13. október 1905 Bratislava – 12. november 1973 Bratislava
 

- výtvarná historička
 

 

Stredoškolské štúdia absolvovala v Bratislave na gymnáziu a na súkromnej škole G. Mallého ^[1] a v roku 1928 na Škole umeleckého priemyslu vo Viedni. Súčasne študovala dejiny umenia a archeológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na univerzite vo Viedni. Blízkosť Viedne ponúkala možnosť paralelne sledovať prednášky na rakúskej univerzite v prostredí “viedenskej umeleckohistorickej školy“, ktorú viedol Hans Tietze, a osvojiť si jej postupy. V roku 1933 získala doktorát z filozofie a v roku 1946 sa stala docentkou. ^[2]
 

V rokoch 1929 – 1930 pracovala ako reklamná grafička firmy Baťa v Zlíne. Do kultúrneho života Slovenska vstúpila začiatkom 30-tych rokov. V roku 1931 začína pracovať ako kustód v Mestskom múzeu Bratislava, súčasne bola kronikárkou mesta. V roku 1936 pôsobila ako lektorka pre múzejníctvo na Univerzite Komenského, 1936 – 1942 ako pomocná vedecká sila v Slovenskom národnom múzeu v Martine, 1939 – 1945 ako kustódka v Slovenskom múzeu v Bratislave. V rokoch 1936 - 1942 spolupracovala na vytvorení stálej inštalácie umelecko-historických zbierok v SNM Martin. Až do roku 1940 uvažovala o stálom zamestnaní v Slovenskom národnom múzeu v Martine. V závere roku 1940 sa stala lektorkou múzejníctva. Od toho času prednášala na tejto fakulte nepretržite do roku 1952. Po 2. svetovej vojne nastúpila na Povereníctvo školstva, vied a umení, kde spolu s V. Wagnerom organizovala pamiatkovú starostlivosť a akútne potreby povojnovej obnovy a rekonštrukcie pamiatok. V rokoch 1946 – 1948 externe prednášala na výtvarnom odbore SVŠT a estetiku na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského, v rokoch 1946 - 1952 bola referentkou odboru ochrany pamiatok na Povereníctve školstva a osvety v Bratislave a v rokoch 1952 – 1955 riaditeľkou kaštieľa v Betliari. V roku 1955 sa vrátila na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde prednášala dejiny umeleckého priemyslu, domáceho a svetového baroka a byzantského umenia. Od roku 1961 pôsobila ako vedecká pracovníčka Slovenského úradu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody vo funkcii hlavnej redaktorky a recenzentky trojdielneho Súpisu pamiatok na Slovensku.V rokoch 1964 – 1973 prednášala na VŠVU v Bratislave. V rokoch 1971 – 1972 bola podpredsedníčkou Zväzu slovenských výtvarných umelcov. ^[3]
 

Spolu s Vladimírom Wagnerom a Václavom Menclom predstavovala zakladateľskú osobnosť slovenskej vedy o výtvarnom umení, ktorá sa formovala v 20. – 40. rokoch. Bola to osobnosť s mnohotvárnym vzdelaním, rozhľadená v dejinách, výtvarnom umení, archeológii, maliarstve i v reklamnej grafike, čo predurčovalo mnohotvárnosť pracovného zamerania v jej živote. Harmonicky spájala teoretické vedomosti s praktickými skúsenosťami, pracovala úspešne v múzeách, organizovala pamiatkovú starostlivosť, ako výborný pedagóg formovala vedomie mnohých umelcov a historikov umenia, katalogizovala a usporiadala zbierky v martinskom múzeu. Počas pôsobenia v Slovenskom národnom múzeu v Martine koncepčne sústredila diela slovenského výtvarného umenia, ktoré doteraz boli roztrúsené po rôznych verejných inštitúciách. ^[4]
 

Veľký kus práce odviedla pri organizovaní pamiatkovej starostlivosti najmä po roku 1945, kedy spolu s Wagnerom organizovala záchranu umeleckých a umeleckoremeselných diel z opustených kaštieľov prostredníctvom národnej kultúrnej komisie. Významne sa podieľala na súpise pamiatok Slovenska, prednášala o ich záchrane a ochrane, a pretože nikdy nechcela byť uzavretým kabinetným vedcom, zapojila sa do množstva pamiatkarských akcií a ako obetavý a nesmierne pracovitý človek povýšila službu spoločnosti nad osobné záujmy. ^[5]
 

Alžbeta Güntherová-Mayerová zužitkovala aj svoje výtvarné nadanie a vzdelanie. Všetky výskumné, praktické a teoretické úlohy v odbore zvládla s mimoriadnym zmyslom pre materiál. Na tejto jednote dvoch profesií sa zakladala jej odbornosť, ktorá postupne obsiahla výtvarné umenia rozličných odvetví, období a etník. ^[6]
 

Bola osobnosťou, ktorá vnímala jednotlivé prvky stredoeurópskeho umeleckého prostredia osobitne, ale aj ako súčasť širokej kultúrnohistorickej reality. Vynikala spontánnym výtvarným talentom a pestovaným citom pre rozmanitosť detailu, vďaka ktorým sa napokon stala jedinečnou autoritou v odbore výtvarného znalectva. ^[7]
 

