Kaštiele   späť
www.pamiatkynaslovensku.sk
Lednické Rovne
Iný názov
Lednic Rovne, Lednica Rovné
Lokalita
obec Lednické Rovne, okres Púchov, Trenčiansky kraj
História a stavebný vývoj
Kaštieľ bol postavený na renesančnom jadre. Rozšírili ho v druhej polovici 18. storočia. Prefasádovaný bol okolo roku 1860 v romantickom duchu a po roku 1945 adaptovaný na školu. Kaštieľ spolu so vstupnou a hospodárskou budovou tvorí zástavbu okolo dvora v tvare písmena U. Na dvor nadväzuje rozsiahly anglický park s plastikami, náhrobkami a vežou starého farského kostola. [1] Oproti kaštieľu stojí skupina hospodárskych budov. Samotný kaštieľ je dvojpodlažný objekt, stavaný na predĺženom obdĺžnikovom pôdoryse, ktorý nadväzuje na stredné renesančné jadro stavby z oboch strán. Neskorobarokový kaštieľ sa orientuje podľa stredného, tympanónom akcentovaného rizalitu v bilaterálnej symetrii. Hlavné priečelie má pred rizalitom predstavaný balkón na štyroch stĺpoch. Zadné priečelie je porušené prístavbami stredných a bočných rizalitov. Na prízemí strednej časti sa zachovali miestnosti renesančnej stavby s krížovými klenbami. Pri neskorobarokovej prestavbe vybudovaná časť má miestnosti zaklenuté pruskými klenbami. [2] Z klasicistickej úpravy objektu sa zachovali masívne vyrezávané vstupné dvere na hlavnom vchode, bohato zdobené ružicami, maskotmi faunov a peniažtekovým vlysom. [3]
 

Informácií o kaštieli je pomerne málo. Postaviť ho dal pravdepodobne Štefan Telekessy v druhej polovici 16. storočia. Vzniklo šľachtické renesančné sídlo. Neskôr objekt prešiel vacerými stavebnými úpravami, prestavbami, niekedy rozsiahlymi, podľa finančných možností majiteľa, ktorý ho v danom čase obýval a jeho nárokoch na kultúru bývania a obytné pohodlie. Vo výsledku úprav zanikol pôvodný výzor a dispozícia kaštieľa. [4]
 

Prestavbou v druhej polovici 18. storočia nadobudla dvojpodlažná stavba nové rozmery. V rozšírených priestoroch budovy bola vybudovaná kaplnka. Veľkorysá baroková prestavba obsahovala úpravu nádvoria a založenie rozsiahleho anglického parku. Na hlavnú jednoposchodovú budovu kaštieľa nadväzovalo v pravom uhle vstupné – priechodné prícestné krídlo, ďalšie pokračovalo súbežne s ulicou a medzi nimi opäť v pravom uhle nasledovali dve hospodárske budovy, ktoré oddeľovala prístupová komunikácia vedúca od sochy sv. Jána na nádvorie. [5]
 

Potom nasledovala menšia adaptácia v klasicistickom slohu. Neskoršie stavebné úpravy z dôvodu finančného vyčerpania a do určitej miery i nezáujmu vlastníka sa orientovali iba na nevyhnutnú údržbu kaštieľa, ktorá však nemohla nahradiť už nanajvýš žiadúcu generálnu obnovu celého areálu. Priaznivý obrat situácie pre sídlo nastal až na prelome 19. a 20. storočia pri nákladnej rekonštrukcii, ku ktorej pristúpil nový majiteľ Jozef Schreiber. [6]
 

Po rozsiahlej stavebnej úprave hlavná budova kaštieľa slúžila obytným účelom rodiny Jozefa Schreibera. V prízemnom krídle od ulice boli hosťovské izby, kancelárie lesnej správy, ďalej byt nadlesného do roku 1937, potom šoféra a byt rodiny Libora Blahu. Objekty smerom na nádvorie sa využívali ako hospodárske budovy. Jedinečná bola úprava nádvoria. Priestor oživili zeleňou, fontánami, skupinovými výsadbami kvetov, ozdobných krovín a dotváral ho výhľad s tmavou kulisou vysokej zelene parku. Nádvorie pokračovalo detským ihriskom a tenisovým kurtom. Ich okrajom viedla cesta do parku. [7] Vedľa nej na mramorovom, jeden meter vysokom podstavci stáli slnečné hodiny. Číselník mal priemer 0,50 m a v strede tyč. Čas bol meraný podľa výšky slnka tieňom, ktorý vrhala tyč na číselník. Bez slnka sa čas merať nedal. [8]
 

