Múzeum - grécky múseion, latinsky museum. Pôvodne združenie ľudí, ktorí sa pod ochranou Múz venovali vedám a umeniam, neskôr označenie budovy slúžiacej na tieto účely. Od začiatku 19.storočia sa takto nazývajú verejne prístupné zbierky.
 

Múzeum - inštitúcia v službách spoločnosti a jej rozvoja, prístupná verejnosti, ktorá získava, reštauruje, komunikuje a vystavuje za účelom štúdia, vzdelávania a pôžitku, hmotné a duchovné doklady o ľuďoch a ich životnom prostredí. Na základe prieskumu a vedeckého výskumu zhromažďuje, vedeckými metódami zhodnocuje a odborne spravuje zbierkové predmety. Sprístupňuje verejnosti a využíva vo verejnom záujme. Zahrňuje aj výstavné galérie knižníc, lokality v teréne, botanické, zoologické záhrady a podobne.
 

Zhromažďovať poznatky a formulovať prostriedky a metódy práce v múzejníctve podľa požadovaných potrieb je cieľom muzeológie, ktorej úsilím je zvyšovať úroveň praxe a poskytovať jej vedecko – metodicky orientovanú a zodpovedajúcu bázu. Popri všeobecnej muzeológii rozlišujú sa špecializované muzeológie ako teoretické a metodické aplikácie vedných odborov zastúpených v múzeách. Podľa zamerania sa múzeá delia na vlastivedné a špeciálne.
 

Múzeá spoločne tvoria muzeálnu sieť, členenú vertikálne na druhy a horizontálne na typy. Pojem muzeálna sieť sa používa aj na označenie konkrétnych profilových skupín, typov, druhov múzeí ( napríklad sieť vlastivedných múzeí, múzeí pamätníkov a podobne ).
 

Múzeum plní dôležitú spoločenskú funkciu z hľadiska zbierkotvornej aj vedecko – výskumnej, ochrannej a kultúrnovýchovnej činnosti. Spoločenskú funkciu múzea možno posudzovať historicky a logicky. Historický pohľad odráža sled vytvárania múzeí ako spoločenských inštitúcií a realizácia týchto funkcií v rôznych historických obdobiach. Pri logickom pohľade sa vychádza z hlavného cieľa využitia múzea v danom historickom období.
 

Vedeckovýskumná činnosť múzea je viazaná na tvorbu múzejného fondu. Múzeum je povolané, aby si pre svoj fond vyberalo originálne vecné doklady, ktoré majú hodnotu muzeálnych predmetov. Ich charakter závisí od profilu a typu múzea. (napríklad zbierky prírodných predmetov, historické vecné doklady, umelecké diela a podobne ).
 

Výchovnú a vzdelávaciu funkciu zastáva absolútna väčšina múzeí. Táto funkcia je evidentná vo výstavnej činnosti i celej plejáde propagandistickej a vzdelávacej činnosti múzeí.
 

Ochranárska, konzervačná činnosť spočíva v špeciálnej sústredenosti na odbornú starostlivosť o zbierkové predmety, ich ošetrovanie, udržiavanie a záchranu. Múzeá nesú zodpovednosť za vedeckú dokumentáciu a klasifikáciu existujúcich zbierok, za výskum a kompletizáciu, za prieskum muzeálnych predmetov, za odbornú prípravu výstav.
 

Široko rozvetvená sieť múzeí z hľadiska typového a druhového členenia obsahuje múzeá vedecko-výchovného, vedeckého a študijného typu, a to v súvislosti so spojením ich činnosti s vedou, technikou a konkrétnymi odvetviami a disciplínami. V tomto zmysle možno hovoriť o základných profilových skupinách múzeí – prírodovedné, historické, umelecké, hudobné, divadelné, technické, dopravné, poľnohospodárske a podobne. Spojenie s komplexom vied je určujúce pre múzeá komplexného profilu, ktorých typickým príkladom sú vlastivedné múzeá. Každá skupina sa delí na užšie profily. Ďalej sa múzeá rozčleňujú podľa územnej , respektíve administratívno-územnej pôsobnosti a jednotky na štátne, krajské, okresné, miestne a podobne. Dnes už aj súkromné. Za špecifickú súčasť muzeálnej siete možno pokladať múzeá vo voľnej prírode (komplex budov architektonického a etnografického významu, prenesených z ich pôvodných miest na špeciálne určené územia - skanzen), putovné múzeá ( umiestnené na špeciálne upravenom dopravnom prostriedku) a iné.
 

Svoje miesto v spomínanej sieti zastávajú vo výraznej miere umelecké múzeá zhromažďujúce zbierky výtvarného umenia. Z najznámejších svetových múzeí tohto typu treba spomenúť Múzeum v Louvri, podávajúce obraz o vývoji všetkých civilizácií a umeleckých štýlov, Štátnu Ermitáž v Petrohrade - dokumentujúcu v širokej podobe vývoj svetového výtvarného umenia od najstarších čias, British Museum v Londýne, Metropolitan Museum v New Yorku, podávajúce ucelený obraz o umeleckých snahách ľudstva rozvíjaných na pôde viacerých umeleckých druhov alebo oblastí, a mnohé ďalšie.
 

