„Odfotografovať, opísať a zbúrať“, výrok americkej historičky architektúry Carol Krinsky, ktorý výborne postihuje rezignovaný postoj znalcov modernej architektúry vo vzťahu k jej spoločenskému postaveniu, som si dovolila parafrázovať už mnohokrát. Dnes sa to opäť ponúka.
 

V apríli 2019 sme boli svedkami odstránenia plastiky z nástupného priestoru bývalého Domu odborov. DOCOMOMO Slovensko vtedy vydalo vyhlásenie, v ktorom upozornilo na architektonické a kultúrno-spoločenské hodnoty budovy a varovalo pred jej zbúraním. Uplynulo niečo vyše roka a vtedajší precedens má svoje pokračovanie. Vo štvrtok 16. júla 2020 predstavila spoločnosť Immocap projekt Nový Istropolis, ktorý má vyrásť na mieste dnešnej budovy Domu odborov. Prichádza teda fáza búrania. Zdá sa, že fotografovanie a opisovanie má budova už za sebou. Dostala sa do množstva domácich aj zahraničných publikácií, predstavili ju na mnohých výstavách a nakrútili o nej viacero filmov. Ten posledný zo série Ikony architektúry bude mať premiéru na jeseň tohto roku v RTVS.
 

Stále je tu však priestor na otázku, čo vedie dnešnú spoločnosť k takej rezignácii a prečo sa príbeh fotografovania, opisovania a búrania stále opakuje?
 

Bratislava bola už na začiatku minulého storočia známa ako mesto, kde „často zbúrajú celé ulice a štvrte a postavia nové a kde je takmer v každej ulici novostavba“. Tento budovateľský hlboko modernistický zápal je zakorenený v mentalite bratislavských prisťahovalcov, ktorí toto mesto opakovane kolonizovali a prerábali na svoj obraz. Či už to boli Česi po 1918, Slováci po roku 1939 alebo ďalšie veľké vlny slovenských prisťahovalcov po druhej svetovej vojne. Boli medzi nimi aj tí, ktorí v šesťdesiatych rokoch minulého storočia tvorili predstavu Bratislavy, ako moderného veľkomesta. Túto predstava charakterizovala podobná dynamika rastu, akej mesto čelí aj v súčasnosti. Predstavu o veľkom centre Slovenska sprevádzal najväčší nárast počtu obyvateľov v dejinách mesta. Podľa výskumov humánnych geografov neopakovateľný. Táto predstava zahŕňala budovanie sídlisk, v ktorých stále býva väčšina Bratislavčanov, plánovanie dopravnej infraštruktúry, vďaka ktorej mesto dodnes dopravne neskolabovalo, výstavbu siete zdravotníckych zariadení, ktoré sú dodnes ťažiskom poskytovania zdravotnej starostlivosti na mestskej i celoštátnej úrovni, škôl, ktoré tvoria základ stavebného fondu súčasných vzdelávacích inštitúcií všetkých stupňov či športových a kultúrnych stavieb, ktoré sú dodnes prakticky jediné funkčné verejné zariadenia pre kultúru a šport. Tie dva posledné zmienené typologické druhy sú však už pár rokov ohrozené. Veľké športové areály nahradili komerčné plochy. Miesto hokejového štadióna máme arénu s hotelom, miesto futbalového štadiónu Slovan máme národný futbalový štadión s kanceláriami a bytmi. Štadión Artmedie Petržalka zbúrali rovno bez náhrady, rovnako ako kúpele Centrál. Štadión Inter Bratislava v tichosti čaká, kedy ho postihne podobný osud. Rovnako sú na rane aj kultúrne stánky. Zmizlo PKO, mal zmiznúť Mičurinec, ktorý sa ako zázrakom podarilo zachrániť. Z architektonického hľadiska ide pritom paradoxne o najucelenejší príklad socialistického realizmu, a teda priameho priemetu komunistickej ideológie do architektúry, na území mesta. Teraz má zmiznúť Dom odborov.
 

