Michalovský vodný hrad
obec Michalovce, okres Michalovce, Košický kraj
Klasicistický kaštieľ vznikol prestavbou staršieho objektu postaveného na základoch vodného hradu. Hrad sa spomína už v 13. storočí. Chránil okolité územie pred vpádmi nepriateľov. Dal ho postaviť Jako z Michaloviec, zakladateľ zemepanskej rodiny Sztárayovcov. Išlo o gotickú blokovú stavbu s nárožnými vežami. Hrad úplne zmenila renesančná prestavba v 17. storočí, pri ktorej z neho použili stavebný materiál. Dnešný kaštieľ je výsledkom niekoľkých stavebných etáp, realizovaných od 17. storočia postupným prebudovávaním stredovekého hradu. Renesančná a neskôr baroková úprava z 18. storočia sa zachovala iba v niektorých detailoch. [1] Klasicistická prestavba v 30-tych rokoch 19. storočia, ktorú realizoval staviteľ H. Koch, vytvorila definitívnu, poslednú a súčasnú podobu kaštieľa. Objekt rozšíril prístavbou bočných prízemných krídel. Neskôr sa realizovali ďalšie menšie stavebné úpravy. Terasová úprava okolia objektu je z konca 19. storočia. [2]
Kaštieľ je dvojpodlažná stavba s nárožnými polygonálnymi vežami a stredným rizalitom na hlavnej fasáde s aliančným erbom. Výrazným architektonickým prvkom priečelia je arkáda, na poschodí s balkónom. Súčasťou architektúry priečelia je terasovito riešené schodište do parku, komponované na os fasády. [3] Hlavná budova kaštieľa má manzardovú strechu.
Kto a kedy dal postaviť kaštieľ nie je dodnes známe. Vznikol zrejme v období renesancie s využitím staršej gotickej stavby. Iniciátorom prestavby bol pravdepodobne niekto z predstaviteľov rodu Nagymihályi alebo ich príbuzných. Členovia rodu Nagymihályi koncom 16. storočia patrili k najväčším zemepánom na Zemplíne. Rody Nagymihályi, Bánffy a Sztáray mali spoločného predka Jakova z uhorského šľachtického rodu Kaplyon. [4]
Koncom 17. storočia vlastnila kaštieľ rodina Bánffyovcov. V roku 1696 zobrali do zálohy od Bánffyovcov kaštieľ a ďalšie majetky pozdišovskí Szirmayovci. O spomínanej udalosti sa podrobnejšie rozpísal Andrej Szirmay vo svojom denníku, precízne vedenom v rokoch 1680 – 1713. Určite zlý stav šľachtického sídla prinútil Andreja Szirmaya k jeho rekonštrukcii, ukončenej v roku 1700. [5]
V polovici 18. storočia vlastnili kaštieľ Sztárayovci [6]. Získal ho barón Imrich Sztáray (1698-1769), po vyplatení zálohu Szirmayovcom. V roku 1747 udelil panovník Imrichovi grófsky titul. O dva roky neskôr ako patrón obnovoval farský kostol, ktorý do dnešných dní stojí v blízkosti areálu múzea. [7] Imrich mal so svojou druhou manželkou Teréziou De Faigin (Desfaigny, Du Bois) de la Tournelle z Belgicka päť detí. Z nich sú najznámejší Ján Filip Sztáray (1739 – 1815), ktorému po otcovi pripadol majetok v Starom a Michal Sztáray (1749 – 1798), ktorý sa stal vlastníkom michalovského kaštieľa. Ján Filip, Michal a ich potomkovia vytvorili vlastne stariansku a michalovskú vetvu rodu. Michal Sztáray patril medzi veľkých obdivovateľov francúzskej kultúry a odporcov Habsburgovcov. Do histórie sa zapísal i ako hudobný skladateľ. Jeho syn a zároveň ďalší vlastník tunajšieho sídla Albert Sztáray (1785 – 1843) venoval svoje úsilie publicistike a politike. S treťou manželkou mal dvoch synov, z ktorých mladší Anton zdedil rodové bohatstvo v meste. V roku 1863 sa oženil s Františkou Batthányi. Manželia sa zaslúžili o veľký rozvoj Michaloviec (založenie pivovaru, podiel na otvorení nemocnice, výstavba kaplnky – rodového mauzólea na Hrádku a iné). Po svadbe do tympanónu nad ústredný kaštieľny vchod dali umiestniť erby svojich rodov. Bezdetný Anton určil za dediča Gabriela Sztáraya (1866 – 1941). Bohatý strýko však neskôr za zaujímavých okolností zmenil svoj závet v prospech Gabrielovho bratranca Alexandra Sztáraya (1862 – 1947), ktorý tak prišiel k obrovskému majetku. Smrťou Antona Sztáraya vymrela po meči michalovská vetva rodu. Alexander Sztáray zo starianskej vetvy s manželkou Paulínou Vécseyovou a svojimi štyrmi deťmi Máriou, Antonom, Michalom a Magdalenou bývali v michalovskom kaštieli až do roku 1944. Pred príchodom frontu museli členovia rodiny sídlo opustiť. Po prechode frontu bol kaštieľ znárodnený. [8]
