuté hrady. Z väčšiny slovenských hradov boli v prvej štvrtine 18. storočia už iba ruiny. Okolo roku 1809 aj Napoleonove vojská zničili niekoľko hradov na západnom Slovensku (Pajštún). ^[21]
 

Hrady postupne zanikajú aj po požiaroch a po nedostatočnej údržbe ich majiteľmi. Obdobie 18. a 19. storočia patrí už len stavbe kaštieľov a kúrií, ktoré už nemali obrannú funkciu, a stavali sa tak, aby zabezpečili najmä bytové pohodlie pre majiteľov s dôrazom na priestrannosť, svetlo, luxus a ľahkú dostupnosť.
 

 

 

Terénny reliéf mal rozhodujúci vplyv na celkovú formu hradu a jeho dispozície.
 

Na našom území vznikli dva základné typy hradov:
 

- hrad nížinný – vodný, blatný, či už na ostrove alebo chránený vodnou priekopou, prípadne močariskami. Vzhľadom na rovinnú situáciu bol väčšinou koncipovaný ako symetrický architektonický súbor, často opatrený nárožnými obrannými prvkami.
 

- hrad výšinný – postavený bol na vrcholovej planine. Pozdĺžny horský chrbát si vynútil pozdĺžnu dispozíciu a zvýšenie obrany na dvoch stranách. Výšinné hrady sa postupne upravovali, vytvárali sa jednotlivé ucelené súbory, ktoré slúžili určitému funkčnému využitiu.
 

Formovali sa zhora nadol:
 

- horný hrad – je najstaršia časť areálu, obsahujúca aj mladšie paláce
 

- dolný hrad, prípadne stredný a dolný hrad – tvoria zvyčajne mladšie predhradia, chrániace prístupovú cestu. Obsahovali objekty pre služobníctvo, posádku, hospodárske budovy. Niekedy mal dolný hrad iného, ale podriadeného majiteľa, ktorý tu mal svoje obydlie a bránil vstup do horného hradu. ^[22]
 

 

 

Pamiatková ochrana
 

Slovenské hrady sú fascinujúcim kultúrnym dedičstvom po našich predkoch. Tieto stredoveké kamenné stavby sa nám strácajú priamo pred očami.
 

V období od začiatku 19. storočia až po rok 1918 ide o začiatky pamiatkovej starostlivosti na Slovensku v rámci uhorského štátu. Mapovala sa situácia v teréne. Robili sa súpisy pamiatok, hľadali sa cesty, ktoré skvosty architektúry vlastne je potrebné zachraňovať a ako. Záchrana pamiatok bola spojená s nedostatkom odborníkov a s ich profesionalitou. Rok 1914 začiatok prvej svetovej vojny znamenal stop pre iniciatívy ohľadom ochrany pamiatok a až po roku 1918 sa hradom venovala pozornosť zo strany novoutvorenej Československej republiky. Zakladali sa nové orgány pamiatkovej starostlivosti. Stále išlo len o hľadanie ciest a spôsobov. Prvá republika mala celý rad iných väčších a vážnejších problémov. Pokusy o záchranu hradov tu však boli. Spoločnosť si uvedomovala fenomén, ktorý pamiatky predstavujú.
 

V období druhej svetovej vojny sa hradom nevenovala žiadna pozitívna pozornosť. Zaujímali sa o nich iba fašisti, ktorí si z nich urobili väznice a mučiarne, prípadne ich rabovali. Zachované hrady plienili v tomto období aj iní vojaci a ľudia z obcí. Obdobie po roku 1945 až po rok 1989 je čas, ktorý môžeme hodnotiť zatiaľ ako najpriaznivejší pre slovenské hrady od ich zániku. Socialistická spoločnosť venovala pomerne veľkú pozornosť slovenským hradom, čo súviselo s názorom, že sú to pamiatky práce ľudu. Urobil sa celý rad výskumov, objavila sa skupina fundovaných odborníkov, ktorí sa zameriavali na problematiku hradov. Vznikla bohatšia publikačná činnosť na tému hradov. Dnes sa rekonštrukcie a obnovy hradov z obdobia socializmu radikálne prehodnocujú. Pravdou je, že nie všetko sa riešilo šťastnou rukou. Nemožno však poprieť, že v rokoch 1945 – 1989 sa urobil pre hrady obrovský kus dobrej práce. Obnovy v takých veľkých rozsahoch, aké sa diali za socializmu, už od štátu zažijeme zrejme zriedkavo. Obdobie po roku 1989 až po súčasnosť je pre hrady z hľadiska ich budúcnosti všelijaké. Zdá sa, že práve po roku 1989 ostalo akési vákuum, v ktorom visí otázka: A čo teraz ďalej? Štát mal opäť oveľa väčšie problémy ako nejaké kopy kameňov na kopcoch. Ďalším zlomom vo vývoji pamiatkovej starostlivosti o hrady je vznik samostatnej Slovenskej republiky. Problémy dopadajú na plecia Slovákov, ktorí už nemôžu hľadať vinníka v niekom inom, iba ak sami v sebe. Snahy o záchranu slovenských hradov tu jednoznačne sú. Všetko je to akési bez ladu a skladu, v duchu kto sa stará, ten sa stará. A hrady čakajú akoby na zmilovanie. Jednotná koncepcia tu evidentne nehrozí. Tak ako v minulosti, rovnako aj dnes sa osudy jednotlivých hradov od seba nekonečne odlišujú. Všetko záleží na tom, či sa hrad dostane do dobrých rúk. Ak je v súkromných rukách, zatiaľ sa zdá, že je to už iná pieseň a hrad sa mení na skvost.
 

Často sa v súvislosti so slovenskými hradmi spomína ich história a senzácie, ktoré sa k nim viažu. Je to síce dobré a atraktívne, no málo sa rieši ich záchrana. V osudoch slovenských hradov evidentne prichádza čas zlomu, kedy sa rozsiahle ruiny zmenia na trosky. Stále sa odohrávajú boje legislatívy. Kto sa bude o hrady starať, ako, prečo a začo? Štát na to peniaze nemá a veľmi neochotne ich zháňa. Čas plynie a rozpad hradov pokračuje. Hrady už nemajú čas čakať na to, kto tento boj vyhrá a komu pripadne starostlivosť o ne.
 

Dnes už klasik slovenskej ochrany pamiatok Václav Mencl v roku 1957 napísal, že hierarchiu a štruktúru hodnôt kultúrneho života si tvorí národ sám, jeho úradné inštitúcie ju len používajú a aplikujú na konkrétne prípady.
 

A hrady ďalej opustené driemu, ležiac na vrcholoch a temenách slovenských kopcov. Alebo nie?
 

 

text: Viliam Mazanec