Korene zberateľstva siahajú do helenistického a najmä do rímskeho obdobia – vtedy sa pamiatky vystavovali v chrámoch, kúpeľoch, knižniciach, palácoch, domoch boháčov a podobne. V stredoveku boli umelecké predmety najmä súčasťou chrámových pokladov, ktoré sa občas verejnosti ukazovali. Počiatky novovekých múzeí súvisia s rozsiahlymi zbierkami cirkevných i svetských veľmožov z obdobia renesancie, ktoré sa často stávali jadrom neskorších významných svetových múzeí. Umelecké zbierky začali byť sprístupňované verejnosti od 18. storočia (napríklad v roku 1732 bolo otvorené v Ríme na Kapitole prvé múzeum antickej plastiky, v roku 1750 luxemburské zbierky v Paríži atď.).
 

Prvým verejným múzeom spravovaným štátom bolo Britské múzeum v Londýne, otvorené v roku 1753. Tento príklad nasledovalo Francúzsko a v roku 1792 sa otvára múzeum v Louvri (ako Muséum Francais, premenované v roku 1798 na Musée Central des Arts a v roku 1804 na Musée Napoleon). Neskôr nasledovali i ďalšie európske krajiny (napríklad Múzeum Prado v Madride otvorili v roku 1815). V 19. storočí vznikajú v mnohých hlavných mestách národné múzeá a národné galérie (napríklad Národné múzeum v Prahe v roku 1818, vtedy s názvom Vlastenecké múzeum), ktoré sa stávali špecifickými druhmi vedeckých ústavov, umelecko-priemyselné múzeá (najstaršie vzniklo v Londýne v roku 1852 ako South Kensington Museum, dnes Victoria and Albert Museum) a iné druhy špecializovaných múzeí.
 

U nás sa od začiatku 19. storočia budovali tzv. zemské múzeá z podnetov zemskej vlasteneckej šľachty, rozvíjajúcich sa vedeckých spoločností a jednotlivcov. Pokrokové tradície múzejníctva v polovici 19. storočia vychádzali v prvom rade z národného a obrodeneckého hnutia, ktoré vytváralo podmienky pre širokú zberateľskú činnosť nadšených vlastivedných pracovníkov. Na spolkovom základe vznikali od šesťdesiatych rokov mestské múzeá, ktoré len pomaly prechádzali do verejnej správy (podobne ako menšie múzeá zakladané napríklad z podnetu Národopisnej výstavy československej - 1895). Spolkové boli aj prvé múzeá špeciálneho typu (napríklad poľnohospodárske, národopisné, technické) s výnimkou umeleckopriemyselných múzeí, ktoré boli zariadeniami niekdajších živnostenských komôr (Umelecko-priemyselné múzeum v Prahe založené v roku 1885).
 

Až po roku 1948 sa múzeá postupne preberali do riadenia a hospodárskeho zabezpečenia štátu. Po roku 1989 vznikali síce veľmi pomaly a zložito, ale predsa opäť súkromné múzeá.
 

 

Etický kódex inštitúcie obsahuje základné zásady riadenia múzeí, akvizície zbierok, vyraďovania zo zbierok, všeobecné princípy, profesionálnu zodpovednosť za zbierky, voči verejnosti, voči spolupracovníkom a povolaniu, aplikácia etického kódexu medzinárodnej rady múzeí, definícia múzea a odborných zamestnancov. Etický kódex múzeí zo 4.11.1986, v doplnení 6.7.2001, ICOM.
 

Ako múzea sa klasifikujú miesta:
 

- prírodné, etnografické, historické pamätníky
 

- botanické, zoologické záhrady
 

- vedecké centrá a planetária
 

- neziskové galérie umenia
 

- prírodné rezervácie
 

- múzejné organizácie
 

- verejné agentúry
 

- kultúrne strediská
 

 

Stála expozícia je základom muzeálnej práce. Protikladom k tejto statickej výstave je dočasná výstava – dynamizujúci prvok. Má špecifický múzejný charakter a koncepciu.
 

Múzejná výstava je interpretujúca prezentácia určitých situácii podľa autentických dokladov.
 

 

Múzejná prezentácia
 

- vzniká spolupráca pramenných vedných disciplín muzeológie, histórie, archeológie, etnografie, umeleckých remesiel, psychológie a sociológie.
 

- vyžaduje osobitné zásady vnímania
 

- ukazuje individuálnym a skupinovým pozorovateľom, to čo sa nedá rozmnožiť, originálne prostredie – originálne predmety
 

- múzejná interpretácia doplňuje prezentácie pomocou programov a publikácií.
 

 

V súčasnosti sa nejedná o návštevníka, ale je to hosť. Sprievodcom sú dnes skôr katalógy.
 

 

 

text: Viliam Mazanec