Po druhej svetovej vojne kaštieľ majitelia narýchlo opustili a zostal napospas vykrádačom. [9] V prípade kaštieľa v Lednických Rovniach sa opakoval osud stovky kaštieľov na Slovensku. Opustenie majiteľmi a potom barbarský útok občanov z obce na interiér kaštieľa.
 

Krátku dobu sa v ňom zdržiavalo vojsko a partizánsky oddiel. Ako konfiškát prešiel v roku 1945 do vlastníctva štátu a bol pridelený do správy miestneho národného výboru, ktorý neskôr rozhodol o jeho využití pre účely školstva. Stavebné prispôsobenie novým podmienkam využitia sa dotklo výlučne interiéru. Exteriér objektu bol zachovaný. V septembri 1947 sa v kaštieli slávnostne začalo vyučovanie na novovniknutej meštianskej škole. Sídlila na poschodí hlavnej budovy. V jej východnej prízemnej časti v roku 1950 vznikla materská škola (kapacita 25 detí), v prícestnom krídle poradňa pre matky a deti a detské jasle (kapacita 15 detí). V priľahlých budovách od ulice neskôr sídlila domová správa a hospodárske objekty na nádvorí sa využívali ako sklady obilia pre výkupný podnik, neskôr ako školské dielne. Po výstavbe novej základnej školy zostali priestory kaštieľa prázdne. Areál spustol. Obec stála pred úlohou prípravy jeho stavebnej regenerácie a dôležitou sa stala otázka jeho ďalšieho využitia. Dávnejšie sa uvažovalo o vybudovaní muzeálnej expozície, ktorá by prezentovala dejiny sklárskej výroby. To do určitej miery ovplyvnilo rozhodnutie o ďalšom využití kaštieľa. [10]

Pamiatková ochrana
Niekoľko opráv v priebehu 20. storočia. Najväčšia obnova sa konala v rokoch 1981 - 1988.
 

Začiatku komplexnej obnovy kaštieľa predchádzal podrobný sondážny, stavebnohistorický prieskum, ktorý zmapoval stavebnú históriu objektu. Výsledky výskumu viedli k snahe zachovať architektonické články objektov areálu reštaurovaním a zladiť ich existenciu s novým využitím. [11]
 

Obnova si vyžadovala vybudovanie parkoviska, úpravu príjazdovej cesty a úpravu nádvoria. Realizácia obnovy kaštieľa bola zahájaná v decembri 1981 a po dokončení hlavnej budovy sa 30. septembra 1988 sprístupnilo verejnosti Slovenské sklárske múzeum, ktoré bolo jediné svojho druhu na Slovensku. [12]
 

Expozícia múzea sa delila na dve časti:
 

Historická expozícia – zbierky najstarších archeologických nálezov z územia Slovenska, exponáty zo 17. – 19. storočia, nástroje a pomôcky používané pri výrobe skla a dokumentujúce jeho vývoj.
 

Súčasná výroba skla – vystavené exponáty pochádzali zo všetkých sklární na Slovensku. [13]
 

Múzeum zaberalo v kaštieli strednú časť poschodia. Vo východnej časti bola rokovacia sála a audiovizuálna miestnosť, v západnej časti sobášna sieň, v prízemí kancelárie a prevádzkové miestnosti. Vedľajšie prícestné krídlo sa stalo sídlom obecného úradu, v bývalej hospodárskej budove na nádvorí otvorili predajňu skla a v poslednej vzorkovú sieň. [14]
 

V 90. rokoch 20. storočia kaštieľ zmenil majiteľa a ten prišiel s novou koncepciou usporiadania jeho interiéru. Úprava sledovala praktickejšie využitie sídla nového vlastníka akciovej spoločnosti Rona a zaujímavejšie riešenie prezentácie sklárskych výrobkov pri rozvoji obchodných aktivít spoločnosti. [15]
 

