17. máj 1838, Bardejov – 2. November 1909, Košice
 

- staviteľ, archeológ, maliar, historik umenia, jeden zo zakladateľov pamiatkovej starostlivosti v Uhorsku, učiteľ.
 

Narodil sa v Bardejove. Jeho otec bol pôvodom poľský drobný šľachtic.
 

Základnú školu a štyri triedy nižšieho gymnázia navštevoval v Bardejove, kde chodil aj do mestskej kresliarskej školy. Vyššie triedy gymnázia absolvoval v Novom Meste pod Šiatrom (Satoraljaújhely), Rožňave a v Levoči, kde v roku 1862 maturoval. V rokoch 1862 – 1866 študoval staviteľský odbor na VŠT v Budíne. V roku 1866 dokončil štúdium na polytechnike vo Viedni, kde zároveň navštevoval aj prednášky architekta a reštaurátora F. Schmidta na výtvarnej akadémii. V roku 1867 pôsobil ako učiteľ na mestskej kresliarskej škole v Bardejove, v rokoch 1867 – 1868 bol profesorom deskriptívnej geometrie a kreslenia na štátnej reálke v Kremnici, 1868 – 1897 pôsobil ako profesor deskriptívy a rysovania na štátnej reálke v Košiciach. ^[1] V roku 1871 študoval problémy organizácie múzeí a pamiatkovej starostlivosti v Norimbergu, Augsburgu a Regensburgu. V roku 1874 pobudol šesť týždňov v Taliansku, v roku 1890 v Paríži. ^[2]
 

Miškovský bol priekopníkom systematickej ochrany výtvarných pamiatok. Už od včasnej mladosti zachytával v náčrtníkoch architektonické a výtvarné pamiatky, neskôr sa venoval štúdiu diel a objektov z umeleckohistorickej stránky a na túto tému uverejnil množstvo článkov v domácich i v zahraničných časopisoch. ^[3] Bol aj dlhoročným spolupracovníkom časopisu Archeológiai Értesíto. Miškovský je autorom vyše 250 prác o umeleckohistorických otázkach, robil terénne výskumy na Slovensku i v Maďarsku. Zaujímal sa o vývin umenia od stredoveku po súčasnosť, od románskeho obdobia po súdobé umelecké remeslá. Jeho najcennejším dielom je publikácia o stredovekých umeleckých pamiatkach, ku ktorým zbieral údaje 12 rokov a ktorú doplnil farebnými kresbami. Zaraďuje sa medzi tie mnohostranné osobnosti, ktoré veľa vykonali nielen pre evidenciu, zdokumentovanie a popis historických pamiatok, ale aj pre oboznámenie verejnosti v osvetovom zmysle. Práve pre túto šírku záberu predstavuje jeho činnosť v Uhorsku, a tým aj na Slovensku, dôležitú súčasť rodiacej sa ochrany pamiatok. ^[4]
 

Mnohé slovenské mestá sú poznačené urbanistickými prestavbami. Rodné mesto Miškovského, Bardejov, a rekonštrukcia jeho mestských stavieb je zachytená v jeho prácach. Bol členom osobitnej skrášľovacej komisie v Bardejove, ktorú viedol už jeho otec František Miškovský, ktorá sa starala o čistotu a estetiku mesta už od 40. rokov 19. storočia. ^[5]
 