V kaštieli boli zbierky vzácnych predmetov, veľká knižnica a bohatý archív rodiny Sztárayovcov. [9] Takmer všetko bolo zničené na konci druhej svetovej vojny. [10]
ROTUNDA V AREÁLI KAŠTIEĽA
Rotunda a kamenná platňa s doteraz nerozlúšteným nápisom (objavená bola počas výskumu v interiéri rotundy) patria do dnešných dní medzi veľké záhady slovenskej archeológie. [11]
Zvyšky rotundy s kruhovou loďou a podkovovitou apsidou, ktoré dokladajú udomácňovanie kresťanstva v regióne Zemplína, boli objavené a skúmané v 70. rokoch 20. storočia. Odborníci dodnes nemajú jednotný názor na datovanie tejto sakrálnej stavby. Podľa objaviteľa Jaroslava Vizdala bola rotunda zapustená do veľkomoravského horizontu – v jej okolí je doložené osídlenie od 9. storočia (uvedené datovanie podporil aj historik Peter Ratkoš – rozmery michalovskej rotundy sú takmer rovnaké ako rozmery rotundy v Ducovom a Nitrianskej Blatnici). Archeológovia Michal Slivka a Adrián Vallašek koncom 20. storočia michalovskú rotundu zaradili do neskoršieho obdobia – do 11. storočia. Okolie Michaloviec bolo v tom čase obsadené Maďarmi a len postupne sa začleňovalo do vznikajúceho uhorského štátu. Historik Ferdinand Uličný tvrdí, že rotundu dal okolo polovice 11. storočia postaviť uhorský kráľ – patrila mu všetka pôda v krajine (z tohto obdobia pravdepodobne pochádza aj zachovaná rotunda v Horianoch – vo východnej časti ukrajinského mesta Užhorod). Rotunda v Michalovciach zrejme slúžila ako spoločný farský kostol pre obyvateľov blízkych dedín. Okolo nej sa rozprestieral cintorín. Podľa názvu osady, ktorá tu vznikla, bola rotunda asi zasvätená sv. archanjelovi Michalovi (uvedené patrocínium patrí medzi najstaršie – dostalo sa sem už v časoch zavádzania kresťanstva). [12]
Datovanie rotundy teda do dnešných dní kolíše medzi 9. – 12. storočím s tým, že podobný typ stavieb ako michalovská rotunda sa budoval až do 13. storočia. S rotundou súvisí i niekoľko povestí či rozličných fám. [13]
Kaštieľ prešiel rekonštrukciou v roku 1973. [14]
Michalovce – kaštieľ (č. ÚZPF 60/1) – architektonicko-historický západného krídla - rok 2005. Autori: Mgr. Luboš Kürthy, Mgr. Barbora Glocková. [15]
Michalovce – kaštieľ (č. ÚZPF 60/1) – architektonicko-historický a umelecko-historický výskum - rok 2015. Autori: Mgr. Ľubica Fillová, Ing. Miroslav Matejka, Mgr. Michal Šimkovic. [16]
V objekte je sídlo Zemplínskeho múzea, ktoré bolo založené v roku 1957 ako Zemplínske vlastivedné múzeum a od roku 1965 pôsobí pod súčasným názvom. Múzeum sa od svojho vzniku zameriava na výskum a dokumentáciu prírody, pravekých a stredovekých dejín, histórie, kultúry a umenia regiónu Zemplína. Špecializuje sa na oblasť zoológie stavovcov, pravekých dejín, cirkevnej histórie, agrárnej etnografie, výtvarného umenia a umeleckých remesiel 19. – 21. storočia. [17]
Kaštieľ stojí vedľa bývalej autobusovej stanice. Prístup je jednoduchý, nakoľko sa pamiatka nachádza priamo v centre mesta.
[1] KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka: Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku. Turistický lexikón. Bratislava: Šport, 1990. s. 140.
[2] GÜNTHEROVÁ, Alžbeta a i.: Súpis pamiatok na Slovensku II. Bratislava: Obzor, 1968. s. 318.
[3] KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka: Hrady, zámky ... s. 141.