Lednické Rovne – park (č. ÚZPF 745/3-7) – architektonicko-historický výskum, rok 2016, spracovatelia: PhDr. Z. Zvarová, Ing. B. Malá a kol.. [16]

Súčasný stav a využitie
Stav historického sídla je dobrý. Prostredie v okolí pamiatky je zachované a nie je narušené modernou výstavbou. V areáli kaštieľa sa nachádza Slovenské sklárske múzeum.
Prístup
Stojí v strede obce na miernej vyvýšenine nad riekou Ledničanka.
Fotogaléria
Kaštieľ Lednické Rovne foto © Viliam Mazanec Kaštieľ Lednické Rovne foto © Viliam Mazanec Kaštieľ Lednické Rovne foto © Viliam Mazanec Kaštieľ Lednické Rovne foto © Viliam Mazanec
Poznámky
[1] Veža niekdajšieho farského kostola, pôvodne renesančného, baroko-klasicisticky upraveného. Stojí na okraji parku. Kostol bol postavený v roku 1648, zbarokizovaný v roku 1751, opravený v roku 1802. V roku 1926 zborili loď i presbytérium a vežu ponechali ako vyhliadkovú. Jej hranolová stavba má pod omietkou renesančné nárožné sgrafito. Nad vchodom do veže je doska s erbom a letopočtom 1751 vzťahujúcim sa na prestavbu kostola. GÜNTHEROVÁ, Alžbeta et al.: Súpis pamiatok na Slovensku II. Bratislava: Obzor, 1968. s. 177.
[2] GÜNTHEROVÁ, Alžbeta et al.: Súpis pamiatok na Slovensku II. Bratislava: Obzor, 1968. s. 177.
[3] DANIŠOVÁ, Anna: Obec Lednické Rovne. Lednické Rovne: Obecný úrad, 2004. s. 53.
[4] DANIŠOVÁ, Anna: Obec Lednické Rovne. s. 52.
[5] DANIŠOVÁ, Anna: Obec Lednické Rovne. s. 52 - 53.
[6] Zhodnotenie technického stavu kaštieľa pri kúpe majetku v roku 1890 opísal Rupert Schreiber v Domínium Lednicz takto: „Veľký kaštieľ (v Rovniach) mal iba vnútorné okná jednoduché (vonku boli šalugátre). Vedľajšie budovy boli šindľom pokryté. Malý kaštieľ (v Prečin Lehote) mal na severnej strane balkón, na slnečnej strane s nádherným výhľadom na Považie boli hadicové záchody. Tuná bola stavba hneď prevedená. Jozef Schreiber býval v tomto malom kaštieli. Veľký kaštieľ mal iba hosťovské izby. Veľký kaštieľ nemal nijaké záchody, panstvo používalo skladacie stolice kálacie. Už i tieto jednoduché prispôsobenia sa k civilizácii ukazujú, že bolo treba značnej práce.“ DANIŠOVÁ, Anna: Obec Lednické Rovne. s. 53.
[7] Jedinečný park patril svojou rozlohou 19,5 ha medzi najväčšie a úpravou aj najkrajšie v Uhorsku. Vznik parku sa spája s menom grófa Aspremonta (1757 – 1819). Gróf však začal budovať park na niečom, čo tu už bolo dávno predtým. Stará lipa bola obľúbeným miestom manželky Juraja I. Rákócziho, Zuzany Lorántffy. Vedľa nej dala v roku 1640 postaviť kostol. Pravnuk Zuzany František II. Rákóczi dal v týchto miestach vysadiť 100 líp, rovnaký počet ako pri svojom kaštieli v Zborove, o čom sa zmienil i vo svojej autobiografii písanej po latinsky – Confessio peccatoris. V Zborove sa nezachovala ani jedna z týchto lipa. V parku v Lednických Rovniach je jedna lipa, ktorej vek sa odhaduje na 300 rokov. Koncom 18. storočia sa Ján Gobert Aspremont Linden rozhodol vybudovať v Lednických Rovniach rozsiahly anglický park, podľa vzoru európskych honosných sídiel. Členitosť, nepravidelnosť a rozsiahlosť terénu vybraného k tomuto účelu poskytoval optimálne podmienky. Plán parku vo farebnom prevedení, ktorý sa zachoval až do súčasnosti, v roku 1799 vypracoval János Lösler. Tvorcom samotného parku bol Aspremontov záhradník Wenzel Wagner, ktorý svojou