Pre architektúru druhej polovice 19. storočia je charakteristická výtvarná rôznorodosť, uplatňovanie funkcionálnych novôt, ekonomický pohyb a politické zmeny, ktoré spôsobili prudký vývoj spoločnosti, nové stavebné hmoty a vniesli nové proporcie do architektonickej tvorby. Zároveň sa cieľavedome kryštalizovali historizujúce pseudoslohy a neoslohy. Jedným z nich bol aj vývoj výtvarných prvkov eklektickej architektúry. Na formovú nerozhodnosť tohto obdobia vplýval tradicionalizmus a osobitný historizujúci romantizmus. Tento vývoj sa v kladnej alebo zápornej podobe dotkol aj Bardejova a formovania Miškovského názorov. Bol svedkom toho, že sa aj v pamiatkarskej oblasti uplatňovali mocenské vplyvy a mnohé rozhodnutia boli založené na zásadách úspornosti, špekulatívnosti a konkurenčného boja, čo spôsobovalo neplánovaný individualistický rozvoj. Celé toto obdobie nemalo záujem o tvorivé projekty. Na prestavby pôsobil purizmus, ale aj obsahová náplň budovy, čo platilo pre mestské i sakrálne pamiatky. V tomto smere mal Miškovský odlišný názor od dobových staviteľov, presadzoval staršiu podobu rekonštrukcie, nesúhlasil s modernými zásahmi do architektúry alebo do malieb, bol za to, aby sa uchoval duch pamiatky z doby, v ktorej vznikla. ^[6] Svoje zásady pre ochranu pamiatok zhrnul Miškovský v štúdii Memorandum v záujme zachovania a ochrany chátrajúcich národných pamiatok. Napriek puristickým zásadám bol zástancom názoru, že kultúrna pamiatka má byť reštaurovaná pri prísnom uchovaní jej pôvodného charakteru, so zachovaním detailov pochádzajúcich z rôznych časových období, a teda tiež dôležitých z pohľadu dejín umenia. ^[7]
 

Aj keď dnes sú práca pamiatkara a muzeológa jasne a odlišne definované, v čase, keď pôsobil Miškovský, sa odborná ochrana pamiatok iba rodila a vychádzala predovšetkým z romantizujúcich tendencií 19. storočia. Miškovský videl hlavnú úlohu múzea nie v jeho dokumentácii a záchrane predmetov kultúrneho dedičstva, ale v prezentácii kvalitných predmetov umenia, umeleckého remesla, ich historických hodnôt, štúdium ktorých má vzdelávať nielen súčasných umelcov a umeleckých remeselníkov, ale aj návštevníkov. Zdôrazňoval jednoduchú a štýlovú krásu predmetov, pretože mal vkus a odmietal názor, že hodnota umeleckého predmetu stúpa bohatstvom ozdôb a množstvom dekorácií. Miškovský podporoval činnosť múzejníckeho spolku v Košiciach, ktorý bol založený 27. 10. 1872. Nestal sa jeho zakladajúcim členom pre nedostatok financií, ale spolupracoval s ním veľmi aktívne pri vytváraní súpisu zbierok. Vo vzťahu k múzeu splnil svoju úlohu v tom zmysle, že v čase, keď vznikalo, robil osvetovú činnosť, kvalitnú organizačnú a odbornú prácu, prečo ho možno jednoznačne zaradiť k jeho zakladateľom. ^[8] Bol aj členom krajinskej komisie umeleckých pamiatok. Popísal množstvo dovtedy málo známych pamiatok. Na základe jeho popisov reštaurovali bardejovský a košický dóm. V posledných rokoch života sústredil svoj výskum na renesančné, barokové a rokokové umelecké pamiatky, na ich popis a publikovanie. Zanechal množstvo akvarelov, najmä s motívmi historických pamiatok. Niektoré sú v zbierkach Východoslovenského múzea v Košiciach.
 

V roku 1875 pôsobil ako korešpondent Centrálnej komisie pre výskum a ochranu staviteľských pamiatok v Bratislave, v roku 1880 ako korešpondent Uhorskej akadémie vied, od roku 1878 bol členom Collegio internazionale di scienze lettere e arti v Miláne a od roku 1904 bol členom Krajinskej pamiatkovej komisie.
 