[4] www.zemplinskemuzeum.sk (8.2.2014)
[5] Situáciu okolo roku 1732 zachytil v opise Zemplínskej stolice Matej Bel. O Michalovciach napísal tieto slová: „Mestečko patrilo kedysi Nagymihályiovcom. Sú tu až dodnes niekoľkí z tohto rodu, poväčšine zo ženskej línie, ako barón Stáraj a iní, dedičia tohto mestečka. S ich prispením držia ho z väčšej časti v zálohu Sirmajovci, niečo z tohto patrí aj barónovi Lušinskému a Boronkajovi“. Bel zároveň vymenoval majiteľov štyroch hlavných kaštieľov (kúrií) v Michalovciach. Jedna z týchto stavieb patrila vdove po Andrejovi Szirmayovi a jeho najmladším synom Imrichovi a Alexandrovi. Bel zanechal aj stručný popis tohto sídla, ktoré charakterizoval ako rozľahlú budovu uzavretú štyrmi „baštami“ a so širokým dvorom. www.zemplinskemuzeum.sk (8.2.2014)
[6] Sztáray – významný uhorský šľachtický rod zo Starej a Michaloviec pochádzal zo zemplínsko-užskej vetvy veľmožského rodu Kaplyonovcov. Predkovia Sztárayovcov, bratia Jakov a Andrej, synovia Jakova (Jakó, Jakub), získali v 13. storočí rozsiahle majetky v Michalovciach a okolí. Ich panstvo sa tiahlo cez celé pohorie Vihorlat, okrem iných im patrila aj obec Stará (od 1273), ktorá sa stala ich sídlom. Jakov sa stal zemplínskym, Andrej užským županom. Priamym zakladateľom rodu sa stal Andrejov syn Vavrinec, zvaný Eördögh (Čert). Sztárayovci sa uplatňovali ako krajinskí a stoliční hodnostári, vojaci a statkári. V roku 1747 získali uhorský grófsky titul a jeden príslušník rodu v roku 1779 aj ríšsky grófsky titul. Rod si udržal majetky na Slovensku až do roku 1945. Erbovým znamením všetkých rodov pochádzajúcich zo zemplínsko-užskej vetvy Kaplyonovcov bola brána opevnenia, nad ktorou stoja dve straky. Erb im udelil kráľ Žigmund erbovou listinou v roku 1418. FEDERMAYER, Frederik: Šľachtické rody. In: Slovensko. Ottova obrazová encyklopédia. Bratislava: Agentúra Cesty, 2006. s. 57.
[7] Túto skutočnosť konštatuje zápis z kanonickej vizitácie jágerského biskupa Františka Barkóczy z leta roku 1749 a pamätná doska v kostole. www.zemplinskemuzeum.sk (8.2.2014)
[8] www.zemplinskemuzeum.sk (8.2.2014)
[9] Časť zachovaného archívu rodiny Sztáray, pôvodne uloženého v kaštieli v Michalovciach, sa v neskoršom období dostal do Štátneho oblastného archívu Nižná Šebastová – Prešov.
[10] POLLA, Belo: Hrady a kaštiele na východnom Slovensku. Košice: Východoslovenské vydavateľstvo, 1980. s. 102.
[11] MOLNÁR, Martin: Potulky po meste s historikom. Michalovce: Pre Mestský úrad Michalovce vydal Jozef Rovňák – EXCEL, s.r.o., 2012. s. 8.
[12] MOLNÁR, Martin: Potulky po meste s historikom. s. 8.
[13] MOLNÁR, Martin: Potulky po meste s historikom. s. 8.
[14] KRIŽANOVÁ, Eva – PUŠKÁROVÁ, Blanka: Hrady, zámky ... s. 141.
[15] www.pamiatky.sk (28.8.2013)
[16] www.pamiatky.sk (23.9.2016)
[17] www.muzeum.sk (8.2.2014)
BARNOVÁ, Dana - MOLNÁR, Martin: Portréty Sztárayovcov v Zemplínskom múzeu v Michalovciach. In: Pamiatky a múzeá, 2005, č. 3, s. 25 - 29.
MOLNÁR, Martin et al.: Kaštieľ v Michalovciach. Michalovce: Zemplínske múzeum, 2017. 128 s. ISBN 978-80-970048-4-2
ROVŇÁKOVÁ, Stanislava: Michalovský kaštieľ – sídlo Zemplínskeho múzea – v novom, atraktívnom šate... In: Múzeum, LXVI, 2020, č. 1, s. 53 - 54.
ROVŇÁKOVÁ, Stanislava: Grófka Irma Sztárayová. Michalovce: Zemplínske múzeum, 2021. 24 s. ISBN 978-80-970048-7-3
www.zemplinskemuzeum.sk
www.michalovce.sk
48.757787, 21.924875
48°45'28.0"N 21°55'29.6"E
PRIESTOR PRE VAŠU REKLAMU