V Bratislave si na kontinuitu nepotrpíme. Ľahkovážne v očakávaní lepších čias zahadzujme dedičstvo po predchádzajúcich generáciách stále dúfajúc, že to čo vybuduje tá naša generácia bude lepšie. Správame sa pritom ako adolescenti presvedčení, že nemôže byť nič horšie, ako hodnoty rodičov. Tak pristupujeme aj k architektonickému dedičstvu minulého storočia. Snažíme sa ho vymazať z povrchu zemského aj z našich spomienok. Na mieste autentickej industriálnej štvrte v bezprostrednom centre mesta, ktorá mohla byť jedinečným lákadlom pre domácich aj turistov, staviame generický pseudomanhattan, aký nájdeme v každom veľkom meste. Areál PKO, ktorý budovali generácie od štyridsiatych rokov minulého storočia ako verejný mestský oddychový a kultúrny priestor, sa bezprecedentne sprivatizoval a premenil na “posh” zónu J&T. Most SNP, ktorý vo verejnej ankete skončil na prvom mieste ako slovenská stavba 20. storočia, okupuje privátny nájomca, čo určuje pravidlá využívania jeho hlavnej atrakcie a dokonca bezostyšne zasahuje do jeho pamiatkovo chránenej podstaty. Pred pár rokmi pán Široký zbúral polovicu národnej kultúrnej pamiatky na Bezručovej ulici, aby mohol premeniť kedysi verejnú budovu nemocnice na luxusné bývanie.... Plebejská vôľa skoncovať s minulým, popieranie a prepisovanie vlastnej minulosti, potreba začínať stále od znova. Všetko to vypovedá o nedospelosti našej spoločnosti.
 

Teraz prišiel na rad bývalý Dom odborov. Opäť nešťastne predaný a z verejnej inštitúcie premenený na privátnu. Z kultúrnej nadstavby sa stala finančná základňa, komodita, pozemok v centre mesta. Súčasný vlastník, ktorý chce budovu zbúrať, argumentuje jej komunistickou reputáciou, zlým technickým stavom či nedostatočnou kapacitou. Prezentuje sugestívne obrázky a videá, ktoré podsúvajú verejnosti predstavu, že budovu využívali len komunisti na svoje zhromaždenia, že je roky mŕtvym bodom na mape mesta, ktorý nedokáže naplniť požiadavky súčasných umelcov a ktorý konečne treba nahradiť modernou živou novostavbou.
 

Dom odborov, techniky a kultúry, lebo tak znie pôvodný názov tohto kultúrno-spoločenského komplexu, nebol miestom manifestácie komunistického režimu o nič viac, ako iné verejné stavby, rozhlas, televízia či budova národnej rady, v ktorej dnes poslanci zasadajú napriek tomu, že ju navrhli v období komunizmu pre poslancov jednej strany. Možno by nebolo zlé pripomenúť to množstvo kultúrnych podujatí, hudobných či dramatických predstavení, ktoré sa v priebehu takmer štyridsaťročnej prevádzky v tejto budove uskutočnili. Možno by stálo za to spomenúť kultúrne inštitúcie, ktoré tam desaťročia sídlili, Radošinské naivné divadlo alebo divadlo Wüstenrot či celý rad záujmových krúžkov.
 

Technický stav, v ktorom sa komplex nachádza a spôsob jeho aktuálneho využitia či nevyužitia, nie je dôsledkom stavebnej podstaty či priestorovej koncepcie pôvodnej budovy. Je produktom dlhodobého zanedbávania údržby a neadekvátneho funkčného využitia. Osvedčenej stratégie, ktorá sa uplatní vždy, keď sa ráta s likvidáciou nehnuteľnosti. Veď čo lepšie legitimizuje búranie ako chátrajúca nevyužitá stavba?
 

Ak by predsa tento argument nestačil investor nám predkladá ešte jeden, a tým je nové kongresové centrum a zachovanie kultúrnej funkcie v novostavbe. Používa sa pritom podobná taktika, ako pri búraní PKO, kde sa tiež investor zaviazal zachovať kultúrnu funkciu a nakoniec predstavil verejnosti smiešnu náhradu PKO v podobe drobného auditória. K jeho realizácii pritom dodnes neprišlo.
 