profesionalitou vytvoril romantický kút, kde spojil výtvory prírody s umeleckými výtvormi človeka v jeden harmonický celok. Pri výsadbe dal prednosť domácim drevinám, v hojnej miere boli však zastúpené i cudzokrajné dreviny, ktoré sa v našich podmienkach úspešne aklimatizovali. Zvláštne spoločenstvo tvorila kolekcia dvanástich kanadských topoľov vysadených do kruhu. Gróf Aspremont ich doviezol z Holandska. Boli tu ako prvé a veľké počty topoľov v okolí sú pozostatky tých dvanástich, ktorých stanovisko nie je známe. Dôležitou zložkou parku bola voda, zastúpená v rôznych formách napojením rieky Ledničanky do rybníka pod kaštieľom, so sochou antického boha Neptúna na malom ostrovčeku uprostred a ďalej do siete vodopádov, jazierok a prepadov ústiacich do jazierok. Po celej ploche parku boli zdanlivo neusporiadane umiestnené besiedky, umelé zrúcaniny, zlomené stĺpy, jaskyne a plastiky. Dreviny a kríky vysadené v ich blízkosti vytvárali zarámovanie malých architektúr do prírody. Súčasne plnili úlohu ich zvýraznenia, prípadne čiastočného prekrytia nedostatkov. Malé stavby, náhrobky a plastiky spájala sieť nepravidelne vedených cestičiek a chodníkov, v svahoch pri prekonávaní výškových rozdielov upravených do pomalého stúpania. Nad jednou z ciest sa klenula brána na jednej strane s latinským nápisom MORIBUS ANTIQUIS a z druhej strany s francúzskym nápisom IL NE VAUT PAS LA PEINE DE VIVRE (v preklade – Nestojí za námahu žiť.). Kúsok ďalej nad jednou zo vstupných ciest v zadnej časti parku stála gotická brána s rotundovitou strážnicou. Na najvyššom mieste parku vznikol antický chrámik bohyne Pallas Athény, medzi občanmi sa pre sochu zaužívalo meno Barbora. Pred chrámikom bolo romantické zákutie ako miesto odpočinku. Tvorila ho trávnatá čistinka s kamennými lavičkami v polkruhu jedlí a nižšej zelene, vystupujúca do lánu poľa susediaceho s parkom. K jej likvidácii došlo po druhej svetovej vojne. V rokoch 1800 – 1811 a neskôr od roku 1816 – 1820 pôsobil u grófa Aspremonta dvorný lekár a zároveň významný botanik Anton Rochel. S jeho pobytom v kaštieli sa spája vybudovanie botanickej záhrady v časti areálu parku. Pestovali v nej bohatú skladbu stromov, kríkov a tráv. Spomína sa 2 000 najrozmanitejších druhov rastlín, medzi nimi aj cudzokrajné. Tiché zákutia parku sa stávali i miestom posledného odpočinku majiteľov panstva. V šiestich hroboch v krypte starého kostola boli uložené, neskôr premiestnené a pochované pri múre kostola pozostatky členov rodiny Matyašovských, Antona Valentína Freiher Kauschnitza, Františky Skrbenskej a tvorcu parku Wenzela Wagnera. Vedľa cesty vedúcej k studienke dal gróf Aspremont na hrob svojej manželky postaviť sarkofág z bielo-červeného žilkovaného mramoru s nápisom. OBITT DIL UXORI REGINAE NATE, DIE XXVI IAN. BATHYAN, MDCCCXVI ASPREMONT. Gróf Aspremont je pochovaný v blízkosti starého kostola. Na jeho hrobe je postavený empírový náhrobok z čierneho mramoru so sochou trúchliacej ženy a kľačiacej detskej postavy s erbom. V postave ženy je znázornená jeho dcéra Mária. Na kovovej doske osadenej na náhrobku je nápis: GENITORI OPTIMO, COMITI JOH. COBERTO ASPREMONT-LINDEN, NATO XXII. SEPT. M.D.C.C.C.XIX, TRISTISSIMA FÍLIA, COMITISSA MARIA ERDÖDY. Maďarský spisovateľ Mór Jokai v predhovore románu Ktorí dva razy zomreli uvádza, že