V roku 1867 bol odmenený zlatou medailou na svetovej výstave v Paríži za kolekciu 9 albumov s akvarelmi pamiatok z východného Slovenska, v roku 1875 bronzovou medailou na svetovej výstave v Londýne a v roku 1878 v Paríži striebornou medailou za album stredovekých renesančných pamiatok. V roku 1879 bol vyznamenaný v Székesfehérvári zlatou medailou, 1896 veľkou medailou a čestnou listinou milenárnej výstavy v Budapešti, 1897 rytierskym krížom Radu Františka Jozefa.
 

Každý autor vo svojej tvorbe rieši základný vzťah medzi realitou a odrazom skutočnosti, ktoré sú v rôznych modeloch kultúry rôzne chápané a interpretované. Miškovský sa zaujímal okrem histórie a pamiatkarstva aj o maliarstvo a grafiku. Jeho maliarske a grafické práce tvoria prípravné štúdie a kresby, voľné kresby a maľby a deskriptívna výkresová dokumentácia k pamiatkam. Kresba bola pre neho východiskom pre akúkoľvek prácu s obrazovým materiálom. Voľná kresba súvisela s jeho prácou v teréne. Pokiaľ ide o jeho podiel na pamiatkarskej starostlivosti, z tohto pohľadu na úseku výtvarných dejín, je potrebné konštatovať, že rozsah jeho grafických prác predstavuje okolo tisíc jednotiek. ^[9]
 

Miškovský bol talentovaný umelec, ktorý sa vyvíjal pod vplyvom pamiatkovej komisie, do štúdie zaznamenával okrem základného pohľadu aj motív a detaily. Východiskom jeho prác sa stala grafická ikonografia, ktorá bola adekvátna dokumentárnemu listu. V jeho starších prácach išlo o obrazovú skladbu postavenú na hlavnom obrazovom námete – ide o pohľad vždy na jeden objekt, na architektúru bez iných rušivých prvkov a až neskôr pridáva stavebné informácie, keď zdôrazňuje pôdorysné členenie stavby, inokedy dokresľuje rezy objektu a rozpracováva detaily stavieb s poznámkami. Námetovú časť dopĺňa textom a popismi. Takýto postup sa stal pre neho pravidlom a dokázal ním zachytiť daný stav pamiatky, jej jedinečnosti i plánované opravy. Čiže, jeho grafickú ikonografiu tvoria objekt, technické riešenia, návrh na riešenie a voľná tvorba. ^[10] Aj keď jeho nákresy kritizovali, hlavne jeho neprajníci, ako málo presvedčivé, majú svoju hodnotu, pretože verne zachytávajú stav kultúrnych pamiatok, boli a sú stále použiteľné pri reštaurovaní ako podklad. ^[11]
 

Práca dokumentaristu a pamiatkara ho natoľko pohltila, že sa iba čiastočne venoval iným výtvarným disciplínam. V kompozičnej skladbe a výbere obrazovej plochy sa riadil pokynmi, ktoré môžeme považovať za praktický vstup do problematiky ochrany pamiatok. Miškovského pohľad na históriu a umeleckú tvorbu sa zrodil z konfrontácie s rodiacimi sa pravidlami pamiatkovej starostlivosti a súčasne sa utvárajúcim osobným prístupom k jej riešeniu. ^[12]
 

Miškovský pri zobrazovaní pamiatok používal najčastejšie tri techniky – akvarel, perokresbu a kresbu ceruzkou alebo tušom. Dnes, keď je fotografia neodmysliteľnou súčasťou každej umeleckohistorickej a pamiatkarskej publikácie, je zaujímavé ozrejmiť Miškovského prístup k fotografii, ktorá umožňovala zachytiť detail i celky. Miškovský fotografiu poznal, aj ju využíval, zavčasu pochopil prínos fotografovania pre výskum výtvarných pamiatok, ale nedocenil ho, uprednostňoval reprodukcie kresieb a lipol na tejto zobrazovacej technike. ^[13] Napriek nedostatkom, ktoré sa týkali hlavne vertikál, považujeme Miškovského kresby za cenné pamiatkarské dokumenty, predovšetkým preto, že v mnohých prípadoch bol prvým odborníkom, ktorý ich videl a ktorý ich aj zachytil, a to často v okamžiku, keď sa ich ešte nedotkla uvedomelá pamiatková starostlivosť. Čiže v podobe, v akej pretrvávali v čase. Jeho kresby majú hodnotu prvých originálnych záznamov a sú neoceniteľné pre ďalšie zásahy na pamiatkových objektoch. ^[14]
 