V Mestskom múzeu v Bratislave sa najprv zúčastnila na spracovaní sprievodcovskej príručky po okolí Bratislavy, potom katalogizovala nespracované zbierky múzea, publikovala svoje heuristické zistenia. ^[8] Pracovala tiež ako lektorka múzejníctva a neskôr ochrany pamiatok na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Koncom 30. rokov rozšírila svoj záujem na celé Slovensko, najmä na stredné Slovensko a zlúčila staršie poznatky z maďarskej a nemeckej literatúry s výsledkami vlastných terénnych výskumov. Na štúdiu o P.M. Bohúňovi nadviazala v roku 1937 jej priekopnícka práca o neskorej gotike v Turci, ktorú rozšírila do publikácie Príspevky k dejinám výtvarného umenia v Turci. Podobnou metódou vznikla aj rozsiahlejšia monografia o výtvarných pamiatkach Oravy, v ktorej spojila všeobecný historický prehľad s topografickým súpisom. ^[9]
 

Bola poprednou odborníčkou pri vyhodnocovaní slovenského ľudového umenia z výtvarného hľadiska. Sústreďovala sa najmä na keramiku. Počas štúdia vo Viedni bola ovplyvnená názorom profesora Strzygowského, že v ľudovom výtvarnom prejave sa skrýva nedoceňovaný prínos menej vyvinutých etník, žijúcich bokom od hlavných civilizačných trás. ^[10] V tomto zmysle sa zúčastňovala na zhromažďovaní a hodnotení slovenského ľudového umenia pre veľkú výstavu Staré umenie na Slovensku v roku 1937 na Pražskom hrade, ktorej materiál vyšiel aj knižne. Na knižnú prácu Slovenská keramika zbierala materiál počas viedenských štúdií, keď sa stretla s problematikou habánov. Do tejto záujmovej línie patrí aj monografia o národnom umelcovi F. Kostkovi. Sledovala aj súveké umelecké dianie, najmä tvorbu osobností svojej generácie, do novozaloženej edície albumov napísala text do zväzku o J. Mudrochovi, ktorý bol prvým zhodnotením prínosu príslušníka generácie 1909. Uverejnila monografie o L. Mrázovej, o kresbách a drevorezoch E. Zmetáka a o J. Alexym. ^[11]
 

Jej univerzalizujúci, až encyklopedický odborný záber, sa rozvinul v 50. rokoch. Ako organizátorka pracovníkov úžitkového umenia a priemyselného výtvarníctva v rámci Zväzu slovenských výtvarných umelcov pôsobila v takmer všetkých komisiách a porotách hodnotiacich novú úžitkovo-výtvarnú produkciu. Zmysel pre jednotu umení a remesiel, ale aj pre súvis architektúry a výtvarných umení dokazujú jej knižné publikácie o betliarskom kaštieli a hrade Krásna Hôrka.
 

Jej vedecká a organizátorská práca vyvrcholila účasťou na dokončení a vydaní diela Súpis pamiatok na Slovensku. Materiál k nemu sa zhromažďoval dlhoročným terénnym výskumom kolektívu pracovníkov Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody. Po príchode do ústavu mu Mayerová dala konečný tvar. Napriek čiastkovým nedostatkom tvorí táto kniha medzník vo výskume dejín umenia a pamiatkarstva na Slovensku. ^[12]
 

Vedu o výtvarnom umení osobnostne ovplyvnila šírkou interdisplinárneho záberu, zdôrazňovaním vzťahu ku konkrétnemu materiálu a spojenia so spoločenskou praxou. V publikačnej činnosti zhmotnila len pomerne malú časť vedomostí a záujmov, pretože akcentovala prednášky, semináre a praktické odborné znalectvo. Zanechala stovky nepublikovaných lektorských, oponentských a iných posudkov, návrhov a expertíz.
 

V novembri 1930 nastúpila Alžbeta Mayerová ako „systemizovaný pragmatikálny úradník“ do služieb mesta Bratislavy a stala sa nástupkyňou Gizely Weydeovej v Mestskom múzeu v Bratislave. Podľa metodiky Jana Hofmana sa podujala spolu s Oľgou Wagnerovou na neľahkú úlohu určiť a skatalogizovať umeleckohistorický materiál Mestského múzea. Ich spoločný katalóg ^[13] vyšiel v roku 1933 a dodnes slúži na orientáciu v zbierkach múzea. ^[14]
 

V septembri 1946 nastúpila na Povereníctvo školstva a národnej osvety ako referentka odboru ochrany pamiatok. Do jej kompetencie patrila organizácia záchrany pamiatkových objektov poškodených prechodom frontu a ohrozených drancovaním. Popri tejto práci a prednášaní na univerzite jej pribudlo menovanie docentkou na Oddelení kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej. V roku 1952 ju Povereníctvo školstva poverilo správou kaštieľa v Betliari a hradu Krásna Hôrka. V roku 1955, keď zomrel Vladimír Wagner, spočívala na Alžbete Güntherovej- Mayerovej aj značná časť organizačných prác vtedajšieho seminára dejín umenia. O jej prístupe k potrebám dejín umenia na Slovensku svedčí úsilie pokračovať v prípravách súpisu pamiatok predpracovaných výskumami Wagnera a Mencla. Vedenie Slovenského ústavu Pamiatkovej starostlivosti jej zverilo vedeckú redakciu na kolektívnom diele Súpis pamiatok na Slovensku ^[15]
 

Pre vývoj slovenskej umenovedy a pamiatkovej starostlivosti sú významné jej štúdie slovenskej renesancie a baroka, pričom faktografický materiál premieta na pozadí historicko-spoločenského diania. V celom jej diele popri skúsenom radení a triedení materiálu sa prezentuje znalosť súvislostí a analógií v domácich a európskych dimenziách. Patrí k zakladateľskej generácií slovenskej historiografie umenia a pamiatkovej starostlivosti. ^[16]
 

 

text: Viliam Mazanec
 

 

Súvisiace články
Roky vyhnanstva 1952-1955
Hospodárske noviny