v hrobe sa nachádza iba srdce Aspremonta, jeho telo je pochované na brehu Čierneho mora. Po smrti Aspremonta si ešte veľa rokov akoby zotrvačnosťou park uchovával svoju krásu. Nestrácal obdivovateľov. V odborných kruhoch získaval mnohé uznania a v roku 1885 jeho fotografia na výstave v Budapešti získala vysoké ocenenie – zlatú medailu. A potom začal úpadok parku. Celá starostlivosť oň sa obmedzila iba na najnevyhnutnejšiu údržbu. Chátral. Po odkúpení panstva Jozefom Schreiberom došlo k obratu. Nový majiteľ prístupil pod odborným vedením k obnove parku, ktorá si vyžadovala vysoké investície. Schreiber sa rozhodol vrátiť čarovnému miestu pôvodnú podobu. Odstránili divoké a suché porasty a jednotlivé časti vyplnili vhodnou zeleňou. Poškodeným stromom Schreiber zabezpečil odborné ošetrenie. Zariadenia parku dali Schreiberovci zreštaurovať a doplniť o nové prvky parkovej architektúry. Na jeho okraji postavili skleník, ktorý okrem zásobovania panstva zeleninou slúžil i na dopestovanie sadby kvetov pre veľké plochy nádvoria a okolia kaštieľa. K najkrajším miestam patrila horská lúka, obklopená vysokými stromami a skupinami okrasných kríkov. Toto krásne miesto si Jozef Schreiber zvolil k postaveniu mauzólea, kde bol i v roku 1903 pochovaný. Autorom projektu neorenesančnej stavby mauzólea bol Alexander Gráf a stavbu realizoval kamenár Eduard Hauser. K výstavbe objektu sa použil biely mramor pochádzajúci zo slávneho carrarského lomu v Taliansku. Plocha nadväzujúca na park, tiahnúca sa celým návrším nad Važinou, otvárala jeden z najkrajších pohľadov na koryto rieky Váh, široké trávnaté nivy popri ňom a mohutné Strážovské vrchy v pozadí. Na ploche Jozef Schreiber vybudoval konskú jazdeckú dráhu pre svoj chov koní. Dal vysadiť alej – dva rady stromov (jabloní), v strede so širokým trávnatým pásom. Obľúbeným športoviskom majiteľov panstva bol aj tenisový kurt, v závetrí na dolnej lúke v parku, neskôr v blízkosti kaštieľa. Popri stavbe lesnej železnice bol areál parku obohatený o nezvyčajné zariadenie, vlastne technický unikát mini-vláčik. Jeho trať o rozchode 380 mm vychádzala od bočného krídla kaštieľa a viedla vrchným parkom ku skleníku. Vláčik tvorili tri plošinové vozíky a 6-nápravová parná lokomotíva. Z väčšej miery ako napodobeninu pensilvánskej lokomotívy ju zostrojil priamo na statku Libor Blaha. K materiálu na jej zhotovenie použil okrem iného i staré pluhy a lesnícke píly. Dosahovala rýchlosť 13 km/h. Lokomotíva je v súčasnej dobe umiestnená v Technickom múzeu v Košiciach. Výstavba miniželezničky bola jednou z posledných väčších investícii vynaložených do úpravy a zveľadenia parku. Už v čase jej výstavby začalo zo strany dedinčanov dochádzať k ničeniu zelene a architektúr. V rokoch 1918 – 1919 bol poškodený chrámik Pallas Athény, socha bohyne bola zhodená a podstavec, na ktorom stála rozbili. Zničený bol i náhrobok v tvare ihlanu s vytesaným nápisom. Prejavy vandalstva sa rokmi stupňovali a panstvo pristúpilo k ochrane parku prijatím strážcu. Situáciu komentuje v roku 1940 Rupert Schreiber v stručných dejinách panstva Domínium Lednicz 1890 – 1940 nasledovne: „Nespočetné cesty v parku nie sú už udržiavané, odstraňujú sa iba vyschnuté stromy. Horná lúka dáva seno pre kone statku, ktorými sú teraz tri kone a jedno žriebä. Dedinčania a robotníci z továrne ničia park, najmä hraničné múry. Oznámenia vrchnosti nepomáhajú. Načim podotknúť, že následkom neprísneho použitia zákona zo strany vrchnosti, tajne sa vyskytujú krádeže úrody ovocia. Do prevratu 1918 stávalo sa to iba v ojedinelých prípadoch.