V súvislosti s akciami MOB, Uhorskej pamiatkovej komisie, sa Miškovský dostal do západnej časti Uhorska a jeho akvarely zachytili opátsky kostol v Jáku ešte pred veľkou reštauráciou v rokoch 1896 – 1904. Dokazujú, že Miškovský bol vynikajúcim pozorovateľom kultúrnych pamiatok, ale aj to, že sa dopúšťal úpravy pohľadu, to znamená, že upravil alebo vynechal isté detaily podľa toho, nakoľko ich sám považoval za autentické. Takáto úprava vychádzala z puristického prístupu, môžeme ju kvalifikovať ako „ predbehnutie času autorom“, čo bolo spôsobené tým, že sa sústredil na projekt obnovy. Tento spôsob videnia je typický pre Miškovského a aj pre túto dobu. Ide o akúsi korekciu stavu, z čoho vyplýva, že posudzovať autenticitu podobných podkladov pre reštaurátorské práce možno až po starostlivej kritike. ^[15]
 

Za najdôležitejšiu časť Miškovského diela sa považuje jeho grafická tvorba. Práve ona bola východiskom pri rekonštrukcii románskeho kostola vo Svinici. Okrem samotnej architektúry zdokumentoval aj fresky pokrývajúce interiér a práve vďaka jeho akvarelom sa podarilo obnoviť časť z nich.
 

Miškovský bol prvým kustódom archeológie v novozaloženom Hornouhorskom muzeálnom spolku i múzea v Košiciach. Aj keď neštudoval históriu ani archeológiu, to čo v tomto smere vedel, vyplývalo z jeho osobného záujmu a jeho príspevky, predovšetkým kresby, sú cenné pre rozvíjajúcu sa slovenskú archeológiu. Hoci s mnohými závermi a datovaniami Miškovského nemožno súhlasiť, oceňujeme to, čo dodnes ako pozitívne z jeho práce pretrvalo – evidencia a kresby, ktoré aj súčasným bádateľom pomáhajú pri identifikácii nálezov a lokalít. ^[16]
 

Miškovského záujem o drevenú architektúru bol vyvolaný objavnými prácami biskupa M. Haasa a českého profesora Merklasa, ktorý pôsobil v Levoči. Ich štúdie o drevených kostoloch severovýchodného Uhorska a szatmárskeho biskupstva vyšli koncom 60. rokov 19. storočia. Miškovský pochádzal z kraja, kde existovalo veľa architektonických výtvorov z dreva, preto bol jeho záujem o túto architektúru prirodzený. Aj keď pre posledné desaťročia 19. storočia je charakteristický záujem o bádanie týkajúce sa vývoja a pôvodu domu, ktorý vychádzal z nemeckého prostredia, Miškovského záujem o ľudové bývanie neoslovil, upriamil sa iba na sakrálnu drevenú architektúru. Vo svojich štúdiách priniesol informácie o 13 drevených kostoloch v šarišskom regióne, z ktorých väčšina aj jeho zásluhou stojí dodnes. ^[17] Informoval o ich štruktúre, zariadení a technike stavby. Publikoval aj prácu o liptovských drevených objektoch v Paludzi a Hutkách, o oravských drevených kostoloch z Tvrdošína, Chyžného, Zábrežia, Oravky, Istebného a Leštín. Pokúsil sa aj o všeobecné závery, tvrdil, že oravské drevené kostolíky po štrukturálnej, staviteľskej a výzorovej stránke predstavujú zvláštnu a osobitnú skupinu, pretože sa podobajú českým a moravským slovanským kostolíkom a vykazujú podobnosť s drevenými kostolmi v Nórsku. Čo sa týka názorov na ich výzdobu, boli jeho názory mylné. Hlavne, čo sa týka názoru, že ide o maďarské ozdobné.....Šarišské kostolíky považoval za podobné s byzantskými. ^[18]
 