V súvislosti s výstavbou nového kongresové centra v komplexe na Trnavskom mýte sa už dokonca spomína aj finančná participácia štátu. Tu by bolo dobré byť ešte opatrnejším. Prečo by sa mali verejné zdroje míňať na investíciu, ktorú determinuje súkromný investor? S takým postupom predsa máme v Bratislave už pár problematických skúseností, naposledy pri výstavbe futbalového štadióna. Absencia verejných investícii v oblasti výstavby kultúrnych zariadení je pritom alarmujúca. Súčasne však chýba pasportizácia a zhodnotenie reálneho stavu existujúcej infraštruktúry, ktorá by mala byť nevyhnutným predpokladom akejkoľvek verejnej investície. Klimatická kríza nás pritom nabáda k tomu, aby sme investovali skôr do zveľaďovania jestvujúcich budov ako do novostavieb. Práve novostavby totiž predstavujú jednu z najväčších ekologických záťaží. Poctivé vyhodnotenie stavu kultúrno-spoločenskej infraštruktúry na území hlavného mesta by možno ukázalo, že najlepší potenciál pre nové kongresové centrum mesta má niektorý z existujúcich komplexov RTVS, areál televízie v Mlynskej doline alebo budova rozhlasu na Mýtnej. Obe nehnuteľnosti sú pritom v rukách štátu, a tak predstavujú ideálne objekty na investovanie verejných zdrojov.
 

Vráťme sa ale k budove bývalého Domu odborov. Je zrejmé, že už nebude tým, čím bývala. Vlastník má legitímne právo zhodnotiť svoju investíciu a pridať do územia to, na čom zarobí najviac – kancelárie, byty, byty a ešte raz byty. Bývalý Dom odborov však stále môže ostať pripomienkou majstrovstva vtedajších architektov, statikov, konštruktérov, výtvarných umelcov či celého radu remeselníkov, čo sa zaslúžili o jeho podobu. Tento architektonický komplex si zaslúži dôstojnú prestavbu a nie vulgárne ikonoklastické búranie. Ešte stále je čas zabrániť ďalšej strate. Trnavské mýto sa môže stať príjemným mestským priestorom aj bez toho, aby sme stratili ďalšie významné architektonické dielo. Dom odborov nie je národnou kultúrnou pamiatkou, to umožňuje vlastníkovi použiť pri prestavbe oveľa invenčnejšie postupy. Môže sa inšpirovať napríklad obnovou a prestavbou Slovenskej národnej galérie. Nepochybujem o tom, že renomovaný rotterdamský ateliér KCAP so skúsenosťami s podobnými prestavbami v Zürichu či Brüsseli by takú prestavbu dokázal naprojektovať.
 

Alebo si nalejme čistého vína a priznajme, že rýchly zisk je viac ako identita a kultúra. Bude to smutné, ale aspoň úprimné. Odfotografovať, opísať a zbúrať!
 

Na záver si dovolím ešte jednu paralelu. V Helsinkách stojí na brehu jazera kongresové a spoločenské centrum Finlandia. Postavili ho v rovnakom obdobím v rovnakom architektonickom názore, dokonca na rovnakej materiálovej báze ako bratislavský Dom odborov. Budova má kapacitu 1 700 miest na sedenie a viacero technických problémov, ale nikoho vo Fínsku ani nenapadne zbúrať ju. Práve naopak. Aby zvýšili kapacitu a rozšírili možnosti jej využitia pristavali k pôvodnej budove na začiatku 21. storočia tzv. Verandu s kapacitou 1 100 miest. Aktuálne sa spracováva projekt obnovy a rekonštrukcie centra, ktorá by mala prebehnúť v rokoch 2022 až 2024.
 

Henrieta Moravčíková
 

- autorka je architektka a historička architektúry, predsedníčka DOCOMOMO Slovensko
 

Autor fotografie: Rajmund Müller, Zdroj: Archív oA HÚ SAV