“ Po druhej svetovej vojne sa vlastníkom parku stal, ako inak, štát. Bol sprístupnený verejnosti a ľudia sa mohli voľne pohybovať po celom areáli, využívať jeho oázu pokoja. V možnostiach obce bola len jeho základná a nevyhnutná údržba. Popri nej dochádzalo k rôznym úpravám, či realizácii dočasných zariadení – hádzanárske ihrisko, tanečné kolo, amfiteáter, ktorými vzácny park nič nezískal, ale naopak utrpel ujmu. Park sa stal častým cieľom vandalizmu, úmyselným poškodzovaním historických objektov. V roku 1994 došlo k poškodeniu sarkofágu – hrobky Aspremontovej manželky Reginy. Škoda bola vyčíslená na 450 000 Sk. V roku 1994 bol poškodený aj kamenný podstavec v mauzóleu a v roku 1999 pri silnom vetre bola strhnutá časť plechu na streche s časťou ozdobnej rímsy. Nedostatočná odborná starostlivosť sa podpísala i na vegetácii. Vo väčšej miere v spodnej časti parku prerástla nevhodným náletovým krovím a stromami. Obmedzenie prístupu svetla k pôvodným drevinám z prehusteného porastu spôsobilo ich tvarové znehodnotenie. Kompletná inventarizácia zelene parku v roku 1984 a dendrologický prieskum v roku 1989 boli po rokoch prvým krokom k jeho obnove. Viac než 4 000 stromov vyhovujúcich z hľadiska zdravotného stavu, estetickej hodnoty a perspektívy vývoja dostalo svoje inventárne čísla. Ostatná, pomerne značná časť nevhodného porastu bola navrhnutá na výrub. Práce s jeho likvidáciou začali až v letnom období roku 1995. Postupovali i v ďalších rokoch spolu s odstraňovaním vývratov po veterných smrštiach v rokoch 1997 a 1999. Zároveň sa pokračovalo na oprave oplotenia. Prieskumné práce k vypracovaniu projektovej dokumentácie na obnovu parku sa začali v jarnom období roku 1997 za účasti geodetov z Geodézie Púchov, botanikov a zoológov z nadácie DAPHNE. Do prípravných prác na obnove parku ako je vyčistenie okolia studničky v jeho južnej časti sa zapojili členovia mládežníckej ZO SZOPK pri Stredisku enviromentálnej výchovy Poniklec, Manínska Tiesňava. Celkové vynaložené náklady na rekonštrukciu parku v rokoch 1993 – 1999 predstavovali čiastku 2 653 399 Sk, na čom sa podieľal svojimi dotáciami v objeme 1 880 000 Sk Štátny fond životného prostredia Slovenskej republiky. Rekonštrukcia parku v časti okolo kaštieľa sa uskutočnila v rokoch 1988 – 1991. Ide o vstupnú časť, ktorá je i s budovou kaštieľa vo vlastníctve spoločnosti Rona a.s. Lednické Rovne. Zvyšná časť vo výmere 16,5 ha je v správe obecného úradu. DANIŠOVÁ, Anna: Obec Lednické Rovne. s. 55 – 63.
[8 - 9] DANIŠOVÁ, Anna: Obec Lednické Rovne. s. 53.
[10] DANIŠOVÁ, Anna: Obec Lednické Rovne. s. 53 - 54.
[11 - 14] DANIŠOVÁ, Anna: Obec Lednické Rovne. s. 54.
[15] DANIŠOVÁ, Anna: Obec Lednické Rovne. s. 54 - 55.
[16] www.pamiatky.sk (19.11.2017)
Bibliografia
ŠICHTOVÁ, Miroslava: Park v Lednických Rovniach a jeho architektonické a výtvarné objekty. In: Monument revue, VI, 2017, č. 2, s. 18 – 22.
www.lednickerovne.sk
GPS
49.067233, 18.287079
49°04'02.0"N 18°17'13.5"E
Ubytovanie v okolí
PRIESTOR PRE VAŠU REKLAMU



www.pamiatkynaslovensku.sk