V memorande z roku 1898, ktoré sa týkalo záchrany a zachovania národných pamiatok, presadil Miškovský požiadavku na záchranu drevenej architektúry na Slovensku. Aj keď Miškovský nepísal o drevených kostoloch prvý, môžeme ho považovať za ich objaviteľa nielen preto, že o mnohých písal ako prvý, ale nesporne mu patrí primát v rozsahu, hĺbke a odbornosti podávaných informácií. Tieto jeho práce sú dodnes základnými údajmi aj pre najšpecializovanejšie práce, napríklad V. Sičynského, J. Vydru, W. R. Zalozieckeho. ^[19] Miškovský upozornil na mnohé dôležité aspekty bádania drevenej sakrálnej architektúry. Z jeho výkladu a postoja je zreteľné, že drevené kostoly a drevenú architektúru považoval za plnohodnotný a plnotvárny umelecký výtvor, ktorý podľa neho, aj keď pôsobí primitívne, obsahuje majstrovsky tvarované články, ktoré dokonale zodpovedajú prirodzenosti a vlastnostiam dreva a pôsobia monumentálne. Zdôrazňoval, že ich tvorcami, projektantmi i staviteľmi, boli jednoduchí ľudia, ale usporiadanie a formovanie každého kostola je iné, obsahuje skutočne geniálne riešenia a jeho stavebné články, portály a stĺpy, vyrezávanie, obloženia a rámy dokazujú takú variabilitu, že na nich vidieť snahu po umeleckom pôsobení. Zdôrazňoval, že východoslovenské drevené kostoly neexistujú izolovane, ale v širokom európskom rámci. V súvislosti s popisom hervartovského dreveného kostolíka zdôraznil, že bol ovplyvnený vysokým slohovým umením, že nešlo len o vypožičanie jednotlivých motívov, ale o oveľa podstatnejšie ovplyvňovanie. Zdôrazňoval, že tieto pamiatky majú špecifický ráz, pretože v pomere k iným pamiatkam boli oveľa viac vystavené zániku a ničivým živlom. Nabádal, aby boli urýchlene vyhľadávané a študované, pretože sa obával, že napriek ich umeleckej povahe sú z túžby po „modernosti“ nahrádzané kamennými, neštýlovými a bezvýznamnými kostolmi. Očarilo ho, že mnohé z týchto drevených objektov boli vo výbornom technickom a stavebnom stave napriek pominuteľnosti drevenej architektúry. Bol to podľa neho dôsledok mimoriadne starostlivo vyhľadávaného staveniska, podmurovky, odvodnenia, svedomitého výberu dreva a tiež starostlivosti jednoduchých dedinčanov o drevené skvosty, ktorí s pietou, bez meškania a s pochopením pre pôvodný ráz obnovovali chybné časti kostolov. Neváhal poukázať na to, že mnohí moderní reštaurátori by si mohli z nich brať príklad ako reštaurovať pamiatky. Ľud v dôsledku náboženského cítenia vytrvalo lipne na pôvodnom charaktere, kým moderný a vzdelaný staviteľ si necení charakteristické formy a motívy a v renovačnom nadšení sa snaží urobiť pamiatky krajšími ako boli, čím ich zbavuje patiny pôvodnosti a naveky zničí ráz a hodnotu umeleckého diela. Varoval pred tým, čo sa na prahu priemyselnej revolúcie odohrávalo, keď sa obeťou podobných úsilí stali tradičné hodnoty. ^[20]
 

text: Viliam Mazanec